Na základnej aj strednej škole som sa dosť aktívne zapájal do mimoškolských aktivít. Po úspešnej reprezentácii na školskej či okresnej úrovni nesledovala krajská alebo celoslovenská súťaž, kde sa už cestovalo na niekoľko dní, stále do iného mesta. Takýmto spôsobom som spoznal mnoho kútov nášho Slovenska. Bolo milé poznávať nielen nové mestá ale aj ľudí z celej našej krajiny. Mal som to veľmi rád a po niekoľkých rokoch som už vedel po pár minútach zaradiť ľudí do kraja ich pôvodu. No počiatočné spoznávanie prinášalo so sebou aj isté kultúrne šoky, lebo sme u nás doma na také niečo neboli zvyknutí. Často som si pri tom hovorieval, že stačí chodiť len po malom Slovensku a človek vidí toľko rozdielov, nepotrebuje ani cestovať po celom svete. Východniari boli hneď so všetkými kamaráti, ak bol niekto náhodou z hocijakého miesta za Popradom, bol braný ako člen rodiny. Či boli z Vranova alebo Humenného, večer sa zhromaždili na chodbe internátu – nech by bola akokoľvek úzka, vždy sa pomestili, a urobili miesto aj pre nás Stredoslovákov i západnejších Slovákov. Vždy sa našiel niekto, kto vytiahol harmoniku a spievali až do rána. Pri tom speve sa predbiehali, kto navrhne akú pesničku, no popri tomto pretekaní nezabudli zdvorilo ponúknuť, aby sme aj my cudzokrajní navrhli pieseň. My, zaskočení touto ponukou, sme rýchlo v duchu listovali všetky učebnice hudobnej výchovy, aby sme vylovili nejakú ľudovú pieseň. Pod horou, Na Kráľovej holi, Na trenčianskom moste – pohotovo spievali a hrali, a ešte zopár piesní, ktoré nám prišli na um a to bolo všetko. Hoci sa hostitelia na chodbe internátu snažili byť zdvorilí, neodpustil si jeden z nich uštipačnú poznámku: „Ale veď to sú piesne, ktoré len zahraniční Slováci spievajú! Iné neviete?“ Priznám sa, že som sa cítil zahanbený, že ani na jednu číro gemerskú pieseň som si nespomenul a veru som sa snažil po tejto skúsenosti túto medzeru svojho poznania rýchlo zaplniť. Stačilo siahnuť do knihovničky, kde som mal celú zbierku Gemerských piesní od zberateľa Ondreja Hericha.
Rovnako zahanbujúcu skúsenosť som mal na podobnej celoslovenskej prehliadke, ktorá sa konala vo Svite pri Poprade. Postupne, ako prichádzali autobusy a na internáte sa ubytovali účastníci z jednotlivých častí Slovenska, som sledoval, ako sa po chvíli združili pred ubytovňou a šli poznávať mestečko. Väčšina skončila pri najbližšom pohostinstve. No keď prišiel autobus zo Šale, oči všetkých smerovali na končiare kopcov. Rýchlo zložili veci a o chvíľu stáli rovnako pred ubytovňou, ale ich kroky neviedli do mestečka, ale na prvý kopec, čo tam bol nablízku. Opäť som si uvedomil ten rozdiel. My, čo máme aspoň ako-taký kopec za domom, aj tie majestátne Tatry berieme akosi bežnejšie a nenadchýnajú nás tak, ako ľudí z rovín, kde vidíte zo záhrady do troch okresov. Aj po tejto zahanbujúcej skúsenosti som sa snažil prejsť aspoň niekoľko chronicky známych horských miest v Tatrách a svojom okolí, no v tomto prípade asi ani do staroby nestihnem prejsť všetky tie krásne miesta, ktoré tu máme.
Čo potrebujeme k tomu, aby sme spoznali, akú krásu máme neraz na dosah, no my ju jednoducho prehliadame? Nepotrebujeme ani cestovať po celom svete, máme dosť nepoznaného doma, alebo za jeho rohom. Nefrflime nad pandemickými opatreniami a nelamentujme, či sa tohto roku dostaneme na zahraničnú dovolenku. Na Slovensku máme tohto dosť, nie na jednu, ale všetky nasledujúce dovolenky. Som rád, že aj na našich stránkach vám prinášame mnoho tipov na spoznávanie nepoznaného, hoci nášho vlastného. A tu už nehovorím len o nepoznaných krásach Slovenska, ale najmä našej cirkvi a našej viery. Stále máme čo objavovať, hoci to máme celý život na dosah.
Ľubomír Turčan
Ilustračné foto: pixabay
