Keď na úrovni vzťahov štátu a cirkví došlo k dohode o vyššom finančnom transfere pre cirkvi zo štátneho rozpočtu, mnohí oprávnene očakávali, že navýšený balík peňazí pocítia na zlepšení svojich príjmov predovšetkým farári a farárky. Realita súčasných dní však ukazuje pravý opak. Od začiatku tohto roka Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku hospodári s navýšeným objemom prostriedkov zo štátu, farárske mzdy ale poklesli. Popri tom sa vo vedení pripravuje radikálna reforma, ktorá môže reálne znamenať zánik slabších cirkevných zborov, resp. pripraviť o prácu nepohodlných farárov.
Model nového financovania pravdepodobne schváli už októbrová synoda. Po excesoch z minulého a predminulého roka evanjelická verejnosť opodstatnene predpokladá, že ani tento rok na synode nikto nedostane priestor na slobodné vyjadrenie názoru – napokon, súčasné vedenie cirkvi to dokazuje od prvých dní svojho „vládnutia“. A tak hŕstka vyvolených synodálov pravdepodobne odklepne model financovania, z ktorého mnohým zborom ostanú len oči pre plač.
Informácie z prostredia Združenia evanjelických duchovných a vedenia ECAV, ktorí sa mali spoločne podieľať na novom modeli financovania, hovoria o budúcom neúmernom zaťažení cirkevných zborov. Všetko sa vraj má diať preto, aby ECAV zo zborov vytiahla dostatok prostriedkov na farárske platy. Tie pritom v súčasnosti nezodpovedajú ani minimálnej mzde podľa príslušného koeficientu a farári, ktorí sa tejto skutočnosti vzopreli, začínajú pociťovať prvé represie. Už menej sa hovorí o tom, že pri úradníkoch na biskupských úradoch k navýšeniu platov skutočne došlo – cirkev vypracovala nové tabuľky pre ich mzdy, pričom v novej výške ich poberajú už od začiatku tohto roka.
Potrebuje cirkev tri úrady?
V nedávnej minulosti, v čase, keď sa ešte aktívne diskutovalo o reforme cirkevnej správy, uzreli svetlo sveta viaceré možné modely usporiadania ECAV. Jeden z nich – takzvaný model 1D – pristupoval k financovaniu cirkvi presne naopak, ako to predvádza súčasné vedenie. Počítal totiž iba s jedným dištriktom, tým pádom len s jedným ústredím cirkvi – biskupským úradom. V tomto čiastočne korešpondoval s podobou úradu biskupa z minulosti, keď biskupi boli zároveň farármi v cirkevnom zbore (napríklad biskup Východného dištriktu Čobrda v Liptovskom Mikuláši). Biskupský úrad vtedy sídlil v zboroch, odkiaľ daní farári pochádzali. Takto to bolo aj u biskupa Zocha v Modre. Biskupi v najvyšších funkciách vtedy okolo seba nepotrebovali náročný aparát úradníkov – mali spravidla len jednu administratívnu silu, kaplána. Pochopiteľne, dnes sa nároky na administratívu zmenili, no otázka toho, či cirkev potrebuje tri úrady alebo len jeden sa zodpovedá sama argumentom financovania. Platiť úradníkov na troch úradoch – verzus na jednom. Problém s rozdelením štátnej dotácie v prospech farárov by nadobudol iný rozmer…
Rozhodnutie by malo byť na zboroch
O reforme financovania sa aktívne diskutovalo už v roku 2015, čo vo svojej analýze k reforme cirkvi pripomenul niekdajší riaditeľ generálneho biskupského úradu Dušan Vagaský. Pri úvahách o financovaní podčiarkoval dôležitú zásadu: že cirkev nechce, aby sa štát akýmkoľvek spôsobom aj nepriamo, cez financovanie jej duchovných, vmiešaval do vnútorných záležitosti cirkvi. „Takouto vnútornou záležitosťou ECAV je aj počet duchovných či stanovanie výšky ich odmien a kritérií pre odmeňovanie. Je to veľmi dôležitý moment pre budúcu reformu správy ECAV. Bez takejto skutočnej autonómie je reštrukturalizácia ECAV fiktívnym slohovým cvičením. ECAV chce, aby sa v novej dohode o financovaní rešpektovala pozitívna diskriminácia malých a menších cirkví, zaviedla sa každoročná valorizácia objemu dotácií a stanovilo sa prechodné obdobie, počas ktorého sa nielen ECAV na Slovensku, ale každá z cirkví bude môcť vnútorne reštrukturalizovať a prispôsobiť na nové podmienky,“ zdôraznil.
Podľa ním spomínanej analýzy vykonanej za rok 2015 v jednotlivých cirkevných zboroch sa na celkových príjmoch, z ktorých cirkevné zbory financujú svoju činnosť, podieľa predovšetkým obetavosť členov – či už vo forme milodarov, ofier, alebo cirkevného príspevku – a príjmy z využívania nehnuteľného majetku (prenájmy). Z celkového objemu, ktorý ECAV v roku 2015 dostala prostredníctvom GBÚ od štátu, bolo 81 % použitých na osobné požitky duchovných a odvody do poistných fondov.
Podstata reformy financovania miezd duchovných, ako uviedol D. Vagaský, mala tkvieť v tom, aby sme túto veľmi dôležitú oblasť financovania urobili menej citlivou na zásahy zvonku. Aby pri náhlej zmene „cirkevnej politiky“ štátu bola cirkev pripravenejšia ako dnes prevziať financovanie miezd duchovných na seba. Na to má slúžiť prechodné obdobie. ECAV teda má uvažovať o tom, ako prispôsobiť štruktúru ECAV a systém jej financovania novým podmienkam. „Inšpiráciu možno čerpať z minulosti: Ústava z roku 1922 v § 88 v odseku a) stanovila, že určovanie platov je v kompetencii zborového konventu a v § 104 bol definovaný minimálny plat. Obdobné rozhodnutie by sme mali prijať aj pre budúcnosť a nová ústava by potom definovala, že určovanie platov zborových farárov je v kompetencii zborového konventu, pričom Synoda ECAV alebo priamo Ústava ECAV by definovali iba minimálny plat (napr. ako násobok minimálnej mzdy) a maximálny plat (napríklad ako násobok priemernej mzdy v národnom hospodárstve).“
Dotácie smerom do zborov, nie zo zborov „hore“
D. Vagaský načrtol i možné toky peňazí v budúcom období. „Pokiaľ bude cirkev naďalej prijímateľom dotácií od štátu, cirkev (generálny biskupský úrad) by mala tieto dotácie ďalej prerozdeliť ako príspevok do rozpočtu jednotlivých cirkevných zborov, s ktorými by duchovní mali uzatvorenú príslušnú zmluvu (o vokátore).“
Ak by cirkev v rámci novej dohody Slovenskej republiky a registrovaných cirkví o finančnom zabezpečení cirkví dostala úplnú autonómiu v nakladaní s finančnou dotáciou štátu, čo sa v tomto roku reálne stalo, orgán cirkvi (napr. Výbor pre financie, správu cirkevných fondov a správu majetku ECAV na Slovensku) by pre generálny konvent mal podľa jeho názoru pripraviť návrh rozpočtu na základe dopredu známej výšky dotácie. Proces plánovania Vagaský navrhoval nasledovne:
stanovenie rozpočtu ústredia (bez miezd ordinovaných),
stanovenie rezervného fondu,
stanovenie rozpočtu na financovanie duchovných v mimozborových funkciách,
stanovenie kritérií na delimitáciu dotácie na cirkevné zbory.
Za najdôležitejšie pri príprave rozpočtu pritom považoval rozhodnutie o kritériách na prerozdelenie štátnej dotácie do rozpočtov cirkevných zborov. „Cirkev si tieto kritériá môže namixovať tak, aby viedli cirkevné zbory k napĺňaniu misijnej stratégie cirkvi. Pri predbežných úvahách na túto tému mohli byť vygenerované tieto kritériá: počet registrovaných členov cirkevného zboru, obsadenie funkcie zborového farára, obsadenie funkcie námestného farára, obsadenie funkcie kaplána alebo ordinovaného diakona.“ Tak by zbory dostávali paušálne dotácie na obsadené miesto duchovného, príplatok dotácie na miesto zborového alebo námestného farára. Paradoxom je, že súčasné vedenie tento navrhovaný tok peňazí otočilo – a namiesto dotácií do zborovo chce peniaze na kňazskú stanicu brať smerom hore na ústredie. A to nie je všetko, počíta aj s odvodmi za člena a percentami z každého zborového príjmu.
Na prospech cirkevného zboru
Model finančných tokov, ktorý spomínal D. Vagaský, má niekoľko nepopierateľných výhod:
je výrazne promisijný. Čím viac má cirkevný zbor registrovaných členov, tým väčšiu dotáciu do svojho rozpočtu dostane. Doterajšie odvody cirkevného príspevku na vyššie COJ, odvíjajúce sa od počtu registrovaných členov cirkevného zboru, viedli k opakovaným čistkám kartoték a vyškrtávaniu „neplatiacich“ členov CZ.
rieši odmeňovanie za administrovanie neobsadeného zboru, ktoré doteraz nebolo riešiteľné. Podľa tohto modelu by cirkevné zbory dostali časť dotácie z ústredia podľa počtu svojich členov nezávisle od toho, či majú, alebo nemajú obsadenú kňazskú stanicu. Túto dotáciu môžu použiť na odmenu administrujúcemu farárovi.
prirodzenou formou napomáha reštrukturalizácii zdola. Malé cirkevné zbory môžu rozhodnúť o svojom zlúčení (združení) a dotácie z ústredia im pomôžu s financovaním svojho farára. Doteraz, keďže požitky duchovných financoval prostredníctvom GBÚ štát, malý cirkevný zbor bez svojho farára bol vylúčený z tejto podpory.
Ako D. Vagaský dodal na záver, je na škodu veci, že cirkvi nevyužili svoj morálny kredit, ktorý po roku 1989 v spoločnosti mali, a otázku svojho financovania v rokovaniach so štátom nedotiahli do praktickej podoby. Bola prijatá iba deklarácia, že „Slovenská republika a registrované cirkvi a náboženské spoločnosti uzavrú osobitnú dohodu o finančnom zabezpečení registrovaných cirkví a náboženských spoločností“.
V súčasnosti diskutovaná téma o odluke financovania cirkví od štátu a pripravovaná zmena vo finančnom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom je podľa jeho slov nielen v záujme štátu, ale dáva šancu aj pre samotné cirkvi, aby si lepšie nastavili model svojho financovania a to tak, aby zodpovedal nielen historickej zvyklosti a tradíciám, ale aj súčasným a budúcim potrebám cirkví a podmienkam, v ktorých dnes pracujú.
Mnohé cirkevné zbory dnes nesúhlasia s modelom, aby boli peniaze posielané na generálny biskupský úrad a ten s nimi následne hospodáril. Myslia si, že hospodárenie by malo byť transparentné a – podobne ako v štáte – mali informácie o ňom podliehať tzv. infozákonu. Bez toho bude podľa nich odvod peňazí smerovať do „čiernej diery“ a nik doň nebude reálne vidieť. Mnohí veriaci sa dnes už zhodujú na tom, že ak po schválení odvodov z cirkevných zborov smerom nahor za každého člena vzrastie cirkevný príspevok – tzv. cirkevná daň – zaplatia len takú čiastku, akú platili doposiaľ a dajú tak najavo, že nesúhlasia s diktátom zhora.
Redakcia Lutherus
