Huascarán (6768 m n. m.) v Bielej kordilére je najvyšší vrch Peru. Aj pred päťdesiatimi rokmi bola 31. mája 1970 nedeľa. Miestny čas: 15:23:30. Podmorské zemetrasenie s epicentrom na západ od pobrežného mesta Chimbote, ktoré dosiahlo 7,9 stupňov Richterovej škály, vytvorilo seizmickú vlnu, ktorá spôsobila zával zmesou ľadu a kameňa, ktorý vymazal z povrchu zemského mesto Yungay a mnohé dediny v údolí Huaylas medzi Čiernou a Bielou kordilérou. Zničil 80 % domov v stotisícovom meste Huaraz. Presný počet obetí nie je možné určiť, odhady sa pohybujú od 50 do 70 tisíc. 800 tisíc ľudí zostalo bez domova. Tam, kde pulzoval čulý život, zostalo mŕtve ticho. Tá istá nedeľa, miestny čas: 15:26:30.
Utsuho katalóg uvádza, že išlo o šieste najvražednejšie zemetrasenie v dvadsiatom storočí na svete a najvražednejšie na západnej pologuli. Odvtedy dodnes sa udiali iba štyri vražednejšie: tchangšanské vo východnej Číne (1976), kašmírske v Pakistane (2005), sečuánske v Číne (2008) a haitské (2010).
Vymreli celé rodiny
Predstavte si živel, ktorý v desiatkach sekúnd pochová dvadsaťtisícové mesto. V desiatkach sekúnd vymrú nie jednotlivé rodiny, ale celé starobylé rody a akákoľvek pamiatka na ne – teda pokiaľ nemali to šťastie, že niektorý ich príslušník sa nachádzal v momente nešťastia mimo bydliska… Posledný vnem obetí bolo chvenie zeme, hluk zodpovedajúci tisíckam vzlietajúcich boeingov 747 a desiatky metrov vysoká závalová vlna s rýchlosťou 300 km za hodinu a dlhou 17 km. Sotva si uvedomíte, čo sa vlastne stalo. Ak by sa aj stalo, že prvotný zával nejakým zázrakom niekto prežil v nejakej „bubline“ ako napríklad pivnica, bol mnoho metrov pod novou úrovňou terénu, a čakala ho strašná smrť vykrvácaním, zadusením alebo od smädu.
Z mesta Yungay zostali nad úrovňou závalu iba zvyšky kostola Santo Domingo de Guzmán, štyri palmy a socha Krista na cintoríne na kopci nad mestom, postavená ani nie päť rokov pred katastrofou. V Huaraze bola zdemolovaná celá koloniálna štvrť so spleťou úzkych uličiek. Domy a ulice museli byť postavené nanovo, a strhnutie zvyškov historických stavieb tak viedlo k zániku pôvodného charakteru štvrte. Jediná dôležitá historická pamiatka, ktorú sa podarilo zachovať, je centrálne námestie Plaza de Armas.
Mesto mizlo pod lavínou ľadu, skál a blata
Kto v najviac postihnutom Yungay prežil? Zopár futbalových fanúšikov, ktorí si išli do susednej dediny na vtedy ešte v Peru nie veľmi rozšírené televízory pozrieť úvodný zápas majstrovstiev sveta vo futbale medzi Mexikom a Sovietskym zväzom. Niekoľko miestnych, ktorí sa práve nachádzali na spomínanom cintoríne. A tristo ľudí, väčšinou detí z Yungay, ktoré sa boli pozrieť na kočovný cirkus Verolina na vrchu Atma na protiľahlom predhorí Čiernej kordilléry. Namiesto cirkusového predstavenia však videli, ako ich mesto, s ich rodičmi a blízkymi, mizne pod lavínou ľadu, skál a blata. Tieto deti sa tak stali sirotami. Ich príbeh dojal celý svet, ktorý ich poznal ako „sirôtky z Yungay“. Väčšinu z nich si adoptovali dobrí ľudia po celom svete. Ich láska však tú rodičovskú nemohla nahradiť, a ani úplne vymazať spomienky na rodné mesto.
Svet zareagoval ohromnou vlnou solidarity. Pomoc poskytli vlády a občania 69 štátov. Sirôtky z Yungay našli svojich adoptívnych rodičov, mnohé z nich aj na vtedajšom Západe, najmä v USA a Nemecku. Zemetrasenie zničilo aj panamerickú diaľnicu, hlavné spojenie celej oblasti so svetom. Humanitárna pomoc tak prichádzala po prvé dni najmä letecky. Dva lety skončili pre ich posádky katastrofou. Argentínsky Fokker F-27 prepravoval humanitárnu pomoc z letiska v Lime a pomocou padákov ňou zásoboval postihnuté oblasti. Jeho obetavá posádka lietala aj v podmienkach pre let krajne nepriaznivých. 10. júna lietadlo havarovalo. Zahynula celá posádka a jeden peruánsky poddôstojník. Sovietsky An 22 sa zrútil s pomocou obetiam, 6 lekármi a 16-člennou posádkou 18. júla do Atlantiku.
Československé obete
V čase tragédie pod Huascaránom naša krajina ešte stále žila v šoku z invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Niekde viac, niekde menej, ale s istotou začínala tzv. normalizácia, ktorá udusila prejavy akejkoľvek kritiky voči politike komunistov, ktorí boli vernými vykonávateľmi príkazov z Moskvy. Likvidované boli postupne aj tie neduživé výhonky slobody, ktoré vyklíčili pred inváziou: postupné rušenie cenzúry a väčšia sloboda cestovania.
V tejto atmosfére odletela do Peru horolezecká výprava Lokomotivy Liberec, ktorej sa nie veľmi darilo: už 18. mája zahynul jeden z jej členov nešťastným pádom pri zostupe zo štítu Huandoya (6395 m n.m.). Tragédia pod Huascaránom zabila zvyšok výpravy v základom tábore pri jazerách Llanganuco, 14 Čechoslovákov a 1 Čiľana. Medzi nimi bol Vilém Heckel, horský fotograf európskeho významu; Valerián Karoušek, autor niekoľkých prvovýstupov v Tatrách (východná stena Ľadového štítu, 1953) a na Kaukaze; Jaroslav Krecbach, najlepší československý pieskovcový lezec šesťdesiatych rokov; a Miloš Matras, autor niekoľkých tatranských, kaukazských a hindúkušských prvovýstupov. Aj tí, ktorých menovite nespomínam, boli nádejné talenty tohto krásneho športu.
O tejto tragédii sa pred rokom 1989 veľa nehovorilo a nepísalo. Napriek tomu inšpirovala slovenskú skupinu Fermata k vydaniu štúdiového albumu Huascaran (1977), ktorý patrí k tomu najlepšiemu, čo v neprajných rokoch normalizácie u nás vyšlo. Naopak, v encyklopédiách horolezectva vydaných v tomto období si uvedená tragédia, ktorá významne ovplyvnila naše horolezectvo, patričné miesto nenašla.
Epilóg
Cesta do Huarazu z peruánskeho pobrežia cez masív Čiernej kordilléry je úchvatná a trvá približne pol dňa. Obstará ju klimatizovaný autobus so všetkými službami, ktorý sa krúti po úzkych, dych berúcich kľukatých cestách stúpajúcich do sediel štyritisíc metrov nad morom, aby tesne pred cieľom klesol do výšky niečo nad tritisíc metrov. Huaraz je dnes plný turistov, trekerov a horolezcov. Mesto žije najmä z cestovného ruchu. O katastrofe z roku 1970 vám ochotne porozpráva každý z miestnych. Niektorí sa tým živia, lebo pracujú ako sprievodcovia. Na Plaza de Armas majú sídlo najväčšie banky, ale aj desiatky barov, reštaurácií a obchodov. Každodenný život akoby sa snažil zlé spomienky vytesniť svojou dynamikou.
Cesta autom či autobusom z Huarazu do Yungay trvá niečo cez hodinku. Miesto, pod ktorým leží zasypané mesto, je dnes pamätník obetiam závalu. Okrem zvyškov už spomenutého kostola a sochy Krista, ktoré zával prežili, miestu dominuje replika fasády pôvodného kostola v Yungay. Sú tu aj pamätníky československým horolezcom a posádkam argentínskeho a sovietskeho lietadla, ktoré pri pomoci regiónu zahynuli. Počas môjho týždňového pôsobenia sa stalo – symbolicky – jedine na tomto mieste, že Huascarán aspoň na chvíľu vykukol z oblakov.
To miesto má jedinečný genius loci. Niečo podobne desivé som pocítil iba v Auschwitzi a v kambodžskom Tuol Slengu. Yungay je napriek tomu v niečom úplne iné: jeho obete nie sú obeťami ľudskej zlovôle. Sú to obete živlu, ktorý človeku ukazuje, aká márnivá je jeho domýšľavosť. Hoci nás Boh stvoril na svoj obraz, často sa do jeho tváre pozeráme drzo a bez akejkoľvek pokory. Huascarán ukázal, aký pochabý je takýto postoj.
Život v Andách by bol ťažký aj bez častých zemetrasení. Ten kraj, hoci je nehostinný, je nádherný. Napriek tomu, že Himaláje sú vyššie, najvyššie položené trvalo obývané lokality na svete sú v peruánskych a bolívijských Andách. Keď je našinec vo viac než päťtisícovej nadmorskej výške, ako napríklad pod ľadovcom Pastoruri, intenzívne cíti, ako sa jeho dych skrátil. Teda aspoň vždy, keď kráčate hore svahom – aj tým najmiernejším. A zrazu vás predbehne pár koníkov, ktorých do klusu ženie ich majiteľ, bežiac za nimi „po svojich“! Scéna ako zo surrealistického filmu. Prečo ich tam ženie? Aby vozili po okolí nás, rozmaznaných turistov. Považoval by som za svoje fyzické zlyhanie, keby som využil jeho služby, ale na druhej strane mi je jasné, že aj jeho rodina musí z niečoho žiť. Dnes našťastie nejakého toho záujemcu o zvezenie nájde takmer každý deň.
Bol som aj pri jednej z lagún Llanganuco, konkrétne lagúnu Chinancocha (3850 m n.m.). Tyrkysovomodrá voda uprostred hlbokého údolia z tmavošedého andezitu. Sem-tam zafúka vetrík a rozčerí hladinu. Oáza ticha uprostred majestátu hôr. Myslím na našich horolezcov. Tak tu niekde našli svoju smrť.
Česť pamiatke všetkých obetí.
Svetozár Gavora
Autor čerpal fakty z nasledujúcich zdrojov:
• Documental del Perú, kolektív autorov, Lexus, 2011
• Vladimír Procházka a kol.: Horolezectví, Olympia, 1990
• facebookové stránky Peruánskeho vojenského letectva
• 1970 Foreign Disaster Emergency Relief, Agency for International Development, 1971
• International Handbook of Earthquake & Engineering Seismology, Part A, kolektív autorov, Academic Press, 2002
