Rukojemnícke scény poznáme zrejme len z filmov. Veď prežiť niečo také by človeka a jeho okolie poznačilo na celý život. Vo filmoch je to už určité klišé. Príde lupič do banky s namierenou zbraňou, požiada o hotovosť a ako zábezpeku vlastného bezpečia si vezme za rukojemníka náhodného návštevníka z banky. Dramatickejšia scéna je z lietadla, keď sa z nenápadného cestujúceho vykľuje útočník, ktorý pod hrozbou fyzickej likvidácie jednotlivých pasažierov prinúti pilota lietadla zmeniť smer. V týchto scénach, aj keď sa to na začiatku hneď nezdá, je po chvíli jasné, kto je kto: kto agresor, kto rukojemník a kto má platiť vysoké výkupné.
Žiaľ, scény a udalosti, na ktoré sme zvyknutí len vo filmových thrilleroch, sa nám prenášajú aj do cirkvi. Niekto, kto sa minimálne dvanásť rokov snaží dostať do vedenia cirkvi – a keď to nejde legálnou cestou, neštíti sa použiť aj podvod, aby sa mu to nakoniec podarilo, si zaumienil, že ako vrcholný predstaviteľ cirkvi potrebuje viac peňazí. Veď po toľkom snažení dostať sa do vytúženej funkcie a zistiť, že nemá k dispozícii toľko financií, ako si vysníval, to asi nahnevá. Takže bez ohľadu na čokoľvek si ide ďalej za svojimi cieľmi. Ak nestačia peniaze od štátu a viac ich vybaviť nevie, veď ľahšie sa kritizuje, ako robí, rozhodne sa, že ich vezme od ľudí – zo zborov. Veď keď dokážu dať milodary farárovi do zvončeka, môžu dať aj do generálnej kasičky. Čo na tom, že tá generálna kasička je ako studňa bezo dna – čo do nej vhodíš, už neuvidíš, kam dopadne. Bežný smrteľník sa nedozvie, koľko v kasičke je a ako sa to používa. Nevadí, veď to obyčajným smrteľníkom ani neprináleží. Oni majú jediné právo a povinnosť zároveň – platiť. Platiť a nepýtať sa.
No a ak sa predsa len nachádza čím viac trúfalcov aj z radov presbyterov, dozorcov a zborov, ktorí neprijali vojenskú poslušnosť, ale odvážia sa pýtať na účel, pre tých bolo potrebné vymyslieť rozprávku o lepších platoch pre ich vlastných farárov. Aby sa rebélia viac nerozrástla a mohla by ich obrať o vysnívaný balík peňazí, našli si veľmi rýchlo rukojemníkov. Sú nimi samotní farári. Chcete vyššie platy? Veď kto by nechcel – tak musíte presvedčiť vlastný zbor, aby poslušne poslal výkupné, lebo inak príde o svojho farára i samostatnosť. Celý majetok zboru bude prevedený na iný cirkevný zbor.
Pod takouto hrozbou zvyknú povoliť aj tí najodvážnejší, veď kto by chcel prísť o svojho farára i zborový majetok, ktorý zveľaďovali naši otcovia a starí otcovia. No každá rukojemnícka dráma sa raz skončí, nech trvá akokoľvek dlho, a útočník sa málokedy dokáže tešiť z utŕženého lupu. Tak to bude aj v tejto našej cirkevnej dráme. Ak by aj synoda narýchlo pripravený zákon o drancovaní zborov schválila a farári by svoje zbory presvedčili platiť, všetko to bude len na chvíľu. Ak prenesieme zvýšené finančné nároky na cirkevný príspevok od ľudí, znechutení ľudia už nebudú platiť toľké milodary a nebudú dávať toľko do ofery. Znechutenie sa môže, celkom prirodzene, preniesť aj do budúcoročného sčítania ľudu. To prinesie nižší príspevok štátu, nižšie ofery a milodary prinesú existenčný zánik zborov. Je isté, že agresor si vytúžené peniaze neužije, ale nedovoľme, aby v tejto rukojemníckej dráme zomrel čo i len jeden rukojemník – či už je ním farár, zbor, presbyter, rebelujúci cirkevník. Stačí, aby viaceré zbory odmietli platiť. Keď ich bude dosť, je isté, že toľko ich zrušiť nemôžu, ani toľko farárov neprepustia. Stačí sa spojiť a spoločne sa postaviť zlu. Potom sa aj očakávané výkupné môže zmeniť na kôpku nastrihaných novinových papierikov – ako to poznáme z tých filmových drám.
Ľubomír Turčan
