Keď v ustašovskom Chorvátsku prebiehali násilné konverzie tamojších pravoslávnych na katolicizmus, ktorým bolo vystavených asi 300 tisíc Srbov, chorvátsky primas Alojzije Stepinac sa postavil proti nim. Povedal, že takáto prax rímskokatolíckej cirkvi iba škodí. Zákaz nedeľného predaja, pokiaľ by prešiel parlamentom, je tiež svojho druhu násilnou konverziou, ktorá by poškodila všetky kresťanské spoločenstvá na Slovensku. Nežijú tu len kresťania, ale okrem iných aj ateisti a Židia. Či už sú to majitelia, zamestnanci alebo zákazníci obchodov, bola by na nich – hoci istotne v menšom rozsahu ako na spomínaných Srboch – páchaná tiež násilná konverzia. Už Martin Luther učil, že nemáme nikoho obracať na vieru násilím. Luther aj Stepinac boli múdri muži a vedeli, o čom hovoria. Myslím, že proti zákazu nedeľného predaja existujú nepriestrelné argumenty.
Argument biblický
Zástancovia zákazu sa často odvolávajú na Desatoro a na starozmluvný text 2M 20, 9 – 11. Desatoro hovorí o svätení „sviatočného dňa“, a Exodus o „siedmom dni sviatočného odpočinku“. Ani v jednom prípade nie je výslovne spomínaná nedeľa. Až v evanjeliách sa hovorí o „dni po sobote“. Nedeľa je teda sviatočným dňom kresťanov, a ako takú by ju kresťan mal svätiť. Na druhej strane však z tej časti listov apoštola Pavla, v ktorých píše o kresťanskej slobode (napríklad G 5, 4 – 6 alebo Kol 2, 16 – 23), vyplýva, že nie každý, kto dodržuje formálne predpisy kresťanského života, kresťanom aj v skutočnosti je. Že často ide o viac či menej podvedomé dodržovanie, vidíme okolo seba všetci: nie každý, kto chodí každú nedeľu do kostola alebo vie odriekať Modlitbu Pánovu, žije po zvyšok týždňa ako kresťan. Nie som biblista, ale keď čítam uvedené state Písma, mám pocit, že Pánovi sú milší ľudia, ktorí hoci občas urobia nejaký ten prešľap, pokorne ho priznajú a snažia sa o nápravu, ako nadutí perfekcionisti, ktorí sa vyvyšujú nad ostatných vystavujúc na obdiv dokonalé dodržovanie kresťanských kódexov, ale zároveň napríklad pravidelne kradnú, klamú či podvádzajú. Z tohto hľadiska nie je zákaz nedeľného predaja štátom „biblický“; dôležitý je výlučne postoj jednotlivca – kresťana k sväteniu nedele.
Argument vieroučný
Zakazovanie, prikazovanie a obmedzovanie zo strany štátu je inštitucionalizované násilie. Luther učí, že na pravú a úprimnú vieru sa nikto neobráti donucovaním. Z toho je zrejmé, že ani zákazom predaja v nedeľu sa nezvýši návštevnosť prázdnych či poloprázdnych chrámov, a už vôbec nie počet úprimných kresťanov. Toto žiadny štát nenapraví. K Bohu musí ľudí dostať cirkev tým, že ich bude oslovovať ich jazykom a cez ich každodenné trápenia, starosti a túžby (zrejmá neschopnosť súčasného vedenia našej cirkvi tak konať je témou na iný článok). Ak som úprimne veriaci zákazník, tak v nedeľu nakupovať nepôjdem – ani chlieb nie. Ak som úprimne veriaci majiteľ obchodu, tak v nedeľu svoj obchod nechám zatvorený aj bez toho, aby mi to štát prikazoval; môj odpor voči hriechu by mal byť silnejší ako strach z konkurencie, ktorá bude mať v nedeľu otvorené. Ak má ísť o prejav viery, nesmie to byť nikým nariadené a vynucované, ale musí ísť o moje slobodné rozhodnutie. Ak som veriaci zamestnanec obchodu, musím hľadať dohodu so zamestnávateľom alebo kolegami: ak taká dohoda nie je možná, mal by som odísť tam, kde možná je: stačí si uvedomiť, že nevoľníctvo bolo zrušené už v roku meruôsmom a nútené práce zakazuje svetská Ústava v odseku 1 článku 18.
Argument právny
Tým sa dostávame k ústavnosti návrhu na zákaz nedeľného predaja. Už v odseku 1 článku 1 Ústavy sa hovorí, že náš štát sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Teda ani na kresťanstvo! Nie je preto možný mechanický prenos kresťanského kódexu do svetského práva. To by sme sa začali podobať teokraciám ako Irán, kde vládne šaría, a zákaz nedeľného predaja by bol presne takýmto prenosom. Ateisti by sa mohli oprávnene pýtať: prečo nie napríklad v utorok? Židia: prečo nie v sobotu? Moslimovia: prečo nie v piatok? Argument, že preto v nedeľu, lebo Slovensko je kresťanská krajina, je viac než pochybný: po prvé, veriacich kresťanov je tu menšina (inak by sme neboli takí tolerantní voči korupcii či netolerantní voči utečencom). Po druhé, kvalita demokracie a sila kresťanskej viery sa nikdy nemerajú schopnosťou väčšiny presadzovať si „svoje“ na úkor menšiny, ale ochotou väčšiny rešpektovať práva menšiny.
Zavedenie zákazu nedeľného predaja by bolo aj zásahom do vlastníckych práv majiteľov obchodov. Každý z nich si nepochybne pred podpisom nájomnej zmluvy urobil kalkuláciu, v ktorej na pomyselné misky váh postavil očakávané tržby verzus náklady na prenájom. Dá sa predpokladať, že tak ako v celej populácii, aj medzi majiteľmi obchodov bude menšina veriacich kresťanov, a teda, že počítali vo svojej kalkulácii aj s nedeľnými tržbami. Práve ich možnosť býva tým jazýčkom na váhach, ktorý rozhodne o tom, či nejaký obchod bude fungovať. O tie, alebo v lepšom prípade o ich časť, by však zákazom nedeľného predaja prišli! Som preto presvedčený, že takýto zákaz je protiústavný, lebo je v priamom rozpore s odsekom 5 článku 20 Ústavy. Je z hľadiska zmluvného práva aj retroaktívny, čo je tiež v rozpore s princípmi civilizovaného právneho poriadku, lebo podkopáva právnu istotu v podnikateľskom prostredí.
Argument antidiskriminačný
Nutnosť zákazu sa často odôvodňuje aj tým, že napomôže tomu, aby rodiny zamestnancov obchodu mohli tráviť spoločne viac času. Ponechajme bokom dva fakty: po prvé, veľa zamestnancov chce pracovať v nedeľu, lebo vtedy dostanú príplatky k riadnej mzde. Po druhé, zrušenie nedeľného predaja neznamená automaticky zrušenie nedeľných pracovných zmien: tovar sa vykladá a uskladňuje aj v nedeľu, a tento deň by bol určite využívaný aj na ďalšie práce, ktoré nie je možné robiť počas otváracích hodín (úprava interiérov, údržba zariadení a pod.).
Vážnejším problémom je, že aj mnohí zamestnanci v desiatkach iných povolaní by chceli tráviť viac času s rodinami alebo „len tak“ svätiť nedeľu: počnúc predavačkou vstupeniek do zoologickej záhrady a vojenským personálom protivzdušnej obrany štátu končiac. Budeme preto blúzniť o „vypínaní“ ekonomiky? Dúfam, že nie. Čo s tým, to však parlamentných aj ďalších bojovníkov za svetlejšie zajtrajšky zjavne nezaujíma.
Argument makroekonomický
Od štátu každý z nás očakáva nejaké služby. Jeden fungujúce súdy, druhý vymožiteľnosť práva, tretí dostupné školstvo. To stojí nemalé peniaze. A práve zákaz nedeľného predaja štát pripraví o značnú časť z nich – na neodvedených daniach. Nehovoriac o tom, že obchody pri hraniciach s krajinami, kde nedeľný nákup nie je zakázaný, by išli do krachu. A nielen ony. Zákaz nedeľnej práce a krach obchodov povedie nielen k zníženiu príjmov štátu, ale aj k zníženiu ponuky tovarov a služieb – a to bude impulz, ktorý povedie nielen k rozmachu regionálne cezhraničnej, ale sekundárne aj celonárodne cezhraničnej nákupnej turistiky.
Ale nižšie príjmy štátu a podnikateľov nie sú ani cestou k prosperite. Práve preto neobstojí ani argument, že „ak ten zákaz funguje v tak prosperujúcich ekonomikách ako Nemecko a Rakúsko, prečo by nemohol u nás?“ Nehovoriac o tom, že prosperujúcimi ekonomikami sú aj Švédsko, Dánsko a Fínsko, kde ten zákaz neexistuje.
Čo s tým?
Rozhodne nezakazovať nedeľný predaj. Bola by to svojím spôsobom násilná konverzia a protiústavné konanie. Zlepšiť postavenie zamestnancov obchodu je legitímny cieľ. Ešte legitímnejšie by však bolo zlepšiť postavenie všetkých zamestnancov. Na prvý pohľad sa ponúkajú dve oblasti, ktoré by tomu mohli pomôcť.
Po prvé: odbory by mali upustiť od svojho dnešného populizmu a vytvárania trápneho imidžu niektorých svojich bossov ako nekompromisných bojovníkov za práva zamestnancov. Namiesto bratríčkovania sa s politickými populistami by mali začať vkladať do návrhov kolektívnych zmlúv ustanovenia posilňujúce a rozširujúce možnosti uplatňovania inštitútu výhrady svedomia, a to aj nad rámec zákona. Ak sa dnes prevažne ľavicové odbory stavajú do jedného frontu s ultrapravicovými náboženskými fanatikmi, nechránia tým nikoho. Ani odborárov, ktorých príspevkami títo bossovia disponujú.
Po druhé: našim zákonodarcom musíme neustále opakovať, že ak naozaj vyznávajú kresťanské hodnoty, tak nemajú presadzovať zákony, ktoré ich vynucujú hoc i „len“ inštitucionalizovaným násilím. Namiesto nich majú presadzovať zákony, ktoré rozširujú možnosť svätenia sviatkov. Napríklad posilnenie právneho postavenia inštitútu výhrady svedomia. Tento inštitút by sa mal dostať aj do Ústavy. Jeho uplatňovanie by malo byť zaručené rovnako, ako je zaručená napríklad sloboda pohybu. A nikto by nemal byť za jeho uplatnenie diskriminovaný v zamestnaní ako aj v iných oblastiach života.
Záver
Čo by prišlo po zákaze nedeľného predaja? Zatvorenie hraníc? Zákaz predaja cudzojazyčných kníh? Zákaz kritizovať vládu? Či rovno zákaz politických strán? Nie, nestraším. Stačí vidieť, čo sa deje v Rusku či Turecku, a dokonca, hoci v menšej miere, aj v susednom Maďarsku. Sloboda mizne. Dejiny nás učia, že sa tak deje takmer vždy iba postupne. Je to ako s tou žabou: ak ju chcete uvariť, nesmiete ju hodiť do vriacej vody, lebo vyskočí. Voda musí byť studená a zohrievať sa má tiež iba postupne.
Je dobré si všimnúť, že za prijatie tohto zákazu sú v parlamente tie politické strany, ktorých každodenné pôsobenie má s kresťanskými hodnotami málo spoločného: ide napospol o extrémistov a populistov (koaličných i opozičných). Myslím si, že dobre vedia, že tento zákaz by poškodil kresťanské spoločenstvá. Ak sa nemýlim, tak z toho logicky vyplýva, že kresťanskú vieru chcú obmedzovať či rovno zničiť. Ak sa mýlim, tak je alarmujúci už samotný fakt ich nekompetentnosti. Žiadny štátny zákaz, príkaz ani obmedzovanie počet úprimných veriacich nezvýši. V tom majú nezastupiteľnú úlohu cirkvi. Hoci krátkodobo, so zreteľom na súčasné vedenie tej našej, sa to javí ako zlá správa, dlhodobo platí opak: je dobré, že sa môžeme ako veriaci postaviť proti každému násiliu, a potenciálnych násilníkov – teda aj štát – vytláčať z čoraz viac oblastí nášho života. Využime to ako autentickí kresťania aj v tejto kauze, ktorá je dôležitá pre našu slobodu. Aj pre tú kresťanskú, o ktorej nám píše apoštol Pavel.
Svetozár Gavora
