Kostol Francúzskej zjednotenej protestantskej cirkvi luteránskeho a reformovaného spoločenstva som v 2. adventnú nedeľu v meste Manosque už bez problémov našiel. Tentoraz som však prišiel nie doobeda, ale poobede. Na pätnástu hodinu. Dôvod? Zborová farárka Hanitra Ranaivoson mi povedala, že už tretí rok v adventnom období organizujú slávnostné služby Božie spoločne s Anglikánskou cirkvou, po ktorých už po druhý raz spoločne pripravujú vianočné darčeky.
Služby Božie boli bilingválne. Striedala sa domáca francúzština s angličtinou. Ako slovom, tak aj v piesňach. V útulnom, neveľkom priestore nás bolo dohromady dvadsaťštyri. V kázni odzneli slová o Božom mieste doma, v predvianočnom uponáhľanom svete, keď je potrebné, aby sa všetko v škole a práci stihlo, nech sa deje, čo deje. Ostáva nám v takejto hektickej dobe vôbec priestor pre Boha? Vieme Mu vytvoriť miesto? Akékoľvek. Aj to najmenšie z najmenších. Aby prišiel a postupne si svoje miesto v našich životoch rozširoval.
Touto myšlienkou o mieste pre Boha v našom súkromí, domove, škole a práci som sa v mysli presunul do pracovného prostredia na neďalekom projekte termonukleárneho reaktora ITER. Na projekte pracujem už pomaly pol roka. Pozorujem na ňom dianie nielen z pohľadu zmluvy, ale aj ľudského. Dovolím si tvrdiť, že sa naháňame za projektom, za jeho cieľmi, a pritom zabúdame na Boha. Nevytvárame Mu miesto, aby prišiel medzi nás. Ináč by predsa nemohol byť tento významný experimentálny projekt v sklze! A to niekoľkoročnom – o ukončení sa hovorí vo štvrtej dekáde tohto storočia. Viackrát som si na projekte všimol individuálne prejavy kolegov s cieľom potvrdzovať si svoje pozície, hľadať chyby u druhých a dokonca aj vytlačiť člena kolektívu z pracovného prostredia na základe krivého správania sa bez rešpektovania človečenstva, bez diskusie, bez možnosti vysvetlenia. A to všetko je proti Bohu, proti vytvoreniu priestoru, cez ktorý je pripravený pôsobiť na všetkých.
Po skončení služieb Božích sme sa presunuli cez záhradu do miestnosti v zadnej časti objektu na nižšom podlaží. Bolo tu pripravené občerstvenie, no predovšetkým darčeky so všetkým potrebným na vytvorenie balíčkov. Po úvodnom slove farárky som si počkal na vhodný moment a požiadal som ju o rozhovor. Pochádza z Madagaskaru, o čom som písal v predchádzajúcej časti. Takmer pred štvrťstoročím prišla do Francúzska študovať dopravné systémy na vysokej škole. Po skončení štúdií sa zamestnala vo svojom odbore v parížskej oblasti. Po čase však začala diaľkovo študovať teológiu v Ženeve a po vyštudovaní kompletne zmenila pracovnú orientáciu a miesto výkonu práce. Prišla do farnosti v Provensálsku, kde aj ostala.
Počas prípravy vianočných darčekov som sa zoznámil so Zlatkou, ktorá žije v meste Manosque so španielskym manželom a deťmi už šesť rokov. Pochádza od Revúcej. S manželom sa zoznámili na projekte v Mochovciach, on si potom našiel prácu na projekte ITER. Zlatka mi predstavila Ildikó, ktorá sa sem pred rokmi presťahovala z Maďarska.
Priznám sa, že som nebol pripravený na prípravu vianočných darčekov. Našťastie som si z môjho francúzskeho bytu v obci Vinon sur Verdon zobral knihu o Slovensku plnú fotografií našej krásnej prírody, v ktorej som na úvodnej strane po francúzsky vyjadril venovanie miestnemu zboru.
O sedemnástej hodine sa podujatie skončilo. Spoločne pripravené darčeky určite urobia mnohým radosť. Radosť, ktorej základom je vytvorenie miesta pre Boha v našich životoch.
Peter Bzdúch
Foto: autor
