Kto nie je proti nám, je s nami

Kto nie je proti nám, je s nami

„Tak prišli do Kafarnaumu. A keď bol v dome, spýtal sa ich: O čom ste sa cestou zhovárali? Ale oni mlčali, lebo sa cestou zhovárali o tom, kto je najväčší. Nato sa posadil, zavolal si dvanástich a povedal im: Ak niekto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a nech slúži všetkým. Potom vzal dieťa, postavil ho prostred nich, objal ho a povedal im: Kto by prijal jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma; a kto by mňa prijal, nie mňa prijíma, ale Toho, kto ma poslal. Ján Mu povedal: Majstre, videli sme človeka, ktorý v Tvojom mene vyháňal démonov, ale nechodí s nami; preto bránili sme mu, keďže nechodí s nami. Ale Ježiš povedal: Nebráňte mu, lebo nikto nemôže robiť prejavy moci v mojom mene, a hneď nato zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás. Lebo ktokoľvek by vás napojil čo aj len čašou vody preto, že ste Kristovi, v pravde vám hovorím: neminie ho odmena.“ (Mk 9, 33 – 41)

 

Volebné tímy pumpujú do občanov predvolebné emócie – môžu či majú kresťania zostať bokom? Kresťania majú predovšetkým načúvať evanjeliu. A keď to evanjelium poriadne počúvajú, zistia, že to nie je žiadny rozprávkový svet odtrhnutý od reality. Kto chce byť ten NAJ – staň sa tým posledným.

 

A tak sa aj dnešný príbeh začína dohadovaním. A dokonca ani nie o tom, či a koho voliť. To dohadovanie sa učeníkov tvárou v tvár Ježišovi sa ukázalo také trápne, ak nie nepatričné, že ani nemajú chuť sa k nemu priznať: Hádali sa, kto z nich je väčší. Dôležitejší. Kto z nich má väčší  význam. K takémuto dohadovaniu patrí aj to, že je vhodné na konkurenta či konkurentov nakydať čo najviac špiny. Vynaliezavo upozorňovať na všemožné smietky v jeho oku – patrične ich rozmazať –, aby sa akosi prehliadlo brvno v oku vlastnom.

Nebudeme sa pri tejto príležitosti pohoršovať nad škaredým svetom  politického zápolenia. Len na okraj podotkneme, že pre demokraciu je tzv. negatívna kampaň – teda prekrútené popr. vymyslené očierňovanie súperov – rovnako deštruktívne ako pre cirkev. Stráca na vierohodnosti

a príťažlivosti. A pretože k tomu dochádza tu aj tam, pokorne si  všimnime, že tu evanjelista rozpráva o dvanástich učeníkoch. O zdravom jadre, čo má byť modelovým vzorom pre tento svet. A my s nimi. Ježiša to ich dohadovanie – kto má byť ten prvý – zrejme neprekvapilo. (Naznačuje sa tým, že podobné nevhodnosti a apoštolské buranstvo sa s cirkvou potiahnu do skonania sveta?) Ježiš sa usadí, zvolá učeníkov a začne ich vyučovať. A nás s nimi. „Zrejme si myslíte, že prvý a najdôležitejší je ten – kto je najvyšší.“ Trebárs ako prezident na hrade. A túto pyramídu moci – čím si vyššie – tým si dôležitejší – stavia Ježiš na hlavu. Obracia pozornosť učeníkov opačným smerom: „Kto chce byť ten NAJ – staň sa tým posledným. Najmenším na celom svete.“ A aby nezostalo len pri poézii, dá tomu postaveniu najmenšieho hneď praktickú náplň – staň sa služobníkom – diakonom – všetkých. Hľadáte toho NAJ? Tak sa pozrite úplne najnižšie – učí učeníkov (a nás s nimi). Služba – to pritom znelo uchu antického poslucháča odpudivo.  Na to mali vtedy otrokov.

A aby toho nebolo málo, pridá Ježiš ešte happening: požičia si od domácich dieťatko – a postaví ho do stredu učeníckeho kruhu. Sotva tým vzbudil nejaké pozitívne emócie. Dieťaťu vo vtedajšom svete totiž chýbala ľudská hodnota. Žiadne dohovory o právach dieťaťa (ako ich poznáme tu v Európe) neexistovali. Koho si teraz predstaviť ako dieťa  – aby sme boli prekvapení s tými dvanástimi? Človeka bezvýznamného – a pokojne aj odmietaného, znevažovaného, odľudšteného…

Postavu považovanú dobovými konvenciami za ekonomicko-kultúrne či civilizačne neprospešnú. A práve také maličké – ľahko odkopnuteľné stvorenie – Ježiš privádza do NÁŠHO STREDU: Kto prijme jedno z takýchto ľahko odkopnuteľných stvorení – prijíma mňa – a so mnou Toho, ktorý ma poslal. Tu, milí priatelia, milí učeníci, tu úplne dole – na mieste stvorenom vraj len pre „lúzrov“ – tu stretávate a tu prijímate to pravé Božie. Takto nás to učí Kristus – svojou blízkosťou – svojím príbehom. Preto s týmto vyučovaním opakovane spája svoje meno.

 

Kto nie je proti nám – je s nami

Ako odpovedia na toto vyučovanie učeníci (a my s nimi)? Hlási sa Ján: „Majstre, videli sme človeka, ktorý v Tvojom mene vyháňal démonov, ale nechodí s nami; preto bránili sme mu, keďže nechodí s nami.“ To hrdé zabránili sme mu prišlo na pretras ako odpoveď na Ježišovo predchádzajúce vyučovanie. Dieťa ešte možno stojí uprostred – a učeník Ján sa hrdo hlási (dúfam, že my s ním nie) – koho nepustili do cirkevnej ohrádky (popr. si zmazali z cirkevného mobilu). Pripomína sa tu, aké zvodné je deliť ľudí na tých, ktorí zdieľajú náš správny pohľad na vec – a tých, ktorí nejdú v našich názorových  koľajniciach a emočnom rozpoložení – tých treba vylúčiť. Brániť im – minimálne v oprávnenosti patriť do spoločnosti. Tej našej. Ježišova odpoveď neznie apage satanas. Ako by sa naučil, že s učeníkmi (i s nami) musí mať viac trpezlivosti a vynaliezavosti – hovorí: nebráňte. Nebráňte tým, ktorým sa vám chce brániť. Kto nie je proti nám, je s nami – počujú učeníci prekvapivo veľkorysú odpoveď (a my s nimi). My to poznáme a máme zaužívané inak: Kto nie je s nami, je proti nám. To je pohľad nedôverčivých, pohľad určený neodpustením, zlou skúsenosťou,  ustrašenosťou. Pohľad tých, ktorí pozerajú na hrad či ešte vyššie a hľadajú tam ochranu proti tým, čo nie sú s nami. Potom sa z toho dá ľahko urobiť – kto nie je s nami, je lump (to sa podľa K. Čapka vraj hovorilo už za 1. republiky). Ježiš, ktorý práve objal uprostred učeníkov to dieťa, vyučuje ceste života inak. Kto nie je proti nám – tak že by ma priamo preklínal – a snažil sa môj príbeh a dielo zámerne vykoreniť z tváre tohto sveta, je v zásade s nami. Tak uprostred škatuľkujúceho dusna vytvára priestor – pre prijímanie tých, ktorí nie sú s nami – podľa nás, nášho vkusu, našej voľby. Tak prináša uprostred Božie kráľovstvo. To kráľovstvo, ktoré k nám prichádza v podobe  služby – a prijímanie tých najposlednejších a najodmietanejších z odmietnutých. V tom kráľovstve veje duch kristovskej veľkorysosti. Vstúpte – tam 2. trieda nie je, ani rozdiel v cestovnom. Lebo tú cenu za vstup zdarma zaplatil Ježiš sám ako najponíženejší služobník v tej veci.

 

Zmysel a veľkosť je v službe

Avšak tá veľkorysosť nie je bezbrehá, pokiaľ ide o hodnoty, ku ktorým smeruje náš život a ktorými nás premieňa. Ktokoľvek vám podá pohár vody, pretože ste Kristovi, nestratí svoju odmenu. A Kristovi sme podľa tohto príbehu, keď je uprostred nás Kristus ako služobník – aj s tým prijatým odkopávaným dieťaťom. Podľa Ježiša tomu budú vždy nejako rozumieť tí, ktorí sa tiež usilujú o milosrdenstvo. Ktorí sa usilujú odovzdať vyslobodenie do životov všetkých, ktorí zatiaľ zostávajú nejako spútaní. Nech teda voľby „na hrad“ dopadnú akokoľvek – na nás ako na učeníkoch je, že máme slúžiť – tak ako to vyučuje Kristus. Povzbudiť nás pritom môže, že vieme lepšie, kde si k tomu hľadať spojenca: Medzi tými, ktorí zápasia o vyslobodenie z poníženia, ktorí vyháňajú zúfalstvo aj rezignáciu, aj démonov blahobytnej zahľadenosti len do svojich záujmov a úspechov – démonov kampaní, kde vyhráva ten, kto vie lepšie manipulovať s prvou signálnou sústavou, naháňať strach a potom sa tváriť ako jediný záchranca. So všetkými, ktorí takto zápasia, si môžeme podať čašu studenej vody. Ako pozdrav, znamenie uzrozumenia aj uistenia – veľkosť a zmysel života nespočíva v tom byť prvý (a už vôbec nie za akúkoľvek cenu). Veľkosť a zmysel života – a to skutočne Boží – sme objavili v službe vyslobodenia človeka a obnovenia jeho dôstojnosti, a pre túto časnosť sme vlastne ani nič lepšie objaviť nemohli.

Rejchrt

Predchádzajúca

Ďalšia

Odoslať komentár

Prosím Prihlásiť sa uverejniť komentár

error: Obsah je chránený!!