Podpísanie Trianonskej mierovej zmluvy s Maďarskom zo 4. júna 1920 patrí medzi najvýznamnejšie míľniky dejín strednej a juhovýchodnej Európy. Medzinárodnoprávne definitívne spečatila rozpad historického Uhorského kráľovstva a vznik nástupníckych štátov. Bola jedným z následkov porážky Rakúsko-Uhorska v 1. svetovej vojne. Víťazné mocnosti Dohody sa rozhodli vyjsť v ústrety požiadavkám národných hnutí jednotlivých národov monarchie a podporiť ich úsilie o vytvorenie nezávislých štátov. Toto rozhodnutie potvrdili Trianonská mierová zmluva a Saintgermainská zmluva podpísaná 10. septembra 1919 s Rakúskom. Oba dokumenty spolu s Versailleskou zmluvou, podpísanou s Nemeckom
28. júna 1919, a ďalšími zmluvami rozhodli o povojnových hraniciach Európy v nasledujúcich dvoch desaťročiach.
Pod záštitou Historického ústavu SAV, mesta Brezová pod Bradlom a občianskeho združenia Osobnosti pod Bradlom sa vo štvrtok 4. júna 2020 uskutočnila v Múzeu Dušana Jurkoviča vernisáž výstavy TRIANONSKÁ MIEROVÁ ZMLUVA 1920, VERSAILLSKÝ SYSTÉM A SLOVENSKO. Výstava vznikla vďaka podpore Vlády Slovenskej republiky v rámci Roku Milana Rastislava Štefánika. Jej vernisáž poctil prítomnosťou a prejavom veľvyslanec Francúzskej republiky na Slovensku Christophe Léonzi. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky zastupoval generálny riaditeľ Sekcie kultúrneho dedičstva a kultúry menšín Radoslav Ragač. Mesto Brezová pod Bradlom zastupoval primátor Jaroslav Ciran, Historický ústav SAV jeho riaditeľ Slavomír Michálek. Hostiteľa zastupoval riaditeľ múzea Matúš Valihora. Delegáciu Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika viedol jej predseda generálmajor v. v. Peter Novotňák. Okrem autora článku sa za Slovenskú evanjelickú jednotu, ktorá si v roku 2020 rovnako pripomína 100. výročie založenia, podujatia zúčastnili jej čestný predseda Ján Holčík a generálmajor v. v. Svetozár Naďovič. Autor výstavy, historik Historického ústavu SAV Matej Hanula poskytol týždenníku Lutherus rozhovor.
Na úvod nášho rozhovoru bude vhodné priblížiť situáciu, v akej sa Slováci nachádzali pred vznikom Československa a prečo sa čoraz viac objavovali ich emancipačné signály.
Posledné desaťročia v monarchii sa slovenskému národnému hnutiu nepodarilo realizovať prakticky žiadny z jeho cieľov. Vláda v Budapešti nemala záujem poskytnúť Slovákom základné práva na vlastné vzdelávacie a kultúrne inštitúcie. O kolektívnych politických právach pre Slovákov sa v Uhorsku po roku 1867 nedalo vôbec hovoriť. Postavenie slovenského etnika v Uhorsku sa odvíjalo od oficiálnej ideológie uhorských vládnucich elít, podľa ktorej bol v Uhorsku iba jeden politický národ – národ uhorský. Národnostný zákon z roku 1868 síce menšinám oficiálne garantoval práva na používanie vlastného jazyka, v praxi však dominovala snaha nerobiť menšinám žiadne ústupky. Okrem malého zlomku ľudových škôl sa slovenčina na žiadnych ďalších školách vyššieho stupňa neuplatňovala. Vládnuce elity sa správali, akoby v Uhorsku existoval nie jeden politický uhorský národ zložený z viacerých etník, ale jeden etnický, de facto maďarský národ. Začlenenie územia obývaného Slovákmi do vznikajúceho Československého štátu preto ponúkalo v októbri 1918 príležitosť na zásadný obrat v národnom vývoji Slovákov. Rozhodnutie slovenskej politickej elity vytvoriť spoločný štát s českými krajinami bolo pre Slovákov v tom čase určite optimálnym riešením.
Potom prišla 1. svetová vojna…
Popri zahraničnom odboji vedenom T. G. Masarykom podnikli prvé výrazné kroky k vytvoreniu Československého štátu po vypuknutí 1. svetovej vojny Slováci a Česi v zahraničí. Okrem krajanov v Rusku, ktorí sa aj zásluhou misie M. R. Štefánika priklonili k česko-slovenskému riešeniu, to boli predovšetkým krajania v Spojených štátoch. Uzavreli tu dva významné dokumenty, najskôr v roku 1915 v Clevelande a o tri roky opätovne v Pittsburghu, ktoré proklamovali po víťazstve Dohody v prebiehajúcom konflikte vytvorenie čs. štátu. Slováci doma sa k programu odboja a krajanských spolkov začali hlásiť od jari 1918. V máji tohto roku sa uskutočnila dôverná porada Slovenskej národnej strany, ktorej účastníci sa vyslovili pre čs. riešenie a uzniesli sa pripraviť vytvorenie strešného orgánu slovenskej politiky. Mala ňou byť Slovenská národná rada. Tento orgán sa ustanovil na zhromaždení v Martine 30. októbra 1918. Prítomní slovenskí politici zároveň prijali deklaráciu, ktorá tvorí spoločne s pražským vyhlásením z 28. októbra zo slovenského pohľadu dva súvisiace akty zakladajúce čs. štátnosť na slovenskom území. Slovenská národná rada sa vyhlásila za jedinú právoplatnú reprezentantku slovenského národa a odňala uhorským orgánom právo konať v jeho mene. Pre Slovákov žiadala v súlade s vtedajším programom amerického prezidenta Wilsona právo na sebaurčenie.
Mnohí sa v školských laviciach učili, že 28. október 1918 zavŕšil emancipačné snahy Čechov a Slovákov. Čo teda znamenal podpis Trianonskej mierovej zmluvy o vyše 19 mesiacov neskôr?
Až podpisom Trianonskej mierovej zmluvy sa definitívne zavŕšil proces vyčlenenia Slovenska z historického uhorského štátu a jeho integrácie do Československej republiky. Tento proces sa totiž vyhlásením nového štátu v októbri 1918 iba odštartoval. Skončil sa až po takmer dvojročnom období zákulisného vyjednávania, ale aj ostrých bojov medzi československými jednotkami a vojskami rozličných nových maďarských režimov v priebehu rokov 1918 až 1920. V skutočnosti sa tak o Slovensko v tomto období zvádzal zápas a jeho územie sa stalo po prvý raz v dejinách objektom medzinárodnej politiky a predmetom diplomatických rokovaní.
Vznikol teda nový štát, ale pokračovali oň, resp. o jeho slovenské územie, mocenské boje. Prečo?
Veľmoci Dohody síce uznali už pred 28. októbrom oficiálne Československo za spojenecký štát, bol tu však problém s vytýčením jeho hraníc. Keďže Slovensko neexistovalo v rámci Uhorska ako administratívny región, nemalo ani svoje hranice. Pred rokom 1918 sa pod týmto termínom rozumelo iba približné územie 16 hornouhorských žúp obývaných slovenským etnikom. Navyše, takto ho zväčša vnímali iba predstavitelia slovenskej politiky a niekoľko česko-slovenskú vzájomnosť pestujúcich Čechov. Oficiálne žiadne slovenské územie neexistovalo, a tak určenie hranice medzi novou Československou republikou a Maďarskom predstavovalo kardinálny problém. Hranicu bolo treba po prvý raz oficiálne vytýčiť. So žiadnou inou hranicou nového štátu takýto problém nebol.
Česi so svojimi hranicami nemali problémy?
Hranice českých krajín boli vymedzené historickými hranicami českého kráľovstva, ustálenými v priebehu 18. sto-
ročia. Pokusy českých Nemcov pričleniť pohraničné územia k Nemecku resp. k Rakúsku veľmi rýchlo stroskotali na nesúhlase Dohody. Až na malé územné spory boli zrejmé aj hranice medzi republikou a poľským štátom, ktoré tvorili historické hranice českého a uhorského kráľovstva. Žiadna podobná línia však neoddeľovala Slovensko od nového maďarského štátu. Bolo zrejmé, že hranicu definitívne určí až mierová zmluva s Maďarskom.
Oficiálne vytýčiť hranice nového štátu musí byť výsledkom zodpovednej mnohoodborovej práce za konsenzu dotknutých strán. Ako prebiehalo vytýčenie slovenských hraníc?
Ako som už konštatoval, prijatím deklarácie sa proces začleňovania Slovenska do nového štátu iba odštartoval. Dohoda síce už pred 28. októbrom 1918 uznala čs. zahraničný odboj za vládu spojeneckého štátu, čím de facto odobrila vznik Československa, konkrétna situácia so Slovenskom však bola podstatne zložitejšia. Belehradské prímerie z polovice novembra 1918 medzi Dohodou a Maďarskom umožnilo vláde v Budapešti ponechať si v rukách administratívu na celom území pôvodného Uhorska. Maďarské jednotky dokázali zároveň vytlačiť zo slovenského územia slabé československé vojenské sily. Na Slovensku naďalej pôsobil maďarský štátny aparát. V tejto situácii rokoval v Budapešti s maďarskou vládou československý vyslanec Milan Hodža. Pôvodne s ňou mal vyjednávať iba o likvidácii maďarskej administratívy na Slovensku. V situácii, keď bolo slovenské územie naďalej v rukách vlády v Budapešti, sa však odhodlal rokovať o vytýčení aspoň provizórnej demarkačnej čiary medzi Slovenskom a Maďarskom, za ktorú sa mali maďarské sily stiahnuť. K rokovaniam prizval aj zástupcov Slovenskej národnej rady, ktorým Maďari ponúkli širokú autonómiu v prípade, že budú súhlasiť so zotrvaním v Maďarsku. Slovenskí zástupcovia návrh odmietli, pretože už boli jednoznačne rozhodnutí pre československé riešenie. Pražská vláda Hodžu z pozície odvolala, pretože jeho rokovania sa vnímali ako prekročenie právomocí a porušenie inštrukcií Dohody, podľa ktorých mali s Budapešťou až do mierovej konferencie jednať iba jej vojenskí zástupcovia. Pravdou však je, že Hodžovi sa začiatkom decembra 1918 podarilo vyrokovať dočasnú demarkačnú líniu, za ktorú sa maďarské jednotky stiahli. Bola síce pre republiku nevýhodnejšia, ale prišla o tri týždne skôr ako oficiálna línia vytýčená Dohodou a oznámená koncom decembra 1918. Po jej vytýčení získali československé orgány možnosť opätovne vyvíjať aktivity na slovenskom území.
Od začiatku roka 1919 teda môžeme hovoriť o konkrétnych hraniciach nového štátu. Aké boli jeho začiatky na slovenskom území? Boli s ním všetci stotožnení?
Administratívu na Slovensku preberal do rúk Úrad ministra s plnou mocou pre Slovensko, vedený Vavrom Šrobárom. Začiatkom februára 1919 sa už tzv. Šrobárova vláda mohla presťahovať do Bratislavy. Zápasila s odporom miestneho obyvateľstva i štrajkom pôvodného uhorského administratívneho aparátu. Keďže značná časť jeho príslušníkov odmietla zložiť republike prísahu, situáciu sa Šrobárova vláda rozhodla riešiť povolaním úradníctva z českých krajín. Ich prítomnosť sa stala trvalou súčasťou verejného života na Slovensku.
A do toho prišli boľševické myšlienky a pokusy navrátiť pomery z Uhorska…
Proces začleňovania Slovenska do republiky dostal ďalšiu ranu po vyhlásení Maďarskej republiky rád v marci 1919. Tá sa pod pláštikom exportu boľševickej revolúcie pokúsila obnoviť integritu starého Uhorska a odštartovala vojenskú intervenciu proti Československu. Československé jednotky prinútila ustúpiť z veľkých častí území na južnom a východnom Slovensku. Nerešpektovala ani parížsky verdikt, oznamujúci definitívnu hraničnú líniu z 12. júna 1919. Zo Slovenska sa maďarskí boľševici stiahli až začiatkom júla po ultimátach Dohody a zároveň vďaka zosilnenému náporu československých jednotiek, ktorých velenie prevzali medzitým od talianskych generálov Francúzi. Napriek tomu však trvalo takmer ďalší rok, kým sa maďarská delegácia konečne vypravila na rokovania do Paríža a mierovú zmluvu v Trianone podpísala.
Po všetkých týchto historických skúsenostiach sa dá pochopiť, že Trianonská mierová zmluva bola podpísaná s istým časovým odstupom od konca 1. svetovej vojny, ktorý si pripomíname 11. novembra 1919. Vyžadovala si vysoko odbornú a prezieravú politickú a diplomatickú aktivitu. Priblížme ju stručne čitateľovi.
Trianonská mierová zmluva mala celkovo 14 častí. V druhej časti sa napríklad hovorilo o nových hraniciach Maďarska, v štvrtej časti Budapešť uznávala samostatnosť Československa a vzdávala sa všetkých práv, ktoré mala predtým na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi. V ďalšej časti bol stanovený maximálny počet členov maďarských ozbrojených síl na 35 000 mužov. V ôsmej časti sa zasa hovorilo o maďarských reparáciách a okrem iného sa tu konštatovalo, že Maďarsko má na Slovensko prinavrátiť všetky dokumenty a historické pamiatky, ktoré sa týkali Slovenska a zo Slovenska boli vyvezené po roku 1868.
Ako vnímate skutočnosť, že vernisáž výstavy sa uskutočnila v Brezovej pod Bradlom? Určite za tým neboli iba protipandemické opatrenia.
K Brezovej pod Bradlom sa patrí uviesť dôležitú skutočnosť. Z celkového počtu deviatich Slovákov, ktorí boli členmi československej delegácie a aktívne sa zapojili do rokovaní Parížskej mierovej konferencie, boli až traja rodákmi z tohto kraja. Okrem miestneho rodáka a diplomata Štefana Osuského pochádzal z Brezovej aj jeho osobný tajomník Ivan Krno. Po príchode maďarskej delegácie do Paríža vyslala Praha na vyvracanie jej argumentov všestranného odborníka a francúzštinára, rodáka z neďalekej obce Osuské Štefana Janšáka.
Aj ich zásluhou sa stalo Slovensko po podpise zmluvy definitívne súčasťou republiky. Napriek oficiálnej čechoslovakistickej ideológii a centralistickému zriadeniu sa Slováci po dvadsiatich rokoch života v demokratickom Československu s jeho slovenským vzdelávacím systémom a vďaka rozvoju slovenskej kultúry sformovali na moderný národ. Skladal sa, na rozdiel od situácie z roku 1918, zo všetkých spoločenských vrstiev, vrátane početnej inteligencie a podnikateľských elít. Slovenčina sa používala na školách a v úradoch, vychádzali stovky slovenských časopisov a kníh a fungovalo množstvo slovenských hospodárskych a kultúrnych inštitúcií. Roky 1918 až 1920 preto tvoria zásadnú etapu moderných slovenských dejín.
Podpis Trianonskej mierovej zmluvy pred 100 rokmi dal teda signál na vytvorenie administratívneho miesta Slovenska v Československej republike. Kedy a akým spôsobom bolo Slovensko nespochybniteľne administratívne vymedzené?
V roku 1928 začal platiť zákon o novom administratívnom rozdelení Československa. Zanikli župy a územie štátu sa rozdelilo na štyri administratívne krajiny – Českú, Moravsko-sliezsku, Slovenskú a Podkarpatoruskú. Slovensko tak predstavovalo v rámci Československej republiky zvláštny administratívny celok.
Peter Bzdúch
Foto: Matej Hanula, Peter Bzdúch
