Veľmi rád počúvam rozhovory v televízii či rádiu, rád si ich prečítam v novinách a časopisoch. Dnes už vychádzajú celé knižky, v ktorých známe osobnosti v otázkach a odpovediach prezrádzajú mnohé osobné postoje. Je to priestor, kde môžeme nazrieť trocha ďalej, než je ich oficiálna prezentácia. Práve pri týchto rozhovoroch som si všimol, že umelci – herci, hudobníci a výtvarníci – veľmi často hovoria, pod koho vedením študovali. Na herectve to zrejme funguje tak, že majú svojho ročníkového vedúceho, ktorý vedie, a najmä formuje svojich odchovancov. Je zaujímavé potom sledovať, čo všetko im ich učiteľ odovzdal a, samozrejme, aj ich vývoj, či robia svojmu učiteľovi česť, alebo nie. Aj výtvarníci a hudobníci sa hlásia k svojim učiteľom, mnohí si ich aj vyberajú, teda nejdú na školu, ktorá je najbližšie, ale idú na tú školu, kde vyučuje ten a ten majster. Tento spôsob bol v minulosti bežný, veď už obyčajní remeselníci sa považovali a hodnotili podľa toho, u koho boli učňom či tovarišom.
Dnes nás v priebehu štúdia učí množstvo učiteľov, a tak je ťažké pripísať výsledok formovania niekomu konkrétnemu. Najviac si spomíname na pani učiteľku v prvom ročníku, ktorá nás ovplyvnila asi najvýraznejšie tým, že nás naučila písať a čítať. No aj tak nehovorím, že „čítať som sa učil u Kalnovej“, aj keď si na ňu často s láskou spomínam. My, neumelci, nespomíname svojich učiteľov vo svojich životopisoch, skôr len v spomienkach na naše detstvo a štúdiá. Vhodnou príležitosťou je práve Deň učiteľov. Keď sa zmieni tento sviatok, mne sa v hlave rozbehne niekoľko filmov súčasne so spomienkami na mnohé situácie s učiteľmi. Napríklad na to, ako nás tretiacka pani učiteľka viedla ku kultivovanému stolovaniu aj počas desiatovej prestávky, a tak sme svoj chlebík nemohli jesť v behu na chodbe, ale v lavici s prestretým servítkom na nej. Domov som často nosil poznámku v žiackej knižke nie preto, že by som niečo nevedel, ale preto, že som si nedoniesol servítok k desiatovému hodovaniu. Spomínam na prísnu slovenčinárku, z ktorej som mal veľké obavy na hodine, no mimo školy som ju poznal ako veľmi milú a vtipnú. Spomienok mám veľmi veľa i na ostatných učiteľov a na konkrétne zážitky s nimi. Chcel by som im aj dnes poďakovať. Zároveň by som si želal, aby do tohto povolania vstupovali skutočne len takí, ktorí dokážu pozitívne ovplyvňovať a formovať svojich žiakov. Takí, ktorí neberú učiteľstvo ako viac či menej dobre platenú prácu, ale ako poslanie. Takí, ktorým záleží na výsledku ich práce, teda nielen na tom, či odučili učivo, ale najmä na tom, či od nich žiaci aj niečo prijali.
Pri príležitosti sviatku učiteľov by sme mali myslieť nielen na nich. Aj kňazi majú svoje učiteľské poslanie. Nielen na hodinách náboženstva, rovnako však aj pri kázaní, starostlivosti o veriacich či v bežnom živote. Aj tu by sme si mali vziať k srdcu myšlienku súčasnej reformy školstva, aby sme menej teoretizovali, ale viac vedeli vedomosti využívať v praxi. Príkladom svojho života môžeme najviac naučiť – v rodine, škole a, samozrejme, aj v cirkvi. Nemôže predsa biskup hovoriť v kázni o láske a súčasne sa nenávistne správať k svojim veriacim a ku kňazom. Učí azda touto kázňou láske? Nie. Učí pokrytectvu a falošnosti. Buďme celiství, robme to, čo hovoríme, len tak sa môžeme stať dobrými učiteľmi – dobrým učiteľom v pozícii rodiča, veriaceho, presbytera, kňaza či biskupa.
Ľubomír Turčan
