Generálny biskup ECAV Ivan Eľko opäť poskytol rozhovor pre sekulárne médium Postoj. A opäť to vyzerá tak, ako sme si už zvykli: veľké slová, cudzie pojmy, vznešené frázy, historické paralely, ideológie, totality, hrdinstvá. Text, ktorý má čitateľovi napovedať, že autor je človek hlbokého rozhľadu, historickej pamäti a duchovnej prezieravosti. Že vie rozpoznať ideológie, pomenovať totality a rozlíšiť pravé hrdinstvo od falošného. Lenže pri pozornejšom čítaní sa vkráda nepríjemná otázka: Nejde skôr o herecký výkon ako o myšlienkovú odvahu?
Veľa cudzích slov. Veľa veľkých pojmov. Veľa „diagnóz doby“. A pod tým všetkým zvláštne prázdno. Nie je to text človeka, ktorý by niečo riskoval. Je to text človeka, ktorý chce pôsobiť múdro. Ako keby platilo, že čím zložitejšia veta, tým väčšia hĺbka. Čím viac historických paralel, tým väčšia pravda. Lenže pravda sa nerodí z rétoriky. Pravda sa rodí z ochoty zaplatiť cenu. A tu žiadna cena nehrozí.
Kritizujú sa ideológie, no vždy tie cudzie. Kritizuje sa totalita, no vždy tá minulá alebo vzdialená. Oslavujú sa hrdinovia, ale vždy tí, ktorí už nežijú. Celé to vyzerá ako snaha zapôsobiť na čitateľa, na redaktora, na verejnosť. Ako keby platilo, že čím viac cudzích pojmov, tým viac múdrosti. Čím viac historických prirovnaní, tým väčšia váha. Lenže múdrosť sa nerodí zo slovníka, ale z pravdivosti. A tá tu bolestne chýba.
Vlastná cirkev zostáva sterilnou zónou. Bez konfliktu. Bez pomenovania. Bez bolesti. Ako pekne vyleštený byt, do ktorého sa nesmie vstupovať v topánkach, aby sa neurobili šmuhy. Veľa sa tu hovorí o slobode. Ale sloboda sa nemeria tým, čo si dovolíš povedať o svete. Sloboda sa meria tým, čo si ochotný povedať o sebe. A práve tu sa všetko rozpadá.
Rozhovor sa tvári odvážne, no v skutočnosti je bezpečný až nudný. Je to presne ten typ textu, ktorý sa dá uverejniť bez následkov. Nezabolí nikoho doma. Neohrozí žiadnu pozíciu. Nenaruší žiadny pokoj. A pokoj je tu zjavne najvyššia hodnota. Nie pravda. Nie dôvera. Pokoj.
Pokoj, ktorý sa udržiava opatrnosťou. Pokoj, v ktorom sa otázky považujú za vyrušovanie a kritika za nevhodnosť. Pokoj, v ktorom sa mlčí, keď by sa malo hovoriť. Pokoj cirkvi, v ktorej je lojalita cennejšia než poctivosť. Pokoj vedenia, ktoré sa bojí konfliktu viac ako klamstva.
Je až groteskné počúvať reči o návrate totality z úst človeka, ktorý roky praktizuje jej cirkevnú, jemnú, kultivovanú verziu. Bez kriku. Bez zákazu. Len s jasným odkazom: Nebuď problém!
A autonómia? Samozrejme. Dialóg? Iste. Ale len dovtedy, kým sa nepýtaš príliš nahlas. Keď sa začneš pýtať priveľa, zistíš, že si nekomfortný. A v systéme, ktorý uctieva pokoj, je nekomfortnosť najväčší hriech.
Potom prídu veľké slová o hrdinstve. O Štúrovi. O Hurbanovi. O odvahe. O výsmechu. Lenže skutočné hrdinstvo má jednu nepríjemnú vlastnosť: ruší. A to je presne to, čo tento typ vedenia neznáša.
Hrdinovia sú vítaní až vtedy, keď sa z nich dá urobiť citát. Keď už neklopú na dvere. Keď už nežiadajú odpoveď. Keď už neohrozujú pokoj. Keď sa z nich dá urobiť pekný odstavec v prejave.
Nie je problém, že Ivan Eľko nie je génius. Nie je problém, že sa niekedy mýli. Problém je, že sa hrá na múdreho a odvážneho, zatiaľ čo v skutočnosti len opatrne obchádza všetko, čo by ho mohlo stáť pokoj, autoritu alebo komfort. A cirkev, ktorá sa riadi pokojom namiesto pravdy, sa nakoniec stane presne tým, čo sama kritizuje. Nie slobodným priestorom. Ale dobre udržiavanou kulisou.
Celý ten rozhovor je učebnicovým príkladom toho, ako sa dá pôsobiť múdro bez toho, aby človek povedal niečo, čo by ho stálo čo i len trochu pohodlia. Ako sa dá hovoriť o slobode – a pritom sa jej báť. Ako sa dá varovať pred ideológiami – a pritom sám jednu pestovať: ideológiu pokoja za každú cenu.
Nie, toto nie je prorocký hlas! Toto je hlas správcu. Správcu mlčania. A cirkev, ktorá si zamieňa mlčanie za múdrosť, sa raz zobudí v prázdnote, kde už nebude koho osloviť veľkými slovami.
Martina Kováčiková
