Dňa 28. marca si pripomíname 432. výročie od narodenia Jana Amosa Komenského, biskupa Jednoty bratskej a učiteľa národov, ktorý aj dnes takto volá unaveného pútnika: „Navráť sa, odkiaľ si vyšiel, do domu svojho srdca a zavri za sebou dvere. Kde si bol, syn môj, kde si tak dlho chodil? Čo si na svete hľadal? Potešenie? Kdeže si ho mal hľadať ako v Bohu? A kde Boha, ako v Jeho chráme? A ktorý je chrám Boha živého, ako chrám živý, ktorý si On sám pripravil, než tvoje vlastné srdce? Díval som sa, syn môj, keď si blúdil, ale už som sa dívať nechcel, priviedol som ťa k sebe. Lebo tu som si zvolil palác svojho bývania. Ak chceš tu bývať so mnou, nájdeš tu, čo si vo svete darmo hľadal: pokoj, potešenie, slávu a sýtosť všetkého. To ti sľubujem syn môj, že nebudeš sklamaný.“
Pri tejto príležitosti si pripomíname aj odkaz prof. Igora Kišša, veľkého znalca a milovníka diela Jana Amosa Komenského, ktorý pred desiatimi rokmi v Evanjelickom a. v. chráme Božom v Považskej Bystrici na Veľký piatok začal kázeň slova Božieho citovaním Komenského diela O všenáprave věcí lidských na základe Kristových princípov. Tým aj nás zaväzoval aplikovať Komenského odkaz do nášho každodenného života.
Tieto odkazy velikána svetových dejín ma inšpirovali splniť si sen a navštíviť miesto hrobového odpočinku J. A. Komenského, ktorý bol 26. novembra 1670 pochovaný v holandskom meste Naarden neďaleko Amsterdamu. Toto miesto je výsostným územím Českej republiky. Komenský bol vodcom českých protestantov, ktorí po bitke na Bielej hore (1620) museli opustiť svoje domovy aj majetky. V dôsledku toho vyše 30 000 rodín opustilo svoju vlasť a odišli ako exulanti do vyhnanstva. Protestanti z Čiech išli do Poľska a Maďarska a z Moravy došli na Slovensko do Púchova, Lednice a Skalice. Prečo práve do Púchova a neďalekej Lednice? Na moravsko-slovenskom pohraničí sa nachádza dnes už zrúcanina Lednického hradu. Bolo to sídlo lednického panstva, ktorému patrilo 27 dedín i mestečko Púchov. Majiteľom hradu bola šľachtická rodina Lorántfi, ktorá vyznávala evanjelickú vieru.
Táto rodina prijala exulantov na svojom území. Exulanti si zriadili dva cirkevné zbory, a to v Púchove a Lednici. Najviac ich žilo v Púchove, kde si na pozemkoch im darovaných, vytvorili jednu ulicu, ktorá sa doposiaľ nazýva Moravská. Od zemepánov dostali výsady: zaručila sa im náboženská sloboda, mohli si postaviť kostol, faru a školu, deti mali zaistené dedičské právo, slobodne mohli vykonávať svoje remeslo. Mŕtvych mohli pochovávať na verejnom cintoríne. Českí bratia tak vytvorili „moravskú obec“ na čele s 8 či 12 staršími a mali aj svoju vlastnú pečať. Postavili si svoj chrám a za duchovného správcu zboru Komenský určil svojho švagra Jána Efrona z Přerova. A tak v tomto meste boli dva chrámy: evanjelický i chrám Jednoty bratskej.
Jan Amos Komenský, biskup Jednoty bratskej, bol správcom kvitnúceho zboru v poľskom Lešne. Odtiaľ prešiel spravovať na základe pozvania Rákociho manželky Zuzany Lorántfi latinskú školu do Šarišského Potoka, kde pobudol štyri roky. V roku 1654 sa Komenský zastavil v Púchove a Lednici u švagra – kňaza Mikuláša Drábika, od ktorého prevzal rukopis Lux in Tenebris (Drábikove proroctvá o skaze habsburského rodu). Na 10. júla 1663 bola do Púchova z príkazu Komenského zvolaná porada, na ktorej sa zúčastnilo 20 kňazov. Po odhalení Vešeléniho sprisahania, na ktorom sa zúčastnil aj František Rákoci I., za začalo prenasledovanie evanjelikov, ale aj českých bratov, a to nielen v Púchove. Medzitým J. A. Komenský prijal pozvanie holandského kráľa a odišiel do Amsterdamu reformovať jeho školstvo.
Najprv bol zatknutý 83-ročný starec Mikuláš Drábik, kňaz v Lednici a v Bratislave bol 16. júla 1671 jezuitmi odsúdený na smrť za jeho protihabsburgskú činnosť. Potom padol za obeť Púchov, kam 9. októbra 1671 prišiel vrchnostenský úradník s jezuitmi a zabrali oba kostoly. Českí bratia postupne splynuli so zvyškami evanjelického obyvateľstva.
Prínosom pobytu českých bratov na našom území boli nové, demokratické myšlienky, ktoré však pre postupne nastolenú despotickú nadvládu nemohli ďalej odovzdávať a rozširovať. Založili rezbársku školu v Lednici, ktorej výsledkom je aj unikátny oltár z roku 1643, dodnes zachovaný a slúžiaci v púchovskom evanjelickom kostole. Založili aj kníhtlačiareň, čím šírili vedomosti a odstraňovali negramotnosť, ale aj dodnes známu súkenku na modrotlač či iné remeslá, ktoré doposiaľ obohacujú región. „Púchovská luteránska dolina“ (obce, ktoré založili exulanti) sa dodnes hrdo hlási k odkazu svojich predkov, medzi ktorých patrím i ja s historickým rodom Marcinovcov.
Aj pre tieto skutočnosti som vďačný Pánu Bohu, že mi umožnil splniť si dávny sen a navštíviť miesto hrobového odpočinku veľkého biskupa a učiteľa národov, ako aj duchovného vodcu mojich predkov. Bola to zvláštna chvíľa naplnená bázňou a pokorou, keď som mohol spolu so svojimi spolupracovníkmi zo Strediska Evanjelickej diakonie v Košeci v ďakovnej modlitbe zastať nad hrobom Jana Amosa Komenského a zaspievať jeho pieseň Má duše Pána svého chvál, ktorá úžasne vyznela v prekrásnom, majestátnom, akustickom mauzóleu valónskeho kostola. Dnes je toto miesto vyhľadávané nielen turistami z Európy, ale i zo zámoria; navštevujú ho aj mladé generácie v rámci školských exkurzií.
„Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol koniec ich správania, a napodobňujte ich vieru.“ (Žid 13, 7)
Ľubomír Marcina
