Keď sme v našich študentských časoch chodievali do Prahy, tešili sme nielen na plzenské pivo a návštevu reštaurácie „U Fleku“ ale i na prednášky dvoch vedúcich osobností protestantskej teológie svetového formátu. Prof. Hejdánek, filozof, a prof. Trojan, systematik, boli tandem, ktorý lákal do Prahy osobnosti z celého sveta – pre svoju charizmu, vedomosti i osobný príbeh, ktorý podčiarkoval ich akademickú kariéru. Dalo by sa povedať že Hejdánek predstavoval vedu, rozum a Trojan vieru a umenie a spolu vytvárali jedinečný charakter českej teológie a cirkvi. Tí dvaja páni mali všetko to, čo nám u našich bratislavských prednášajúcich chýbalo – hlboké poznanie, osobný charakter (Trojan pochovával Palacha a Hejdánek robil chartistické bytové semináre v 70. rokoch). Ísť k nim na prednášku – to bola radosť i chvenie, pretože najmä Hejdánek bol známy tým, že diskutuje so študentami, a tak overuje ich znalosti. Môj pražský študijný pobyt trval len jeden semester, ale zmenil celý môj životný pohľad na svet i Pána Boha. Som vďačný za to, že sa dokážem pozrieť na svet i z inej strany, ponad zohnuté chrbty väčšiny, ktorá kľačí pred (akoukoľvek) ľudskou autoritou. Hľadanie bezpredmetného Boha a potieranie mýtu – to bol cieľ Hejdánkovej filozofie.
Preto i keď bol vo veľmi vysokom veku, zabolela ma správa o Hejdánkovom odchode na druhý svet. Teologická veda stratila známeho predstaviteľa a hľadača pravdy za každú cenu, až v tom husovskom zmysle. A práve ten „Husov gén“ obetovania sa za pravdu i za najvyššiu cenu sme my na Slovensku nepoznali. Nečudo, že Hejdánek s Trojanom neboli v Bratislave vítaní, pretože všetci vrcholní predstavitelia tunajšej cirkvi aj fakulty mali pošpinené prsty spoluprácou s ŠtB a nohy mali po kolená uviaznuté v mytologickom bahne. To bolo podľa Hejdánka „prázdne cirkevníctvo“, konfesionalizmus a magické prvky v učení cirkvi (napr. v učení o Večeri Pánovej a pod.)
Profesor Ladislav Hejdánek, alter ego protestantskej teológie, umrel v požehnanom veku nedávno, pred svätodušnými sviatkami. Mal k nim zvláštny vzťah, lebo vystihovali jeho predstavu nepredmetného, neviditeľného Boha ako suverénneho ducha, ktorý dáva človeku slobodnú vôľu, ale determinuje jeho život odkazmi, ktorých poznanie a splnenie vedie človeka spoľahlivo k spáse ako vietor, ktorý veje, kam chce. Na konci našej cesty je Ježiš ako bezpodmienečné evanjelium, ktoré sa dá dosiahnuť len tak, že človek sa vzdá všetkého, čo má vrátene seba samého. Vietor Ducha Svätého vysušuje praoceán mytológie, ktorý kedysi pokrýval celý svet. Zostali z neho len izolované kaluže blata, v ktorom sa mýtus dodnes skrýva – tieto kaluže už majú čas zrátaný a potom Hejdánek očakáva novú, nenáboženskú epochu, koniec cirkvi a začiatok koinonie – živého spoločenstva veriacich kresťanov v pohanskom svete…
Dôrazy filozofie Hejdánka by sa mali reflektovať i v našej dnešnej cirkvi najmä medzi tými, ktorí si zamieňajú vieru s uzneseniami synody, lásku s politickou korektnosťou a nádejajú sa, že úpadok morálky sa neodzrkadlí pri budúcom sčítaní ľudu, ktoré bude pre nás kľúčové…
Ján Ľachký
