Na našich dedinách v minulosti bývali ženy so špeciálnou úlohou: pri úmrtí niekoho z rodiny prišli ho oplakávať. Neboli ani najbližšou rodinou, ani nemali so zosnulým až taký blízky vzťah, proste, plakali profesionálne. Profesionálne, lebo to vykonávali ako svoju prácu, za ktorú dostali neraz zaplatené, či už nejakým grajciarom, alebo štedrým pohostením. Ak gazdiná dobre zaplatila, zo zosnulého manžela, ktorý popíjal a nestaral sa o rodinu, vedeli dobré plačky urobiť hotového svätca. Vytiahli veľkú vreckovku, ktorú si hodili na tvár a spustili prenikavým monotónnym a plačlivým hlasom: „Jáj, Jano, Jano, budeš chýbať dobrej ženičke i svojim detičkám… čo si sa len narobil, aby sa dobre mali… čo si len počnú teraz, úbožiatka, bez teba…“ a podobne. Práve podľa intenzity plaču a nariekania sa potom hodnotil aj zosnulý. Ak bolo veľa plaču a náreku, bol to vera dobrý človek, lebo všetci za ním plakali. Ak bolo vzlykania menej, ej, vera, na povesti si zosnulý nepridal.
Takýto rituál už asi málokto pozná, z našich dedín sa vytratil a dostala prednosť skôr tichá spoluúčasť so smútiacimi, lebo citové drásanie im nijako nepomôže, skôr naopak. Tak aj plačky stratili opodstatnenie, remeslo sa vytratilo a s ním i jej vykonávateľky. No nemôžem si pomôcť, ale posledné mesiace a pomaly už aj roky vídavam a počúvam náreky ako zo starých filmov. No neplačú nad zosnulým ani nad susedom, ale sami nad sebou. Oplakávajú sami seba, a to ešte zaživa. Plačú nad sebou, lebo od nich niekto požaduje to, na čo sa sami podujali. Možno ste mali aj vy možnosť počuť takéto vyplakávanie od samého biskupa, ktorý sa postavil na čelo cirkvi. Horekuje, kade chodí, o tom, aké to má ťažké. A pritom má len robiť to, na čo sa podujal: viesť cirkev. A cirkev – to sme my, všetci pokrstení. Všetci, aj tí, čo majú iní názor ako on. Prečo by si chcel vyberať a preberať, ten áno a ten nie? Bol naozaj taký naivný a myslel si, že po jeho zasadnutí na biskupský stolec získa aj status neomylnosti či nekritizovateľnosti? Najmä, ak ho na tento piedestál vyniesli kritici bývalého vedenia, ktorí kritizovali všetko bez výnimky a, mimochodom, medzi ktorých patril aj on sám? Aj na Synode sa nezdržal a začal vyplakávať, aké to má ťažké, lebo musí obhajovať, čo mu generálne presbyterstvo schválilo, že mu z času na čas zavolá nejaký nespokojný cirkevník a on sa cíti ako postava v nedokončenom románe. Považujem za divné a nedôstojné horekovať nad tým, že má ísť ako biskup nie po ratolestiach, ale aj cez tŕne. A nie som sám. Počul som od viacerých, že vystúpenie biskupa vyznelo, ako keby sa murár postavil pred investora a začal vyplakávať, aké to má ťažké. Musí dvíhať tehly, tie musí ešte aj ukladať a dokonca musí medzi ne natierať i maltu. Nuž, každý súdny človek by ho poslal kadeľahšie, veď plače nad tým, na čo bol najatý a za čo dostáva plácu. Tento biskup vyplakáva, lebo nevie uniesť biskupský kríž – nie ten zlatý na krku, ale ten na chrbte. No odmenu neodmietne a rád si nechá na Synode aj pridať. Neviem, či si vôbec niekedy spomenie na Toho, ktorý niesol nielen svoj kríž, ale i ten jeho a môj, ktorý bol nielen posmievaný a hanený, ale aj opľuvaný a nakoniec i ukrižovaný. A pri tom všetkom nezaplakal nad sebou, ale nad nami. Namiesto Kafkovho románu by si mal príklad brať z inej Knihy. Možno potom by prestal fňukať a lamentovať nad sebou, zrejme v snahe urobiť zo seba lepšieho, ako v skutočnosti je. Naša cirkev nepotrebuje plačky, ale pastierov, ktorí sa neboja tŕnia ani roklín a smelo postavia vlastný život za každú stratenú ovečku.
Ľubomír Turčan