Dejiny kresťanstva poznajú obdobia, keď bolo nebezpečné myslieť inak. Stačilo spochybniť oficiálne katolícke učenie a človek sa stal kacírom. Inkvizícia chránila „neporušenosť viery“. Aspoň tak o sebe hovorila. V skutočnosti však často chránila vlastnú moc. Reformácia nevznikla preto, že by Martin Luther odmietal cirkev alebo jej poriadok. Povstal preto, lebo videl, ako sa evanjelium začína podriaďovať tomu, čo mu nikdy nesmelo vládnuť: peniazom, moci, strachu.
Dnes už našťastie nikto nekončí na hranici. No človek sa niekedy neubráni nepríjemnému pocitu, že sme len vymenili predmet obžaloby. Kedysi sa človek dostával pod tlak pre údajné kacírstvo. Dnes sa niektoré cirkevné zbory a ich farári dostávajú pod tlak preto, že nezaplatili do Fondu finančného zabezpečenia.
Možno sa to zdá ako odvážne prirovnanie – lenže práve preto zarezonovali slová, ktoré podľa účastníkov stretnutia s veriacimi z cirkevného zboru Poprad-Veľká zazneli z úst biskupa Východného dištriktu Petra Mihoča, ktorý neakceptoval žiadne argumenty, iba tvrdo poznamenal: Ste na ťahu. Je to na vás. Všetci pritom rozumeli, čo to znamená: Ak zbor nezaplatí, príde o svojho farára.
Nie je to len administratívna veta. Je to veta, ktorá prezrádza spôsob premýšľania. A preto sa pred očami vynára príbeh jedného biblického kráľa – Rechabeáma. Nie preto, že by bol Peter Mihoč Rechabeámom, ale preto, že jazyk, ktorým hovorí moc, sa za tritisíc rokov veľmi nezmenil.
Ani Rechabeám nestál pred vzburou. Ľud nechcel zvrhnúť monarchiu. Nepýtal si výsady. Nežiadal revolúciu. Prosil len o jediné: „Uľahči tvrdú službu svojho otca – a ťažké jarmo, ktoré na nás vložil – a budeme ti slúžiť.“ (1Kr 12, 4)
Rechabeám mal v tej chvíli dve možnosti. Mohol počúvať skúsených mužov, ktorí mu radili: „Ak sa dnes podrobíš tomuto ľudu a urobíš mu po vôli, keď im odpovieš, a budeš s nimi hovoriť vľúdnymi slovami, budú ti stále slúžiť.“ (1Kr 12, 7) Alebo mohol počúvať svojich rovesníkov.
Vybral si ich. Vybral si silu namiesto služby, tvrdosť namiesto porozumenia a moc namiesto pokory. A práve tu sa začína znepokojivá podobnosť. Rechabeám si nemyslel, že robí niečo zlé. Bol presvedčený, že chráni autoritu kráľa. Že ak raz ustúpi, stratí rešpekt. Jeho priatelia mu nahovorili, že vládca musí hovoriť tvrdo, inak ho ľudia prestanú poslúchať. A tak ľudu odkázal: „Ak vám môj otec urobil jarmo tvrdým, ja ho ešte pritvrdím.“ (1Kr 12, 11)
V tej chvíli sa nerozhodovalo len o výške daní. Rozhodovalo sa o tom, akým človekom bude kráľ. Či bude pastierom, alebo vládcom, ktorý si poslušnosť vynucuje silou.
Keď dnes veriaci počujú od biskupa Petra Mihoča slová: „Ste na ťahu,“ za ktorými sa skrýva možnosť, že prídu o svojho duchovného, nemožno sa ubrániť otázke, či sa cirkev nezačína učiť od nesprávneho kráľa.
Rechabeám veril, že tvrdosť zachráni poriadok. Rovnako môže dnes Mihoč veriť, že tvrdosť zachráni Fond finančného zabezpečenia. Lenže Biblia ukazuje, že existujú víťazstvá, ktoré sú v skutočnosti prehrami. Možno sa podarí vybrať peniaze. Možno sa podarí presadiť rozhodnutie. Možno sa podarí ukázať, kto rozhoduje. Ale za akú cenu?
Rechabeám tiež dosiahol svoje. Nepovolil, neustúpil, nezmenil ani jediné slovo. O niekoľko hodín však prišiel o desať izraelských kmeňov. To, čo Dávid budoval celé desaťročia, rozbil jediným prejavom.
Biblia potom zaznamenáva jednu z najtragickejších viet Starej zmluvy: „Tak Izrael odpadol od Dávidovho domu až do dnešného dňa.“ (1Kr 12, 19) Nie meč ani vojna, ani cudzie vojsko – jediné pyšné rozhodnutie.
Práve preto je tento príbeh taký aktuálny. Cirkev sa totiž nerozdeľuje iba pre vieroučné bludy. Niekedy ju rozdeľuje spôsob, akým jej predstavitelia zaobchádzajú s ľuďmi. Nerozdeľuje ju len falošná náuka, ale ju rozdeľuje aj pýcha. Rozdeľuje ju presvedčenie, že autoritu možno budovať nátlakom. Rozdeľuje ju predstava, že veriaci budú vernejší, keď sa budú báť.
Kristus však svoju cirkev nikdy nebudoval strachom. Keď sa učeníci hádali o moc, nepovedal im, aby pritvrdili. Nepovedal im, aby ukázali, kto je pánom. Nepovedal im, aby dali ostatným pocítiť svoju autoritu. Povedal: „Kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom.“ (Mt 20, 26)
To je zásadný rozdiel medzi Kristom a Rechabeámom. Jeden buduje autoritu službou, druhý silou. Dnešná situácia je oveľa vážnejšia, než sa môže zdať. Nejde len o fond či peniaze. Nejde ani len o jedného farára. Ide o to, akú tvár bude mať naša cirkev. Či bude hovoriť hlasom Krista, alebo hlasom Rechabeáma.
Či bude veriť, že jednota sa rodí zo služby, alebo že sa dá vynútiť rozhodnutiami a hrozbami. Rechabeám zomrel po sedemnástich rokoch vlády. Biblia jeho život zhodnotila jedinou vetou: „Páchal však zlo, lebo nebol pevne odhodlaný hľadať Hospodina.“ (2Kron 12, 14)
Nie je tam napísané, že zlyhal ako politik ani že bol zlý organizátor, ani že nevedel spravovať kráľovstvo. Biblia ukazuje na jeho srdce. Práve tam sa začal pád. Každý biskup, každý farár, každý presbyter i každý kresťan by sa preto mal pýtať nie na to, či presadil svoje rozhodnutie, ale či pri jeho presadzovaní zostal verný Kristovi.
Lebo dejiny Božieho ľudu nás učia jednu bolestnú pravdu: Rechabeám nerozdelil Izrael preto, že vyberal dane. Rozdelil ho preto, že uveril, že moc je viac ako služba. A beda cirkvi, ak tejto lži uverí znova. Rechabeám si myslel, že zachraňuje kráľovstvo – v skutočnosti ho rozdelil.
Jeho príbeh by mal čítať každý, kto v cirkvi dostal moc rozhodovať o druhých. Aj biskup Peter Mihoč.
Martina Kováčiková
Ilustračné foto: wikimedia
