S Nocou dlhých nožov padli všetky nádeje na demokratickú reformu v Nemecku a násilná metóda, ktorú v nej Hitler použil, predznamenala štýl nemeckej politiky až do jeho smrti roku 1945. Práve táto udalosť, ako to opisuje vo svojom úvodníku ešte v Ev. P.sle vtedajší riaditeľ Tranoscia, sa mu premietla pred očami, keď počul o udalostiach z kandidačných porád na najvyššie posty v E.AV v roku 2018. „Umlčať, zlikvidovať slušných a poctivých ľudí, ktorí chceli napraviť pomery v cirkvi a odstrániť všetky nešváry, ktoré sa do nej dostali. Práve títo slušní, veriaci a pre cirkev zanietení ľudia boli z kandidatúry vylúčení. Dlhé nože boli pripravené rezať a zabíjať. Odrezali slušných ľudí od možnosti byť volení a tým zabili snahu v cirkvi uplatňovať pravdu a spravodlivosť.“
Dnes, keď si pripomíname 75. výročie konca hroznej druhej svetovej vojny, ktorá priniesla viac ako 60 miliónov obetí, práve čelní predstavitelia cirkvi, ktorí vzišli z nelegitímnych volieb, vydali stanovisko k tejto udalosti. Píšu v ňom, že sa chcú snažiť o to, aby ako kresťania v dnešnom kontexte života boli skutočnými nositeľmi pokoja, lásky a porozumenia. Aký nelogický paradox. Domnievam sa, že generálny dozorca Ján Brozman, ktorý sa dostal k funkcii nečestným spôsobom, spolu s generálnym biskupom Ivanom Eľkom, neschopným zniesť nikoho s opačným názorom, nie sú nositeľmi pokoja, lásky ani porozumenia, ale skôr zloby, závisti, zášti, strachu a sváru, hoci navonok hovoria iné. Ak by to bolo inak, už dávno by odstúpili, aby nerozdeľovali cirkev ako doposiaľ nikto, a neničili vinicu ako zlí vinohradníci.
Platón však neusúdil nadarmo, že schopnosť hanbiť sa je pre ľudí najdôležitejšia. To, čo by sa inak chápalo, povedané slovníkom starých psychiatrov, ako agresívna psychopatia so schopnosťou meniť bleskurýchle spôsoby argumentácie a emočné registre, sa stáva pomaly normou, zapretie nosa medzi očami rutinou. Takíto ľudia nemajú akúkoľvek potrebu logickej súdržnosti, súčasne hrozia aj podhodnocujú sa. Hitler kedysi hovoril jedným dychom o tisícročnom mieri aj zajtrajšej vojne a diplomati „tradičného“ typu boli z toho zmätení. Mnohí sa čudujú, ako tento človek mohol prísť v najvzdelanejšej krajine sveta k moci, ale obávam sa, že už to chápem. Je to zrejme donebavolajúca nehanebnosť, ktorá dúfa, že ostatní sa strasú a zhrozia tak, že zasa o krok ustúpia. To sa deje aj v cirkvi. Na jednej strane pretvárka o láske k blížnym, na druhej egocentrizmus. Na jednej strane reči o demokracii, na druhej zavádzanie totalitarizmu… Pokiaľ sa farári aj nefarári nespamätajú a nebudú takýmto ľuďom dnes a denne vedome čeliť, história sa neprestane opakovať.
Biblia však jasne hovorí, čo vždy urobí Pán vinice: Príde, zahubí vinohradníkov a vinicu prenajme iným. Áno, je to tak. Tí zlí vinohradníci raz skončia. Pán obnoví svoje právo k svojej vinici, lebo je Jeho. Nech sa nikto nedomnieva, že by mohol mať z Božej vinice, Jeho ľudu, Jeho diela výnosný kšeft. Skončí. Pán dá vinicu iným. Stane sa to však až po tom, keď tí zlí vinohradníci zneuctia, zrania, popravia mnohých Pánových sluhov. Potom, čo zabijú aj Jeho vlastného Syna. No ani smrť Syna nepohla Pána vinice, aby sa jej zriekol a vzdal, aby si povedal: Takú vinicu nechcem, je len pre zlosť, len pre neustále ponižovanie a urážanie, vinicu zruším, veď ju vlastne nepotrebujem. Ešte aj po smrti svojho Syna Pán Boh chce mať na zemi svoju vinicu a svoj ľud. Aká Mu musí byť vzácna! Akí Mu musíme byť vzácni! Preto máme nádej, že sa svojej cirkvi a ľudu nikdy nevzdá. Aj keď ju na čas vedú zlí vinohradníci, ktorí si myslia, že keď ju dostali do prenájmu, môžu si počínať, ako sa im zachce, k vlastnému prospechu a zisku, pretože Pán je vzdialený, kdesi v cudzine.
Martina Kováčiková
