Overture 1812. V dobe, keď nikto nemôže nič pravdivé vysloviť veľmi hlasno, sa môže stále hlasno počúvať, sledovať, šepkať stromom, spievať – aj falošne, poslať svoje oči každým smerom… Nie však za volantom, samozrejme. A tam sa práve nachádzam.
Overture 1812
V Adelaide máme celkom slušný kanál s klasickou hudbou, ktorý takmer nikdy nesklame. Podľa prízvuku hudobných expertov viem posúdiť, odkiaľ pochádzajú. Správna výslovnosť vždy poteší. Leoš Janáček prináša vôňu domoviny nielen hudobne. Raz som cestovala so svojou sestrou autobusom do Brna. Obe sme boli tínedžerky. Nikdy som neočakávala od Janáčka takéto služby. Ale tento kanál sa dnes venuje Čajkovskému a úprimnosti. Presnejšie povedané, jeho Overture 1812, ktorá je známa aj ako Slávnostná predohra 1812.
Podľa Čajkovského vraj nemá žiadnu umeleckú hodnotu. Ako dobre, že nemáme všetci jeho uši. Moje slúžia napríklad hlavne na konzumovanie hudby, na inšpiráciu, na zlepšenie nálady. Čajkovský nemal poňatia, ako práve jeho Overture 1812 rozdáva silu, nádej a energiu – hodnoty, ktoré správy ukradnú, ale on nám ich môže okamžite vrátiť. Bez akejkoľvek námahy. Lebo jeho Overture 1812 je už napísaná, vyslovená, dokončená, darovaná. On už nemusí urobiť nič. Chcela by som vedieť písať takým jazykom, ktorý prežíva ako klasická hudba. Bez konca. A mne sa v slovenčine dosť dobre žije. Určite ako každému v jeho vlastnej identite. A budem sa snažiť presvedčiť Čajkovského, že nám daroval perfektný liek na dlhý čas dopredu.
Píše sa rok 2024 a je január
Každé ráno nalievam čerstvú vodu pre vtáctvo v našej záhrade. Susedia robia to isté. Až potom pijem svoju kávu. Môj otec ma naučil poradie ranných úloh. Začínal čítaním Biblie, potom nakŕmil hydinu. Ekvivalentom jeho hydiny je moje záhradné vtáctvo a moja káva – to sú otcove raňajky (skočím si sama sebe do reči a priznám sa, že tento odsek nepíšem pre nikoho tak veľmi ako pre seba; chcem ním osláviť múdrosť svojho otca).
Rýchlosťou tridsiatich rokov zabehnem do súčasnosti a som zase v záhrade v Adelaide.
Elegantný honeyeater sa nôžkami odrazil od povrchu vody a pristál na okraji kontajnera. Vie to predviesť ako krasokorčuliarka na ľade. Jeho nôžky sa skutočne dotýkali iba hladiny vody. Pripomenul mi krasokorčuliarsku princeznú na ľade. Viem, že sa volá Kamila a je jednoducho perfektná. Možno v tejto disciplíne nikto nikdy viac nevychová nadanejšiu športovkyňu. Skutočnú princeznú. Ináč o nej neviem nič. Lebo sú krajiny, ktoré sa špecializujú na kradnutie mladosti športovcov, kradnutie medailí, zástav, dávajú im prázdne obdĺžniky, aby nás všetkých zmenšili a seba zväčšili. V skutočnosti nás všetkých zmenšujú.
Reakcia nášho skinka – jaštera s modrým jazykom – je na všetko pasívna. Vie sa v horúcom dni stočiť do prázdnej nádoby, oddychovať v tieni stromu a zabudnúť na celý, obzvlášť ľudský svet. To musí byť vítané nielen jašterom. A predsa aj on ma zaviedol k Čajkovskému. Nebolo to jedného horúceho dňa – všetky naše nedávne dni boli horúce. Pomaly a opatrne sa priplazil ku kontajneru, premyslene si našiel spoľahlivé miesto, voda mu bola javiskom, a akoby sa klaňal hľadisku, dvíhal krk do výšky, pil vodu a tichom pripomínal bezpečie pokoja a mieru. Jeho správanie bolo v prvom rade dôstojné. To som tiež videla iba raz. Jaštera s modrým jazykom poznám dôverne (žije v našej a susedovej záhrade), ale jeho dnešné predstavenie bolo skutočne unikátne. Rovnako dôstojne sa odplazil preč z javiska, chvostom skromne ďakoval za potlesk a pripomínal ľuďom tie najzákladnejšie zákony – v jeho prípade jašterskej – slušnosti. A nám stále neprší.
Potom prišla nedeľa
Ako ináč, horúca nedeľa. Konverzácia po kostole bola prázdna. Únavná. Opatrnosť v debatách prichádza na všetky miesta. Aj do kostolov. Každý národ alebo etnická skupina preberá, aká krivda sa im stala pred sto alebo dvesto rokmi, ale nikoho nezaujíma, aký bude zajtrajšok. Musíme predstierať, že každého identita je iba prázdny obdĺžnik. V austrálskom prípade sme viac hybridní. Zo všetkých kútov zemegule. Niečo nás spája a všeličo odďaľuje. Samozrejme, až na určité výnimky. Musíme predstierať, že nevieme, čo vieme, a že sme celkove hlúpejší, ako sme. Bez pravdy a dôvery je každý z nás iba prázdny obdĺžnik. Nemusí byť športovec. Na ceste z môjho kostola pri veľkej križovatke ma prvýkrát nevítal nápis JESUS LIVES. Mal ho tam obyčajný kresťanský kostol. Myslím, že baptisti. Už je preč.
Múdrosť žije v deťoch
Nedele sú však predovšetkým zdrojom štedrosti, tolerantnosti, trpezlivosti a odpúšťania. Inými slovami: múdrosti. Múdrosť žije v spomienkach na moju mimoriadnu mamu a jej neporušený sluch na boží mier v klasickej hudbe, v záhradách, ale nie v nás, iba v deťoch. My si musíme vyberať slová opatrne. Preto máme tak málo slov. Triedime témy rozhovorov, opatrnosť vládne všade a najspoľahlivejšie je, samozrejme, mlčanie. A máme aj trochu pravdu. Nevieme presne, kde je pravda, a ľudia, ktorých poznáme celé dekády, sú dnes iní. Zrejme čakáme, že sa premeníme na jašterov s modrým jazykom a bezfarebným mlčaním. Planéta nemá nikoho, kto by hľadal riešenia, diplomaciu a stredné cesty. A stále neprší.
Viem celkom určite, že múdrosť žije v deťoch. V ich budúcnosti plnej porozumenia a dôvery. A v slovenčine. Slovenčina vymyslela honeyeaterovi správne meno. Volá sa medárik. Takýto preklad by určite pochválil aj sám Štúr. Medárika úžasne potešil. Od radosti sa prišiel vykúpať do našej záhrady dvanásťkrát. Počet je presný a mám na to aj svedka. Toľko múdrosti žije s nami.
Niekedy múdrosť žije aj v omyloch. Počas návštevy mojej netere z Talianska sme v Adelaide spolu zasadili vysoké margarétky. Obom sa nám páčili. Moja neter sa vždy vyzvedá, ako sa im darí. Pri fotografickej dokumentácii som omylom stlačila na mobile video a práve vtedy priletela na margarétky včielka – a ja som zdokumentovala všetko v pohybe. Môj omyl takto cestoval do Talianska a tam sa okamžite premenil na zdroj nečakanej radosti.
Zemepisne moji najdôležitejší susedia sú dve rodiny s deťmi od dvoch do desiatich rokov, hrajú na klavíri, husliach, violončele pre deti a potrebujú Čajkovského, Mozarta, Vivaldiho, potrebujú ich melódie nielen pre svoje prsty. Najprv si ich treba odskákať na trampolíne. Píše sa rok 2024 a im sa začali prázdniny.
A Čajkovskému neodkazujem nič, len mu úprimne ďakujem. A nech nám pripomína všetky svoje vydarené i nevydarené hudobné výtvory. Treba nám zdravo vychovávať ďalšie generácie. Deti majú byť pokrstené, majú mať trampolíny, Čajkovského, Mozarta, Vivaldiho, aby z nich vyrástli mimoriadne nadaní diplomati, ktorých, ako sa zdá, bude naša planéta stále viac a viac potrebovať.
S ránom prišiel dážď. Skromný, ale priniesol so sebou radosť a premenil dažďové kvapky na farebné drahokamy spektra. Slnko ich o chvíľu vygumuje, ale chvíľa má svojské rozmery.
Mária Belusko,
Adelaide, Austrália
