Za katedrou v škole som strávil viac ako desať rokov, nielen ako vyučujúci náboženstva, ale aj iných predmetov, kde som učil deti od prvého ročníka základnej školy až po stredoškolákov na výberovom gymnáziu. Na vlastnej koži som mohol skúsiť to, čo som doma počúval, pretože moja stará mama a starý otec boli učitelia a sestra pokračovala v tejto kantorskej tradícii. Dokonca som sa aj priženil do školskej rodiny – manželka učiteľka a jej mama dlhoročná riaditeľka školy. Učiteľské majstrovstvo som teda mohol sledovať zo všetkých strán.
Hovorím o majstrovstve, lebo to si majstrov určite vyžaduje. Samozrejme, že ako všade, aj tu sa dostane ku kriede aj kdejaký fušer, ale kto učí srdcom a hlavou – lebo srdce pri vyučovaní nestačí, rovnako ako nestačí len hlava, ten je skutočne „pán“ učiteľ a patrí mu moja úcta a obdiv. Najmä, aspoň pre mňa osobne, pri vyučovaní tých najmenších. Zvládnuť, zaujať a do tých malých hlávok dostať niečo viac, sa mi javí ako niečo také možné, asi ako poskladať roztvorený príbalový leták liekov do pôvodnej malej skladačky. Skrátka, človek to musí vedieť.
Vždy som bol rád, keď na vyučovanie tých najmenších mohla ísť so mnou moja manželka. Tá niekoľkými vetami zaujala a tým spacifikovala aj toho najväčšieho nezbedníka a o chvíľočku deti vedeli ďalšie Božie prikázanie a spoločne sa zamýšľali, ako ho najlepšie dodržať. Vtedy som, šťastný ako blcha, s úsmevom hovorieval: „Na čo
mi je moje päťročné vysokoškolské teologické štúdium, ty ich naučíš viac ako ja s celou mojou teológiou.“ Samozrejme, nijako som nechcel podceniť vedomosti, len som podčiarkol ten kumšt – vedieť vedomosti podať. Manželka mala totiž veľmi dobré základy z detskej besiedky a tak som si mohol byť istý, že ich nebude učiť nezmysly. Lebo aj takých učiteľov máme. Vedia síce zaujať, s deťmi sa hrajú, tvoria, ale to, čo treba, ich nenaučia. Lebo ten, kto učí počítať do päť, mal by vedieť počítať aspoň do desať.
Náš „najvyšší“ pastier v tejto našej inštitucionálnej cirkvi sa rozhodol, že nás ide učiť počítať. Méta nie je vysoká, postačia prsty jednej ruky. V „emotívno-sugestívnom“ videu, ktoré nepôsobí ako príhovor biskupa cirkvi, ale skôr ako príhovor deťom z pomocnej školy, sa dozvedáme okrem toho, že na biskupskom úrade sa chystá veľká vec – idú posielať poštu k Veľkej noci, aj to, že sa môžeme mesiac tešiť, kým v schránke dostaneme spomínanú poštu aj s týmito náročnými počtami. Nechcem byť negativistický a nerád by som nášmu pastierovi ublížil, na opakovaní, aj počtov do päť, nie je nič zlé, keby… keby to už pri jednotke akosi neškrípalo. To, že jednotka, a teda prvý a najhrubší prst, je ZVESTOVAŤ, by nebolo nič zlé. Práve naopak, sme cirkev Slova a na Slove máme stáť a Jeho zvestovať nielen v kázni, ale celým svojím
životom. Čo však očakávať od napĺňania tejto základnej číslovky? Na predvolebnej kortešačke tento kandidát vyhlásil, že kázeň je v kríze a tak navrhuje aspoň rok v cirkvi nekázať. Biblické zamyslenia evanjelických farárov vrcholné cirkevné grémium zakázalo vydať, dokonca nemôžeme používať ani jeho názov, hoci sa tak volá naša hymna. Internetová televízia cirkvi prestala prinášať biblické príhovory farárov, ale len monológ jedného muža, ktorý nám oznamuje napríklad to, že idú posielať poštu. Mám trocha obavy, že takto sa do päť naučiť počítať nedá, lebo ako hovorila moja stará mama: „Aký učiteľ, takí žiaci“. Ale nezúfajme, existuje ešte aj samoštúdium a sú aj dobrí učitelia, len keby ich pustili ku katedre a nevyzliekali ich z talárov.
Ľubomír Turčan
