Z každej strany sa na nás valia nepríjemné správy vyvolávajúce obavy. Uvedomujeme si, ako niet istoty v ničom. Nie je to len v spoločnosti, ale aj v našej cirkvi, toľko sa o tom popísalo. Vládne sklamanie a zdesenie z toho, čo sa v cirkvi stalo. Chceme zabudnúť, čakáme, že prach času i naša deravá pamäť prikryje temné skutky, nebudú na očiach. Jednoducho sa zabudne.
Aj svet okolo nás vzbudzuje obavy. Vojna na Ukrajine, krviprelievanie v Izraeli a v Palestíne aj situácia v našej krajine po voľbách. Dotýka sa nás zdražovanie, strach zo straty zamestnania, tratia sa sociálne istoty.
Máme dosť rodičov, ktorí horko ťažko pokryjú potreby svojich detí či dôchodcov, čo nemajú na lieky. A k tomu všetkému je tu aj strach z choroby… Posledné dni priniesli na východnom Slovensku dokonca zemetrasenie, mnohí to pocítili a vystrašilo nás to. Akoby Pán Boh dvíhal varovný prst, a nie jednému z nás prídu na myseľ znamenia času. Áno, je to ťažká doba.
Niekto povie, že život je však taký. Aj v minulosti boli problémy, história ľudstva je spojená s utrpením a biedou každého druhu i s krviprelievaním. Bieda a beznádej nie je ľudstvu neznáma. Naše dni sú však zvláštne. Nech sa pozeráme na svet okolo nás akokoľvek, všetci sa asi zhodneme, že cirkev je tu na to, aby svietila do tmy, varovala, ukazovala cestu. Jej úloha je nezastupiteľná. Apoštol Pavel dáva Timoteovi, svojmu synovi vo viere, príkaz: „… zvestuj slovo, buď pohotový vhod i nevhod, presviedčaj, karhaj, napomínaj so všetkou trpezlivosťou a poučovaním.“ (2Tim 4, 2) Toto je poslanie cirkvi. Realita je taká, že my skutočne potrebujeme slovo života. Kto nám ho má dať? Klamár, podvodník či dopletený „obrátený“ farár či takýto kresťan? Asi ťažko.
Pri pohľade na našu cirkev sa však desíme. Skúmavý pohľad na život dneška a aj bežná znalosť Biblie nás vedú k otázke: Žijeme ako Božie deti? Plní si cirkev svoje poslanie? Aj Božie slovo hovorí: „Samých seba vyskúšajte, či ste vo viere…“ (2K 13, 5) Ako teda, stojíme vo viere? Máme vôbec vieru a veríme v Pána Boha, keď takto žijeme? Veria v Pána Boha naši biskupi, seniori, farári? To sa pýta nejeden evanjelik či neveriaci. To, čo sa v cirkvi stalo, ako sa nakladalo a nakladá s novými skutočnosťami, je pre premýšľajúceho kresťana šokom. Keď medzi serióznymi ľuďmi dôjde k nedorozumeniam, tak si ich vysvetlia. Kto pochybil, prizná si chybu, poprosí o odpustenie, veci sa urovnajú a je veľká šanca na obnovenie dôvery. Pokánie a odpustenie otvára dvere na ďalšiu spoluprácu. Ak však niekto urobil chybu a svoj hriech popiera, zakrýva, prekrúca a klame, tam je obnovenie dôvery prakticky nemožné a často sa bratia rozídu. Neveria si.
Šokom je, ak takto koná cirkev, ktorá učí o potrebe pokánia a vyznania hriechov a koná podvodnícky a klamársky. Veľkým hriechom dnešnej ECAV, jej biskupov, seniorov i niektorých neordinovaných je to, že špinu v cirkvi konali alebo trpeli. To je len jedna strana mince. Druhou stranou tejto mince je skutočnosť, že mnohí robili všetko pre to, aby špina nevyplávala na povrch.
Generálne presbyterstvo mi v čase, keď som bol generálny dozorca, udelilo napomenutie za to, že píšem kriticky a poukazujem na prešľapy. Niekdajšia redakcia Evanjelického posla pod vedením šéfredaktorky M. Kováčikovej a riaditeľa Tranoscia Ľ. Turčana môže tiež vydať svedectvo o hrozbách a zákazoch publikovať kritické články volajúce po náprave. Čo povedať na špinavosť – zabrániť kandidovať nepohodlným do funkcií v ECAV s jediným cieľom: zabrániť vyšetreniu špinavostí v ECAV? Čo poviete na napľutie do tváre signatárom podpisovej akcie (asi 7 500 podpisov) žiadajúcej nové demokratické voľby? A čo povedať na uznesenia – hrozby adresované kritikom pomerov v cirkvi? Čítajte zápisnice z posledných synod, ich uznesenia volajúce po vylúčení kritikov z cirkvi! Čítajte v nich vyjadrenia biskupov I. Eľka a S. Sabola, ako chránia hriech a špinavosti v cirkvi. Veď to je hrozné.
Brat farár J. Ľachký v jednom zo svojich posledných článkov v Lutheruse píše, ako mu generálny biskup Eľko pomohol „spestriť a rozšíriť“ prácu v jeho bývalom zbore. Pri čítaní týchto riadkov som mnohé pochopil. Inšpirovalo ma to. Tiež mám s cirkvou podobnú skúsenosť, ako biskup S. Sabol podobne prispel k „spestreniu a rozšíreniu“ práce v jednom zbore. ECAV a Evanjelická diakonia pred rokmi vypracovali jeden unikátny projekt, ktorý sa nádherne rozbehol, napredoval, dokiaľ neprišli „požehnané“ zásahy biskupov najprv I. Mišinu a potom S. Sabola. Projekt dnes živorí, podľa môjho názoru napreduje, ale vzad. Nechcem to zahasiť úplne, no príde čas, keď to bude treba dať na svetlo sveta, aby neordinovaní laici videli, ako bratia v luterákoch svojou, prepáčte, blbosťou a svojím egoizmom ničia cirkev. Jedni budujú, druhí ničia. Niektorým na cirkvi skutočne nezáleží. Ak Pán Boh dá zdravia a života, dáme to na svetlo sveta pre poučenie i varovanie pre tých, čo prídu po nás. Bude to zaujímavé ale boľavé čítanie.
Čo povedať na záver? Duchovnému stavu bratsky hovorím: Spamätajte sa. Nehrešte hriechom ľahostajnosti. Cirkev nemôže lož a podvod používať ako svoj nástroj za žiadnych okolností! Lož a podvod do cirkvi nepatrí, cirkev má byť domom modlitby. Pravdu neudupete, pravda vyjde na svetlo sveta. A pamätajte. Mnohí z vás stratili dôveru a úctu. Statoční, vydržte, za pravdu treba bojovať. Buďte dobrými bojovníkmi Ježiša Krista (2Tim 2, 3). Nebuďte nájomníkmi, ktorí utekajú od stáda, ak prichádza vlk (J 10).
Všetkým nám bez rozdielu nech sú na povzbudenie slová: Vzmužte sa, ja som s vami, nebojte sa, a náš boj nie je a nebude márny (Mt 14, 27).
Imrich Lukáč, člen Slovenskej evanjelickej jednoty (SEJ)
