Kritici volajú po farároch z biskupských úradov, z ktorých sa stali úradníci
ŽILINA – Synoda ECAV na Slovensku schválila nový zákon o pastoračnej službe. Jeho podporovatelia hovoria o nevyhnutnej reakcii na nedostatok duchovných, kritici však upozorňujú na riziko oslabovania ordinovanej služby a volajú po väčšom zapojení farárov pôsobiacich na biskupských úradoch a v ďalších cirkevných inštitúciách, z ktorých sú skôr úradníci ako duchovní.
Júnové zasadnutie Synody Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku prinieslo viacero významných legislatívnych zmien. Synodáli schválili nový Cirkevný zákon o pastoračnej službe, novelu zákona o podmienkach zriaďovania miest duchovných aj zmeny zákona o hospodárení. Najrozsiahlejšiu diskusiu však vyvolala práve nová právna úprava postavenia pomocných kazateľov, ktorá má reagovať na rastúci nedostatok ordinovaných duchovných v niektorých regiónoch Slovenska. Rokovanie sa uskutočnilo v sobotu 20. júna v Žiline.
Predkladatelia návrhu zdôrazňovali, že pomocný kazateľ nebude ďalším typom duchovného ani náhradou ordinovaného farára. Nový zákon podľa nich jasne odlišuje pomocného kazateľa od ordinovaných duchovných a zdôrazňuje, že svoju službu bude vykonávať výlučne pod vedením a dohľadom farára. Zároveň presne vymedzuje činnosti, ktoré nebude môcť vykonávať samostatne, upravuje podmienky ustanovenia do služby, výkonu služby i jej ukončenia.
Podľa predkladateľov bolo potrebné vytvoriť jasný legislatívny rámec, pretože doterajšia úprava túto oblasť dostatočne neriešila. Zákon má presne určiť, ako sa človek stane pomocným kazateľom, aké podmienky musí spĺňať, kto ho bude vzdelávať, kto mu udelí poverenie na výkon služby a za akých okolností mu môže zaniknúť.
Jedným z hlavných argumentov vedenia cirkvi bola personálna situácia v ECAV. Počas rozpravy zaznelo, že pri posledných vianočných sviatkoch požiadalo o výpomoc desať cirkevných zborov, no Evanjelická bohoslovecká fakulta mala k dispozícii iba štyroch študentov. Podľa predstaviteľov cirkvi sa podobná situácia v minulosti nevyskytovala a naznačuje, že v budúcnosti nebude možné zabezpečiť pastoráciu vo všetkých zboroch výlučne prostredníctvom ordinovaných duchovných.
Osobitne bola spomenutá situácia v južných seniorátoch, kde podľa diskutujúcich existujú rozsiahle oblasti s nedostatkom duchovných. Predkladatelia hovorili o „havarijnom stave“ a upozorňovali, že na niektorých územiach s rozlohou niekoľkých stoviek štvorcových kilometrov nepôsobí ani jeden farár. Práve preto má podľa nich služba pomocných kazateľov predstavovať praktickú pomoc cirkevným zborom tam, kde už dnes nie je možné zabezpečiť pravidelnú duchovenskú službu.
Významnou súčasťou návrhu je aj vzdelávanie pomocných kazateľov. Dekan Evanjelickej bohosloveckej fakulty informoval synodu, že fakulta pripravila dvojročný vzdelávací program, ktorý chce akreditovať podľa nového vysokoškolského zákona účinného od 1. septembra 2026. Program má byť súčasťou celoživotného vzdelávania, ukončený záverečnými skúškami a jeho absolventi by mali získať diplom Evanjelickej bohosloveckej fakulty a profesijný titul diplomovaný špecialista v odbore teológia (DIŠ).
Vedenie cirkvi zároveň zdôraznilo, že bez absolvovania predpísaného vzdelávania nebude možné nikoho poveriť službou pomocného kazateľa. Poverenie bude vydané až po splnení všetkých zákonných podmienok a po absolvovaní prípravy určenej cirkevnými predpismi.
Práve otázka vzdelávania však vyvolala najväčšie výhrady časti synodálov. Viacerí upozornili, že zákon síce hovorí o povinnom vzdelaní, jeho konkrétny obsah však neupravuje. Odkazuje na budúce cirkevné nariadenie, ktoré má až následne určiť rozsah štúdia, jeho organizáciu i subjekt, ktorý ho bude zabezpečovať.
Niektorí synodáli preto vyjadrili obavy, že zákon ponecháva príliš široký priestor na budúce rozhodovanie. Pripomenuli, že pri ordinovaných duchovných cirkev presne stanovuje požadované vzdelanie na Evanjelickej bohosloveckej fakulte, zatiaľ čo pri pomocných kazateľoch takáto jednoznačná garancia v samotnom zákone chýba. Zaznela otázka, či nebude možné v budúcnosti zabezpečovať prípravu aj prostredníctvom ďalších subjektov bez jasne definovaných kvalitatívnych požiadaviek.
Na tieto výhrady reagovali predkladatelia uistením, že o podobe vzdelávania nebude rozhodovať žiadna externá organizácia. Zdôraznili, že ide výlučne o vnútornú záležitosť ECAV. Cirkev sama určí, ktorá inštitúcia bude vzdelávanie zabezpečovať a aké podmienky bude musieť spĺňať. Konkrétne pravidlá majú byť upravené vykonávacím cirkevným nariadením, ktoré bude záväzné aj pre zbor biskupov pri udeľovaní poverení.
V rozprave zaznela aj praktická otázka načasovania. Podľa predstaviteľov cirkvi je cieľom spustiť vzdelávací program čo najskôr, pretože personálna situácia si už dnes vyžaduje rýchle riešenia. Prípadné odkladanie projektu by podľa nich znamenalo ďalšie mesiace bez pripravených pomocných kazateľov.
Diskusia sa dotkla aj širšej otázky fungovania cirkvi. Niektorí duchovní a laici, ktorí sa po synode vyjadrili pre Lutherus, sa domnievajú, že zavedenie pomocných kazateľov nerieši skutočný problém ECAV. Podľa nich by mala cirkev najprv analyzovať, ako využíva vlastných ordinovaných duchovných pôsobiacich mimo cirkevných zborov.
Ako príklady uvádzajú ordinovaných duchovných pôsobiacich na cirkevných úradoch a v špecializovaných službách, medzi nimi Emíliu Mičovú, Marka Cingela, Jána Bunčáka, Petra Mozolu a Vladimíra Maťaša, ako aj ďalších duchovných pôsobiacich v Ústredí ekumenickej pastoračnej služby v Ozbrojených silách Slovenskej republiky a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky. Podľa týchto názorov by mala cirkev otvoriť diskusiu, či by aspoň časť týchto ordinovaných duchovných nemohla vo väčšej miere vypomáhať v cirkevných zboroch, ktoré dlhodobo zápasia s nedostatkom farárov.
Medzi kritikmi zaznievajú aj obavy, že ekonomické dôvody postupne začínajú prevládať nad pastoračnými. Niektorí duchovní sa domnievajú, že vytvorenie systému pomocných kazateľov môže byť motivované aj snahou znižovať personálne náklady cirkvi, keďže pomocní kazatelia nebudú mať rovnaké postavenie ani nároky ako ordinovaní duchovní.
Kritické hlasy poukazujú aj na konkrétne skúsenosti z praxe. Jedna farárka z Bratislavského seniorátu podľa informácií poskytnutých Lutherusu platí z vlastných finančných prostriedkov, aby mohla naďalej slúžiť vo svojom cirkevnom zbore, kde má rodinu, deti a zázemie. Dáva do Fondu finančného zabezpečenia viac peňazí, ako z neho dostane späť. Aj preto sa medzi duchovnými čoraz častejšie objavujú otázky, či súčasný systém skutočne slúži podpore farárov, alebo sa od svojho pôvodného poslania postupne vzďaľuje.
Napriek rozsiahlej diskusii synoda nový Cirkevný zákon o pastoračnej službe napokon schválila. Za jeho prijatie hlasovalo 50 synodálov, proti nehlasoval nikto. Hoci zákon získal plnú podporu hlasujúcich, diskusia ukázala, že otázka budúcnosti pomocných kazateľov a celkového smerovania personálnej politiky ECAV zostáva medzi duchovnými i laikmi naďalej otvorenou témou.
Kritici zároveň upozorňujú, že práve počas pôsobenia súčasného vedenia odišiel zo služby doteraz najvyšší počet ordinovaných duchovných. Viacerí z nich ako jeden z dôvodov svojho odchodu uviedli, že nechceli od členov vlastných cirkevných zborov vymáhať finančné prostriedky na plnenie povinností voči Fondu finančného zabezpečenia, pretože to považovali za nezlučiteľné so svojím chápaním duchovenskej služby.
Redakcia Lutherusu
