Dnes už našťastie nikto nekončí na hranici. No človek sa niekedy neubráni nepríjemnému pocitu, že sme len vymenili predmet obžaloby. Kedysi sa človek dostával pod tlak pre údajné kacírstvo. Dnes sa niektoré cirkevné zbory a ich farári dostávajú pod tlak preto, že nezaplatili do Fondu finančného zabezpečenia.

Možno sa to zdá ako odvážne prirovnanie – lenže práve preto zarezonovali slová, ktoré podľa účastníkov stretnutia s veriacimi z cirkevného zboru Poprad-Veľká zazneli z úst biskupa Východného dištriktu Petra Mihoča, ktorý neakceptoval žiadne argumenty, iba tvrdo poznamenal: Ste na ťahu. Je to na vás. Všetci pritom rozumeli, čo to znamená: Ak zbor nezaplatí, príde o svojho farára.

Nie je to len administratívna veta. Je to veta, ktorá prezrádza spôsob premýšľania. A preto sa pred očami vynára príbeh jedného biblického kráľa – Rechabeáma. Nie preto, že by bol Peter Mihoč Rechabeámom, ale preto, že jazyk, ktorým hovorí moc, sa za tritisíc rokov veľmi nezmenil.

Ani Rechabeám nestál pred vzburou. Ľud nechcel zvrhnúť monarchiu. Nepýtal si výsady. Nežiadal revolúciu. Prosil len o jediné: „Uľahči tvrdú službu svojho otca – a ťažké jarmo, ktoré na nás vložil – a budeme ti slúžiť.“ (1Kr 12, 4)

Rechabeám mal v tej chvíli dve možnosti. Mohol počúvať skúsených mužov, ktorí mu radili: „Ak sa dnes podrobíš tomuto ľudu a urobíš mu po vôli, keď im odpovieš, a budeš s nimi hovoriť vľúdnymi slovami, budú ti stále slúžiť.“ (1Kr 12, 7) Alebo mohol počúvať svojich rovesníkov.

Vybral si ich. Vybral si silu namiesto služby, tvrdosť namiesto porozumenia a moc namiesto pokory. A práve tu sa začína znepokojivá podobnosť. Rechabeám si nemyslel, že robí niečo zlé. Bol presvedčený, že chráni autoritu kráľa. Že ak raz ustúpi, stratí rešpekt. Jeho priatelia mu nahovorili, že vládca musí hovoriť tvrdo, inak ho ľudia prestanú poslúchať. A tak ľudu odkázal: „Ak vám môj otec urobil jarmo tvrdým, ja ho ešte pritvrdím.“ (1Kr 12, 11)

V tej chvíli sa nerozhodovalo len o výške daní. Rozhodovalo sa o tom, akým človekom bude kráľ. Či bude pastierom, alebo vládcom, ktorý si poslušnosť vynucuje silou.

Keď dnes veriaci počujú od biskupa Petra Mihoča slová: „Ste na ťahu,“ za ktorými sa skrýva možnosť, že prídu o svojho duchovného, nemožno sa ubrániť otázke, či sa cirkev nezačína učiť od nesprávneho kráľa.

Rechabeám veril, že tvrdosť zachráni poriadok. Rovnako môže dnes Mihoč veriť, že tvrdosť zachráni Fond finančného zabezpečenia. Lenže Biblia ukazuje, že existujú víťazstvá, ktoré sú v skutočnosti prehrami. Možno sa podarí vybrať peniaze. Možno sa podarí presadiť rozhodnutie. Možno sa podarí ukázať, kto rozhoduje. Ale za akú cenu?

Rechabeám tiež dosiahol svoje. Nepovolil, neustúpil, nezmenil ani jediné slovo. O niekoľko hodín však prišiel o desať izraelských kmeňov. To, čo Dávid budoval celé desaťročia, rozbil jediným prejavom.

Biblia potom zaznamenáva jednu z najtragickejších viet Starej zmluvy: „Tak Izrael odpadol od Dávidovho domu až do dnešného dňa.“ (1Kr 12, 19) Nie meč ani vojna, ani cudzie vojsko – jediné pyšné rozhodnutie.

Práve preto je tento príbeh taký aktuálny. Cirkev sa totiž nerozdeľuje iba pre vieroučné bludy. Niekedy ju rozdeľuje spôsob, akým jej predstavitelia zaobchádzajú s ľuďmi. Nerozdeľuje ju len falošná náuka, ale ju rozdeľuje aj pýcha. Rozdeľuje ju presvedčenie, že autoritu možno budovať nátlakom. Rozdeľuje ju predstava, že veriaci budú vernejší, keď sa budú báť.

Kristus však svoju cirkev nikdy nebudoval strachom. Keď sa učeníci hádali o moc, nepovedal im, aby pritvrdili. Nepovedal im, aby ukázali, kto je pánom. Nepovedal im, aby dali ostatným pocítiť svoju autoritu. Povedal: „Kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom.“ (Mt 20, 26)

To je zásadný rozdiel medzi Kristom a Rechabeámom. Jeden buduje autoritu službou, druhý silou. Dnešná situácia je oveľa vážnejšia, než sa môže zdať. Nejde len o fond či peniaze. Nejde ani len o jedného farára. Ide o to, akú tvár bude mať naša cirkev. Či bude hovoriť hlasom Krista, alebo hlasom Rechabeáma.

Či bude veriť, že jednota sa rodí zo služby, alebo že sa dá vynútiť rozhodnutiami a hrozbami. Rechabeám zomrel po sedemnástich rokoch vlády. Biblia jeho život zhodnotila jedinou vetou: „Páchal však zlo, lebo nebol pevne odhodlaný hľadať Hospodina.“ (2Kron 12, 14)

Nie je tam napísané, že zlyhal ako politik ani že bol zlý organizátor, ani že nevedel spravovať kráľovstvo. Biblia ukazuje na jeho srdce. Práve tam sa začal pád. Každý biskup, každý farár, každý presbyter i každý kresťan by sa preto mal pýtať nie na to, či presadil svoje rozhodnutie, ale či pri jeho presadzovaní zostal verný Kristovi.

Lebo dejiny Božieho ľudu nás učia jednu bolestnú pravdu: Rechabeám nerozdelil Izrael preto, že vyberal dane. Rozdelil ho preto, že uveril, že moc je viac ako služba. A beda cirkvi, ak tejto lži uverí znova. Rechabeám si myslel, že zachraňuje kráľovstvo – v skutočnosti ho rozdelil.

Jeho príbeh by mal čítať každý, kto v cirkvi dostal moc rozhodovať o druhých. Aj biskup Peter Mihoč.

Martina Kováčiková
Ilustračné foto: wikimedia

The post Zrodil sa nový Rechabeám first appeared on Lutherus.

Veľa cudzích slov. Veľa veľkých pojmov. Veľa „diagnóz doby“. A pod tým všetkým zvláštne prázdno. Nie je to text človeka, ktorý by niečo riskoval. Je to text človeka, ktorý chce pôsobiť múdro. Ako keby platilo, že čím zložitejšia veta, tým väčšia hĺbka. Čím viac historických paralel, tým väčšia pravda. Lenže pravda sa nerodí z rétoriky. Pravda sa rodí z ochoty zaplatiť cenu. A tu žiadna cena nehrozí.

Kritizujú sa ideológie, no vždy tie cudzie. Kritizuje sa totalita, no vždy tá minulá alebo vzdialená. Oslavujú sa hrdinovia, ale vždy tí, ktorí už nežijú. Celé to vyzerá ako snaha zapôsobiť na čitateľa, na redaktora, na verejnosť. Ako keby platilo, že čím viac cudzích pojmov, tým viac múdrosti. Čím viac historických prirovnaní, tým väčšia váha. Lenže múdrosť sa nerodí zo slovníka, ale z pravdivosti. A tá tu bolestne chýba.

Vlastná cirkev zostáva sterilnou zónou. Bez konfliktu. Bez pomenovania. Bez bolesti. Ako pekne vyleštený byt, do ktorého sa nesmie vstupovať v topánkach, aby sa neurobili šmuhy. Veľa sa tu hovorí o slobode. Ale sloboda sa nemeria tým, čo si dovolíš povedať o svete. Sloboda sa meria tým, čo si ochotný povedať o sebe. A práve tu sa všetko rozpadá.

Rozhovor sa tvári odvážne, no v skutočnosti je bezpečný až nudný. Je to presne ten typ textu, ktorý sa dá uverejniť bez následkov. Nezabolí nikoho doma. Neohrozí žiadnu pozíciu. Nenaruší žiadny pokoj. A pokoj je tu zjavne najvyššia hodnota. Nie pravda. Nie dôvera. Pokoj.

Pokoj, ktorý sa udržiava opatrnosťou. Pokoj, v ktorom sa otázky považujú za vyrušovanie a kritika za nevhodnosť. Pokoj, v ktorom sa mlčí, keď by sa malo hovoriť. Pokoj cirkvi, v ktorej je lojalita cennejšia než poctivosť. Pokoj vedenia, ktoré sa bojí konfliktu viac ako klamstva.

Je až groteskné počúvať reči o návrate totality z úst človeka, ktorý roky praktizuje jej cirkevnú, jemnú, kultivovanú verziu. Bez kriku. Bez zákazu. Len s jasným odkazom: Nebuď problém!

A autonómia? Samozrejme. Dialóg? Iste. Ale len dovtedy, kým sa nepýtaš príliš nahlas. Keď sa začneš pýtať priveľa, zistíš, že si nekomfortný. A v systéme, ktorý uctieva pokoj, je nekomfortnosť najväčší hriech.

Potom prídu veľké slová o hrdinstve. O Štúrovi. O Hurbanovi. O odvahe. O výsmechu. Lenže skutočné hrdinstvo má jednu nepríjemnú vlastnosť: ruší. A to je presne to, čo tento typ vedenia neznáša.

Hrdinovia sú vítaní až vtedy, keď sa z nich dá urobiť citát. Keď už neklopú na dvere. Keď už nežiadajú odpoveď. Keď už neohrozujú pokoj. Keď sa z nich dá urobiť pekný odstavec v prejave.

Nie je problém, že Ivan Eľko nie je génius. Nie je problém, že sa niekedy mýli. Problém je, že sa hrá na múdreho a odvážneho, zatiaľ čo v skutočnosti len opatrne obchádza všetko, čo by ho mohlo stáť pokoj, autoritu alebo komfort. A cirkev, ktorá sa riadi pokojom namiesto pravdy, sa nakoniec stane presne tým, čo sama kritizuje. Nie slobodným priestorom. Ale dobre udržiavanou kulisou.

Celý ten rozhovor je učebnicovým príkladom toho, ako sa dá pôsobiť múdro bez toho, aby človek povedal niečo, čo by ho stálo čo i len trochu pohodlia. Ako sa dá hovoriť o slobode – a pritom sa jej báť. Ako sa dá varovať pred ideológiami – a pritom sám jednu pestovať: ideológiu pokoja za každú cenu.

Nie, toto nie je prorocký hlas! Toto je hlas správcu. Správcu mlčania. A cirkev, ktorá si zamieňa mlčanie za múdrosť, sa raz zobudí v prázdnote, kde už nebude koho osloviť veľkými slovami.

Martina Kováčiková

The post Tváriť sa múdro nestačí first appeared on Lutherus.

Hovorí o ľudskej dôstojnosti, o talente ako dare, o ohrození verejnej odvahy a erózii demokracie. Sú to slová, ktoré sa dobre čítajú a ešte lepšie citujú. Otázka však znie, kam smerujú.

Problémom totiž nie je to, čo sa hovorí, ale kto to hovorí, a najmä ako sa ten istý princíp uplatňuje doma. Verejné zastanie sa prepustených hercov by bolo chvályhodné, keby neexistoval bolestný kontrast s tým, ako sa v rovnakej chvíli pristupuje k vlastným ľuďom v cirkvi.

V prostredí ECAV totiž dlhodobo zaznievajú hlasy farárov, ktorí sa domáhajú zákonných práv, transparentnosti a elementárnej spravodlivosti. Nie ako rebeli, nie ako politickí aktivisti, ale ako duchovní, ktorí chcú pracovať bez strachu a za mzdu, na ktorú majú zákonné právo. A práve títo ľudia sa nestretávajú s verejným zastaním, ale s tlakom, vyhrážkami, disciplinárnymi mechanizmami a existenčnými hrozbami.

Ak nezaplatíte do fondu, zrušíme vám zbor… Ak budete hovoriť nahlas, prídete o úväzok… Ak budete „nepohodlní“, nájdeme spôsob, ako vás odstrániť… To nie sú metafory. To je skúsenosť, ktorú dnes v cirkvi pozná nejeden farár.

O to viac bije do očí, keď ten istý hlas, ktorý mlčí pri krivdách vo vlastnom dome, vystupuje navonok ako obranca ľudskej dôstojnosti a verejného priestoru. V takom prípade už nejde o solidaritu, ale o sebaprezentáciu. O snahu zaujať médiá, vstúpiť do širšej spoločenskej debaty, získať morálny kredit bez toho, aby sa rovnaké kritériá odvahy a spravodlivosti uplatnili tam, kde to niečo stojí.

Je jednoduché hovoriť o demokracii v divadle, ale oveľa ťažšie je chrániť ju v cirkvi. Skutočná morálna autorita sa totiž nebuduje komentármi k cudziemu nešťastiu, ale postojom k vlastným ľuďom, najmä k tým slabším, závislým, existenčne ohrozeným. Ak cirkev dokáže byť tvrdá, administratívna a neľútostná k svojim farárom, no súčasne sa navonok pasuje do roly ochrancu ľudskej dôstojnosti, vzniká dojem dvojitého metra. A ten je pre cirkev nebezpečnejší než akýkoľvek vonkajší tlak.

Evanjelická cirkev augsburského vyznania vždy tvrdila, že stojí na pravde, svedomí a slobode. Nie na lojalite, strachu a mlčaní. Ak dnes biskup Mihoč hovorí o „konsolidácii hodnôt“, potom by mal mať odvahu konsolidovať spravodlivosť aj vo vlastných štruktúrach. Zastať sa tých, ktorí nemajú mediálny priestor. Ktorí nemajú mikrofón. Ktorí nemajú svetskú slávu.

Lebo solidarita, ktorá sa začína až za bránami vlastného domu, nie je solidarita. Je to len dobre napísané gesto.

A cirkev, ktorá si zvykne na takéto gestá, riskuje, že raz stratí nielen dôveru svojich ľudí, ale aj právo hovoriť do verejného priestoru ako hlas svedomia.

Michal Matejka

The post Selektívna odvaha first appeared on Lutherus.

Slovensko sa topí v korupcii, klamstve a bezpráví, a Evanjelická cirkev, ktorá by mala byť svetlom, sa často stáva jeho odrazom. Namiesto pravdy prichádza mlčanie, namiesto pokánia výhovorky. Keď biskupi chránia vlastnú moc a nie Kristovu česť, keď farári strácajú odvahu pomenovať zlo, potom je namieste jediné slovo – hanba.

Svet, ktorý sa prepadá do tmy

Žijeme ťažkú dobu, keď sa svet rýchlo mení, a menia sa aj hodnoty, žiaľ, nie k lepšiemu. To, čo by ešte včera nebolo možné, je dnes realitou. Uvediem len niekoľko príkladov. Vojnového zločinca, vraha a únoscu detí, ruského prezidenta Putina, vítajú v Amerike na červenom koberci. Svet sa ľahostajne díva na utrpenie ľudí na Ukrajine, kde hynú deti, ženy i starci. Arcibiskup Ruskej pravoslávnej cirkvi Kirill žehná Putinovi a stojí po boku jeho režimu. Jeho kňazi dokonca žehnajú zbrane, ktoré zabíjajú. Aká to zvrhlosť arcibiskupa, jeho kňazov aj celej cirkvi!

Na Slovensku zasa schválili nový Trestný zákon, vďaka ktorému sa na slobodu dostali kriminálnici, alebo sa trestné činy vôbec nezačali stíhať, lebo už premlčali. Pred tridsiatimi rokmi uniesli syna bývalého prezidenta – vinník nebol dodnes potrestaný. Novinár Pavol Rýpal zmizol pred sedemnástimi rokmi bez stopy, pretože ukazoval na neporiadky. Ani vrah Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nebol dosiaľ odsúdený. Peniaze z Európskej únie, určené na rozvoj Slovenska, sú bezprecedentne zneužívané. Diaľnicu z Bratislavy do Košíc stále nemáme, a asi by sme ju bez peňazí z EÚ nemali ani o sto rokov. Mýlim sa?

Mladí odchádzajú, lebo neveria

Ako vysokoškolský pedagóg na lekárskej fakulte často počúvam od študentov, že chcú odísť do zahraničia. Hovoria: „Slovensko je skorumpovaná, bezprávna krajina, tu nebolo, nie je ani nebude lepšie, tu vládne mafia.“ Spomeniem aj iný príklad – študent, ktorý odmietol podať prezidentovi Pellegrinimu ruku. Alebo ako privítali premiéra Fica na strednej škole v Poprade – nasledovala kriedová revolúcia po celom Slovensku. Myslíte si, že pár faciek a zastrašovanie to vyrieši? Určite nie.

Psychológovia upozorňujú na rastúce problémy s mladou generáciou. Dokonca pribúda samovrážd. Vzdelaní, šikovní mladí ľudia odchádzajú preč. Je veľmi smutné, keď dieťa chce opustiť domov, lebo je tu dusno – veľmi dusno. Boľavé vysvedčenie pre rodičov! Útek mladých do zahraničia nie je len o vyšších platoch, ale o nedôvere k smerovaniu krajiny a strachu z jej budúcnosti.

Brat, sestra, je to hanba – pre vládu, pre politikov, pre cirkev, ale aj pre nás rodičov a staršiu generáciu. Kam sme to svojou zbabelosťou dopracovali? Kam sme doviedli Slovensko?

Cirkev v úpadku

Ani v ECAV to nie je o nič lepšie – úpadok bije do očí. Rozkrádanie cirkevného majetku, ako v kauze Beckovská Vieska, pokračuje. Majetok predkov je potupený a prípady sa zametajú pod koberec. Podobný osud stihol aj majetok po nemeckých evanjelikoch v Bratislave. Závažné finančné podvody v Evanjelickej diakonii a ďalšie, zdokumentované i nevyšetrené prípady, sú pre cirkev ťažkým bremenom.

Vidíme, ako biskupi Eľko, Hroboň a Mihoč bránia slobodným voľbám, ako zabránili kandidovať ľuďom, ktorí chceli cirkev očistiť od špiny. A táto špina odrádza mnohých.

Cesta k pokániu

Žijeme v ťažkej dobe, v ktorej sa musíme dokázať. Nie, Pánu Bohu sa svet nevyšmykol z rúk. Pamätajme: „Satan si vás vyžiadal, aby vás preosial.“  (L 22, 31) A tiež: „Tak teda každý z nás vydá Bohu počet za seba.“ (R 14, 12) Na to nikdy nezabúdajme.

Chcem zdôrazniť niekoľko bodov.

Po prvé: To, čo píšem, nepíšem so zatrpknutým či ukrivdeným srdcom. Vôbec nie. V cirkvi som žil, pracoval, na cirkvi mi záleží. Cirkev, ktorá svieti a ukazuje cestu života, potrebujeme. Preto bojujem o jej čistotu.

Po druhé: Cirkev prikrýva svoje hriechy a robí všetko preto, aby nevyšli na svetlo sveta. Je to hriech a je to farizejstvo. Takéto správanie cirkev hlboko poškodzuje a robí z nej nedôveryhodnú inštitúciu.

Po tretie: Jedno príslovie hovorí: Na hrubú dieru treba hrubú záplatu. Ono má kus aj biblickej pravdy. Pán Ježiš farizejom a zákonníkom tiež tvrdo, bez servítky povedal, že sú pokrytci. Treba vedieť povedať aj tvrdú pravdu, nie sa skrývať za zbožné frázy. Svätuškárska, falošná zbožnosť nič nerieši. Snažím sa otvoriť oči, nie uraziť, a prepáčte mi aj tvrdšie slová.

Po štvrté: Moje slová sa iste nebudú páčiť niektorým dobrým, statočným farárom. Chvála Bohu, že ich máme. Ospravedlňujem sa im vopred – žiaľ, že musia mať aj takých oltárnych bratov, seniorov a biskupov, za ktorých sa všetci hanbíme. Treba volať po náprave.

Po piate: Niektorí evanjelici hovoria o bojoch medzi farárskymi klanmi. Chcem jasne povedať, že sa nekloním k žiadnemu. Som zdesený z toho, ako hriech a bezprávie ovládli ECAV. Našou povinnosťou je volať po pokání – hriech treba priznať, vyznať a poprosiť o odpustenie. Cirkev nemôže stáť na klamstvách, podvodoch či zatajovaní.

Klamstvá pod krížom

Počúvam hlasy volajúce po zmierení v cirkvi. Vraj aké by to bolo krásne, keby si biskupi podali ruky a sadli si spolu na kávu. Prepáčte, vážení mierotvorcovia, ale takáto predstava je falošná. Čítajte 2K 6, 14: „Neťahajte cudzie jarmo s neveriacimi, lebo čo má spravodlivosť spoločné s neprávosťou? Alebo aké je spoločenstvo svetla s tmou?“ Myslíte si, že cirkev môže stáť na podvodoch a klamstvách?

Jedno je isté – všetci raz budeme musieť vydať počet. Nič sa nezakryje. Táto cirkev hlboko zblúdila, narobila veľa hriechov, a bude ich musieť vyznať. Musíme hriech priznať, vyznať a opustiť. Ináč ECAV prepadne.

Začnime od seba, od nás neordinovaných. Musíme si priznať, že sme k neutešenému stavu prispeli. Nemali sme čas, alebo sme chceli byť len pekní. Biblicky povedané: jeden kúpil pole, druhý päť párov volov, tretí sa oženil a všetci prosili: „Prosím, vyhovor ma.“ (L 14) Tento stav duchovným vyhovoval, a tak, prepáčte, stav duchovných zdegeneroval.

Pozrite sa, kam sme sa dostali. Aj pre nás platí: Pozri, akého máš biskupa, a ja ti poviem, aký si evanjelik.

Farári bez odvahy

O tom, že ECAV dnes upadá, niet pochýb. Tento rok boli ordinovaní iba dvaja noví kapláni. Kostoly sa vyprázdňujú. Viacerí duchovní odišli do dôchodku, pretože sa nechceli podieľať na praktikách súčasného vedenia. Niektorí farári administrujú viacero zborov – jednej seniorke som napočítal päť zborov vrátane jej vlastného. Ako to môže stíhať?

Stačí sa pozrieť na prehľad zborov ECAV na Slovensku – koľko je neobsadených, koľko má len námestných farárov či nemá dozorcov. Totálne provizórium! Tragikomické je, že na posledných voľbách biskupa Východného dištriktu hlasovalo len približne 6 900 voličov, z toho asi 400 hlas nedalo. Ostatní sa na tomto divadle, zvanom voľby, nezúčastnili. Takýto biskup sa nehanbí postaviť pred evanjelikov? Veď to je hanba – len ju nechce vidieť.

Na to treba žalúdok. Je to zdôvodniteľné len tým, že ľudia nemyslia. A aj tých je, žiaľ, dosť.

Zlyhania biskupov

Do radov farárov treba otvorene povedať, že sú medzi nimi aj zlodeji, podvodníci, alkoholici, klamári či smilníci. Chcete mená? Alebo chcete spochybňovať, čo hovorím? Vyzývam vás na otvorenú debatu – ja nemám problém. Je riešením, keď takého farára jednoducho preložia z jedného dištriktu do druhého? Hlavne, že je lojálny k vedeniu cirkvi, a všetko mu je prepáčené. Čo tam po osobnom príklade!

Pýtam sa vás, vážené sestry a milí bratia – chceli by ste, aby vaše deti žili tak ako niektorí duchovní? Ak poznáte ich životné osudy, zhrozíte sa: ach, len to nie! Zbabelosť, ktorá vládne vo farárskych kruhoch, je bez hraníc. Tá ich dobehla. Pravda, spravodlivosť a statočnosť – to sú pre väčšinu len prázdne slová.

Nehrám sa na hrdinu, ale čo je veľa, to je veľa. Väčšina farárov si svojich biskupov volila sama – a to je ich hanba. To sú vaši biskupi! Spýtajte sa ľudí, čítajte reakcie v Lutheruse – čo si myslia evanjelici. V Evanjelickom posle také názory nenájdete. Tam sa vedenie smie iba chváliť.

Máme biskupov, ktorí stratili rešpekt. Jeden musel odísť z úradu, no vraj pre chorobu. Svojím spôsobom áno… Máme generálneho biskupa klamára a podvodníka. Pamätáte sa na falošnú zmluvu, ktorá nemá originál, no Eľko ju použil? Alebo na to, ako bez súhlasu grémií podpísal zmluvu o zatienení, a tým aj znehodnotení budovy na Svoradovej 1 v Bratislave? Zmluva bez hlavičkového papiera, overená na Obecnom úrade v Drienovskej Novej Vsi, kde bol generálny dozorca Brozman starostom. Smrdí to neuveriteľne a biskupi Hroboň i Mihoč to obhajovali.

Svedectvo o minulosti

Nedávno verejnoprávna televízia odvysielala medailón o bývalom generálnom biskupovi Júliusovi Filovi. Podľa mňa to bola chyba, ktorá cirkvi viac ublíži, než prospeje. Prečo? Lebo tam nezaznelo to podstatné: Július Filo podpísal spoluprácu s ŠtB.

Preto mohol zastávať funkciu na Evanjelickej fakulte – potreboval štátny súhlas. Preto mohol pôsobiť vo Svetovom luteránskom zväze. Naši komunisti tam potrebovali svojho človeka – špicľa. A on ním bol. Keby nepodpísal, nebolo by kariéry, neboli by cesty na Západ, neboli by peniaze. Zatiaľ čo statoční farári doma trpeli, on cestoval s celou rodinou. Hanba!

Spomeniem aj osobnú skúsenosť. Pred mesiacom som sa zúčastnil na stretnutí absolventov lekárskej fakulty – zlatej promócii. Tam som sa dozvedel strašnú správu: jeden spolužiak chcel s rodinou ujsť na Západ. Pri pokuse o útek ich na hraniciach rozstrieľali – jeho, manželku i dve deti. Strašný osud.

Keď sme s manželkou chceli ísť na dovolenku do Juhoslávie, musel sa za mňa zaručiť môj primár – menovec, nie príbuzný. Náš malý synček musel zostať doma u svokrovcov. Po návrate ma susedy varovali: Bola u nich ŠtB a vypytovala sa na nás. Vraj im bolo podozrivé, že na našich oknách chýbala záclona. Ani sme netušili, pod akou kontrolou sme žili.

Vďaka dôvere susedov a primára sa to neskončilo zle. Ale mnohí takto neobstáli. Vážení špicli, ani neviete, na čo všetko ste boli zneužití – vedome či nevedome ste poslúžili zlu.

Svetlo pravdy a mlčanie dobrých

Žijeme v kríze – v cirkvi aj v spoločnosti. Právo a pravda sa ohýbajú podľa vôle mocných. Prečo? Zo strachu, pre kariéru, pre špinavý judášsky groš. Dnešná doba potrebuje statočných – novinárov, sudcov, vyšetrovateľov, policajtov, ktorí hľadajú pravdu a bojujú za ňu.

Veľká úcta všetkým statočným! Ale evanjelickí farári, seniori, biskupi – prepáčte, vy k nim väčšinou nepatríte. Česť výnimkám. Vylezte spoza pece, spod mamkinej či manželkinej sukne – veľmi veľa ste zmeškali. Život sa otočil proti vám. Stratili ste úctu, zmenili ste sa na náboženských tárajov bez rešpektu. Spamätajte sa!

Skončím dvoma citátmi, ktoré hovoria všetko: „Naša generácia bude jedného dňa ľutovať nielen zlé slová a skutky zlých ľudí, ale aj strašné mlčanie dobrých.“ (Martin Luther King)

„Najväčšie zlo, ktorým trpí svet, nie je sila zlých, ale slabosť dobrých.“ (Romain Rolland)

Imrich Lukáč,
bývalý generálny dozorca ECAV na Slovensku

Foto: Wikipedia

The post Aký biskup, taký farár – alebo cirkev, ktorá stratila hanbu first appeared on Lutherus.

Dnes nás v priebehu štúdia učí množstvo učiteľov, a tak je ťažké pripísať výsledok formovania niekomu konkrétnemu. Najviac si spomíname na pani učiteľku v prvom ročníku, ktorá nás ovplyvnila asi najvýraznejšie tým, že nás naučila písať a čítať. No aj tak nehovorím, že „čítať som sa učil u Kalnovej“, aj keď si na ňu často s láskou spomínam. My, neumelci, nespomíname svojich učiteľov vo svojich životopisoch, skôr len v spomienkach na naše detstvo a štúdiá. Vhodnou príležitosťou je práve Deň učiteľov. Keď sa zmieni tento sviatok, mne sa v hlave rozbehne niekoľko filmov súčasne so spomienkami na mnohé situácie s učiteľmi. Napríklad na to, ako nás tretiacka pani učiteľka viedla ku kultivovanému stolovaniu aj počas desiatovej prestávky, a tak sme svoj chlebík nemohli jesť v behu na chodbe, ale v lavici s prestretým servítkom na nej. Domov som často nosil poznámku v žiackej knižke nie preto, že by som niečo nevedel, ale preto, že som si nedoniesol servítok k desiatovému hodovaniu. Spomínam na prísnu slovenčinárku, z ktorej som mal veľké obavy na hodine, no mimo školy som ju poznal ako veľmi milú a vtipnú. Spomienok mám veľmi veľa i na ostatných učiteľov a na konkrétne zážitky s nimi. Chcel by som im aj dnes poďakovať. Zároveň by som si želal, aby do tohto povolania vstupovali skutočne len takí, ktorí dokážu pozitívne ovplyvňovať a formovať svojich žiakov. Takí, ktorí neberú učiteľstvo ako viac či menej dobre platenú prácu, ale ako poslanie. Takí, ktorým záleží na výsledku ich práce, teda nielen na tom, či odučili učivo, ale najmä na tom, či od nich žiaci aj niečo prijali.

Pri príležitosti sviatku učiteľov by sme mali myslieť nielen na nich. Aj kňazi majú svoje učiteľské poslanie. Nielen na hodinách náboženstva, rovnako však aj pri kázaní, starostlivosti o veriacich či v bežnom živote. Aj tu by sme si mali vziať k srdcu myšlienku súčasnej reformy školstva, aby sme menej teoretizovali, ale viac vedeli vedomosti využívať v praxi. Príkladom svojho života môžeme najviac naučiť – v rodine, škole a, samozrejme, aj v cirkvi. Nemôže predsa biskup hovoriť v kázni o láske a súčasne sa nenávistne správať k svojim veriacim a ku kňazom. Učí azda touto kázňou láske? Nie. Učí pokrytectvu a falošnosti. Buďme celiství, robme to, čo hovoríme, len tak sa môžeme stať dobrými učiteľmi – dobrým učiteľom v pozícii rodiča, veriaceho, presbytera, kňaza či biskupa.

Ľubomír Turčan

The post Každý sme učiteľ first appeared on Lutherus.

Vrátim sa ešte k spomínanej návšteve nelegálneho generálneho biskupa Ivana Eľka v Michalovciach v novembri 2023. Cieľom návštevy bolo presvedčiť CZ ECAV Michalovce, aby prispieval do Fondu finančného zabezpečenia (tzv. výpalného fondu; CZ Michalovce do neho neprispieva). Sprevádzali ho aj senior ŠZS Martin Chalupka a seniorálny dozorca Marián Damankoš.

Na spomínanom stretnutí stihli povedať len toľko, že podľa terajších Cirkevnoprávnych predpisov (úprava z dielne terajšieho vedenia cirkvi) ako predsedníctvo vyššej COJ môžu kedykoľvek vstúpiť do diskusie.

Urobte poriadok v kauzách

Hľa, ako terajšie vedenie chce silou mocou presadiť svoj diktát a rozbiť opozíciu, určovať smer a predmet diskusie! Nie je dôležité vypočuť a snažiť sa pochopiť oponenta. Veď je to komické! Predstavte si, je to tak, ako keby chorý bol u doktora, no doktor by ho nechcel vypočuť a snažil sa silou-mocou natlačiť do hlavy pacienta, čo ho má bolieť. Čo tam po tom, čo pacient chce povedať, čo ho trápi a bolí a na čo žiada vysvetlenie. Eľkovci chcú presadiť to svoje! Iste mali pripravené tabuľky a zdôvodnenia, prečo ten sporný fond treba platiť. Lenže v michalovskom prípade ten pacient, čiže CZ, bol múdry, popletenú Eľkovu delegáciu dobre odhadol a jasne a nahlas povedal, čo CZ bolí, čo treba vysvetliť, čo CZ chce počuť. Nebol zvedavý na tabuľky a sporné zdôvodnenia, a tak pod tlakom prítomných sa Chalupka a Damankoš vlastne ďalej nedostali k slovu. Každému bolo jasné, že všetko dražie a že aj cirkev z niečoho musí žiť.

Vážení biskupi, urobte poriadok v kauzách pred ľuďmi aj pred Pánom Bohom a potom pýtajte peniaze od zborov.

Eľko a spol. vidia problém len v neochote neposlušných platiť, čo je úplný nezmysel. Totálne nepochopenie situácie. Problém je v niečom úplne inom a práve to zaujímalo prítomných. Totiž bolo treba napríklad vysvetliť, ako to je s riešením majetkových káuz v ECAV, so zneužívaním majetku v Reformate a v Beckovskej Vieske, s vyvodením dôsledkov a nápravných opatreniach, o Eľkovom a Brozmanovom podpise zmluvy o zatienení, a tým znehodnotení budovy na Svoradovej č. 1 v Bratislave. Ďalej o záhadnej, zrejme falošnej zmluve, ktorú použil generálny biskup Eľko, atď. Vedenie ECAV si dôveru najprv musí získať, lebo ju úplne stratilo klamstvami a podvodmi. Nič nevidelo, nepočulo. Nemá dôveru a pod hrozbou zániku zboru a odňatia farára vyžaduje financie od zborov. Ej, bratia biskupi, najprv treba dôsledne uzavrieť kauzy a až potom pýtať peniaze od zborov. To, čo robíte, je hrubo protibiblické.

Uvediem dva biblické citáty. Božie slovo hovorí o zbierkach toto: „Každý nech dá, ako si umienil v srdci, nie z neochoty alebo z prinútenia; lebo ochotného darcu miluje Boh.“ (2K 9, 7) V tom istom liste v 8. kapitole čítame: „Staráme sa totiž, aby všetko bolo dobré nielen pred Pánom, ale aj pred ľuďmi.“ (2K 8, 21). Hľa, aké pravidlá máme v Biblii! Stručne povedané, Biblia vyžaduje dobrovoľnosť, zamieta prinútenie, hrozby a vyžaduje aby všetko išlo, ľudovo povedané, s kostolným poriadkom pred ľuďmi aj pred Pánom Bohom, teda jasne a prehľadne. Lebo ochotného darcu miluje Boh.

Majetky cirkevných zborov sa doslova legálne dajú predávať zdanlivo s dodržaním CPP. Pred Pánom Bohom je to však krádež.

Vážení biskupi, urobte poriadok v kauzách pred ľuďmi aj pred Pánom Bohom a potom pýtajte peniaze od zborov. Na vašu hanbu hovorím, neurobili ste to doteraz, priznáte len to, čo sa už nedá zaprieť a zámerne odvádzate reč od problému niekam úplne inam. Problém je v hriechu, v jeho zakrývaní vašou zásluhou, a teda v strate dôvery.

Vykrádanie cirkvi sa neskončilo

Žiaľ, pri majetku ešte musím zostať. Hrozí tu aktuálne nebezpečenstvo pokračovania rozkrádania majetku zborov ECAV, na čo chcem veľmi dôrazne upozorniť evanjelickú verejnosť. Znova zdôrazňujem, že hrozí pokračujúce vykrádanie cirkvi. Neskončilo sa! Upozornil ma to jeden môj veľmi dobrý priateľ. O čo ide? V dôsledku ateizácie pred rokom 1989, ako aj nepriaznivého ekonomického vývoja v nasledujúcom období (ako napr. nezamestnanosť a vysťahovalectvo), ale aj starnutím obyvateľstva sa vidiek vyľudňuje. To určite nie sú všetky dôvody úpadku CZ a ECAV. Cirkevné zbory výrazne upadajú, ich členovia sú starší, mladých na vidieku skoro niet. Vek poznačí každého a v tomto prípade niekto slabšie počuje, ďalší slabšie vidí, máme nemobilných, ďalších chytá skleróza. Máme aj nemalú skupinu ľahostajných. A tých niekoľko veriacich, čo im na cirkvi ozaj záleží, nemá dosť síl zvládnuť hroziace vykrádanie cirkevných zborov.

Pre bezcharakterných tu bude zlatá baňa. Statoční sú bezradní a znechutení a zhrození postojom vedenia cirkvi. Majetky cirkevných zborov sa doslova legálne dajú predávať zdanlivo s dodržaním CPP. Pred Pánom Bohom je to však krádež. Tomu ECAV je a bude vystavená v nasledujúcich rokoch. Niektoré zbory zaniknú, čím sa vytvára raj či zlatá baňa pre necharakterných dravcov. Tak ako boli znevážené mozole našich predkov pri majetkoch v Beckovskej Vieske, v Reformate, ale napríklad aj v Kraskove.

Pripomeniem CZ Kraskovo v Gemerskom senioráte, ktorý mal podiel v urbariáte spravujúcom les. „Kresťanské“ šafárenie a nakladanie s lesom viedli k divokej ťažbe a chýbajúce finančné prostriedky vo výške niekoľko stotisíc eur riešil či rieši súd. Senior, seniorálny dozorca, predsedníctvo dištriktu to neriešili. Nevideli, nepočuli. Typické pokrytectvo, zbabelosť. Len zostať pekným, ale Pán Boh to vidí – a videli aj ľudia. Toto ozajstní služobníci Pána Ježiša nerobia. Je to veľmi zlé svedectvo. Keď bolo zle, zodpovední sa rozutekali na všetky svetové strany, nič nevideli, nepočuli. Jednoducho, nebolo nikoho, kto by chránil majetok a záujmy cirkvi. Ich „láska“ k cirkvi bola ozaj bez hraníc. Veď čo, prach času i naša krátka pamäť to zakryjú.

Evanjelici, zobuďte sa, lebo cirkev vám doslova rozkradnú.

Kto špiní úrad biskupa

Vrátim sa ku konaniu našich biskupov, k ich úrovni myslenia. Na synode v Banskej Bystrici v roku 2022 či synodách v posledných rokoch sa to perlami ducha v ich podaní doslova len tak hemžilo. Biskup Sabol napríklad na uvedenej synode povedal toto (uvádza sa to v zápisnici zo synody): „br. Sabol – upozornil, že tie „obličky v cirkvi“, ktoré odfiltrujú zlé veci z tela, to sú disciplinárne orgány. Je potrebné, aby sa v týchto veciach konalo. Tu nejde o osobu I. Eľka, ktorý možno môže tieto veci zniesť, ale ide o to, že ide o úrad, ktorý dotyčný reprezentuje a prostredníctvom ktorého reprezentuje túto cirkev.“

Nádhera! Úrad generálneho biskupa by ozaj mal mať vážnosť a úctu, s tým súhlasím. Hrubo však musím nesúhlasiť s názorom, že kritika biskupa je znevážením úradu. A že kritikov treba vylúčiť z cirkvi. V prvom rade nehodný biskup svojím životom a konaním, svojimi klamstvami a podvodmi špiní úrad generálneho biskupa. Pamätajte! Ak na osla navlečiete kráľovské šaty, stane sa kráľom? Asi nie, vždy je to osol, síce je prizdobený, ale je osol. Ak na klamára a podvodníka navlečiete biskupské rúcho, stane sa ozajstným biskupom? Nie! Rozumných a statočných ľudí neoklamete!

A k samotnej kritike biskupa asi toľko. Kritika bolí, a to nielen biskupa, ale bolí to aj cirkevníkov. Určite sa v tom nevyžívame, ale sa hanbím za to, čo sa v cirkvi skutočne deje, ako je pošliapavaná pravda. A, mimochodom, je tu jedna veľmi dôležitá vec. Kritici ukazujú, že im na cirkvi záleží, že o pravdu, poriadok a spravodlivosť treba bojovať, že v cirkvi sú ľudia, ktorí to myslia s vierou vážne, že pred zlom a podvodom sa nesmieme skloniť. Som presvedčený, že ECAV dnes potrebuje ľudí, ktorí lačnia a žíznia po spravodlivosti. Ktorým osud ECAV nie je ľahostajný. Som presvedčený, že tak majú vyzerať odchovanci Biblie, povedané Brozmanovými slovami – ľudia, ktorí našli Spasiteľa. Tí kritici majú tiež svoje chyby, nie sú dokonalí, ale neklamú, nepodvádzajú a za pravdu a proti krivde sa vedia postaviť.

Nuž, darcovia, zvážte, čo podporíte!

Ešte niekoľko faktov treba dodať k spornému Fondu finančného zabezpečenia. Myšlienka zriadiť fond, z ktorého v prípade núdze by cirkev mohla financovať platy duchovných, je stará. Pripomeniem akciu „Cirkev sebe“ – finančnú zbierku počas 2. svetovej vojny. Mala veľký úspech, ľudia dobrovoľne prispievali. Vyniesla podstatne viac, než očakávali. Snahou bolo získať 1 milión vtedajších korún, no zbierka vyniesla až 2 533 286 Ks! Za tie peniaze sa kúpil aj majetok označovaný ako Beckovská Vieska, ktorý mal pomôcť cirkvi v ťažkých časoch. Ako v skutočnosti pomohol? Odkazujem na svoju publikáciu Smutné svedectvo. Bol zdevastovaný, zneužitý, nevýhodne rozpredaný alebo nevýhodne prenajatý. Veľká hanba ECAV! Hrubé zneužitie mozoľov a potu našich horlivých predkov. Veľký výkričník klamstiev a podvodov v cirkvi. Nuž, darcovia, zvážte, čo podporíte!

Počas funkčného obdobia predsedníctva ECAV v zostave Filo a Holčík bol tiež zriadený fond za týmto účelom. Bol uvedený do praxe a fungoval. Lenže… Farárske rodinné klany a rôzne záujmové skupiny začali fond všelijako ohýbať a smerovať ináč. Nakoniec bol zrušený a peniaze, resp. ich časť bola zborom vrátená. Veľká nemúdrosť a malosť ducha i ozajstnej lásky k pravde a k cirkvi!

Žilinčík: „Už nejde všetko na platy, ale aj na programové ciele, čo je ale z legislatívneho hľadiska v poriadku. Avšak do rozpočtu dávať aj tieto prevádzkové náklady už nie je v poriadku.“

Počas nášho predsedníctva ECAV (Klátik, Lukáč) sme obidvaja presadzovali vytvorenie fondu na podporu platov duchovných i financovania cirkvi. Zorganizovali sme konferenciu na EBF (2015) za účasti našich ekonómov i bratov z Rímskokatolíckej cirkvi venovanú poisťovníctvu, hromadnému nákupu – odberu elektriny, pohonných hmôt atď. so zámerom znížiť ceny pri hromadnom nákupe. Bratia katolíci takúto organizáciu už mali, prezentovali svoje skúsenosti, ekonomický prínos bol jasný. Projekt sa čiastočne rozbehol aj u nás, priniesol zisk niekoľko tisíc eur na účet zriadený s týmto zámerom, no narážal na odpor a naši nástupcovia ho zrušili. Dnes ECAV poskytuje pôdu na podnikanie súkromným firmám, žiaľ, finančný efekt pre ECAV to nemá.

Žilinčík: „cirkev trochu zaviedli“

Terajšie predsedníctvo ECAV zriadilo Fond finančného zabezpečenia, nazývaný aj výpalné. Poplatky pre CZ sú vysoké, až zničujúce Na začiatku Fond nemal ani štatút, a keď ho konečne vytvorili, tak ho začali meniť – a zrazu už nebol na podporu duchovných, resp. len veľmi málo. Vzhľadom na majetkové kauzy a zmätok, ktorý ho sprevádzal, asi tretina zborov do neho neprispieva a niektoré cirkevné zbory radšej upravili vokátor svojho duchovného a prispievajú priamo jemu. Na Synode ECAV v Trenčianskych Tepliciach tento fond br. Žilinčík charakterizoval takto (ako to uvádza zápisnica): „br. Žilinčík – mal na úvod potrebu ospravedlniť sa všetkým, nakoľko GP prijalo uznesenie, a ešte viete, sa o tom hovorilo aj na synode, že 100 % výberu z fondu pôjde na platy. Toto uznesenie GP následne zrušilo a ani rozpočet nie je takto pripravený. Vyjadril sa, že osobne si myslí, že sme cirkev trochu zaviedli, resp. oklamali.“ Neskôr ešte doložil toto: „br. Žilinčík – reagoval, nakoľko išlo o zmenenú informáciu, ktorú upresnil. Povedal, že nikto nevyzýval GHV, aby sa ospravedlnilo, ale že považoval za povinnosť sám sa ospravedlniť, keďže si je vedomý toho, že zavádzal ľudí. Už nejde všetko na platy, ale aj na programové ciele, čo je ale z legislatívneho hľadiska v poriadku. Avšak do rozpočtu dávať aj tieto prevádzkové náklady už nie je v poriadku.“

Čo k tomu povedať?

Fond bol a je absolútne nepripravený, ale cirkevné zbory sú nútené platiť. V prípade nesplnenia povinnosti tu je hrozba odobratia duchovného zo zboru. A, mimochodom, financie ECAV sa vynakladajú aj na nekalé ciele. To je jedno, z ktorého vrecka to ide. Na aké ciele? Za nášho pôsobenia (Klátik, Lukáč) financie vynakladané na právne služby boli ozaj minimálne, sestra JUDr. Drobná ich poskytovala zdarma. Podľa mojich vedomostí dnes ECAV má zmluvu s právnickou kanceláriou Syrového, ktorý je zároveň generálnym právnym zástupcom, a platí mu mesačne paušál vyše 1 200 eur (bez ohľadu na to, či koná, alebo nie), aby cirkev zastupoval! V snahe umlčať kritikov si ECAV okrem toho platí ďalšiu prominentnú právnickú kanceláriu, kde vynakladá desiatky tisíc eur na žaloby napr. na Spolok Lutherus, sestru Kováčikovú, sestru Zimániovú, brata Turčana, predtým aj na brata Mervarta a ASloZ (z neznámych dôvodov ich spod žaloby napokon vyňala) a pod.

Áno, z vrecka ECAV idú peniaze na potlačenie hlasu volajúceho po náprave. Ten, kto posiela peniaze do spomínaného fondu, nech si uvedomí, že posilňuje temné sily v cirkvi a pomáha potláčať pravdu. A farári z toho dostanú len odrobinky. Zvážte svoj postoj!

The post Zhovädnelí pastieri, spamätajte sa (3. časť) first appeared on Lutherus.

Na vážnosť situácie v ECAV na Slovensku dnes upozorňujú mnohí – hlavne neordinovaní, duchovní poväčšine čušia. „Hrdinovia viery“ a lokálni vodcovia čakajú, čo bude. O tom, že buriči (ktorých, mimochodom, chcú disciplinárne stíhať a vylúčiť z cirkvi) mali pravdu, dnes hovoria nielen články buričov, ale už aj oficiálne dokumenty cirkvi. Pod tlakom dôkazov sa to nedá zakryť.

So starými štruktúrami obnova a uzdravenie nepríde

V diskusii, počas návštevy nelegitímneho generálneho biskupa Eľka v CZ ECAV Michalovce v novembri, bolo Eľkovi vytýkané, že kryl podvody Vladimíra Daniša v Reformate. Keď Eľko už nemohol cúvnuť povedal toto: „Vladimír Daniš urobil veľmi veľa fatálnych chýb. To nikto nezakrýva. Veľmi veľa fatálnych chýb, ale Vlado Daniš je už dávno preč. Snažíme sa vytvoriť úplne inú situáciu, a keď niekto povie po piatich rokoch, že tu niečo zakrývame…“ Ja dodávam: „Oj, brat nelegálny generálny biskup Eľko, na tomto stretnutí som vám osobne priamo do očí povedal: Vy ste ten muž, čo ste celý čas kryli Daniša a jeho klamstvá a podlosti. Kvôli vám sa aj na čas do Reformaty vrátil, keď ste nastúpili do funkcie generálneho biskupa… Brat Eľko, vy, opakujem, vy ste ten muž, čo zlo kryl a kryje so svojimi kumpánmi, a priznáte sa, ak sa už nedá ináč. Som osobným svedkom týchto vašich podlostí na zasadnutiach generálneho presbyterstva ešte z čias, keď som bol vo funkcii generálneho dozorcu.“

V cirkvi sa ozývajú hlasy volajúce po zmierení a urovnaní vzťahov. Tu sa treba jasne spýtať jedno: To ste za to, aby sa špina zakryla a pokračovalo sa v nej, len nech je ticho? Toto ktorý brat farár učí? Veď to je totálny biblický nezmysel! Hriech sa nemá náhodou vyznať, oľutovať, urobiť nápravu a sľúbiť polepšenie? Cirkev je ako organizmus. Keď je v ňom hnisavé ložisko, tak to treba incidovať – narezať, hnis vypustiť, zaviesť do hnisavej dutiny na niekoľko dní drén, aby z ložiska zvyšok hnisu odtekal von a nedošlo k retencii (chorobnému zadržiavaniu) hnisu. Ináč by zápal pretrvával, recidivoval. Nutné sú antibiotiká: pokánie a polepšenie života. Totálne vyprázdnenie ložiska je nevyhnutné, inak choroba recidivuje! Opakujem: recidivuje, čiže opakuje sa!

To platí aj pre ECAV. So starými a skorumpovanými štruktúrami obnova a uzdravenie nepríde! Aj tu treba drén: odchod zodpovedných za hriech. A účinné antibiotiká: vyznanie hriechu a náprava. Vedenie cirkvi musí nájsť silu pred cirkevnou verejnosťou v plnej paráde priznať hriech a poblúdenie, inak príde strašná bieda. Toto cirkvi neuškodí, to ju vylieči, neprekrúcajte! Nehlásajte a nekonajte nezmysly!

Kde sú farári a prečo sa neozvú

V cirkvi sa ozývajú aj iné hlasy – hlasy upozorňujúce na nebezpečenstvo. Jeden brat mi povedal: „Ak biskup povie dvakrát lož, tak pre mnohých sa lož stane pravdou.“ Nuž, čo na to povedať? Nekomentujem, len sa s úsmevom pýtam, že pre koho to asi platí? Dnes je to námet na smutný vtip, pripomínam, že ani v stredoveku to rozumní nemohli brať vážne – a ani nebrali. Inak by nebolo reformácie. Veď biskupi v histórii boli všelijakí. My máme napríklad príkladného lajdáka, eštebáka, alkoholika a popletenca, ktorý musel odstúpiť z úradu, aj klamára a zbabelcov. Strašná hanba pre cirkev! A chcete ísť do sveta či do iných cirkví? Radšej to nechajme. Veru, úrad, rúcho či iné biskupské ozdoby ozajstného biskupa z nikoho neurobia.

Niektoré veci ma v cirkvi desia – a nielen mňa. Mám pocit, že sa rúhame, že hriech chceme prekryť enormným úsilím akože evanjelizovať a robiť dojem neuveriteľnej pracovitosti až do roztrhania tela. Zastavme sa na chvíľu a trošku počúvajme. Niektorí hovoria, že ich doslova odrádza a uráža napríklad farár, biskupský tajomník, ktorý sa dopustil podvodu s falošným účtom a so zneužitím zahraničnej pomoci. Iných ruší známy príklad z východu, kde farár neodvádzal do zborovej pokladne milodary – až to prepuklo na upozornenie kostolníčky. Výrazná strata dôvery, pošpinenie luteráka, ale stalo sa.

Namieste je otázka, kde sú farári a prečo sa neozvú a nepodporia očistu v cirkvi? Hája tých, ktorí hriech prikrývajú, lebo sú asi jedna krvná skupina. Toto je ich pokračujúci hriech. Aj to spôsobuje pohoršenie vo Východnom dištrikte, ale nielen tam. Prečo niektorí radšej vypnú televízor, ak káže Eľko? Zle sa počúva, najmä ak vieme pozadie okolo neho. Ďalšie príklady radšej neuvádzam. Pripomínam, že máme aj evanjelikov, ktorí sa v minulých rokoch výrazne angažovali, finančne prispievali alebo ich firmy sponzorovali opravy či stavby cirkevných budov vysokými čiastkami, no keď vidia praktiky v cirkvi, tak sa desia. Zdesených je mnoho darcov, dobrovoľníkov či brigádnikov. Niektorí moji kolegovia lekári z práce, ktorí sa zaujímajú o kauzy, sa chytajú za hlavu. Je toto vôbec možné? Veď to je totálny stredovek! Uvedomujete si dopady týchto skutkov? Uvedomujete si, že taká „evanjelizácia“ uráža a vyháňa ľudí z kostolov? Nie každý je ochotný hrať toto vaše divadlo!

Čo k tomu dodať? Nuž, predstavte si chirurga, ktorý ide operovať, ruky si patrične neumyje, nepoužije patričný roztok a nedá si sterilné rukavice. Operačné pole neoholí a patrične nepripraví, nezarúškuje sterilným materiálom. Musí použiť aj masku, aby sa do operačnej rany nedostala infekcia dýchaním. Ak by toto neurobil, čo sa stane? Infekcia ako hrom a pacienta ohrozíte nie na zdraví, ale na živote! Tak je to aj s misiou. Stále pripomínam slová Pána Ježiša (Mt 23, 14): „Beda vám, zákonníci a farizeji-pokrytci, že obchádzate more i zem, aby ste získali jedného novoverca, a keď sa ním stal, urobíte z neho syna pekla dvakrát horšieho, ako ste sami.“

Viete ako reagujú na hriech terajší biskupi?

Tieto slová hovorím sebe nám i vám. Pýtajme sa: Čo produkujeme, akých novovercov? Čo sa od nás naučia? Čo vidia v cirkvi a akú výbavu dostanú na cestu životom? Nie som sudcom, bojím sa, že je to náš prípad. Naši statoční predkovia sa v hrobe musia obracať nad našou misiou i cirkvou. Neberme do úst ich mená ľahkovážne na zakrytie svojich podlostí. Apoštol Pavel v Druhom liste Timoteovi v 3. kapitole hovorí o tom, akí budú ľudia v posledných dňoch, a v 5. verši dáva aj toto varovanie (Roháčkov preklad): „… ktorí majú tvárnosť pobožnosti, ktorí však jej moc zapreli, a tých sa stráň.“ Táto krajina i cirkev potrebujú skutočných kresťanov, a nie takých, ktorí majú iba „tvárnosť pobožnosti“ – čiže falošných. Zoberme si to k srdcu.

ECAV na Slovensku sa topí v hriechoch, dnes je to jasné. A viete, ako reagujú na situáciu naši terajší biskupi a ich lokálne autority? Viete, aké majú plány? Čo tam po pravde, čo tam po svedomí a charaktere, my potrebujeme moc, my potrebujeme peniaze! My máme svoje záujmy! My chceme jednotu cirkvi: keď do záhuby, tak všetci! Opakujem, čo tam po pravde, tá nás nezaujíma.

Budem konkrétny. Na synode v júni 2022 v Banskej Bystrici brat biskup Slavomír Sabol povedal na adresu kritikov toto (uvádzam výpisy zo zápisnice):

„… vyvstáva pre neho otázka, čo sa s tým urobí. Bez toho, aby sa začalo disciplinárne konať a vyvodzovať zodpovednosť u tých ľudí, ktorí takto konajú, to jednoducho nepôjde. Lebo potom sa dáva priestor zlu a šíri sa to ako lavína, čoho výsledkom sú aj voľby. Je čas, aby GP aj s GPZ aj napriek tomu, že nemáme riadne zvoleného žalobcu, vyvodili dôsledky a riešili tieto veci prostredníctvom podania na disciplinárne konanie. Ak sú ľudia, ktorí takto ohovárajú a v nemenovanom časopise si vypisujú polopravdy i nepravdy, tak takýmto spôsobom rozbíjajú cirkev a v tejto cirkvi už dávno nemajú čo robiť. Je to tvrdý trest, ale potom tu nebudú chodiť ako špióni na synodu a vypisovať somariny, a tak sýtiť mnohých našich veriacich a zavádzať ich len čisto z mocenských záujmov. Je potrebné v tejto veci konať.“

V ďalšom príspevku na uvedenej synode povedal podľa zápisnice toto:

„biskup S. Sabol upozornil, že tie „obličky v cirkvi“, ktoré odfiltrujú zlé veci z tela, to sú disciplinárne orgány. Je potrebné, aby sa v týchto veciach konalo. Tu nejde o osobu I. Eľka, ktorý možno môže tieto veci zniesť, ale ide o to, že ide o úrad, ktorý dotyčný reprezentuje a prostredníctvom ktorého reprezentuje túto cirkev.“

Eľko na spomínanej synode zareagoval, podľa zápisnice, na Sabola takto:

„je ťažko, aby na toto reagoval človek, ktorého sa to asi najviac týka. Zo zdravotných dôvodov tieto veci radšej ani nečíta, aj keď informácie o tom má. Stále však má o cirkvi takú predstavu, že cirkev má aj obrazne povedané „obličky“, ktoré majú aj obrannú funkciu, a to je synoda. A človeka by potešilo, keby spontánne zasiahla práve synoda. Už tri roky tu máme takýto útvar v cirkvi, ktorý sa vyjadruje takým spôsobom, že nedajbože aby sa o nich niekto takto vyjadril, tak by sme čelili trestným oznámeniam. Majú teda určitý štýl videnia vecí a určitý štýl vyjadrovania, pričom vidíme, čo všetko sa tu deje. Do patovej situácie boli privedené posledné dve voľby a človeka by potešilo, keby synoda na to spontánne zareagovala. Človek ako osoba to znáša, nechce chrániť seba samého, ale to, čo ho ničí, je fakt, že vidí, ako to ničí a rozkladá cirkev. A na toto by mala synoda alebo dištriktuálne konventy či senioráty reagovať.“

Hriechy priznať nie, kritikov treba vylúčiť z cirkvi

Dávam do pozornosti aj pastiersky list terajších biskupov zo 17. januára 2019, v ktorom píšu, že budú postupovať bez akejkoľvek ohľaduplnosti voči tým, ktorým je jednota cirkvi ľahostajná. Rozumej: kritikov upozorňujúcich na hrubé hriechy v cirkvi…

K tomu poviem len toľko: Hriechy priznať nie, ale kritikov treba z cirkvi vylúčiť. A Eľko ešte vyzýva dištrikty a senioráty, aby ich v zakrývaní hriechu podporili. Ej, bratia biskupi naši evanjelickí, neviem, čieho ste vy ducha. Na ktorejsi synode nelegitímny generálny biskup Eľko povedal, že viete čítať duchov. Ej, ej, ej! Pýtam sa, akého ducha čítate? V Biblii čítame niečo iné. Príbeh (L 9, 51 – 56) popíšem v skratke: Pána Ježiša a Jeho učeníkov v jednej samaritánskej dedine neprijali. Čo urobili Jeho horliví učeníci? Pýtali sa Pána Ježiša, či majú žiadať zoslať oheň z neba a zničiť dedinu, ako to kedysi urobil Eliáš. Pán Ježiš ich pokarhal a povedal im: „Neviete, čieho ste ducha; lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť.“

Bratia biskupi, máte to vo svojich biskupských hlavách totálne popletené. Veď vy neviete, čo je vaše poslanie. Vy ho vidíte vo vašom vládnutí a vo vašom prospechu. Veď to je blud! My nevoláme po vašom vylúčení z cirkvi, ale „miesto Krista prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ (2Kor 5, 20) Pastieri, ktorí nehľadajú Hospodina, nebudú mať úspech a ich stádo sa rozpŕchne. Poučte sa!

Bratia biskupi, a ešte malý dodatok k vylučovaniu z cirkvi. Čítajte Tretí list Jánov. Diotrefes tiež vylučoval zo zboru a Ján píše, že keď príde do zboru, pripomenie mu jeho zlé skutky. A pre úplnosť dodávam slová Pána Ježiša z Evanjelia podľa Jána 16, 2: „Vylúčia vás zo synagóg…“ Áno, pre hájenie pravdy aj to treba očakávať.

No to je charakter biskupa

Ešte jeden podstatný dodatok. Nelegitímny generálny biskup Ivan Eľko tiež na spomínanom stretnutí v Michalovciach uviedol, že bolo podané trestné oznámenie na konateľov Reformaty, teda vrátane Štefana Sabola a Dagmary Valovičovej. Nelegálny biskup sa dal počuť už predtým, že nechápe, ako mohol Štefan Sabol zavolať túto kontrolu na Reformatu z daňového úradu. Čo k tomu povedať? Náš nelegálny biskup Eľko sa vlastne priznal, že on by podvody kryl – a tie by pokračovali ďalej. Nuž, pravda je taká, že v Reformate Daniš a jeho sestra odmietli vydať kompletnú dokumentáciu a aj to, čo napokon vydali, vydávali len po častiach, neúplne, a elektronickú formu vôbec dodnes nevydali. Poviem to takto neslušne: po Danišovi a jeho sestre v Reformate zostal taký chliev, že je to ťažko uveriť. A kto to mal zobrať na seba? Bolo treba nájsť pravdu, objasniť skutočnosť! Ak by to Štefan Sabol nebol urobil, po nástupe Eľka a jeho kumpánov by boli všetko popreli a zakryli, alebo by boli obvinili Štefana Sabola. Už som písal o tom, ako chceli výsledky kontroly daňového úradu spochybniť zrejme tou známou falošnou zmluvou a obnovou daňovej kontroly. Daňová kontrola však neodškriepiteľne dokázala totálny neporiadok v Reformate. Spomínanou výčitkou, že Eľko nechápe Štefana Sabola, teda Eľko ukázal, že on by bol tie podvody kryl. No to je charakter biskupa! A ešte úsmevná poznámka. Brat Eľko v Michalovciach uviedol, že spomínanú spornú zmluvu, zrejme falošnú, stále hľadá. Hľadá ju už 2 či 3 roky. Zaželal som mu veľa šťastia a síl v hľadaní, lebo – ako on povedal – akoby hľadal ihlu v kope sena. Bratia Klátik a Delinga tvrdia, že takú zmluvu nepodpísali, zrejme Daniš a Rybnikár tvrdia opak. Originál nikto nevidel, ja som ju neprevzal, nie je vôbec nikde evidovaná v Knihe zmlúv, originál nikto nemá a ani Daniš ju v pravej chvíli nepoužil. Kde asi bola? Brat nelegitímny generálny biskup Eľko sa ju ešte zrejme chystá hľadať napríklad asi medzi kompótmi v špajze či v pivnici pri zemiakoch u Danišovcov.

Väčšina našich farárov nič nevidela, nepočula – tak to aspoň tvrdia. Teraz sa ich to netýka. Raz však bude treba vydať počet. Kde si bol? Čo si urobil pre nápravu cirkvi? Upozornenie na bludy a podvody v cirkvi a volanie po náprave v ECAV bolo potrebné rozšíriť, aby sa nikto raz nemohol vyhovárať, že o tom nevedel. Považoval som to za svoju morálnu povinnosť. Som rád, že o moju publikáciu Smutné svedectvo. Volanie po náprave v ECAV bol a je záujem. Bolo rozpredaných a rozoslaných 1 200 kusov. Prvé vydanie malo 700 výtlačkov, dotlač bola 500 výtlačkov; podporila to aj Slovenská evanjelická jednota (SEJ). Publikácia rozhodne nebola vytlačená pre sklad, je úplne rozpredaná. Verím, že prinesie svoje ovocie.

Ešte jedno dôležité upozornenie. V Prvom liste apoštola Pavla Timoteovi v 3. kapitole čítame, aký má byť biskup. Prečítajte si to, prosím. V 7. verši je uvedené, že biskup má mať dobré svedectvo aj od tých, čo sú mimo cirkvi, aby sa nedostal do rečí a neprepadol osídlu diabla. Nuž, ako je to u nás? Aké svedectvo dáva svet o nás?

Duchovní, zamyslite sa! Pamätajte na verš: „Pretože pastieri boli hlúpi (zhovädnelí, podľa Roháčka) a Hospodina nehľadali, preto nemali úspech a celé stádo sa im rozpŕchlo.“ (Jer 10, 21) Spamätajte sa!

Imrich Lukáč,
bývalý generálny dozorca ECAV na Slovensku
Foto: gyusikjung.blogspot.com

The post Zhovädnelí pastieri, spamätajte sa! (2. časť) first appeared on Lutherus.

V Lutheruse č. 38, roč. 5, hneď na 3. strane v článku brata farára Daniela Midriaka ma vyviedol z rovnováhy použitý biblický citát: „Pretože pastieri boli hlúpi a Hospodina nehľadali, preto nemali úspech a celé stádo sa im rozpŕchlo.“ (Jer 10, 21) Bibliu som prečítal niekoľkokrát: začínal som na kralickom texte, vyrástol som na Roháčkovom preklade. Musel som do nej čiahnuť aj teraz, lebo spomínaný text, a hlavne slovo „hlúpi“ ma šokovalo.

Kňazi v zlom svetle

Vieme, že Božie slovo varuje pred takými slovami ako hlúpi či blázon (napríklad Mt 5), ale použil ho aj Izaiáš (35, 8). A čo sa píše v Roháčkovom preklade? „Lebo pastieri zhovädneli a nehľadali Hospodina. Preto nerobili rozumne, a všetko stádo ich pastvy sa rozpŕchlo.“ (Jer 10, 21) Pre úplnosť udávam, že aj v anglickom texte je „senseless“, teda nezmyselný, necitlivý, čo má podobný význam.

To, že Biblia je veľmi priamoreká, viem dávno. Ona bez problémov ukázala na hriechy kráľa Dávida i minulosť apoštola Pavla. Vieme, že Pán Ježiš povedal farizejom a zákonníkom, že sú pokrytci (Mt 23), ale padli tam na ich adresu aj slová ako vreteničie plemä (Mt 12). Použil ich aj Ján Krstiteľ (Mt 3). Keď Pán Ježiš čistil chrám, tak poprevracal stoly a lavice a vyzval, aby z chrámu nerobili peleš lotrov (Mt 21). Jeremiáš bez okolkov konštatuje, že kňazi, áno, kňazi volajú na neho: Hoden je smrti! Nepáčilo sa im, že poukazoval na hriech a nevernosť Izraela (Jer 26).

Kňazi sa v Biblii viackrát dostali do nedobrého svetla. Ona totiž bez okolkov nazýva hriech hriechom, ona hovorí o mojich i našich hriechoch. Áno, aj o hriechoch biskupov!

Začal som tými nepeknými slovami: „hlúpi pastieri“ (či „zhovädnelí“ podľa Roháčkovho prekladu), ktoré som doteraz akosi nevidel. To je jedna strana mince. Tieto slová, myslím, netreba vysvetľovať, môžu bolieť, ale nie je to pravda? Nezhovädnel náš duchovný stav, ktorý nič nevidel, nepočul, kryl a kryje hriech za každú cenu? Áno, aj vyhrážkami vylúčením z cirkvi atď. Nezhovädnela cirkev i my všetci? Čo sa v cirkvi deje? Tu pomôže len pravé pokánie, vyznanie hriechu a náprava s Božou pomocou. Veľa toho treba priznať, i keď to bolí, no cirkev to neminie, inej cesty niet. Čím neskôr k tomu príde, tým väčšie budú straty.

Náprava s týmito biskupmi nie je možná

ECAV dnes ťaží veľa hriechov a bude si musieť nájsť odvahu a silu to priznať. Keď sa statočný človek previní, vie veľmi dobre, čo má robiť. Hriech a poklesok prizná, popýta o odpustenie – a ideme ďalej. Ak niekto klame, popiera a prekrúca svoj skutok, toho sa varuj, je to falošný človek. Keď cirkev napáchala neprávosti ako v našom prípade, tak to zakrýva, lebo vraj sa cirkev dostane do zlého svetla a to sa nesmie stať! A hriech pokračuje ďalej. Pokrytectvo! Podľa našich popletených biskupov sa na aféru zabudne, ľahostajnosť a neinformovanosť cirkevníkov tomu pomôžu. Veď čo, cirkevníci sú len – prepáčte, laici – barani, im môžeme natárať kadečo. Oni nám uveria! Viera, náboženstvo sa dá poriadne zneužiť a dá sa na tom aj zarobiť.

Ak ECAV chce napraviť svoju povesť, bude musieť oficiálne a nahlas na verejnosti vyjsť s pravdou von! Jedine tak koná poctivá a seriózna organizácia, inak to nie je cirkev! Jej predstavitelia budú musieť odstúpiť a uvoľniť miesto tým, ktorí sa týmto hriechom nepoškvrnili a ktorí dostanú dôveru. Náprava s Ivanom Eľkom, Jánom Hroboňom a Petrom Mihočom či Slavomírom Sabolom nie je možná, oni už svoju šancu prepásli, veľa, veľa ľudí im neverí, to oni vyháňajú ľudí z kostolov. Ja nekričím, že ich treba vylúčiť z cirkvi, ako oni hrozili a hrozia nám. Cirkev je aj pre nich, ale treba ich volať k pokániu. Ich ďalšia služba pre ECAV bez opravdivého pokánia je vyslovene škodlivá.

Čo konkrétne bude musieť cirkev priznať? Za čo sa ospravedlniť? Uvediem v bodoch, aby sa na to nezabudlo, no nemyslím si, že je to úplný výpočet. Hneď na začiatku chcem pre neiformovaných zdôrazniť, že v mojej publikácii Smutné svedectvo. Volanie po náprave v ECAV sú k týmto bodom uvedené podrobnejšie informácie a dôkazy.

1. Majetkové kauzy

Bolo ich ako maku. Už delenie majetku po nemeckých evanjelikoch v roku 1994 vzhľadom na to, čo pripadlo vtedajšiemu CZ Bratislava, a čo ECAV, je veľmi sporné. Rozdávanie budov v Bratislave, ktoré nikto neschválil, predaj napríklad budovy na Laurinskej ul. atď., výmeny bytov, porušovanie zákonov a absolútne nehospodárne a neprehľadné hospodárenie vo vtedajšom CZ BA sú výsmechom.

Aj ECAV veľmi podivne nakladala s majetkom. Podvody a machinácie napríklad v Reformate, s. r. o., či s majetkom v Beckovskej Vieske, ktorý kúpili naši horliví predkovia v ťažkom období druhej svetovej vojny, sú žalostným príkladom potupenia ich viery a ich mozoľov. Členovia ECAV, nezabudnite na to, ako cirkev a jej predstavitelia môžu klesnúť!

Hrubého, podvodného zneužitia pomoci od nemeckej evanjelickej a. v. cirkvi sme boli svedkami v zariadení Helianthus na Sigorde pri Prešove. Zahraničná pomoc bola zneužitá aj v rámci Evanjelickej diakonie (v oboch prípoadoch odkazujem na svoju publikáciu).

K odcudzeniu finančných prostriedkov cirkevného zboru duchovnými došlo aj v niektorých zboroch, napríklad v Zlatých Moravciach v Dunajsko-nitrianskom senioráte, kde seniorom bol terajší nelegálny generálny biskup Ivan Eľko. Tam bolo najviac prípadov. Uvediem aj ďalšie zbory s finančnými kauzami: Komárno, Gbelce, Kraskovo…

2. Osobný príklad našich duchovných

Áno, máme aj statočných farárov, ale, žiaľ, aj… A cirkevná vrchnosť proti nim nekonala, dokonca ich chránila hlavne v osobe príslušného dištriktuálneho biskupa! Nič nevidela, nepočula, hlasy zo zboru boli nevypočuté… Hlavne v Šarišsko-zemplínskom senioráte by o tom vedeli niečo povedať. Príkladom totálnej lajdáckosti je vtedajší biskup VD Slavomír Sabol. On zápisnice z občasných vizitácií – kontrol v cirkevných zboroch písal a odosielal aj s dvojročným oneskorením a z niektorých ich vôbec nenapísal. Aká to kontrola? Aká snaha po opravdivej službe? Príkladom totálneho lajdáctva a pokrytectva je aj fungovanie výboru pre reštrukturalizáciu cirkvi. Výsledok žiaden, a oni pracujú 25 rokov, hrajú divadlo pred evanjelikmi – a nič. Prečo? Lebo súčasný stav im vyhovuje, farárska loby a cirkevná mafia si ho chránia. Je to výsmech pre evanjelickú verejnosť. Treba však priznať, že oni pracujú s večnosťou, čo tam po tom, že za 25 rokov sa v danej oblasti nič nezmenilo… V tomto bode treba spomenúť aj alkoholizmus, frajerkárstvo, krádeže. Áno, máme aj takých duchovných.

3. Spolupráca s ŠtB za komunistického režimu

Veľmi smutná kapitola našej histórie! ECAV nenašla v sebe dosť síl, aby priznala zlyhanie časti nášho duchovenstva. Uznávam, že na zoznam sa mohli dostať aj nevinní, ktorí s ŠtB nespolupracovali dobrovolne. Téma však v spoločnosti žije a netýka sa len emeritného generálneho biskupa Júliusa Fila. V týchto dňoch mi jedna sestra, členka ECAV, na moje veľké prekvapenie poslala časopis s názvom „Rudá krávo“ Spoluprácou s ŠtB sa môže „pochváliť“ celkom slušná skupina duchovných ECAV. Ľudia si na to pamätajú. Vedenie cirkvi, čo vy na to? Netreba niečo povedať?

4. Odňatie biskupských krížov biskupom Klátikovi a Krivdovi

Je to tragikomický príbeh. Po nástupe nelegálnych biskupov Eľka, Mihoča a Hroboňa boli uvedeným dvom bratom odňaté biskupské kríže a tiež titul emeritný biskup. Vraj sa prehrešili proti záujmom ECAV. Mnohí, opakujem, mnohí sa pýtajú, čím sa prehrešili? Naši terajší biskupi to nevysvetlili, zostali ticho. Ja dodávam: Vadila im pracovitosť a serióznosť biskupov Klátika a Krivdu. To je obrovské pochybenie – biskup eštebák či alkoholik, ktorý musel odísť z úradu, postihnutí neboli. Im biskupský kríž a titul zostal. Veď z ECAV takto robia organizáciu, o ktorej možno povedať: „… kde voda sa sypala a piesok lial.“ Je to výsmech pravde, právu a spravodlivosti.

5. Výrazné poškodenie a zdevastovanie Tranoscia, a. s.

Po voľbách – puči v cirkvi sa do budovy vydavateľstva Tranoscius vlámali. Štátne súdy označili valné zhromaždenie, na ktorom sa ujali moci, v mnohých bodoch za nezákonné. No a čo? Vydavateľstvo morálne pošpinili a priviedli k úpadku. Pýtam sa: Koľkých odoberateľov a skutočných čitateľov má dnes napríklad Evanjelický posol? A viete, koľkých ich má Lutherus? Neporovnateľné.

6. Zákaz zverejňovania kritických článkov, podania na súd, zastrašovanie oponentov

Po tom, čo na svetlo sveta prenikli jasné dôkazy o podvodoch a vtedajšie predsedníctvo ECAV (Klátik, Lukáč) začalo volať po náprave, prišiel zákaz publikovať „nevhodné články“. Osobne som na zasadaní generálneho presbyterstva dostal napomenutie, lebo píšem kriticky a volám po náprave. Stredovek sa vrátil. Podobné uznesenia boli prijaté aj proti ďalším, aj proti vtedajšiemu Evanjelickému poslu spod Tatier a jeho vedeniu a potom aj Lutherusu na niektorých seniorálnych konventoch a, myslím, že aj na synode. Vtedajšia redakcia Evanjelického posla (Kováčiková, Zimániová), ako aj riaditeľ Tranoscia Turčan začali byť osočovaní a neskôr aj museli odísť. Neostalo len pri zákazoch. Pravda nesmela vyjsť na svetlo sveta, a tak nové predsedníctvo cirkvi (Eľko, Brozman) podali žaloby na Lutherus, ASloZ, ale aj na niektoré osoby, napr. sestru Kováčikovú, Zimániovú, brata Turčana. Neštítili sa žiadneho prostriedku, lož a podvody chceli zakryť za každú cenu.

7. Vylučovanie kandidátov z volieb

Toto vojde do histórie ECAV. Kandidačné porady hrubo zneužili nedokonalý volebný zákon a nedovolili kandidovať kritikom neporiadkov. Ja osobne som bol štyrikrát navrhnutý do volieb na funkciu generálneho dozorcu, no nepustili ma k voľbám. Podobne stop dali aj bratom M. Krivdovi, J. Meňkymu či V. Čopovi. Dovolili kandidovať len spoľahlivým ochrancom neporiadkov.

8. Devastácia právneho systému ECAV

Terajšie vedenie ECAV robí všetko pre to, aby sa zabetónovalo a udržalo vo funkciách, pri koryte. Neváha „vylepšovať“ právny systém, napríklad volebný zákon či zákon o disciplinárnych previneniach o tom, ako vylúčiť z cirkvi názorových oponentov. Tohto roku na druhej synode ECAV chceli ten druhý zákon prijať, no neprešiel o jeden hlas. Chystajú zmenu volebného systému. Zrejme odoberú evanjelikom právo voliť svojich predstaviteľov. Brat JUDr. Čech, PhD., vydal svoje stanovisko k plánovaným zmenám a označil to za cestu naspäť do stredoveku.

9. Šírenie klamstiev o ASloZ a Lutheruse

Napríklad hneď pri inštalácii nového predsedníctva ECAV (Eľko, Brozman) rozšírili správu o hrozbe bombového útoku. Kto to mal mať na svedomí? No asi ASloZ. Polícia vyšetrovala, nič nezistila. Ospravedlnili sa za to? Vôbec nie. Tak robí slušný človek, ak urobí chybu? A koľko klamstiev bolo na našu adresu! Už sa dokázala pravdivosť našich tvrdení v mnohých kauzách – pozri majetkové kauzy. No a čo?

10. Podpisové akcie v ECAV

Evanjelická verejnosť sa po zmanipovaných voľbách predsedníctva ECAV v roku 2018 doslova vzbúrila. Nasledovali podpisové akcie „Za nové voľby“ s asi 7 500 podpismi a „Otvorená výzva najvyšším predstaviteľom ECAV“ s asi 2 500 podpismi. Evanjelici jasne volali po náprave. Oni všetko hodili do koša. Evanjelická verejnosť svoj nesúhlas s konaním vedenia cirkvi dávali najavo aj zasielaním príspevkov a stanovísk do Luherusu (terajší Evanjelický posol ich odmietal uverejniť). Vo svojej publikácii uvádzam výber týchto príspevkov v Lutheruse za roky 2019 – 2021 – zoznam je uvedený prakticky na desiatich stranách. A reakcia? Nevideli, nepočuli, hodili do koša.

11. Klamstvá a podvody ako pracovný nástroj súčasného vedenia ECAV

Predsedníctvo ECAV (Eľko, Brozman) k správe na Synodu ECAV 2020 priložilo kópiu zrejme falošnej zmluvy medzi ECAV a Reformatou, s. r. o., ktorej originál nikto nikdy nevidel a nikde nebola zadokumentovaná. Tým chceli vyvolať novú daňovú kontrolu v Reformate a prekrútiť jej výsledok. V podrobnostiach odkazujem na svoju už spomínanú publikáciu. Na synode v Trenčianskych Tepliciach to Eľko priznal, je to zaznamenané v zápisnici. Pýtam sa, ako je možné podhodiť falošnú, neevidovanú zmluvu na Synodu ECAV a klamať synodálov?

Ďalšia otázka: Ako je možné podpísať zmluvu o zatienení a znehodnotení našej budovy na Svoradovej ul. č. 1 v Bratislave predsedníctvom cirkvi (Eľko, Brozman) bez schválenia príslušnými orgánmi cirkvi? Tým bola cirkev výrazne poškodená. Zmluva nebola napísaná na hlavičkovom papieri cirkvi a overená bola na Obecnom úrade v Drienovskej Novej Vsi, kde je Brozman starostom. Ako bolo možné takto oklamať a podviesť vlastnú cirkev? Hrozne špinavá práca.

12. Hrubé zlyhanie a podvody, ktorých sa dopustil Ivan Eľko

Osobne osvedčujem, že počas môjho pôsobenia ako generálneho dozorcu ECAV Eľko a Brozman vždy bránili, aby sa vyšetrili podozrenia a kryli zlo a nečisté praktiky. Dôkazov je nadostač. Ak je v nich štipka charakteru a chcú si zachovať akú-takú tvár, inej cesty niet, len ospravedlnenie, priznanie podvodov, klamstiev a omylov. Moja výzva je adresovaná nelegálnemu generálnemu biskupovi Ivanovi Eľkovi, aby konečne hovoril pravdu a konečne konal čestne. Zďaleka to nie je prvá výzva ani jediná.

Na záver pripomínam slová: „Údery milujúceho sú úprimné, ale bozky nenávidiaceho sú klamné.“ (Príslovia 27, 6) V Roháčkovom preklade znejú: „Verné sú rany od toho, kto miluje, ale hromadné sú bozky toho, čo nenávidí.“ Myslím, že to nepotrebuje vysvetlenie.

Tento článok nepíšem s hnevom, zatrpknutosťou, nenávisťou či zlosťou. Verte či neverte, v cirkvi som žil, žijem a jednoducho mi na nej záleží. Považujem to za svoju morálnu povinnosť, lebo sa rútime do skazy. 

Opakovane vyzývam: Zhovädnelí pastieri, spamätajte sa! Hľadajte Hospodina, zmúdrejte, inak sa vám stádo určite rozpŕchne.

Imrich Lukáč,
bývalý generálny dozorca ECAV na Slovensku
Foto: bnn.de

The post Zhovädnelí pastieri, spamätajte sa! (1. časť) first appeared on Lutherus.

Takýto rituál už asi málokto pozná, z našich dedín sa vytratil a dostala prednosť skôr tichá spoluúčasť so smútiacimi, lebo citové drásanie im nijako nepomôže, skôr naopak. Tak aj plačky stratili opodstatnenie, remeslo sa vytratilo a s ním i jej vykonávateľky. No nemôžem si pomôcť, ale posledné mesiace a pomaly už aj roky vídavam a počúvam náreky ako zo starých filmov. No neplačú nad zosnulým ani nad susedom, ale sami nad sebou. Oplakávajú sami seba, a to ešte zaživa. Plačú nad sebou, lebo od nich niekto požaduje to, na čo sa sami podujali. Možno ste mali aj vy možnosť počuť takéto vyplakávanie od samého biskupa, ktorý sa postavil na čelo cirkvi. Horekuje, kade chodí, o tom, aké to má ťažké. A pritom má len robiť to, na čo sa podujal: viesť cirkev. A cirkev – to sme my, všetci pokrstení. Všetci, aj tí, čo majú iní názor ako on. Prečo by si chcel vyberať a preberať, ten áno a ten nie? Bol naozaj taký naivný a myslel si, že po jeho zasadnutí na biskupský stolec získa aj status neomylnosti či nekritizovateľnosti? Najmä, ak ho na tento piedestál vyniesli kritici bývalého vedenia, ktorí kritizovali všetko bez výnimky a, mimochodom, medzi ktorých patril aj on sám? Aj na Synode sa nezdržal a začal vyplakávať, aké to má ťažké, lebo musí obhajovať, čo mu generálne presbyterstvo schválilo, že mu z času na čas zavolá nejaký nespokojný cirkevník a on sa cíti ako postava v nedokončenom románe. Považujem za divné a nedôstojné horekovať nad tým, že má ísť ako biskup nie po ratolestiach, ale aj cez tŕne. A nie som sám. Počul som od viacerých, že vystúpenie biskupa vyznelo, ako keby sa murár postavil pred investora a začal vyplakávať, aké to má ťažké. Musí dvíhať tehly, tie musí ešte aj ukladať a dokonca musí medzi ne natierať i maltu. Nuž, každý súdny človek by ho poslal kadeľahšie, veď plače nad tým, na čo bol najatý a za čo dostáva plácu. Tento biskup vyplakáva, lebo nevie uniesť biskupský kríž – nie ten zlatý na krku, ale ten na chrbte. No odmenu neodmietne a rád si nechá na Synode aj pridať. Neviem, či si vôbec niekedy spomenie na Toho, ktorý niesol nielen svoj kríž, ale i ten jeho a môj, ktorý bol nielen posmievaný a hanený, ale aj opľuvaný a nakoniec i ukrižovaný. A pri tom všetkom nezaplakal nad sebou, ale nad nami. Namiesto Kafkovho románu by si mal príklad brať z inej Knihy. Možno potom by prestal fňukať a lamentovať nad sebou, zrejme v snahe urobiť zo seba lepšieho, ako v skutočnosti je. Naša cirkev nepotrebuje plačky, ale pastierov, ktorí sa neboja tŕnia ani roklín a smelo postavia vlastný život za každú stratenú ovečku.

Ľubomír Turčan

The post Plačko first appeared on Lutherus.

Výzva adresovaná biskupom Eľkovi, Mihočovi a Hroboňovi a dištriktuálnym dozorcom Pankuchovi a Vinczeovej

Majetok cirkvi, ktorý nadobudli veriaci

Z našich médií evanjelikov a internetovej stránky cirkvi sa dozvedáme, že na poslednom zasadaní generálneho presbyterstva, ktoré bolo v poradí štvrté tohto roku, generálni presbyteri odsúhlasili sankčný mechanizmus na vymáhanie peňazí z cirkevných zborov, ktoré nezaplatia predpísané príspevky do Fondu finančného zabezpečenia cirkvi (Lutherus v čísle 24/2021 na stranách 11 a 12 informuje o ich presnej podobe.)

Naši predkovia v roku 1941 v ťažkých časoch, keď zistili, že cirkev by sa mohla dostať do finančnej tiesne, vyhlásili celocirkevnú zbierku s názvom „Cirkev sebe“. Vyzbieralo sa vtedy 2 533 286 vtedajších korún, bol to obrovský úspech. Kúpil sa majetok známy ako Beckovská Vieska v celkovej hodnote 4 649 000 korún. Ku kúpe sa pridali niektoré zbory aj iné cirkevnoorganizačné jednotky (COJ). Kúpený majetok tvorili polia, lesy, TTP (pasienky), liehovar a pod. V roku 1948 bol majetok znárodnený, cirkev bola v tom čase aj čiastočne finančne odškodnená. Po roku 1994 v rámci reštitučného zákona bol majetok vrátený ECAV. V roku 2017 bol urobený sumár tohto majetku, uvediem čísla: TTP okolo 35 ha, orná pôda 124,7 ha, lesné pozemky 57,5 ha. Vrátane ostatných plôch plocha pozemkov to bolo asi 230 ha.

Po nemeckých evanjelikoch v Bratislave pripadlo ECAV okolo 28 nehnuteľností (pozemky, byty, budovy atď.). Odhadovaná suma tohto majetku po roku 1994 bola vyše 2 miliárd našich korún. Obrovský majetok. Aký osud ho stihol? Kde je, čo zostalo, ako sa s ním nakladalo?

Nastavovanie špinavých rúk

Keď som zistil tieto fakty, šokovali ma a šokujú dodnes. Aké to bolo nakladanie s majetkom cirkvi za posledné roky? Bolo to kresťanské šafárenie? Nech báchorky naši bratia biskupi vykladajú niekomu inému. Tu je obrovské rozkrádanie cirkevného majetku, ktoré nemá nič spoločné s kresťanstvom. Nehanbia sa? Kde boli doteraz? Nevideli, nepočuli? Cirkev si bude musieť zodpovedať otázku nakladania so svojím majetkom. Bola to lúpež storočia, treba ju objasniť! Preto verejne vyzývam bratov biskupov Eľka, Hroboňa, Mihoča, dozorcov ZD a VD Vinczeovú a Pankucha, aby sa postavili pred cirkev a verejne vydali počet. Neskrývajte sa za bučkom ako zbabelci, vylezte, ak máte odvahu. Poďte a opravte ma, kde nemám pravdu, a vydajte počet z tohto šafárenia. Lebo vy ste nič nevideli a nepočuli. Nesprávajte sa ako obyčajní náboženskí tárajkovia a zbabelci. Treba sa postaviť pred evanjelickú verejnosť a odpovedať! Vyzývam k celocirkevnej diskusii. Ináč je to zbabelosť – a vy chcete niekoho viesť do neba? Vy chcete niekoho priviesť na správnu cestu života? Veď to je výsmech evanjelickej verejnosti ešte aj dvíhať palicu na tých, ktorí nechcú sypať do zlodejského vreca. Najprv vysvetlite a tak nastavujte špinavé ruky!

Zborom berú našetrené peniaze

Je to donebavolajúca neľudskosť, bezcitnosť a barbarstvo – zaviesť sankčný mechanizmus na vymáhanie peňazí zo zborov, aby sa naplnilo bezodné vrece GBÚ. A teraz, v čase pandémie. Zbory, ktoré si našetrili peniaze, aby mali z čoho opravovať svoj majetok, šíriť misiu, platiť výdavky zborov, musia peniaze odviesť ako „výpalné“, ak chcú mať svoj zbor, svojho farára. Viaceré zbory sa mi sťažovali, že si teraz budú musieť zobrať pôžičky, platiť bankám úvery, aby mali na elektrinu, plyn, opravy a áno, aj na zaplatenie „výpalníkom“, ktorí sa prevaľujú v biskupských vilách. A to napriek tomu, že majetok si veriaci krvopotne vystavali. Vyzbierali sa naň, hoci si museli častokrát odtrhnúť od svojich úst v čase, keď stavali svoje chrámy a fary pre svojich farárov. Nikdy v histórii sa predstavitelia nesprávali tak chamtivo, mysliac sebecky len na seba a svoje pôžitky a bruchá. Toto je antimisia cirkvi, toto sú falošní proroci, ktorí zasadli na vysoké miesta cirkvi, aby ju ničili, aby devastovali a rušili cirkevné zbory, aby z obcí a miest vyprázdňovali priestor evanjelickej cirkvi a dávali priestor misijne pôsobiť iným cirkvám tým, že zrušia zbor, vezmú evanjelikom farára. A to všetko len a len pre peniaze, preto, aby sa mali lepšie, aby mali pre seba viac peňazí, aby si mohli kupovať drahé autá a súdiť sa so svojimi členmi cirkvi. Toto je návrat stredoveku pred Lutherovu reformáciu. Veriaci môžu už čochvíľa čakať na návrat „odpustkov“ v inej forme, zákaz zvestovania Božieho slova a prisluhovania sviatostí v zboroch, ktoré nezaplatia.

Platiť by mali aj bohatí cirkevní funkcionári

Na vysokých postoch dištriktov aj generálnej cirkvi, v generálnych a dištriktuálnych presbyterstvách či na synode sedia aj bohatí a majetní ľudia. Pýtam sa: dávajú desiatky zo svojho podnikania, príjmov a majetkov, idú príkladom? Prečo nezaplatia požadované príspevky za chudobné cirkevné zbory, keď to môžu urobiť z kresťanskej lásky k veriacim, prečo títo bohatí cirkevní podnikatelia nezaplatia farárom a GBÚ z vlastných prostriedkov, ale drankajú na to groše chudobných veriacich, starých ľudí, ktorí majú ešte záujem o cirkev?

Zamysleli sa niekedy oni aj farári či cirkevní funkcionári, prečo ubúda veriacich v cirkvi? Či to nie je náhodou ich vina? Či nemajú radšej z lásky k cirkvi odísť zo svojich postov a prenechať vedenie cirkvi slušným veriacim ľuďom a kňazom?

Zakončím citovaním zo žiadostí, ktoré boli predložené na sneme, pred ktorý Luther predstúpil: „Akú stratu kresťanských duší, aké lúpenie a vydieranie má na svedomí pohoršenie, ktorým je obklopená duchovná hlava kresťanstva. Je našou povinnosťou zabrániť skaze a zneucteniu nášho ľudu. Z toho dôvodu vás čo najpokornejšie a pritom čo najnaliehavejšie žiadame, aby ste nariadili všeobecnú nápravu a zaistili jej prevedenie.“

Cirkev potrebuje obnovu stále, snažme sa predovšetkým usilovať o vlastnú svätosť, o jej lepší kredit, ak chceme, aby bola príťažlivá, a hlavne vrátiť jej opäť ten základ, ktorý kresťansko-luteránska cirkev položila: zvestovanie čistého Božieho slova a evanjelia. Lebo vieru kňazov odrážajú kázne, ktoré sú v súčasnosti prázdne a bezduché. Bratia a sestry, modlime sa o milosť pre našu cirkev, za dobrých kňazov a pracovníkov cirkvi, za vieru a lásku, akú mali naši predkovia.

Imrich Lukáč,
bývalý generálny dozorca
ECAV na Slovensku

The post Zaviesť sankčný mechanizmus na vymáhanie peňazí zo zborov je donebavolajúca neľudskosť a bezcitnosť first appeared on Lutherus.