(1. časť)
V prvej časti môjho príspevku pod názvom „Hrozí ECAV právny rozklad?“ som sľúbil, že v budúcich pokračovaniach poukážem na ďalšie právne „excesy“, ktorých sa dopúšťa súčasné vedenie evanjelickej cirkvi, majúce priamy dopad na súčasný turbulentný stav našej cirkvi. Zároveň chcem v mojich príspevkoch prezentovať, čo by bolo z môjho pohľadu potrebné urobiť, aby prijímané cirkevnoprávne predpisy (CPP) napĺňali poslanie evanjelickej cirkvi a neboli nástrojom koncentrácie moci cirkevných predstaviteľov.
Ešte predtým mi však dovoľte upriamiť pozornosť na to, ako vnímam určitú filozofiu a princípy prijímania CPP, lebo bez tohto uhla morálno-etickej náročnosti na ich tvorbu sa CPP premenia iba na súhrn článkov a paragrafov prijímaných zákonov bez potrebného obsahu, a to je príliš plytký pohľad na tvorbu našich CPP.
Čo je skutočným poslaním cirkvi
Musíme si teda najskôr ujasniť, čo je skutočným poslaním evanjelickej cirkvi a od čoho sa naše CPP nesmú vzďaľovať. Odpoveď na túto otázku nám dáva čl. 2 Ústavy evanjelickej cirkvi, ktorý stanovuje, že poslaním ev. cirkvi je šíriť evanjelium Ježiša Krista, vštepovať vieru do vedomia mladej generácie, slúžiť členom cirkvi, najmä službami Božími, viesť k vzájomnej úcte, podpore a tolerancii a k príkladnému občianskemu a kresťanskému životu. Tomuto cieľu musia slúžiť aj naše CPP a pri ich tvorbe ich musíme mať jednoznačne na pamäti, pretože z tejto požiadavky nemáme kam uhnúť. Právny poriadok v ev. cirkvi teda upravuje spôsob a mechanizmy jej fungovania, aby sme mohli čo najlepšie uvádzať do nášho každodenného cirkevného života Písmo sväté, vysvetľované v duchu Symbolických kníh, vyznávajúc Ježiša Krista ako hlavu všeobecnej kresťanskej cirkvi, tak ako je to uvedené v Preambule Ústavy ev. cirkvi.
Popri týchto základných postulátoch musí byť v CPP neustále potvrdzovaná snaha, aby sa v nich zachovávali aj hodnoty myšlienok dr. Martina Luthera, ktoré sú fundamentálnou hodnotou toho, prečo sú luteráni – luteránmi. Je úžasné, že na týchto hodnotách nič nemení ani 500-ročný zložitý spoločenský a cirkevný vývoj našich dejín. Kto si však myslí, že dr. M. Luther je pre našu cirkevnú prítomnosť hodnotovo zastaraný, že jeho principiálny postoj k našim kresťanským konaniam vyjadrujúcim pravdy Písma svätého pre súčasnosť už neplatí a koho tým Martin Luther vyrušuje (lebo dnes je ľahšie prispôsobovať sa módnym trendom a hodnotám sekulárneho sveta), ten nech si radšej nájde inú cirkev.
Otázka „čo by povedal Luther“ je legitímna
Z tohto pohľadu majú naši cirkevní predstavitelia obrovskú zodpovednosť za vedenie a riadenie nášho vyše 300 tisícového spoločenstva ev. veriacich na Slovensku, a to takú, aby aj v 21. storočí bola naša cirkev cirkvou Lutherovou, a nie nejakou amorfnou cirkvou, ktorej hodnoty sa časom menia, teda „modernizujú“, a dnešnému veriacemu už nemá čo povedať. Preto nemôže nikoho v našej cirkvi zaskočiť otázka – a to ani generálneho biskupa, a ani radového člena cirkvi –, čo by na naše súčasné dianie a problémy povedal dr. M. Luther. Je to úplne legitímna otázka, ktorá sa musí prejaviť aj pri prijímaní CPP, aby naše kroky a naše CPP boli neustále konfrontované s pravdami Písma svätého, ktoré Luther tak výrazne presadzoval, a nie „pravdami“ sekulárneho sveta.
Dobré CPP nám majú v cirkvi vytvoriť priestor na to, aby sa všetci jej členovia cítili byť súčasťou veľkého cirkevno-rodinného spoločenstva, a to nielen preto, že sme boli ako evanjelici pokrstení, ale predovšetkým preto, že si jeden druhého úprimne vážime a máme silný pocit evanjelickej spolupatričnosti. Máme byť hrdí na našu úžasnú cirkevnú históriu, ale zároveň chceme aj v súčasnosti využiť schopnosti a dary ducha každého jej člena, aby sme spoločne mohli v cirkvi zvládať výzvy 21. storočia.
Preto musí byť imperatívnym obsahom našich CPP výrazná spravodlivosť pre každého jej člena a nesmie byť pripustená nespravodlivosť pre žiadneho z nich. Naša hodnota spravodlivosti v ev. cirkvi je však výrazne iná ako hodnota spravodlivosti v sekulárnom štáte. To, čo je pre jedného občana v štáte spravodlivým zákonom, to môže byť pre druhého občana zákonom nespravodlivým. Musíme si uvedomiť, že naša ev. spravodlivosť obsiahnutá aj v CPP, to nie je spravodlivosť ani sociálno-demokratická, ani liberálna, ani spravodlivosť zelených či spravodlivosť globalistov, alebo pre niekoho spravodlivosť marginalizovaných skupín. To všetko sú partikulárne hodnoty spravodlivosti politických strán, záujmových skupín alebo nevládnych organizácií, ktoré majú len dočasný charakter a môžu sa meniť z mesiaca na mesiac. Na takýchto hodnotách však nemôže stáť naša ev. cirkev a naše CPP. My musíme neustále stáť na univerzálnych hodnotách spravodlivosti, ktoré majú nemenný obsah a charakter obsiahnutý v Písme svätom. To nie je žiadny anachronizmus, to nie je žiadne volanie po stredovekej cirkvi, to je veľmi moderný pohľad cirkvi na súčasnosť ale aj budúcnosť. Preto sa z našich CPP nikdy nesmie stratiť „duch evanjelizmu“, ktorým sa odlišujeme od iných cirkví, ale predovšetkým od praktík sekulárneho sveta, sekulárnych štátov a praktík používaných v činnosti politických strán.
Darí sa však našej cirkvi dodržiavať tento hodnotový imperatív Písma a odlišovať sa od praktík politických strán a praktík, ktoré sa používajú v sekulárnom štáte? Je naozaj veľký rozdiel medzi štátnymi voľbami a situáciou po nich a cirkevnými voľbami a situáciou po preberaní vedenia moci v našej cirkvi? Skúsme tieto praktiky porovnať a sami uvidíme, kam našu ev. cirkev vedie snaha niektorých našich cirkevných predstaviteľov k preberaniu praktiky sekulárneho sveta, a ako tým dochádza k devastovaniu právneho systému v ev. cirkvi.
1. Voľby ako politický boj
a) V štáte je volebný boj medzi politickými stranami legitímny – a ten, kto vyhrá voľby, preberá politickú a štátnu moc. Štát doteraz nemal záujem riešiť zásadnú zmenu volebného zákona, ktorá preferuje politické strany v jednomandátovom obvode. Štátny zákon o voľbách však umožňuje, aby sa volieb zúčastnili všetci, ktorí splnili volebným zákonom stanovené podmienky. A ako je to v ev. cirkvi?
b) V ev. cirkvi sú voľby cirkevných predstaviteľov mimoriadne dôležité a priebeh volieb zásadne ovplyvňuje dobrý alebo menej dobrý zákon o voľbách cirkevných predstaviteľov. Náš cirkevný volebný zákon umožňoval, aby kandidačná porada tajným hlasovaním vylúčila z volieb aj toho kandidáta, ktorý splnil zákonné podmienky stanovené pre voľby. V ev. cirkvi dokonca pri posledných voľbách cirkevných predstaviteľov v r. 2018 nebolo rešpektované ani stanovisko Osobitného senátu Generálneho súdu č. 11/2018, ktorý konštatoval, že kandidačná porada nemôže vylúčiť kandidáta pre nedodržanie iných ako zákonných podmienok. Napriek tomu boli z volieb vylúčení br. Lukáč, br. Mervart, br. Krivda či naposledy br. Soták a br. Meňky. Synoda síce po voľbách zrušila veľmi sporný inštitút „dôvodnej námietky“, ale výsledky volieb už zostali v platnosti. Synoda aj naďalej ponechala v novej úprave možnosť kandidačnej porade vylúčiť kandidáta hlasovaním bez uvedenia dôvodov, a tak uplatnenie zrušenej dôvodnej námietky už ani nebolo potrebné. Ak sa v štáte vylúčený kandidát môže na posúdenie zákonnosti vylúčenia z volieb obrátiť na súd, ktorý musí obratom rozhodnúť, v ev. cirkvi to možné nie je. Treba teda povedať, že v štáte je volebný zákon oveľa demokratickejší ako ten náš cirkevný. V štáte a ani v cirkvi však nie je možné neprávnymi právnymi úkonmi dosiahnuť právny stav a následne si vynucovať jeho rešpektovanie. Je tento stav nedemokratického volebného zákona v ev. cirkvi udržateľný pre budúcnosť? Určite nie.
2. Odlišnosť predvolebných sľubov od povolebnej reality
a) V štáte v rámci predvolebnej kampane predstavitelia politických strán a nezávislí kandidáti oslovujú svojich voličov veľmi často na báze vyvolania emocionálnej odozvy od voliča a sľubovaním často nesplniteľných lepších zajtrajškov sa snažia o čo najlepší volebný výsledok. Veľmi často sa v štáte po voľbách stáva, že predvolebné sľuby, ktoré mali zlepšiť postavenie najmä radových voličov, sa nenapĺňajú, ale naopak, napĺňajú sa osobné mocenské ambície zvolených kandidátov a zabúda sa už na reálne potreby voličov. A ako je to v ev. cirkvi?
b) V evanjelickej cirkvi, ak niektorý kandidát prezentuje svoje predstavy, tak tieto sú veľmi často vágne, neurčité, bez nejakých konkrétnych výstupov, zväčša nebývajú polemické a nebývajú ani kontrolovateľné. O to častejšie sa kandidáti prezentujú citáciami z Písma svätého, a tak voliči nemôžu reálne porovnávať programy jednotlivých kandidátov pre 21. storočie. Nevraví sa o sociálnych problémoch, o nezamestnanosti, nevraví sa o chudobe, nevraví sa o eticko-morálnych problémoch a vonkoncom sa už nehovorí o tom, ako ich treba riešiť. Voliči v cirkvi si teda nemôžu vytvoriť reálnu predstavu o tom, čo by chcel príslušný kandidát na cirkevného predstaviteľa napĺňať a čím by chcel zlepšovať život v cirkvi. A potom sú členovia cirkvi naraz šokovaní z toho, že sa začína rokovať o súdnej reforme, že sa začína diskutovať o rušení dištriktuálnych súdov a dokonca sa predkladajú návrhy, a to aj zo strany generálneho presbyterstva, že by sa mal zrušiť základný pilier ústavnosti našej cirkvi – a to Osobitný senát Generálneho súdu. Chcem sa spýtať, ktorý biskup, ktorý dozorca, ktorí kandidovali na tie najvyššie cirkevné posty pred voľbami, prezentoval u svojich voličov nutnosť zrušenia napr. Osobitného senátu Generálneho súdu, ktorý z nich prezentoval, že na platy duchovných sa majú skladať cirkevné zbory, napriek tomu, že štát prijal veľmi dôstojný právny predpis o finančnom vysporiadaní sa s cirkvami? Týmto konaním sa zvolení kandidáti veľmi nedôstojným spôsobom chovajú k členom ev. cirkvi, ktorí tak ani nevedia, aký je rozdiel medzi jednotlivými kandidátmi kandidujúcimi vo voľbách. Ak ide niekomu iba o to, aby veriaci zvolili príslušného navrhnutého kandidáta do vedúcej funkcie v cirkvi a týmto sa ich potreba oslovovať veriacich skončila a všetko ostatné dianie v cirkvi je už len v rukách zvolených cirkevných predstaviteľov, tak to nie sú praktiky súladné s poslaním ev. cirkvi v zmysle Ústavy ev. cirkvi. To sú praktiky sekulárneho sveta, nedôstojne zavádzané aj do našej cirkvi. Takéto praktiky musí cirkevná verejnosť zásadne odmietnuť.
JUDr. Juraj Čech, PhD.
