KOKAVA NAD RIMAVICOU – Sté výročie narodenia prvej evanjelickej farárky Dariny Bancíkovej boli príležitosťou na konanie slávnostných služieb Božích v Kokave nad Rimavicou. Uskutočnili sa 13. novembra. V mnohých evanjelikoch a. v. však zanechali aj rozčarovanie.
Ivan Eľko, ktorý zastáva post generálneho biskupa, no zvesť Božieho slova prenechal farárke Márii Hroboňovej pôsobiacej v Lučenci, kde farárka Darina Bancíková pôsobila ako kaplánka. Foto: redakcia Lutherus
Služby Božie vysielala verejnoprávna televízia. Veriaci pri televíznych obrazovkách zaregistrovali, že okrem evanjelických duchovných, predovšetkým žien, bol na nich prítomný aj Ivan Eľko, ktorý zastáva post generálneho biskupa, no zvesť Božieho slova prenechal farárke Márii Hroboňovej, pôsobiacej v Lučenci, kde bola Bancíková kaplánkou. Hoci služby Božie majú byť sústredené na kázeň, v Kokave nad Rimavicou to bolo inak. Počas kázne totiž prezentovali videovstupy o Darine Bancíkovej, napr. momenty, ako ju vítajú pri návšteve cirkevného zboru. Ako sa vyjadril jeden z farárov, protestanti v minulosti zatierali maľby v kostoloch, aby sa ľudia sústredili iba na kázeň Božieho slova a nič ich od nej neodpútavalo.
Darina Bancíková, podľa osloveného farára, pritom bola veľmi pokornou a skromnou farárkou, svoj život obetovala Pánu Bohu a cirkvi. „Musela znášať mnohé utrpenia pre vieru v Krista – na rozdiel od dnešných farárov, ktorí síce nežijú v totalitnom režime, no napriek tomu nie sú ochotní bojovať za cirkev, vieru ani pravé hodnoty. Akoby len mlčali, učupení v kúte, a pozerali sa, kam sa cirkev pod súčasným vedením rúti, ako ju znevažujú a rozkladajú,“ uviedol farár. Kritická myšlienka do vlastných radov zaznela aj v kázni, kde farárka Hroboňová uviedla, že farári sú poväčšine horliví len z kancľa, ale v bežnom živote je všetko inak. Ak by mali obetovať svoje zdravie či byť nevinne uväznení, ako bola farárka Bancíková, asi by túto službu pre Krista nevykonávali. Práve Bancíková vo svojich spomienkach opisuje, ako to, čím si musela prejsť aj vo väzení, skutočne nebolo ľahké: „Nezabudnem na prijímanie do výkonu trestu v Pardubiciach. Zaviedli nás do jednej miestnosti. Po jednom sme prechádzali do druhej, kde sme zo seba všetko zložili, ostala som úplne nahá (šperky som zložila ešte v Bystrici, tie nám na seba nedali), jedine okuliare mi nechali. Potom pod sprchu, k lekárovi, všade nahá. Pritom ešte nekúrili, zima bola príšerná. Plášť nám dali obliecť, len keď sme šli k zubárovi a k ženskému. Boli to civili, ale myslím si, že s dobytkom sa lepšie zachádza ako s väzňami. Bola som prvý raz u ženského. So slzami v očiach vychádzali od neho aj také ženy, ktoré boli u ženského lekára viackrát. Potom sme nahé čakali v tej zime dve hodiny, kým pozháňali obleky, lebo nečakali takú veľkú eskortu.“ Takéto úskalie pre vieru v Krista by dnes zrejme žiaden farár nepostúpil. Napriek tomu by samotná Darina Bancíková, podľa názoru mnohých, nesúhlasila s oslavou jej samotnej, ale do centra služieb Božích by položila Pána Ježiša Krista, ktorý za ňu položil život – a vďaka Nemu mohla byť tým, čím bola, a bez Neho by nevydržala ani ťažké skúšky, akými si musela prejsť počas svojho života farárky. „Hoci súčasní predstavitelia cirkvi mali na podujatí venovanom Bancíkovej obdivné reči, z jej príkladu si zrejme nič neosvojili a nepoučili sa ani z jej života. Naopak, oni sa dnes stali prenasledovateľmi vlastných veriacich aj nepohodlných farárov, medzi ktorých svojho času patrila aj Darina Bancíková. Takéto osobnosti by si súčasní predstavitelia nemali preto klásť ani do úst, pretože ich tým len znehodnocujú, keď ich konanie je v príkrom rozpore s tým, čo hovoria a ako žili osobnosti ECAV v minulosti,“ vyjadrili svoj názor a rozhorčenie v liste niektorí veriaci na margo podujatia. To podľa nich tak ostalo len prázdnou spomienkou na minulosť a vieru predkov.
Na službách Božích sa zúčastnila aj biskupka Slovenskej synody Sion Wilma Kucharek z Evanjelickej luteránskej cirkvi v Amerike. Pripomenula obdobie, keď aj ona cítila, ako ju Boh volá do služby, ale ženy v tom čase v USA ešte nemohli byť vysvätené za farárky. Prvýkrát sa tak stalo až v roku 1970. Darina Bancíková podľa nej odpovedala na Božie volanie a jej služba, hoci nebola ľahká, stala sa požehnaním pre mnohých.
V priamom prenose sa prihovorila aj zástupkyňa generálneho dozorcu ECAV Renáta Vinczeová. Poukázala na to, že Darina Bancíková sa aktívne pričinila o to, aby ženy mohli pôsobiť v duchovnej službe ako farárky. Aj vďaka nej dnes takmer polovicu z celkového počtu farárov na Slovensku tvoria ženy. Hoci Vinczeová vyzdvihla otázku práv a postavenia žien, za ktoré Bancíková bojovala, práve samotná Bancíková sa v ženách aj sklamala. Ako uviedla vo svojich spomienkach, stalo sa tak v už v spomínanom väzení v Pardubiciach: „Jedno ma mrzí, že v Pardubiciach som utŕžila porážku, po boxersky povedané, bola som porazená na lopatky. Totiž v mojich názoroch na ženy. Vždy som ich zastávala, považovala za lepšie, ako sú muži, a nikdy by som nebola myslela, že ženy môžu byť také zlé a zvrhlé, ako som to skúsila vo výkone trestu.“
Redakcia Lutherus
Foto: redakcia Lutherus
