Žijeme v rozprávkovom svete. Ani nevieme, kedy sa to stalo. Jedno ráno sme sa prebudili a zrazu je tu všetko naopak. Krajina, kde je všetko hore nohami, má najvyšších ústavných činiteľov, ktorí sfalšovali svoju diplomovku. To, že je medzi nimi i minister školstva, mi príde také našské, je to národná špecialitka, ktorá nemá vo svete obdoby. Taká čerešnička na tortičke…
A to nehovorím z brucha, ale ako laureát Ceny rektora UK za najlepšiu diplomovku v roku 2001. Pýtam sa s plnou vážnosťou – možno brať takúto spoločnosť vážne? Ale čosi mi hovorí, aby som nevyberal triesku z oka politikom, ale pozrel sa na brvno vo svojom košiari… Do rozprávkovej krajiny patrí i rozprávková cirkev. Veď kde na svete by mohol byť generálny dozorca evanjelickej cirkvi katolík?
Ale nemyslite si, že v rozprávkovom svete sa budeme mať všetci ako v rozprávke… Budú sa tak mať len takí, ktorí uveria rozprávkovej realite a prijmú ju za svoju. Nedávno sa mi do uší dostala taká rozprávka v rozprávke, bola o kvapke jedu, kocke cukru a čarodejníkovi z krajiny ASloZ…
Existuje zakliata krajina menom ASloZ. Je plná čarodejov, ježibáb a bývalých pracovníkov GBÚ, členov RR Posla a iných perverzných oportunistov, ktorí spolu varia čašu jedu v jaskyni menom Redakcia Lutherus.
Šéfom celej tejto bandy zatratencov je černokňažník taký zlý, že sa nesmie ani dotknúť kríža. Kedysi bol vraj kráľom, ale prehrešil sa, zlyhal a stal sa sluhom pekla. Skoro nik ho nikdy nevidí, ale stojí za všetkým zlým, čo sa na svete stalo. Jeho túžbou je uvariť taký mocný jed, ktorý by dokázal otráviť celý svet, aby boli všetci takí zlí ako on… Ten elixír pekla, extrakt z kob-
ry, rádioaktívny jed sa volá Lutherus. Je taký jedovatý, že stačí, aby sa naň človek čo len z diaľky pozrel a už má migrénu. Jedna jeho kvapka stačí na to, aby sa srdce človeka premenilo na kameň.
Ľudstvo však ešte nie je stratené! Zachrániť ho môže len jeden hrdina – rytier na bielom koni celý z cukru. On zo svojho cukrového plášťa vypúšťa cukrové vločky všetkým ľuďom, najmä tým, ktorí boli otrávení jedom Lutherus. Kto kocku cukru od cukrového rytiera roztopí v ústach, stane sa dobrým, zlatoústym ale i imúnnym voči všetkému zlu a krajina ASloZ opäť rozkvitne a bude plná dobrých a šťastných ľudí.
Slová o kúsku cukru a čaši plnej jedu som si nevymyslel, ale na vlastné uši počul. Boli vyslovené verejne za tichého súhlasu poslucháčov, akoby sa nič nedialo…
Ale označovať za kus cukru človeka (hoc by bol jedným z biskupov) a zároveň časopis, kde zaznieva slovo Božie, za jed už nie je rozprávka ale nočná mora.
Väčšina rozprávok sa skončí, keď zazvoní zvonec a rozprávke je koniec. Kedy sa skončí táto? To je v našich rukách. Ale bude náš zvonec dostatočne hlasný na to, aby zobudil všetkých z tejto hororovej rozprávky?
Ján Ľachký
