Aj biskupov dnes treba učiť učenie našej cirkvi
Kedysi dávno – a nie je to až tak dávno, aby si to nepamätali ešte živí ľudia – existovala v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku jedna pozoruhodná vec. Volala sa voľba zborového farára. Bola to zvláštna, takmer romantická inštitúcia, pri ktorej sa predpokladalo, že cirkevný zbor je živým telom, nie organizačnou jednotkou účtovného systému. Že farár nie je zamestnanec centrály, ale služobník konkrétnych ľudí. A že právo zboru voliť si farára nie je výsadou, ale samotnou podstatou evanjelickej cirkvi.
Dnes sa zdá, že toto všetko patrí do kategórie historických kuriozít. Asi niekde medzi husím brkom a pečaťou z červeného vosku. Lebo moderná cirkev, zdá sa, objavila nový princíp. Nie teologický, ale finančný. Nie duchovný, ale účtovný. Nie reformačný, ale administratívny.
Princíp, podľa ktorého právo voliť farára existuje – samozrejme, ale len za určitých podmienok. A tie podmienky majú zvláštnu vlastnosť: nenájdete ich ani v evanjeliu, ani v Augsburskom vyznaní, ani v cirkevnej ústave. Nájdete ich iba v listoch, ktoré prichádzajú z generálneho biskupského úradu. A tie listy majú jednu obdivuhodnú vlastnosť. Sú chladné. Nie chladné ako zimné ráno, ale chladné ako úradná pečiatka.
Luther by tomu nerozumel – alebo by rozumel až príliš dobre
Martin Luther – ten nepohodlný augustinián, ktorý mal tú zlú vlastnosť, že čítal Bibliu – tvrdil jednu vec, ktorá bola pre jeho dobu takmer škandalózna: že cirkev nie je vlastníctvom hierarchie, ale spoločenstvom veriacich. A že farár nie je dosadený zhora, ale je povolaný zdola. To nebola organizačná drobnosť. To bola revolúcia.
Augsburské vyznanie v článku XIV jasne hovorí o riadnej službe v cirkvi. A celá luteránska tradícia od začiatku predpokladá, že farár je povolaný konkrétnym zborom. Nie účtovným oddelením, nie podmienkou úhrady do fondu. Zbor si volí farára, pretože cirkev je zbor. Nie preto, že zaplatil faktúru.
Myšlienka, že právo zboru voliť si farára môže byť podmienené splnením finančných záväzkov voči vyšším organizačným jednotkám, by Lutherovi pripadala zvláštna. Nie preto, že by nerozumel peniazom, ale preto, že rozumel evanjeliu. A evanjelium nie je zmluva o výkone funkcie viazaná na platobnú disciplínu.
Keď sa vokátor stáva papierom
Vokátor nie je formalita. Nie je to pracovná zmluva v modernom zmysle slova. Je to symbol. Symbol vzťahu medzi farárom a zborom. Symbol dôvery a povolania.
Keď zbor volí farára, nevyberá si zamestnanca. Vyberá si pastiera. Človeka, ktorý bude krstiť ich deti, pochovávať ich rodičov, stáť pri nich v najťažších chvíľach života. To nie je administratívny akt. To je duchovný akt.
Preto je zarážajúce, keď môže byť tento vzťah ukončený listom, ktorý pôsobí skôr ako oznámenie o zrušení účtu než ako komunikácia v cirkvi, ktorá sa hlási k evanjeliu milosti.
Nie je problém v tom, že cirkev má pravidlá. Cirkev ich vždy mala. Problém je v tom, keď pravidlá začnú pôsobiť, akoby cirkev existovala pre systém, a nie systém pre cirkev.
Najväčším paradoxom celej situácie je, že cirkev, ktorá vznikla ako protest proti zneužívaniu moci, dnes riskuje, že bude pôsobiť ako jej administratívna verzia. Nie tyrania. To by bolo príliš silné slovo. Ale niečo oveľa nebezpečnejšie: odcudzenie. Odcudzenie medzi tými, ktorí slúžia v zboroch, a tými, ktorí rozhodujú o ich službe. Odcudzenie medzi cirkvou ako spoločenstvom a cirkvou ako organizáciou.
Cirkev vždy žila z dôvery. Nie z príkazov, z listov, z podmienok. Dôvera sa nedá nariadiť. Dá sa iba stratiť.
Čo je vlastne cirkev?
Existuje jedna zvláštna vec, ktorú by si možno stálo za to znovu prečítať – vyznanie viery. Augsburské vyznanie, základný dokument luteránskej cirkvi, má v článku VII vetu, ktorá je taká jednoduchá, že ju práve preto dnes možno nepočuť: „Cirkev je zhromaždenie veriacich, v ktorom sa evanjelium čisto káže a sviatosti správne prisluhujú.“
Nie je tam ani slovo o fondoch. Ani slovo o platobnej disciplíne. Ani slovo o podmienkach, ktoré by musel cirkevný zbor splniť, aby mal právo byť cirkvou v plnom zmysle slova. Cirkev vzniká tam, kde zaznieva Božie slovo a kde sa prisluhujú sviatosti. Toto nie je vedľajšia poznámka teológov. Toto je samotná definícia cirkvi.
Ak cirkev začne podmieňovať základné duchovné skutočnosti administratívnymi kritériami, dostáva sa do zvláštneho napätia so svojím vlastným vyznaním. Nie preto, že by financie neboli potrebné. Sú. Cirkev žije vo svete, nie mimo neho. Ale preto, že financie nikdy neboli podstatou cirkvi. Podstatou cirkvi je evanjelium.
Moc v cirkvi neprichádza zhora. Prichádza zdola
Reformačná tradícia zaviedla niečo, čo bolo na svoju dobu odvážne: presvedčenie, že cirkev nie je vlastnená hierarchiou. Je nesená zbormi. Toto presvedčenie nie je len historickou spomienkou. Je zapísané aj v samotnom chápaní cirkevného úradu. Farár nie je majiteľom úradu. Je jeho služobníkom. A biskup nie je jeho nadriadeným v svetskom zmysle. Je jeho bratom v službe.
Celá luteránska ekleziológia stojí na tejto rovnováhe: služba existuje pre cirkev, nie cirkev pre službu. Preto je voľba farára zborom taká dôležitá. Nie je to organizačný detail. Je to vyjadrenie toho, čo cirkev je.
Cirkev, ktorá si nemôže slobodne povolať svojho pastiera, prestáva byť cirkvou v reformačnom zmysle slova. Stáva sa organizáciou s prideleným personálom. A to je zásadný rozdiel.
Symbolické knihy nepoznajú cirkev ako fond
Symbolické knihy luteránskej cirkvi – Augsburské vyznanie, Obrana Augsburského vyznania, Šmalkaldské články aj Malý a Veľký katechizmus – hovoria o cirkvi s pozoruhodnou jednotou.
Nikde nedefinujú cirkev ako finančný systém. Nikde nehovoria, že existencia duchovnej služby je podmienená ekonomickými ukazovateľmi. Naopak, hovoria o cirkvi ako o mieste, kde Boh koná prostredníctvom svojho slova.
Martin Luther išiel ešte ďalej. Tvrdil, že aj malá skupina veriacich, ktorá počúva Božie slovo, je skutočnou cirkvou. Nie preto, že má štruktúru. Ale preto, že má evanjelium.
Toto presvedčenie bolo zdrojom slobody cirkvi. Slobody od politickej moci. Slobody od administratívnej kontroly. Slobody od predstavy, že cirkev existuje vďaka systému. Cirkev existuje vďaka Kristovi. Nie vďaka fondu.
Nikto rozumný nespochybňuje, že cirkev potrebuje prostriedky na svoju existenciu. Kostoly treba udržiavať. Duchovných treba zabezpečiť. Organizácia niečo stojí. Ale existuje hranica, za ktorou sa prostriedok stáva podmienkou. A keď sa prostriedok stane podmienkou existencie duchovnej služby, vzniká otázka, či sa nezamenili priority. Lebo podľa reformačného učenia cirkev nevzniká preto, že má zdroje. Cirkev vzniká preto, že má evanjelium. Zdroje majú slúžiť cirkvi. Nie cirkev zdrojom.
Keď sa povolanie mení na položku v sadzobníku
Existujú veci, ktoré znejú tak neuveriteľne, že keď ich človek počuje prvýkrát, automaticky predpokladá nedorozumenie. Napríklad predstava, že cirkevný zbor musí zaplatiť stanovenú sumu, aby mohol mať svojho zborového farára. Nie symbolický príspevok. Nie dobrovoľnú podporu. Ale presne určenú čiastku, bez ktorej sa duchovná služba mení na niečo iné – na funkciu bez práv, na službu bez istoty, na poverenie bez povolania.
Ak je pravda, že cirkevné zbory musia platiť stovky eur za farárske miesto a že bez tejto úhrady sa farár stáva iba „námestníkom“, potom to nie je len organizačné opatrenie. Je to zásah do samotného chápania duchovného úradu. Lebo podľa učenia luteránskej cirkvi sa farár nerodí z fondu. Rodí sa z povolania.
Latinské slovo vocatio, z ktorého pochádza aj náš výraz vokátor, znamená povolanie. Nie pridelenie. Nie financovanie. Nie administratívne zaradenie. Povolanie. A to prichádza zo zboru.
Predstava, že zbor musí „zaplatiť“ za farárske miesto, aby mohol mať riadneho farára, vyvoláva nepríjemnú otázku, ktorú si mnohí kladú potichu: Čo je vlastne predmetom tejto platby?
Nie je to predsa kúpa človeka. Nie je to prenájom služby. Nie je to poplatok za sviatosti. Ale jazyk, ktorý sa v takýchto situáciách objavuje, začína nebezpečne pripomínať niečo, čo reforma odmietla už v 16. storočí: predstavu, že duchovné skutočnosti môžu byť viazané na finančné podmienky. Reformácia vznikla aj ako protest proti tomu, že milosť sa začala spájať s platbou.
Nie preto, že by cirkev nemala právo spravovať svoje veci. Ale preto, že duchovná služba nesmie byť vnímaná ako ekonomická transakcia. Farár nie je funkcia, ktorú si zbor „aktivuje“ splnením podmienok. Je to služobník evanjelia.
Nebezpečný jazyk: „neplatiči“
Možno ešte znepokojivejšie než samotné opatrenia je slovo, ktoré sa pri nich objavuje: neplatič. Je to slovo z bankového sveta. Zo sveta poisťovní. Zo sveta exekúcií. Nie zo sveta evanjelia. Evanjelium nepozná veriacich ako platcov a neplatičov. Pozná hriešnikov, ktorým je odpustené. Pozná slabých, ktorým je pomáhané. Pozná blúdiacich, ktorí sú hľadaní. Ale nepozná kategóriu ľudí, ktorých duchovné postavenie je definované ich ekonomickou disciplínou. Keď sa jazyk účtovníctva začne používať na opis vzťahov v cirkvi, niečo sa mení. Možno nenápadne. Možno neúmyselne. Ale zásadne. Cirkev prestáva hovoriť jazykom pastiera. Začína hovoriť jazykom správcu.
Rozdiel medzi zborovým farárom a námestným farárom nie je len formálny. Je symbolický.
Zborový farár je ten, ktorého si zbor povolal. Ktorý patrí do zboru. Ktorý je jeho duchovným pastierom. Námestný farár je ten, ktorý je pridelený. Dočasný. Zastupujúci. Nezakorenený.
Ak sa zbor dostane do situácie, že jeho farár už nie je jeho farárom, ale iba „námestníkom“, a to nie preto, že by zbor zmenil svoje rozhodnutie, ale preto, že nesplnil finančnú podmienku, vzniká zvláštna situácia. Zbor stráca časť svojej identity. A farár stráca časť svojej istoty. Nie preto, že by zlyhal v službe slova a sviatostí. Ale preto, že zlyhal systém financovania.
Reformačná odpoveď bola jasná. Cirkev stojí na Božom slove. A farár stojí v cirkvi preto, že bol povolaný. Nie preto, že bol zaplatený. Lebo ak by to bolo naopak, Martin Luther by možno nepribil 95 téz na dvere kostola. Možno by poslal faktúru.
Existujú slová, ktoré by v evanjelickej cirkvi nikdy nemali zaznieť. A predsa zaznievajú. Nie potichu, nie neoficiálne, ale otvorene, ako samozrejmá súčasť nového poriadku: cirkevný zbor musí zaplatiť za farárske miesto. Musí zaplatiť, aby mohol mať vlastného farára. Musí zaplatiť, aby jeho farár nebol iba „námestník“. Musí zaplatiť, aby jeho povolanie bolo uznané.
Toto už nie je nedorozumenie. Toto je systém. A tento systém má jednu nepríjemnú vlastnosť: nápadne pripomína niečo, proti čomu Martin Luther pred vyše päťsto rokmi povstal s takou silou, že otriasol celou Európou.
Vtedy sa kupčilo s odpustkami. Dnes, zdá sa, sa kupčí s duchovnou službou. Vtedy sa hovorilo: Zaplať a získaš milosť. Dnes sa hovorí: Zaplať a získaš farára. Forma sa zmenila. Podstata je znepokojivo podobná.
Povolanie alebo obchod?
Farár podľa učenia evanjelickej cirkvi nevzniká rozhodnutím úradu. Vzniká povolaním. Povolaním konkrétneho cirkevného zboru. Cirkevný zbor si volí farára. Nie preto, že si to môže dovoliť. Ale preto, že je cirkvou.
Ak sa z tohto práva stane služba podmienená platbou, prestáva byť právom. Stáva sa privilegovanou možnosťou pre tých, ktorí splnili ekonomické kritériá. To už nie je teológia. To je administratíva. A administratíva nikdy nezakladala cirkev.
Ak cirkevný zbor musí zaplatiť stanovenú sumu, aby mohol mať riadneho farára, potom sa duchovná služba stala predmetom finančnej podmienky.
A ak sa duchovná služba stane predmetom finančnej podmienky, ocitáme sa na nebezpečne známom území. Martin Luther nepoužil jemné slová, keď videl, že sa z duchovných vecí stal obchod. Nepísal opatrné listy. Nepoužíval zmierlivé formulácie. Nazval vec pravým menom.
Bol to obchod s tým, čo nepatrí ľuďom, ale Bohu. A dnes sa natíska otázka, ktorú by si možno položil aj on: Odkedy sa povolanie farára stalo podmieneným platbou do fondu? Kde v evanjeliu stojí, že cirkevný zbor musí zaplatiť, aby mal právo na pastiera?
Kde v Augsburskom vyznaní je napísané, že duchovná služba existuje len tam, kde je splnený finančný limit? Nikde. Absolútne nikde.
Keď sa v cirkvi začnú používať slová ako „neplatiči“, „strata nároku“, „zánik funkcie z dôvodu neplnenia povinností“, niečo sa prezrádza. Nie teologicky. Ale duchovne. Cirkev prestáva hovoriť jazykom pastiera. Začína hovoriť jazykom správcu majetku. Lenže Kristus nepovedal Petrovi: „Pas moje účty.“ Povedal: „Pas moje ovce.“
Cirkev, ktorá začne deliť svojich vlastných farárov na tých, ktorých si zbory „môžu dovoliť“, a tých, ktorých si dovoliť nemôžu, riskuje, že stratí niečo oveľa cennejšie než finančnú stabilitu.
Stratí svoju dôveryhodnosť.
Luther neprotestoval preto, že cirkev mala peniaze. Protestoval preto, že peniaze začali rozhodovať o duchovných veciach. To bol moment, keď sa cirkev začala vzďaľovať svojmu poslaniu. A každý systém, ktorý vytvára dojem, že duchovná služba závisí od finančného plnenia, kráča po tenkom ľade. Lebo cirkev môže prežiť chudobu. Ale nemôže prežiť stratu pravdy o tom, čím je. Farár nie je zamestnanec fondu. Farár je služobník Krista. A cirkevný zbor nie je klient. Je telom cirkvi. Ak sa na to zabudne, nezlyhá fond. Zlyhá niečo oveľa vážnejšie. Zlyhá samotné pochopenie cirkvi.
Moc v cirkvi má svoj pôvod – a ten nie je v úrade
Možno najtragickejším rozmerom celej situácie nie je samotný systém platieb, ale tichá otázka, ktorá sa vynára v mysliach mnohých veriacich a farárov: či tí, ktorí dnes rozhodujú o osude cirkevných zborov a ich duchovných, ešte stoja na tom istom základe, na ktorom stojí evanjelická cirkev od čias reformácie. Nie je to otázka osobná. Je to otázka teologická. Lebo biskup v evanjelickej cirkvi nie je vládca. Nie je vlastník duchovnej služby. Nie je zdroj úradu. Je služobník.
Jeho úrad nevznikol preto, aby rozhodoval namiesto cirkevných zborov, ale aby im slúžil. Aby chránil čistotu evanjelia. Aby posilňoval, nie oslaboval to, čo je základom cirkvi. A tým základom nie je fond. Tým základom je Kristus. A Kristus nezveril cirkev účtovníctvu. Zveril ju svojmu slovu.
Ak sa cirkev začne správať, akoby jej existencia závisela od fondu viac než od evanjelia, dostáva sa do rozporu so svojím vlastným vyznaním. Nie s názorom jednotlivca. So svojím vlastným vyznaním.
Luteránska tradícia vždy odmietala predstavu, že moc v cirkvi prichádza zhora, ako je to vo svetských štruktúrach. Moc v cirkvi prichádza z Božieho slova. A je zverená cirkvi ako celku. Nie jednej funkcii. Nie jednej kancelárii. Nie jednej inštitúcii. Cirkevný zbor nie je pobočka. Je cirkev. Toto nehovorí moderná demokracia. Toto hovorí reformačná teológia.
Preto si cirkevný zbor volí farára. Nie preto, že mu to niekto dovolil. Ale preto, že bez toho by prestal byť tým, čím je. Cirkevný zbor, ktorý nemôže slobodne povolať svojho pastiera bez splnenia finančných podmienok, je cirkevný zbor už len v administratívnom zmysle. Nie v reformačnom.
Martin Luther nebol diplomat. Bol kazateľ. A kazatelia majú tú nepríjemnú vlastnosť, že kladú jednoduché otázky, na ktoré sa ťažko odpovedá. Možno by sa opýtal toto: Kde v Písme stojí, že pastier je pridelený podľa finančnej schopnosti stáda?
Kde apoštoli rozhodovali o službe podľa toho, či zbor splnil ekonomické podmienky? Kde Kristus povedal: „Pas moje ovce, ak zaplatia“? Nikde. Kristus povedal iba: „Pas moje ovce.“ Bez dodatkov. Bez podmienok. Bez fondov.
„Politickí neplatiči“ – slovník, ktorý nepatrí do cirkvi
Sú slová, ktoré prezrádzajú viac než celé rozhodnutia. A keď sa v oficiálnej reči cirkvi objaví označenie „politickí neplatiči“, nejde už len o administratívnu kategóriu. Ide o duchovný symptóm.
Cirkev, ktorá začne deliť svoje vlastné zbory na „politických“ a „ekonomických“ neplatičov, sa ocitá na nebezpečnej hranici. Nie preto, že by nemala právo pomenovať finančné problémy. Ale preto, že takýto jazyk nemá oporu ani v Písme, ani v Symbolických knihách, ani v samotnej podstate luteránskej cirkvi.
Kde Kristus rozdelil svojich učeníkov na spoľahlivých a nespoľahlivých platcov? Kde apoštoli označili niektoré zbory za „politicky problémové“? Kde Augsburské vyznanie hovorí, že cirkevný zbor stráca duchovnú integritu, ak nesplní finančný záväzok? Nikde.
Takýto jazyk patrí do sveta správy majetku. Nie do sveta správy duší. Lebo cirkev nie je spoločnosť, ktorá riadi portfólio. Cirkev je telo Kristovo. A telo Kristovo neoznačuje svoje údy ako ekonomicky problematické jednotky.
Azda najznepokojujúcejšie je použitie slova „kajúcnosť“ v súvislosti s platbami do fondu. V zápisnici zaznieva myšlienka, že ak zbor „urobí kajúcnosť“ a zaplatí, sankcie môžu byť zmiernené. Toto je moment, pri ktorom sa teológ musí zastaviť. Pokánie v luteránskej cirkvi nie je finančný akt. Pokánie nie je úhrada dlhu. Pokánie nie je splnenie povinnosti voči systému. Augsburské vyznanie v článku XII definuje pokánie úplne inak: „Pokánie pozostáva z dvoch častí: jedna je skrúšenosť, to jest ľútosť nad hriechom, druhá je viera, ktorá vzniká z evanjelia a verí, že hriechy sú odpustené pre Krista.“ Nie je tam tretia časť: úhrada fondu. Nie je tam dodatok: administratívne vyrovnanie záväzkov. Pokánie je duchovná skutočnosť medzi človekom a Bohom. Nie medzi zborom a fondom.
Používať jazyk pokánia na opis finančnej disciplíny nie je len nepresné. Je to teologicky nesprávne. Lebo pokánie nemožno vynútiť. A už vôbec nie pod hrozbou straty duchovného úradu.
Voľba padá? Ale podľa koho?
Zaznelo tvrdenie: „Zákon hovorí, že keď počas roka nezaplatia, tak im padá voľba.“ Tu sa dostávame k jadru problému. Pretože podľa základného chápania luteránskej cirkvi voľba farára nie je produktom zákona. Je produktom povolania cirkevného zboru. Augsburské vyznanie v článku XXVIII jasne obmedzuje moc cirkevných predstavených: „Cirkevná moc má byť vykonávaná podľa evanjelia a nie podľa ľudských zákonov, ktoré by zväzovali svedomie.“
Ak sa dnes vytvára situácia, v ktorej administratívne ustanovenie ruší povolanie, ktoré vzniklo voľbou cirkevného zboru, vzniká vážne napätie medzi právnym mechanizmom a teologickým princípom. Pretože povolanie farára nie je vlastníctvom úradu. Je vlastníctvom cirkvi. A cirkev nie je definovaná fondom. Je definovaná evanjeliom.
Martin Luther nikdy nepovedal, že najväčším problémom cirkvi je nedostatok peňazí. Povedal, že najväčším problémom cirkvi je, keď stratí evanjelium. A evanjelium sa nestráca naraz. Stráca sa postupne. Malými krokmi. Malými posunmi. Malými kompromismi.
Najprv sa zavedie systém. Potom sa systém začne brániť. A napokon sa systém začne považovať za dôležitejší než to, čomu mal slúžiť. Toto je okamih, keď cirkev prestáva byť cirkvou reformácie. Nie navonok. Ale vo svojom vnútri.
Cirkev podľa luteránskeho učenia existuje tam, kde sa káže Božie slovo a prisluhujú sviatosti. Nie tam, kde je dosiahnutá „výkonnosť fondu“, ako zaznelo v zápisnici. Táto veta je možno najvýrečnejšia zo všetkých. Nie preto, že by bola vyslovená so zlým úmyslom. Ale preto, že odhaľuje posun myslenia. Cirkev nikdy nemerala svoju vernosť podľa výkonnosti fondu. Merala ju podľa vernosti evanjeliu. Fond môže byť prázdny a cirkev môže byť živá. Fond môže byť plný a cirkev môže byť duchovne prázdna. Pretože cirkev nežije z fondu. Žije z Krista. A Kristus si svoju cirkev nikdy nekúpil peniazmi. Kúpil si ju svojou krvou.
Keď cirkev zabudne, čím je, zostane z nej iba inštitúcia
Najväčšie nebezpečenstvo pre evanjelickú cirkev nikdy neprichádzalo zvonku. Neprišlo od cisárov. Neprišlo od režimov. Neprišlo ani od prenasledovania. Prišlo vtedy, keď cirkev začala zabúdať, čím je. Reformácia nevznikla preto, že cirkev nemala peniaze. Vznikla preto, že cirkev začala konať tak, akoby duchovné veci patrili tým, ktorí ich spravujú, a nie tomu, ktorý je ich Pánom.
Augsburské vyznanie v článku V hovorí jasne, prečo existuje cirkevný úrad: „Aby sme dosiahli túto vieru, ustanovil Boh úrad kázania, dal evanjelium a sviatosti.“ Úrad existuje preto, aby sa kázalo evanjelium. Nie preto, aby sa spravoval fond. Nie preto, aby sa trestali zbory. Nie preto, aby sa rušilo povolanie farárov, ktorých si cirkevné zbory slobodne zvolili. Úrad existuje pre evanjelium. Nie evanjelium pre úrad.
Ak sa tento poriadok obráti, cirkev síce zostane navonok zachovaná, ale vo svojom vnútri sa začne meniť na niečo, čo reformácia nikdy nechcela vytvoriť: na náboženskú inštitúciu, ktorá riadi, ale už neslúži.
Otázka dnes nestojí tak, či fond funguje. Otázka stojí tak, či cirkev ešte stojí na tom, na čom vždy stála. Na evanjeliu. Na slobode cirkevného zboru. Na povolaní farára zborom. Na Kristovi, ktorý je jedinou hlavou cirkvi.
Martin Luther napísal vetu, ktorá dnes znie znepokojivo aktuálne: „Cirkev je tam, kde sa káže Božie slovo, aj keby to bolo len medzi niekoľkými chudobnými veriacimi.“ Nie tam, kde je splnený finančný plán. Nie tam, kde je zabezpečená výkonnosť systému. Ale tam, kde je Božie slovo. A práve preto dnešná situácia nie je otázkou financií. Je otázkou vernosti. Vernosti tomu, čím evanjelická cirkev je. Alebo čím sa môže stať, ak na to zabudne.
M. Matejka
