Rozprávku Tri oriešky pre Popolušku filmovo spracovanú v česko-nemeckej koprodukcii v hlavnej úlohe s Libušou Šafránkovou a Pavlom Trávničkom pozná asi každý. Televízie sa predbiehajú, ktorá ju počas sviatkov prinesie skôr alebo v lepšom vysielacom čase. Tak sa stáva, že po toľkých každoročných reprízach poznáme mnohé pasáže naspamäť. Obzvlášť, ak sa scenáristovi podarilo vytvoriť dobré dialógy – vtipné, výstižné alebo dojímavé. Tieto dialógy si zvykneme opakovať, najmä ak sami zažívame podobnú situáciu ako v danom filme.
Priznám sa, že pre mňa osobne nie je práve táto filmová rozprávka favoritná a jej vysielanie nevyhľadávam, no za tie roky som sa nemohol „vyhnúť“ jej vysielaniu čo i len ako pozadia popri inej činnosti. A medzi filmové dialógy, ktoré nosím v hlave a zvyknú vyskočiť pri podobných situáciách, patrí časť, keď už sa celá rozprávka chýli ku šťastnému koncu a princ sa pýta Popolušky, či ho chce, ona namiesto očakávaného áno mu dáva tri hádanky, či ju skutočne pozná a spozná nielen v krásnych šatách: „Poprvé – tváře umouněné od popela, ale kominík to není. Podruhé – klobouk s peřím, luk a kamizola, ale myslivec to není. A potřetí – šaty s vlečkou stříbrem vyšívané, ale princezna to není, jasný pane.“ A hoci má odpoveď priamo pred sebou, udivene záporne potočí hlavou.
Veľmi často ma ľudia zastavujú a dávajú mi otázky, na ktoré síce všetci vieme odpoveď, no napriek tomu neveriacky krútime hlavou sprava doľava a späť. Možno to poznáte aj vy, pretože najmä tí, ktorí chodia pravidelne do kostola, si odnesú vyčítavé otázky od okolia, či cirkev, či biskup môže toto a toto. Po mnohých excesoch súčasného pána biskupa som bol neraz konfrontovaný otázkou: a môže to pán biskup takto poškodzovať cirkev nevhodným príhovorom pri prezidentke, môže tak pred kamerou laškovať so svojou tajomníčkou, môže tak opovrhovať vlastnými spolubratmi a spolusestrami len preto, že majú iný názor? Naposledy som bol dopytovaný podobnou „hádankou“, na ktorú sme vedeli odpoveď a napriek tomu nad tým neveriaco krútime hlavou, pri vyjadrení generálneho biskupa pre spravodajskú televíziu TA3. V reportáži o otváraní kostolov a radostnom vyjadrení katolíckej strany, že aj povolenie súkromných návštev kostolov jednotlivcov bolo dobrým krokom, lebo mali rezervované termíny od rána do neskorej noci, náš biskup povedal: „Súkromná pastorácia pre evanjelickú cirkev nemá až taký význam. My sme boli zamknutí.“ Známy zakončil referovanie o reportáži tou „záludnou“ hádankou: môže jeden biskup a kňaz niečo také povedať? Súkromná pastorácia nemá až taký význam? To znamená, že naozaj mám ísť so svojimi osobnými otázkami za psychológom a nie za kňazom, lebo to pre neho nemá až taký význam? Je toto biskup?
Nuž, ako na to odpoviete. Viem, že rovnaké otázky dostávate naraz aj vy a viem, neraz sa snažíme obhajovať aj neobhájiteľné, že to tak iste nemyslel a je veľa dobrých kňazov, na ktorých sa možno obrátiť aj so súkromnou pastoráciou… a podobne. Najhoršie je, že popri tom vieme, že také niečo z úst biskupa nemalo zaznieť. Biskup má myslieť. Ušetrili by sme si zbytočného vysvetľovania a obhajovania vecí, za ktoré sami nemôžeme. Vyhli by sme sa hádankám, parafrázujúc kultovú českú rozprávku: „Po prvé – volebným víťazstvom sa chváli, ale spravodlivé voľby sa nekonali. Po druhé – biskupský kríž na bruchu nosí, v biskupskom aute sa vozí ale skutočný pastier duší to není. A potretie – za celú evanjelickú cirkev hovorí, ale celú cirkev neznamená, jasný pane.“
Ľubomír Turčan
