V rámci vládnej „konsolidácie“ došlo v Činohre Slovenského národného divadla v Bratislave pod gesciou ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej k prepusteniu piatich hercov, čo vyvolalo silnú verejnú aj odbornú reakciu. Na sociálnej sieti Facebook sa k prepúšťaniu hercov vyjadril aj biskup Východného dištriktu Peter Mihoč. Toto vyjadrenie pôsobí ako ukážkový text verejnej morálnej angažovanosti.
Hovorí o ľudskej dôstojnosti, o talente ako dare, o ohrození verejnej odvahy a erózii demokracie. Sú to slová, ktoré sa dobre čítajú a ešte lepšie citujú. Otázka však znie, kam smerujú.
Problémom totiž nie je to, čo sa hovorí, ale kto to hovorí, a najmä ako sa ten istý princíp uplatňuje doma. Verejné zastanie sa prepustených hercov by bolo chvályhodné, keby neexistoval bolestný kontrast s tým, ako sa v rovnakej chvíli pristupuje k vlastným ľuďom v cirkvi.
V prostredí ECAV totiž dlhodobo zaznievajú hlasy farárov, ktorí sa domáhajú zákonných práv, transparentnosti a elementárnej spravodlivosti. Nie ako rebeli, nie ako politickí aktivisti, ale ako duchovní, ktorí chcú pracovať bez strachu a za mzdu, na ktorú majú zákonné právo. A práve títo ľudia sa nestretávajú s verejným zastaním, ale s tlakom, vyhrážkami, disciplinárnymi mechanizmami a existenčnými hrozbami.
Ak nezaplatíte do fondu, zrušíme vám zbor… Ak budete hovoriť nahlas, prídete o úväzok… Ak budete „nepohodlní“, nájdeme spôsob, ako vás odstrániť… To nie sú metafory. To je skúsenosť, ktorú dnes v cirkvi pozná nejeden farár.
O to viac bije do očí, keď ten istý hlas, ktorý mlčí pri krivdách vo vlastnom dome, vystupuje navonok ako obranca ľudskej dôstojnosti a verejného priestoru. V takom prípade už nejde o solidaritu, ale o sebaprezentáciu. O snahu zaujať médiá, vstúpiť do širšej spoločenskej debaty, získať morálny kredit bez toho, aby sa rovnaké kritériá odvahy a spravodlivosti uplatnili tam, kde to niečo stojí.
Je jednoduché hovoriť o demokracii v divadle, ale oveľa ťažšie je chrániť ju v cirkvi. Skutočná morálna autorita sa totiž nebuduje komentármi k cudziemu nešťastiu, ale postojom k vlastným ľuďom, najmä k tým slabším, závislým, existenčne ohrozeným. Ak cirkev dokáže byť tvrdá, administratívna a neľútostná k svojim farárom, no súčasne sa navonok pasuje do roly ochrancu ľudskej dôstojnosti, vzniká dojem dvojitého metra. A ten je pre cirkev nebezpečnejší než akýkoľvek vonkajší tlak.
Evanjelická cirkev augsburského vyznania vždy tvrdila, že stojí na pravde, svedomí a slobode. Nie na lojalite, strachu a mlčaní. Ak dnes biskup Mihoč hovorí o „konsolidácii hodnôt“, potom by mal mať odvahu konsolidovať spravodlivosť aj vo vlastných štruktúrach. Zastať sa tých, ktorí nemajú mediálny priestor. Ktorí nemajú mikrofón. Ktorí nemajú svetskú slávu.
Lebo solidarita, ktorá sa začína až za bránami vlastného domu, nie je solidarita. Je to len dobre napísané gesto.
A cirkev, ktorá si zvykne na takéto gestá, riskuje, že raz stratí nielen dôveru svojich ľudí, ale aj právo hovoriť do verejného priestoru ako hlas svedomia.
Michal Matejka
