Je polčas „vládnutia“ nového vedenia Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku (ECAV), ktoré im bolo zverené voľbami v roku 2019, preto je príležitosť a čas zamyslieť sa: „Quo vadis – kam dnes kráča ECAV?“
Kráča ECAV správnym smerom? Vzmáha sa, rastie, zveľaďuje svoj predkami zverený majetok, angažuje sa vo výzvach dneška, je váženou v slovenskej spoločnosti tak, ako to bolo v minulosti? Odpoveď je však smutná. Pri hodnotení jej súčasného postavenia musíme skonštatovať, že ďalej upadá, umenšuje sa nielen počtom, ale aj morálkou. Ale to najhoršie: vytráca sa z povedomia slovenskej spoločnosti, stráca sa jej duchovná a kresťanská sila. ECAV stratila svoj kredit, ktorý nadobudla v minulosti vďaka svojim statočným ordinovaným a neordinovaným členom. Jej vedenie nenadviazalo na prácu a odkaz jej predchodcov: Mateja Bela, Krmana, Stöckela, Štúra, Hurbana, Hodžu v 18. a 19. storočí, Štefánika, diplomatov Osuského, Papánka, biskupov Zocha, Janošku, Osuského, Ruppeldta v 20. storočí, ktorí stáli na čele protestantskej obrody a nadviazali na veľké dielo Dr. Martina Luthera a Filipa Melanchtona.
Pokúsim sa kriticky zhodnotiť dnešný stav ECAV. Nie som moralista, ale reálny člen ECAV vychovaný na morálnych hodnotách svojím otcom, evanjelickým farárom, ktorý verne slúžil v cirkvi 55 rokov. Zažil som v nej aj smutné roky po roku 1950, aj nádej obnovy jej činnosti po roku 1989. Neváhal som na výzvu generálneho biskupa Uhorskaia kandidovať na funkciu generálneho dozorcu ECAV, ktorú som neskôr zastával od roku 1994 do roku 2006. Pozorne sledujem dianie v ECAV aj dnes, a preto si dovoľujem hodnotiť jej stav.
Ako hlavnú príčinu jej úpadku vnímam skutočnosť, že sa ECAV v období socializmu dostala do područia štátnej moci prostredníctvom svojho financovania. Táto skutočnosť mala a má devastujúci vplyv na vývoj jej činnosti po stránke hmotnej, tak aj morálnej. Do roku 1950 štát prispieval určitou finančnou čiatkou na platy duchovných (tzv. kongrua), ale podstatnú časť financovania duchovných zabezpečoval cirkevný zbor, ktorý si povolával kňaza výberovým konaním. ECAV mala vlastné školstvo, ktoré vychovávalo generácie morálnych, statočných ľudí, ktorí sú ešte aj dnes, v seniorskom veku, oporou mnohých cirkevných zborov. Zoštátnením evanjelického školstva sa stratil vplyv cirkvi na výchovu, čo vtedy prorocky komentoval farár Beblavý: „Dnes koniec našich evanjelických škôl znamená smrť evanjelictva.“ A bola to pravda!
Túžba po rýchlom zbohatnutí zatlačila do úzadia morálku a vieru v Boha
Viacerí sme sa naivne domnievali, že po Nežnej revolúcii v roku 1989 a obnovení náboženskej slobody sa plnohodnotne obnoví duchovný život v ECAV tak, ako to bolo do roku 1950. Skutočnosť bola však iná. Viacerí evanjelici spolupracovali nielen s bývalým režimom, ale podľahli všetkým nerestiam novej doby a materializácii spoločnosti. Túžba po rýchlom zbohatnutí a lepšom živote zatlačila do úzadia morálku a etiku, vieru v Boha, lásku k ECAVa znamenala stratu všetkých hodnôt, ktoré sa dovtedy pestovali v evanjelických rodinách. Korene všetkých kríz sú v strate kresťanských hodnôt. Nositeľmi morálnych hodnôt a základom kresťanskej etiky v cirkvi boli a sú Božie prikázania, evanjelium a Augsburské vierovyznanie! Financovanie cirkví štátom sa stalo „pascou“ vládnej politickej moci, ktorá si tým zabezpečila, že cirkev jej dá pokoj
a nebude moralizovaním zasahovať do jej moci. Ale cirkev musí mať hlas v spoločnosti a musí sa vyjadrovať k všetkým spoločenským témam doby! Tak, ako to bolo v minulosti. Preto mala ECAV autoritu a bola prínosom pre slovenskú spoločnosť. Dnes je v spoločnosti neviditeľná. Spôsobené je to aj tým, že jej predstavitelia sú často ľudia bez potrebného duchovného vybavenia, so zlými charakterovými vlastnosťami a s intelektuálnymi nedostatkami. Svoju túžbu po moci vyjadrujú hlásaním poloprávd, opieraním sa o falošnú zákonnosť, navyše garantovanú štátnym príspevkom. Nie sú schopní využiť spoločenský priestor na prezentáciu ECAV. Aj v mediálnom priestore prezentujú pokútnu zbožnosť, v kázňach si vystačia s čítaním biblických príbehov bez aplikácie Božieho slova na riešenie nerestí a bez kritického pohľadu na problémy dnešného sveta. Tým vytvárajú kresťanskú ilúziu, že všetko je v poriadku. Je to „politické kresťanstvo“! Dnes ECAV nereprezentuje žiadna osobnosť, lebo ju nemáme a nechceme!
Cirkevný život v ECAV sa dnes vracia
k feudálnym princípom, ktoré sú principiálne odlišné od demokratických princípov 21. storočia! Dnešné rozhodnutia vedenia ECAV ohrozujú demokratické princípy, ktoré boli jej ozdobou. Svojvoľné rozhodovanie, perzekúcia ľudí, ktorí majú iný, kritický názor – to je ich dnešná prax. Nie šírenie evanjelia, ale hmotné benefity prioritne motivujú mnohých cirkevných hodnostárov. Aj voľby do orgánov ECAV sa stávajú fraškou. Voľby sú základom demokracie, a preto pripustenie k voľbám len „našich“ kandidátov je výsmechom demokracie! Aj na nižších stupňoch riadenia ECAV sa prejavujú tendencie feudálneho rozhodovania. Formálne síce rozhodujú kolektívne orgány, ale de facto rozhoduje farár. Postupne, od začiatku roka 2000, registrujem porušovanie synodálno-presbyteriálneho systému, lebo farári si presadzujú dominantné postavenie v cirkevnom zbore. Deje sa tak aj v ekonomicko-právnych záležitostiach, na ktoré nemajú odborné vzdelanie. Vo viacerých cirkevných zboroch došlo k ich morálnemu zlyhaniu a spolu so zborovou „lobby“ boli príčinou viacerých hospodárskych káuz. Vedenie ECAV sa všetky snaží ututlať a zamiesť pod stôl. Bez vyvodenia zodpovednosti. Lebo podľa nich o ECAV sa majú podávať len dobré správy! Tým znechutili všetkých skutočných evanjelikov a zapríčinili odchod evanjelickej inteligencie z cirkevných zborov. Zlé hospodárenie s majetkom, mizerná práca s mládežou a neadekvátna prezentácia v spoločnosti vytvárajú priestor na znevažovanie kredibility ECAV v spoločnosti. Nielen pre staršiu generáciu evanjelikov, ale aj pre mladú generáciu sú tieto negatívne javy odpudzujúce a demoralizujúce.
Kríza evanjelického duchovenstva sa stala krízou cirkvi
Ako môžu byť evanjelickej verejnosti dôveryhodní naši biskupi, seniori, farári a nimi preferovaní neordinovaní, ktorí zneužívajú svoje postavenie nedodržiavaním základných princípov morálky, etiky, demokratických princípov, nerešpektovaním Ústavy ECAV, cirkevných zákonov a cirkevnoprávnych predpisov, ktoré si prispôsobujú „svojim“ predstavám o riadení cirkvi?! Napriek tomu, že naše duchovenstvo predstavuje minoritu (!), cca 0,17 % z registrovaných členov, správa sa ako feudálna šľachta, ktorá rozhoduje, lebo má moc. Ale my sme cirkvou v 21. storočí! Rovnako ako viaceré „zreformované“ demokratické evanjelické cirkvi v Európe a v zahraničí. Vedenie ECAV napriek výzvam odmieta dialóg so svojimi oponentmi, na ktorý je vyzývané. Nereagovalo ani na výzvu Slovenskej evanjelickej jednoty (SEJ), s ktorou má platnú zmluvu o spolupráci! Ale v SEJ nám ide o nápravu a zastavenie úpadku kedysi významnej ECAV na Slovensku. Vypracovali sme návrh na zmeny, ale stále nemáme odpoveď. Zásadou zmeny ECAV je jej reštrukturalizácia. Na potrebu riešiť tento zásadný problém som upozornil na Synode ECAV 1998 v Martine, ktorá uložila úlohu „zjednodušiť organizačnú štruktúru na Slovensku po roku 2000 aj s prihliadnutím na súčasné usporiadanie SR“. Synoda uložila zriadiť príslušnú komisiu. Komisie sa schádzali každý rok, ale doposiaľ, za 24 rokov (!!!), nebol predložený žiadny konkrétny návrh. Za túto „sabotáž“ uznesení Synody ECAV, najvyššieho orgánu ECAV, nesú zodpovednosť najmä členovia z radov duchovných, ktorým doposiaľ vyhovuje historické usporiadanie ECAV od roku 1921. Ale za 101 rokov existencie ECAV sa toho veľa zmenilo. Výsledky ťažkopádnej a málo funkčnej organizačnej štruktúry sa prejavujú vo všetkých oblastiach, ale hlavný dopad majú na nedostatočnú duchovnú prácu. Mnohým farárom vyhovuje pocit moci spojený s administrovaním, nie so skutočnou prácou, s rozvíjaním duchovného života, s evanjelizáciu a so starostlivosťou o výchovu najmladšej generácie. Je zahanbujúce, že to všetky evanjelické cirkvi v zahraničí už dávno pochopili, len my nie! V našej cirkvi sa dlhodobo toleruje nezodpovednosť nielen za výkon duchovnej služby, ale aj za hospodárenie s jej majetkom.
Evanjelictvo stráca dôveru verejnosti
Smutné je konštatovanie, že to boli práve niektorí kňazi, ktorí napriek svojmu ordinačnému sľubu porušovali základné princípy Božích prikázaní ich nedodržiavaním, najmä 4. a 8. prikázania, tak, ako ich uvádza Dr. Martin Luther v Malom katechizme. Neželali si jednotu ECAV, poriadok a disciplínu!
Táto situácia sa, bohužiaľ, opakuje stále aj dnes. Vymenili sa len aktéri, ktorí sa nechcú prispôsobiť súčasnej dobe. Zneužívajú svoje postavenie v orgánoch ECAV. Mylne sa domnievajú, že v demokracii je dovolené všetko – aj klamať, zavádzať, kradnúť a ohovárať! Bez zodpovednosti za svoje skutky. Preto je dnes toľko marazmu a špiny v našej ECAV. Demokracia je o slobode – aj o slobode byť volený, ale aj
o zodpovednosti za seba, svoju rodinu, spoločnosť a cirkev. Preto evanjelictvo stráca dôveru u občanov Slovenskej republiky
a ECAV sa pomaly vytráca zo spoločenského priestoru. Spamätáme sa? Riešenie je len jedno:
ZMENA A REFORMÁCIA CIRKVI IHNEĎ!
Vyzývam biskupov a členov generálneho presbyterstva, aby prehodnotili svoje pôsobenie v orgánoch ECAV, kým je čas, aby sa vzdali svojich postov, a tým prispeli
k reforme ECAV.
Odstúpte so cťou, je to v záujme dobrého mena ECAV na Slovensku a jej dôstojného postavenia v slovenskej spoločnosti.
Bratislava 29. júla 2022
Ing. Ján Holčík, CSc.
bývalý generálny dozorca ECAV,
čestný predseda SEJ
