Na ceste za Ježišom si treba odriekať, a nie túžiť po moci, sláve a vláde
HOMÍLIA
- nedeľa pôstna
Mt 20, 20 – 28
„Vtedy prišla k Nemu matka synov Zebedeových so svojimi synmi, poklonila sa Mu a prosila niečo od Neho. On sa jej opýtal: Čo chceš? Odvetila Mu: Rozkáž, aby títo moji dvaja synovia sedeli Ti jeden na pravici a druhý na ľavici v Tvojom kráľovstve. Ježiš odpovedal: Neviete, o čo prosíte. Či môžete piť z kalicha, z ktorého ja mám piť a byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený? Odpovedali Mu: Môžeme. Povedal im: Z kalicha môjho budete piť a krstom, ktorým som ja krstený, budete krstení, avšak dať vám, aby ste mi sedeli na pravici a na ľavici, nie je mojou vecou, ale (dostane sa) tým, ktorým to môj Otec pripravil. Keď to počuli desiati, namrzeli sa na oných dvoch bratov. Ježiš ich však zavolal a riekol im: Viete, že vladári národov panujú nad nimi a mocnári vykonávajú svoju moc nad nimi. Medzi vami to tak nebude, ale kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom, a kto by sa medzi vami chcel stať prvým, bude vaším sluhom. Ako ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal dušu ako výkupné za mnohých.”
Celý veriaci svet pôstom nastupuje cestu do Jeruzalema. Táto cesta je sprevádzaná Božím slovom, modlitbami a spevmi, ktoré nás vedú k tomu, aby sme predovšetkým podľa príkladu Pána Ježiša verne kráčali. Ježišova cesta do Jeruzalema bola slávnou cestou. Z nej dodnes žijeme a je pre nás nevyčerpateľnou studnicou múdrosti. Počas tejto cesty nám však ukrižovaný Kristus ako Kráľ kráľov kladie tri otázky:
- Môžete trpieť?
Keď Ježiš urobil prvý krok smerom na Jeruzalem, matka synov Jakuba a Jána Zebedeových vec berie tak, akoby Pán Ježiš mal už na svojej hlave kráľovskú korunu. Je presvedčená, že je najvyšší čas, aby sa rozdelili miesta v novej vláde, akési ministerské kreslá v novom vládnom kabinete. A to ešte pred vstupom do Jeruzalema. Ona naznačuje – a synovia s ňou súhlasia – že by mali byť prvými ministrami, takmer priamymi zástupcami Ježiša. Jeden má sedieť Ježišovi po pravici a druhý po ľavici. Ježiš na ich uvažovanie odpovedá takto: Neviete, o čo prosíte. Veď to, čo sa stane v Jeruzaleme, vyzerá celkom inak, ako si to vy predstavujete.
Ježiš napokon naozaj nebol korunovaný za kráľa, ani žiadne ministerské kreslá nerozdával. Jeho poslanie bolo celkom iné. Pil kalich utrpenia. Otec nebeský ho podal Ježišovi a On z neho pil. Preto sa opýtal synov Zebedeových: Môžete trpieť? Inými slovami: ste ochotní ísť so mnou cestou utrpenia? Touto otázkou sa ich predstava o Mesiášovi ako zemskom kráľovi rozplynula. Ježišovo kráľovstvo – to nie je zemský režim udržiavaný mocou, násilím, ozbrojenými zložkami. Ježiš svojím utrpením, smrťou a vzkriesením začína úplne nový typ kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta – a v ňom sa nedá žiť bez utrpenia. On sám ako kráľ trpí a zomiera na kríži.
Môžete trpieť? Pýta sa Ježiš. A oni odpovedajú: môžeme. Kto z nás vie tak presvedčivo a rozhodne odpovedať? Veď kalich utrpenia, ktorý máme piť, je Jeho kalich. Je to utrpenie, ktoré človeku ukladá Boh. Ale my si často spôsobujeme utrpenia svojím hriechom. A to nie je kalich, ktorý spomína Ježiš. Trpieť pre Krista, pre Jeho evanjelium je celkom niečo iné ako trpieť pre svoj nerozumný život. Kalich utrpenia pili prví kresťania, kalich utrpenia pili naši martýrski otcovia. Pili ho z lásky k Božej pravde, z lásky k Pánu Bohu, o ktorom vyznávali s apoštolom, že On síce dopúšťa, ale zároveň nikdy neopúšťa. A na to upozorňuje Ježiš matku mocichtivých synov. Ale rovnako na to upozorňuje aj nás. Kto chce totiž s Ježišom kraľovať, ten musí s Ním i trpieť. Musí, obrazne povedané, neustále žiť cestou, ktorá vedie do Jeruzalema.
- Môžete sa odriekať?
Dokážete sa odriekať? Kto nastúpil s Ježišom cestu do Jeruzalema, musí znášať utrpenie, musí sa zriecť túžby po moci, sláve, po vládnutí. V Ježišovom kráľovstve sa totiž nepanuje, nevládne, ale predovšetkým slúži. Mať účasť na Ježišovom kríži a pritom počítať, čo a koľko mi to vynesie, to je scestné myslenie. Môžeme bez obáv povedať, že takéto myslenie nie je hodné Ježišovho nasledovníka. Pritom odmena patrí do právomoci Otca nebeského, ktorému patrí aj celé dianie. Učeníci teda majú ísť len poslušnou cestou viery a o odmenu sa nestarať. Na ceste za Ježišom sa treba odriekať, a nie túžiť a špekulovať po moci, sláve a vláde. Naša cesta za Ježišom do Jeruzalema je predsa samým Ježišom vyznačená, keď povedal: Kto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého. Tak ako Ježiš sa na svojej ceste podriadil vôli Otcovej, tak sa vôli Otcovej máme podriadiť aj my. Kde je tu teda potom moja vôľa? Moje chcenie? Moje skryté či zjavné túžby? Boh to predsa s nami myslí dobre. Že by na niečo dobré pre nás pozabudol? Vôbec nie! Kto koná podľa a v súlade s Božou vôľou, ten vytvára radostné a pokojné spolunažívanie medzi ľuďmi. Prejavme slávu Bohu na výsostiach a prijmime už tu na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.
Synovia Zebedeovi na to zabudli, keď mysleli predovšetkým len na seba. Čo z takéhoto myslenia následne vzniká? Mrzutosť medzi učeníkmi. Veď keď to počuli ostatní desiati, mrzeli sa na Jakuba a Jána. Mrzutosti a nesváry by v rodine veriacich nemali byť. K nim dochádza vždy tam, kde človek myslí len na seba, na svoj prospech, kde človek túži po vláde, po moci a sláve. Veriaci človek sa takých vecí má zriekať. Pán Ježiš sa preto pýta: Dokážete to urobiť? Aká je a bude naša odpoveď? Ak to dokážeme – dobre. Ale ak nie – nemáme v radoch kresťanov čo hľadať.
- Viete slúžiť?
Pán Ježiš mal však so synmi Zebedeovými trpezlivosť. Pritom dokázal aj tých desiatich namrzených a rozčúlených učeníkov uspokojiť. Všetkým totiž povedal: Viete, že vladári národov panujú nad nimi. Nie tak má byť medzi vami, ale kto by chcel byť medzi vami veľký, nech je vaším služobníkom. Ježišovo kráľovstvo nie je z tohto sveta. Ak by predsa niekto z nás túžil byť veľkým – môže. Ale službou, láskou, milosrdenstvom, obetavosťou a dávaním samého seba. Rozhodne nie vládou a panovaním. Božie kráľovstvo pozná len službu a lásku. Ani najväčší kráľ Pán Ježiš nepanoval, ale slúžil. Svojou láskou. Podľa Jeho vzoru si aj my máme slúžiť navzájom dobrom a pre dobro samé.
Kresťania žijú v tomto svete a majú účasť aj na riadení politického, hospodárskeho, štátneho či spoločenského života. Ale dobre a správne to môžu robiť iba vtedy, keď službu, lásku, úctu a milosrdenstvo – teda Božie hodnoty vnášajú do okolitého sveta. Svet zostane svetom. Ale kresťania v ňom vždy žijú s Pánom Ježišom. Konajú v súlade s Božou vôľou. Ak to nerobia, tak zanedbali vnášať evanjelium do života, prestali byť soľou a svetlom.
Aj my – hoci sa nám to nezdá – môžeme byť veľkými. Službou a láskou. Preto sa aj nás Pán Ježiš pýta: Môžete trpieť? Dokážete sa odriekať? Viete slúžiť jeden druhému? Ak to vieme urobiť pre Ježiša Krista a Jeho evanjelium, potom nás Pán počíta medzi svojich verných nasledovníkov.
Ondrej Koč st., farár na dôchodku
