„Všetko, čo dýcha, nech chváli Hospodina! Haleluja!“
Počas konfirmačnej výučby sa tí, ktorí sa pripravujú na skúšku konfirmácie, stretávajú s touto otázkou: „Aké poznáme modlitby?“ Tí z vás, ktorí slávnosť konfirmácie už absolvovali, vedia veľmi dobre, že odpoveď znie: „Modlitby poznáme oslavné, kajúce, ďakovné a prosebné.“ Čo sa však ukrýva za týmito pojmami? Prečo vlastne modlitby delíme práve do týchto štyroch kategórií?
Modlitby teda poznáme oslavné. Ide o modlitby, ktorými chválime a zvelebujeme Trojjediného Boha: Otca, Syna i Ducha Svätého. On si totiž našu chválu zaslúži a v prvom rade na Neho má byť upriamená. Preto kráľ Dávid hovorí: „Dobrorečiť budem Hospodinovi v každom čase, nech je chvála o Ňom neprestajne v mojich ústach.“ Pri takomto vzdávaní úcty nemusíme Boha o nič prosiť, iba sa v modlitbe tešiť z toho, že je a kochať sa Jeho nádherou, dokonalosťou, mocou a svätosťou. Tak, ako to robíme na službách Božích, ktoré sú spojené so spoveďou a prisluhovaním Večere Pánovej, kde spievame: „Svätý, svätý, svätý si náš Bože, Hospodine mocností! Plné sú nebesá i zem slávy Tvojej. Hosana na výsostiach!“
Hlavná priorita našich modlitieb
Každý z nás bol stvorený a povolaný k tomu, aby chválil Boha. Dôkazom toho je aj biblický text, ktorý vraví: „Všetko, čo dýcha, nech chváli Hospodina! Haleluja!“ Pán Ježiš vzdával v modlitbe úctu nebeskému Otcovi a určil chválu za hlavnú prioritu našich modlitieb. Všimnime si, že aj modlitbu Otčenáš, ktorú nás naučil, začal oslavou: „Otče náš, ktorý si v nebesiach! Posväť sa meno Tvoje!“ Skutočnosť, že Božie meno je sväté, by sme si mali uvedomovať zakaždým, keď svoje ruky zložíme k modlitbe, ako aj vtedy, keď Božie meno berieme do svojich úst. Preto by sme ho mali používať s náležitou úctou a vyvarovať sa toho, aby sme ho spomínali vo svojich nadávkach či prázdnych rečiach. Druhé Božie prikázanie hovorí celkom jasne: „Nebudeš brať meno Božie nadarmo!“ Človek, ktorý sa rúha tým, že znevažuje meno Božie, privoláva na seba súd a nie je hoden toho, aby s Bohom prebýval vo večnosti. My sme len obyčajní hriešnici, no ani nám by sa akiste nepáčilo, keby niekto naše meno znevažoval, pretože takto by hanobil našu dôstojnosť a česť. Keďže nás Hospodin ďaleko prevyšuje, mali by sme k Nemu prechovávať tú najväčšiu úctu a zahŕňať Ho najväčšími chválami.
Posledný žalm, a najmä jeho posledný verš nás vyzýva k tomu, aby sme chválili Hospodina všetkými možnými prostriedkami, v každom čase a na každom mieste. Všade, kde sa ocitneme, máme Bohu vzdávať úctu. Z našich slov a skutkov má byť zrejmé, že naším Pánom je Ježiš Kristus. V radosti aj v smútku, v zdraví aj v chorobe, uprostred ľudí aj v samote môžeme Boha chváliť piesňou, modlitbou či tým, že budeme robiť to, čo On od nás žiada.
My všetci dávame svoje srdcia, čas, peniaze i energiu na to, čo považujeme za najdôležitejšie. Pán Ježiš riekol: „Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ Tým, že Hospodina chválime svojimi
perami i svojimi skutkami, robíme len to, k čomu nás On stvoril a povolal. A pre nás je to v podstate tá najlepšia cesta, pretože nás vedie k spáse a k večnému životu. Keď sa modlíme a vzdávame Bohu všetku úctu a slávu, prestávame upriamovať svoju pozornosť na seba, na svoje starosti, problémy a úzkosť, a začíname upierať svoj pohľad na toho, ktorý je schopný nám pomôcť a všetko obrátiť na dobré. Úlohou oslavných modlitieb je pripomenúť si, že nad nami je Boh, ktorý je vládcom všetkého a ktorý celý vesmír drží pevne vo svojich rukách. Je to Boh láskavý, milostivý a zhovievavý, ale aj spravodlivý a svätý, a preto je hoden našej úcty a chvály.
Snažiť sa o čistotu srdca
Naše modlitby môžu byť aj kajúce. V nich vyznávame pred Hospodinom svoje hriechy a usilujeme sa o zmierenie, keďže sme si vedomí toho, že sme prestúpili Božie prikázania, znevážili Boží majestát a konali v rozpore s tým, čo Boh od nás žiada. Ak chceme žiť šľachetne, v kontakte s Kristom a čestne pred ľuďmi i pred sebou, musíme byť úprimní a snažiť sa o čistotu svojho srdca. Na čistotu srdca dával silný dôraz aj náš Spasiteľ, keď v kázni na hore povedal: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha uvidia.“ Áno, všetci sme úbohí hriešnici a z času na čas rôznym spôsobom upadáme do hriechu. Kým však úprimne nevyznáme hriech vo svojom živote, nie sme pripravení Bohu oddane slúžiť.
Počas mojej kňazskej praxe sa často stretávam s tým, ako mnohí ľudia lamentujú, ako sa im zle vodí, koľko majú problémov a akí sú nešťastní. Zdá sa mi, že často v ich prípade ide o nevyznaný hriech, ktorý silno zakorenil v ich živote a ktorého sa nechcú vzdať. Stali sa jeho otrokmi a namiesto toho, aby v duchu a pravde nahliadli do svojho vnútra a činili pokánie, len bedákajú a neuvedomujú si, že príčinou ich zlého stavu je to, že sa nechcú vzdať niečoho, čo im bráni prísť bližšie k Ježišovi, pri ktorom by našli blaho i pokoj svojej duše. Nie je to na zamyslenie, keď je niekomu zaťažko zložiť ruky k modlitbe, alebo si prečítať niečo z Biblie, no nerobí mu problém sedieť dlhé hodiny pri poháriku a dívať sa na dno fľaše? Nedarí sa azda mnohým ľuďom s dlhým jazykom a krátkym rozumom iba preto, že namiesto toho, aby sa za ostatných modlili a želali im dobré, tak o nich len klebetia a šíria o nich nepravdivé informácie? Nie je azda nevyznaný hriech príčinou toho, že niektorí ľudia nepožívajú úctu vo svojej obci, v cirkevnom zbore ani vo vlastnej rodine?
V poslednom desaťročí sa vo svete rozšíril jeden fenomén, ktorý hovorí o tom, ako hlboko sme po duchovnej stránke klesli. Ide o takzvané diskusné fóra na sociálnych sieťach, kde účastníci riešia rôzne spoločenské témy a komentujú všetko a každého, kto im príde do rany. Často ide o ľudí veľmi nepokojného a zlomyseľného ducha, ktorí vidia chyby na každom človeku, len nie na sebe. Namiesto toho, aby sa sklonili k modlitbe a prosili o očistenie svojho srdca od špiny, ktorá sa v ich vnútri nachádza, tak rozdávajú údery hlava-nehlava. Namiesto toho, aby sa pomodlili za tých, ktorí to potrebujú, ale aj za tých, ktorí sú im tŕňom v oku, tak len urážajú a často pod rúškom anonymity znevažujú ľudí, ktorým ticho závidia. Píšu o sebe, akí sú čestní a spravodliví, ako im ide o dobrú vec, nápravu spoločenských pomerov a jednotu, no ich počínanie svedčí o pravom opaku. Nuž, kým sa ich vnútro bude podobať chlievu a nie chrámu, zbytočne budú očakávať, že nájdu pokoj svojej duše aj úctu u ľudí. Kto v sebe nevidí hriech, ten nemôže očakávať, že Boh ho obdaruje svojou priazňou. Kto nečiní pokánie, za toho hovorí sebectvo a pýcha, ktorá dláždi cestu do pekla.
Slovo Božie, Duch Svätý a naše svedomie nám pomáhajú odhaliť neprávosť, ktorej sme sa dopustili, hriech, do ktorého sme upadli, ale aj dobré veci, ktoré sme vo svojom živote zanedbali.
Nesmieme pri svojich modlitbách zabúdať na to, že kajať sa máme aj z tých hriechov, ktorých si nie sme vedomí. Poznáme mnohých ľudí, ktorí samých seba považujú v podstate za dobrých kresťanov, no ich srdce je na míle vzdialené od Krista. Áno, títo ľudia prídu v nedeľu i počas sviatkov do kostola, dajú sa cirkevne zosobášiť, aj svoje deti dajú pokrstiť a konfirmovať. Lenže mimo chrámu Božieho títo zblúdili veriaci nežijú s Kristom. V každodennom živote úplne splynú s neveriacimi a správajú sa podľa toho, ako im to v danej situácii vyhovuje. Nie, nejde vôbec o to, aby sme všade so sebou nosili Bibliu a spevník, na každom rohu ulice sa modlili alebo pri každom stretnutí so svojim priateľmi, známymi či úplne neznámymi ľuďmi šírili zvesť evanjelia. Ide o to, aby sme svietili svetlom Božej lásky, úctivosti a radosti. Skrze naše slová a skutky má jednoducho vyžarovať Kristus.
Kráčať vo svetle
Dobro môže vychádzať len z takého srdca, ktoré je voči Bohu aj voči ľuďom úprimné a nehrá pokrytecké divadlo. Múdrosť spočíva na perách tých ľudí, ktorí s pokorou uznávajú, že nie oni, ale Boh je hoden všetkého obdivu a chvály. Spravodlivosť môže prekvitať iba tam, kde človek vidí svoju nedokonalosť a nehodnosť pred Bohom a kde k ostatným pristupuje s vedomím, že každý človek má svoje chyby a občas v boji so zlým zlyhá.
Kajúca modlitba je každodennou príležitosťou k tomu, aby sme kráčali vo svetle. Nesmieme si o sebe namýšľať, že sme viac než ostatní a že práve my sme zjedli všetku múdrosť sveta. Nie v pýche, ale v pokore a pokání má Boh zaľúbenie. Preto by sme pri svojich modlitbách mali uznať svoju hriešnosť, prosiť o odpustenie a snažiť sa o uzdravenie toho, čo je v nás choré či pokazené.
Ivan Mucha, farár v CZ Málinec
