Pred päťsto rokmi sa Martin Luther postavil proti tomu, aby sa milosť viazala na peniaze. Dnes v Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku sledujeme rozhodnutia, ktoré spájajú zotrvanie farára v úrade s plnením Fondu finančného zabezpečenia. Príbeh z Lubiny nie je iba osobnou krivdou. Je otázkou, akým smerom sa cirkev vydáva.
Plní fond skutočne svoj účel?
Kliknutím obrázok zväčšíte
Akoby sa história znova opakovala. Evanjelická cirkev augsburského vyznania to v minulosti nikdy nemala ľahké. O svoje prežitie musela ustavične bojovať – o slobodu vyznania, o právo kázať evanjelium, o svoje kostoly i školy. Od čias reformácie vedenej doktorom Martinom Lutherom uplynulo viac ako 500 rokov, no dnes mnohí z nás cítia, že sa opäť ocitáme na rázcestí. Nejde o veľké dejiny. Ide o konkrétny zbor, konkrétnu farárku, konkrétnych veriacich. Rozhodnutie Predsedníctva ECAV z januára 2026, ktoré nadväzuje na zákon č. 1/2024, zaviedlo princíp, podľa ktorého – ak si cirkevný zbor počas 12 mesiacov nesplní úplne a načas povinnosť prispievať do Fondu finančného zabezpečenia (FFZ) –, zborový farár stráca vokátor, a tým aj svoj úrad. Rozhodnutie je zo strany vedenia cirkvi zdôvodňované potrebou solidarity a finančnej stability. Generálna dozorkyňa Renáta Vinczeová opakovane uvádza, že Fond finančného zabezpečenia je nevyhnutný na zabezpečenie miezd duchovných, aby neboli odkázaní na minimálnu mzdu a aby sa vytvoril stabilný systém odmeňovania.
Táto argumentácia znie na prvý pohľad presvedčivo. Každý súdny človek chce, aby duchovní mali zabezpečené dôstojné podmienky na službu. Otázkou však zostáva, či súčasný model tento cieľ skutočne napĺňa. Realita v mnohých zboroch totiž ukazuje, že ani po zavedení fondu nedošlo k výraznému zvýšeniu miezd duchovných. Mnohí z nich sa aj naďalej pohybujú na hranici minimálneho alebo len mierne vyššieho príjmu. Ak sa teda argumentuje ochranou duchovných pred nízkymi mzdami, no výsledok tento problém zásadne nerieši, prirodzene vzniká napätie. Otázka potom neznie, či je fond potrebný. Otázka znie, či je nastavený spravodlivo a efektívne.
Na druhej strane to tiež medzi veriacimi vyvoláva otázku, či sa duchovná služba nezačína podmieňovať ekonomickým výkonom. Takýto postup sa prieči nielen dobrým mravom, ale je v podstate aj v rozpore s najvyšším zákonom nášho štátu, ktorým je Ústava SR.
V najvyšších cirkevných inštitúciách sa vytratila ľudskosť
Medzi takto dotknutých farárov, ktorí stratia v marci post zborového farára a vokátor, patrí aj naša kazateľka slova Božieho, zborová farárka Cirkevného zboru ECAV v Lubine ThDr. Eva Juríková. Lubinský cirkevný zbor si pritom pravidelne plnil všetky záväzky voči vyšším cirkevným jednotkám – Považskému seniorátu aj Západnému dištriktu. Nesúhlasil však s ďalším navyšovaním odvodov, ktoré by nadmieru zaťažili členov zboru. A tak po tridsiatich rokoch obetavej práce má byť pani farárka z funkcie zborovej farárky odvolaná a preradená na pozíciu námestnej farárky. Znamená to, že o jej ďalšom pôsobení môže rozhodovať vedenie cirkvi podľa vlastného uváženia. Šesť rokov pred odchodom do dôchodku sa tak ocitla v postavení, ktoré nezodpovedá jej vzdelaniu, praxi ani výsledkom jej dlhoročnej služby.
Keď píšem tieto riadky, je mi smutno na duši. Nechápem, kde sa u ľudí pôsobiacich v najvyšších cirkevných inštitúciách vytratila citlivosť, ľudskosť a schopnosť rozlišovať medzi formálnym naplnením paragrafu a skutočným duchovným životom zboru.
To nie je krátky zoznam. To je tridsať rokov služby
Ako krstená, konfirmovaná a sobášená členka Cirkevného zboru ECAV Lubina si pamätám na časy, keď bola evanjelická cirkev vnímaná ako obraz čestnosti a morálnej pevnosti. Lubinskí veriaci, žijúci v ťažkých podmienkach podjavorinského kraja, boli vždy bohabojní a pracovití ľudia. Svoj cirkevný majetok zveľaďovali vlastnými rukami. Prispievali na chod cirkvi dobrovoľne – milodarmi, každý podľa svojich možností. Nikdy nie pod hrozbou sankcie.
Pamätám si, ako som ako malé dieťa držala babičku za ruku a chodievala s ňou každú nedeľu do kostola. Jej spev spolu s ostatnými veriacimi ma napĺňal pokojom. Rovnako spievala aj doma pri veľkom kuchynskom stole. Mnohé z tých piesní mám v pamäti dodnes.
Pamätám si na obdobie spred šesťdesiatich rokov, keď som ako konfirmandka v bielej plisovanej sukni stála pri oltári a odpovedala na otázky pána farára Pavla Radoša. Pamätám si na hrdosť svojich rodičov, plný kostol a rodinnú slávnosť doma. Vtedy som sa stala riadnou členkou cirkevného zboru. A ňou som zostala celý život, aj keď som sa neskôr presťahovala do mesta.
Sledovala som, ako sa po nástupe pani farárky Juríkovej zbor postupne menil. Ako duchovne dozrieval. Ako sa zveľaďoval aj materiálne.
Môj takmer osemdesiatročný otec, ktorý bol presbyterom, sa napriek zdravotným ťažkostiam pravidelne zúčastňoval na brigádach pri obnove kostola i starej fary. Robil to bez nároku na odmenu, rovnako ako i jeho rovesníci, ktorým osud cirkevného majetku nebol ľahostajný. Rozprával mi s nadšením, čo dokončili a čo ešte plánujú. Všetci boli s pani farárkou zžití – s jej starosťami aj úspechmi. Verili jej.
A práve pod jej vedením prešiel kostol, postavený v roku 1783, komplexnou rekonštrukciou. Nová strecha, elektroinštalácia, kúrenie, oprava oltára, podláh a schodov, odvodnenie po celom obvode, nová fasáda, vybudované parkovisko s osvetlením, úprava okolia. Rekonštrukcia trvala takmer desať rokov a bola financovaná z dobrovoľných zbierok. Súčasne prebiehali práce na farskej budove.
Keď bola v rámci reštitúcií vrátená cirkevnému zboru stará fara – rodný dom Jozefa Ľudovíta Holubyho – v havarijnom stave, objavili sa hlasy, že je lepšie ju zbúrať. Pani farárka sa však spolu s členmi zboru rozhodla túto 200-ročnú historickú pamiatku zachrániť. Prešla rekonštrukciou, vznikol zborový dom, podkrovné priestory, ubytovanie pre kaplánov. Dnes slúži nielen cirkevníkom, ale aj širšiemu regiónu na kultúrne a spoločenské podujatia.
Okrem stavebných aktivít sa rozvíjal aj duchovný život. Zborový spevokol, práca s deťmi a mládežou, vyučovanie náboženstva, letné tábory, koncerty, prednášky pre seniorov, stretnutia manželov, starostlivosť o osamelých a chorých. Počas pandémie navštevovala seniorov, zabezpečovala nákupy, lieky, duchovnú podporu.
Popri tom všetkom zastávala funkciu seniorky Považského seniorátu, bola zástupkyňou biskupa Západného dištriktu, podpredsedníčkou generálneho súdu a v roku 2011 obhájila titul ThDr.
To nie je krátky zoznam. To je tridsať rokov služby.
Keď rozhodujú čísla
Nikto netvrdí, že cirkev nepotrebuje financie. Každá organizácia musí hospodáriť zodpovedne a transparentne. Problém však nevzniká tam, kde sa financie spravujú. Problém vzniká tam, kde sa duchovný úrad začína podmieňovať ekonomickým výsledkom.
Ak sa zotrvanie farára v úrade viaže na to, či zbor počas 12 mesiacov splní presne stanovené finančné odvody, vzniká nový princíp. Farár sa tak – hoci nepriamo – stáva zodpovedným za finančnú výkonnosť zboru.
Ale môže farár prinútiť dôchodcu s minimálnym príjmom platiť viac? Môže duchovný pastier nahradiť sociálnu realitu regiónu? Môže vyvážiť demografický úbytok alebo ekonomickú slabosť vidieka?
Lubinský zbor nie je mestský zbor s vysokou koncentráciou ekonomicky aktívnych členov. Väčšinu tvoria starší ľudia. Mnohí žijú z dôchodkov, ktoré sotva pokrývajú základné životné potreby. Každé ďalšie zvýšenie povinných odvodov do Fondu finančného zabezpečenia znamená konkrétne obmedzenia – menej prostriedkov na údržbu majetku, menej možností rozvíjať aktivity pre deti, mládež či seniorov. A ak tlak pokračuje, prichádza únava.
Živý zbor nie je číslo v tabuľke
Práve tu je dôležité pripomenúť konkrétnu realitu Lubiny. Za tridsať rokov nevznikol „papierový zbor“. Vzniklo živé spoločenstvo. Obnovený kostol, zachránená historická budova, fungujúci zborový dom, spevokol, práca s deťmi, mládežou aj seniormi. Starostlivosť o osamelých počas pandémie. Koncerty, prednášky, stretnutia manželov. Duchovná služba, ktorá presahovala nedeľné bohoslužby.
Ak dnes takýto zbor čelí oslabeniu svojho duchovného vedenia nie pre teologický spor, nie pre morálne zlyhanie, ale pre ekonomický mechanizmus, potom sa prirodzene pýtame: Čo je dnes meradlom úspechu: živé spoločenstvo alebo splnený finančný limit?
V poslednom období sa medzi veriacimi hovorí o tom, že niektoré zbory formálne „odpísali“ časť členov, aby znížili výšku povinných odvodov. Počet členov sa administratívne zníži, percentuálne zaťaženie sa prerozdelí, celková suma však ostáva rovnaká. Tí, ktorí zostanú evidovaní, nesú vyššiu záťaž. Takýto model môže byť účtovne funkčný. Otázkou však je, či je duchovne zdravý.
Ak sa veriaci začnú cítiť ako položky v evidencii, nie ako živé kamene cirkvi, dôvera sa oslabuje. A dôvera je pre cirkev základom.
Reformácia nie je iba história
Keď Martin Luther vystúpil proti odpustkom, nešlo mu primárne o finančný systém. Išlo mu o princíp – o to, že duchovná realita nesmie byť viazaná na platobnú schopnosť človeka.
Dnes síce nepredávame odpustky, no vytvárame model, v ktorom zotrvanie farára závisí od plnenia finančného fondu. Nie je to totožná situácia, ale paralela je znepokojujúca. Ak sa farár stane rukojemníkom rozpočtu, evanjelium sa môže nenápadne odsúvať na druhú koľaj.
Zborový farár stojí najbližšie k ľuďom – pri ich chorobách, úmrtiach, radostiach, krstoch i sobášoch. Buduje dôveru a nesie konkrétnu zodpovednosť za živé spoločenstvo. Vyššie cirkevné štruktúry majú svoju úlohu, no existujú práve preto, že existujú zbory. Ak sa medzi nimi oslabí dôvera, oslabuje sa celé telo cirkvi.
Rozhodnutie, ktoré sa môže javiť ako administratívny krok, má v realite hlboký ľudský dopad. Nezasahuje iba jedného farára. Zasahuje celé spoločenstvo, ktoré s ním prežilo desaťročia služby.
Nejde tu však len o jednu farárku. Ide o princíp. O otázku, či má byť farár hodnotený podľa výšky vybraných príspevkov, alebo podľa duchovnej práce, ktorú medzi ľuďmi vykonáva.
Ak sa zodpovednosť za ekonomickú situáciu zboru prenesie na jedného človeka bez ohľadu na sociálnu realitu regiónu či vekové zloženie členstva, vzniká nebezpečný precedens. Takýto model môže byť účtovne funkčný, no duchovne môže vytvárať napätie.
Ak kvôli finančnému tlaku odchádzajú veriaci, ak sa zbory vyčerpávajú a duchovná práca sa podriaďuje ekonomickým limitom, potom sa musíme zastaviť.
Nie preto, aby sme sa hádali, ale preto, aby sme si úprimne položili otázku: Čo je dnes pre nás ako cirkev rozhodujúce? Ak sa duchovná služba začne merať výškou odvodu, riskujeme, že stratíme jej podstatu. Cirkev nikdy nestála na peniazoch. Stála na Kristovi. A ak sa nám poradie priorít potichu zmení, nepomôže nám ani najlepšie nastavený fond.
Vlasta Drgoncová
