Za najvyššieho duchovného predstaviteľa Českobratskej cirkvi evanjelickej v Česku – synodného seniora zvolili Pavla Pokorného, doterajšieho farára v Prahe-Střešoviciach. Narodil sa v roku 1960. Po štúdiách a základnej vojenskej službe pôsobil do roku 1999 v Turnove, od roku 2000 je farárom zbore v Prahe-Střešoviciach. Je ženatý a má štyri deti. „Chcel by som sa zamerať na to podstatné – vieru, nádej, lásku – čo dostávame darom – a na otvorenosť voči Božím darom a s ňou spojenú slobodu od lipnutia na vlastných predstavách,“ povedal Pavol Pokorný po svojom zvolení.
Českobratská cirkev evanjelická je druhou najväčšou cirkvou v ČR po katolíckej cirkvi a najväčšou protestantskou cirkvou v tejto krajine. Nadväzuje na tradíciu českej reformácie, husitské hnutie i Jednotu bratskú. Vznikla v roku 1918 spojením dvoch evanjelických cirkví povolených Tolerančným patentom roku 1781. Najvyšším správnym orgánom je šesťčlenná synodálna rada zložená z duchovných a laikov. Do farárskej služby poveruje ČCE mužov aj ženy. K ČCE sa pri sčítaní ľudu v roku 2001 hlásilo 117 212 obyvateľov Českej republiky, o desať rokov neskôr 51 936 obyvateľov.
Ste v rodinnom vzťahu so zosnulým pánom profesorom Pokorným?
Môj otec sa volal Joel a bol bratrancom profesora Petra Pokorného. Počas svojich štúdií v Brne otec u Petrových rodičov býval a s Petrom aj jeho bratom Jánom boli priatelia. Kým Peter aj Ján sa venovali teologickým štúdiám, otec bol prírodovedec, geológ.
Vás to nechytilo – ísť v šľapajach otca?
Na geológii ma fascinuje, ako dokáže premýšľať v radoch miliónov rokov a ako vníma život aj tam, kde väčšina z nás vidí len mŕtve kamene. Vždy mi pripadal zaujímavý a prínosný rozhovor viery a vedy. Ale oslovilo ma volanie stať sa kňazom.
Akou cestou ste teda kráčali až dodnes, keď ste boli zvolený za synodného seniora?
Vyrastal som v Prahe, vyštudoval teológiu, bol som farárom v Trutnove a potom v Prahe. Popri zborovej práce som bol viac ako desať rokov tiež nemocničným a hospicovým kaplánom.
Doteraz ste pôsobili ako farár v Prahe-Střešovicích, teraz, keď ste sa stali najvyšším predstaviteľom cirkvi, odchádzate aj zo zboru – alebo u vás zahŕňa funkcia synodného seniora (na Slovensku, pre porovnanie, túto funkciu zastáva generálny biskup) aj úrad, aj zbor?
V Českobratskej cirkvi evanjelickej je synodálny senior uvoľnený zo svojho farského zboru a zborom sa pre neho stáva celá cirkev. Náplň farárskej práce je do nejakej miery podobná, pokiaľ ide o kázanie a pastoračnú starostlivosť. Ale predsa je tých zverených ľudí veľa, takže nebudem mať so všetkými taký blízky a intenzívny kontakt.
Nebude vám chýbať cirkevný zbor?
V Střešoviciach som už 21 rokov. Kázne si pripravujem pre svojich poslucháčov. Mám dojem, že rozumejú môjmu spôsobu myslenia a vyjadrovania, mojim otázkam. A ozvú sa, keď im niečo nie je jasné, keď so mnou nebudú súhlasiť. Blízke vzťahy a toto prostredie mi budú chýbať.
Akým spôsobom zvolenie za synodného seniora zmení váš život?
Možno všetko ani ešte nedokážem domyslieť. Vnímam väčšiu zodpovednosť. Budem musieť pojať väčšiu šírku otázok a problémov? Viac cestovať, viac počúvať? Čo je úplne jasné a čo bude veľká zmena: musíme sa presťahovať. Služobný byt na fare musí byť voľný pre nového zborového duchovného.
Súčasťou života duchovného je aj jeho rodina. Aké je vaše rodinné zázemie?
Manželka je so mnou už 32 rokov. Je pre mňa kritickým náprotivkom a bezvýhradnou oporou. Máme štyri deti. Najmladší odchádza tento rok na jeseň na vysokoškolské štúdium mimo Prahy. So všetkými deťmi aj ich partnermi máme však blízke vzťahy. Práve tak s manželkinými a mojimi súrodencami; obaja sme zo štyroch detí. Táto široká rodina, ktorá sa rada schádza a vzájomne sa podporuje, je neoceniteľným darom a požehnaním.
Podľa toho, čo hovoríte, je pre vás rodina veľkým darom. Ako vnímate spolužitie ľudí rovnakého pohlavia? Máte skôr konzervatívny či liberálnejší pohľad?
Mám konzervatívny pohľad v tom zmysle, že je potrebné dôsledne vychádzať z evanjelia. Znamená to čítať Písmo s porozumením. S pochopením pre jazyk, dobové predstavy a reálie. A hľadať, čo je skutočne tou evanjeliovou zvesťou. Teda čo a v akom zmysle je oslobodzujúce, liberálne v pravom zmysle slova. Synoda Českobratskej cirkvi evanjelickej v roku 2005 prijala dokument s názvom „Problematika homosexuálnych vzťahov“, ktorý možno nájsť na webových stránkach našej cirkvi. V tomto dokumente sú odborne prebrané všetky biblické texty, ktoré homosexualitu spomínajú. Vo všetkých ide o súvislosť s kultom alebo násilím. Nemožno ich teda len tak vztiahnuť na homosexualitu všeobecne. Myslím, že naša energia a záujem by sa nemali sústrediť len na rovnakopohlavné spolužitie a jeho sexuálnu zložku, ale mali by sme začať pri bolestných otázkach ľudskej osamelosti, túžby po hlbokom a napĺňajúcom vzťahu, ale aj manipulácie, zneužívania, násilia, vyprázdnenia vzťahu, lásky, teda nebáť sa hovoriť o tom, čo sa týka nás všetkých.
S akou koncepciou práce prichádzate, akým synodným seniorom by ste chceli byť?
Synodný senior nie je tak celkom tým, kto by mal cirkvi vtlačiť svoju koncepciu. Podľa našej ústavy (Cirkevného zriadenia) základné smerovanie určuje synoda, vrcholné zhromaždenie zástupcov cirkvi. Pred niekoľkými rokmi synoda prijala Strategický plán cesty cirkvi do roku 2030. Samozrejme, budeme tento plán ďalej aktualizovať a upravovať podľa okolností, ale zásadný smer, myslím si, je tým daný. Ako synodný senior by som chcel predovšetkým byť sám sebou. Dúfam, že ma tá funkcia nezmení. Neviem, či sa to dá považovať za koncepciu, ale záleží mi na vzájomnom rozhovore – v šesťčlennej synodnej rade, v cirkevných zboroch, v spoločnosti.
Pri svojom zvolení do funkcie ste uviedli: „Chcel by som sa zamerať na to podstatné – vieru, nádej, lásku – čo dostávame darom a na otvorenosť voči Božím darom a s ňou spojenú slobodu od lipnutia na vlastných predstavách.“ Čo tým myslíte, že chcete, aby každý v cirkvi slúžil podľa svojich darov? Rozvinuli by ste túto svoju myšlienku viac?
Najlepšie slúži ten, kto môže slúžiť s radosťou a s pocitom, že je na správnom mieste a že môže byť užitočný. Preto je dôležité, aby sme každému vytvorili priestor a dali dôveru a slobodu sa rozvinúť. V cirkvi máme zároveň vytvorený systém poverenia a vyslania, ktorý väčšinou účinne zasiahne tam, kde jedinec neodhadne správne svoje obdarovanie a uchádza sa o funkciu, v ktorej by narobil viac škody ako úžitku. Ale v tom, čo citujete, som myslel ešte na niečo iné: v dejinách Božieho ľudu sa viackrát stávalo, že prekvapivý prorocký hlas úplne zmenil jeho cestu. Chcel by som si ponechať otvorenosť pre situáciu, keď nás evanjelium môže nanovo osloviť tak, že opustíme svoje predstavy o tom, kam cirkev viesť a ako ju formovať.
Dôraz chcete klásť aj na rodinnú zbožnosť, ale zdá sa, že tá sa čoraz viac vytráca aj pre zaneprázdnenosť členov domácností. Ako to chcete dosiahnuť?
Myslím, že situácia sa mení. Stále je veľa tých, ktorí si zakladajú na svojej nezávislosti, chcú byť single, ale zároveň pribúda ľudí, ktorí si vážia rodinné spoločenstvo. Hoci sú zaneprázdnení počas týždňa, snažia sa spoločne sláviť nedeľu. Niektorí objavujú rodinné rituály intuitívne, iné treba v rodine svojich príbuzných a potomkov naučiť. V mnohých cirkevných zboroch sa pripravujú rodinné nedele, senioráty organizujú seniorátne rodinné stretnutia.
Na čo by ste na svojho predchodcu chceli nadviazať a čo by ste, naopak, chceli zmeniť?
Súčasného synodného seniora Daniela Ženatého si nesmierne vážim. Jeho zásluhou tvorila synodálna rada jeden tím vo vzájomnej dôvere. Obdivujem jeho trpezlivosť, toleranciu k rôznym názorovým prúdom, ekumenickú otvorenosť, záujem o spoločenské dianie, energiu. Rád by som na neho nadviazal, ale obávam sa, že sa všeličo zmení bez toho, aby som chcel, ale jednoducho len tým, že som iný.
V čom vidíte svoju najväčšiu slabinu pre prácu synodného seniora?
O niektorých svojich slabinách viem. Dúfam, že čitatelia pochopia, že sa mi o nich nehovorí ľahko. A že si ich teda teraz nechám pre seba. Bol by som však nerád, keby sa mi nejaká úplne nová slabina vyjavila počas funkčného obdobia.
Medzi povinnosti biskupa patrí aj starostlivosť o materiálne statky. Aká je vaša predstava ekonomického zabezpečenia cirkvi do budúcnosti?
Cirkev žije z darov. Bolo to tak vždy. Ak máme nejaké peniaze uložené v investičných fondoch, v pozemkoch, v budovách, je to celkom príjemné, ale je to niečo navyše. Základné zabezpečenie cirkvi do budúcnosti je v tom, že sa nájdu ochotní darcovia. A ak sa nenájdu, budeme sa musieť zamyslieť nad tým, či sme vôbec cirkvou.
U vás už došlo k finančnej odluke cirkvi od štátu, je cirkev slobodnejšia aj vo vzťahu k štátu? Je hlasom v spoločnosti? Aké výhody cirkvi priniesla táto odluka?
Cirkev je odlukou slobodná nielen vo vzťahu k štátu, ale aj sama k sebe. Všetko je jasnejšie, pravdivejšie. A žijeme na vlastnú zodpovednosť. Treba si dávať pozor na to, kto nás sponzoruje a prečo. Prípadne, ak investujeme, tak do čoho. Pre investície máme vytvorený etický kódex. Predpokladám, že ten tiež možno vyhľadať na našich webových stránkach.
U nás na Slovensku je platenie cirkevného príspevku na rozdiel od vašej cirkvi povinné, hoci k finančnej odluke nedošlo. Sú ľudia u vás ochotní prispievať na cirkev, aj keď ich tomu nedonucujete tým, že pokiaľ nezaplatia, farár ich napríklad nepochová?
Cirkevný príspevok sa platí dobrovoľne. V poriadkoch je napísané, že jeho platenie cirkev od svojich členov „očakáva“. Istým druhom nátlaku je pravidlo, že ak niekto opakovane príspevok neplatí, môže ho staršovstvo vyčiarknuť zo zoznamu členov zboru s hlasovacím právom. Inak neviem o tom, že by niekto bol k plateniu nútený. O prípade, keď farár odmietne z takého dôvodu pohreb, som nepočul. Sám som pochovával každoročne niekoľko ľudí, ktorí vôbec neboli členmi cirkvi. Naša výzva na platenie príspevku je postavená na hrdosti na svoju vlastnú cirkev: „Päť percent a hlavu hore!“
Sčítanie obyvateľov v roku 2011 vo vašej cirkvi ukázalo pokles záujmu veriacich takmer o polovicu. Nemáte obavu, ako dopadne to tohtoročné? Aké sú vaše očakávania ohľadom výsledkov sčítania a akú formu evanjelizácie by mala cirkev presadzovať?
Samozrejme, som zvedavý, ako sčítanie dopadne. No údaje o cirkevnej príslušnosti sú nepovinné a v našej spoločnosti pribúda tých, ktorí nechcú poskytovať údaje o svojej osobe. Výsledky tým môžu byť ovplyvnené. Ale v zásade tomu neprikladáme takú dôležitosť. Nejde o kvantitu, ale o kvalitu. Môže nás byť menej. Ide o to, akého budeme ducha. Pokiaľ ide o evanjelizáciu, nie je vhodná jedna forma. A rozhodne nemôžeme presadzovať jednu formu evanjelizácie zhora. Evanjelizácia sa dnes deje predovšetkým tvárou v tvár, osobným vzťahom. Je dôležité empatické načúvanie, porozumenie a otvorenosť. Evanjelizácia sa deje tam, kde človek má dôveru k svojmu susedovi kresťanovi, k farárovi alebo napríklad veriacemu spolužiakovi. Dôležité pritom je, že my kresťania nie sme tými, ktorí všetko vedia, ale prijímame otázky, hľadanie a objavovanie vlastnej cesty ku Kristovi tých, kto sa s nami stretávajú.
Prečo ľudia v súčasnosti nemajú až taký záujem o cirkev?
Niektorí záujem majú. Skôr teda o evanjelium než o cirkev. Ale to je vlastne dobre. Pretože cirkev musí ustupovať do úzadia, o ňu nejde. Má len slúžiacu rolu. A ak cirkev nie je spokojná s tým, aké má miesto v spoločnosti, potom sa musí zamyslieť sama nad sebou. Hlavne sa nesmie urážať a sťažovať sa. Kto by sa chcel pridať k stádu plačiek? Cirkev sa však nesmie ani vydávať za super partiu kamarátov, kde je všetko veselé a dokonalé. Jednak je to nevierohodné a jednak sa k takejto partii neľahko pripája niekto, kto má trápenie sám so sebou.
Aké dedičstvo prináša tradícia reformovaných cirkví dnešku a zajtrajšku?
Dynamiku evanjelia. Zrazu sa v kostole len neopakovalo to, čo minulú nedeľu. Reformátori začali čítať, vnímať evanjelium inak. Prehovorilo k nim aktuálne Božie slovo k ich životu a dianiu v spoločnosti. Reformovaná tradícia je paradoxná: odovzdáva sa to, že sa neodovzdáva stále to isté.
Jediným dynamicky sa rozvíjajúcim segmentom kresťanského sveta dnes sú však letničné, charizmatické cirkvi, zatiaľ čo klasické tradičné cirkvi, katolícka, reformovaná alebo ortodoxná, skôr stagnujú… V čom tkvie sila charizmatikov? Môžu charizmatické cirkvi nahradiť tradičné veľké cirkvi? Mali by sme na to v klasických cirkvách reagovať – a akým spôsobom?
Aké sú naše meradlá toho, čo je dynamické a čo stagnuje? Je úžasné, ako Ježiš naše bežné mierky stavia na hlavu: Čo je čisté a čo nečisté? Kto je chudobný a kto bohatý? Kto spravodlivý a kto nespravodlivý? Kresťanstvo je živé, rozmanité, charizmatické hnutie ide svojou cestou, naša cirkev inou. Ani by nebolo zdravé a múdre snažiť sa jeden druhého napodobňovať. Potrebujeme odvahu a tvorivosť nadviazať na naše korene.
Platí, že kultúrne prostredie – alebo skôr aktuálny úpadok kultúry a spoločnosti nevyhnutne vedie k zániku viery nezávisle od toho, čo cirkev robí? Alebo je to tak, že farári a ľudia viery nie sú schopní dospieť k tomu, aby evanjelium potrebným spôsobom vstúpilo do života človeka a aby ho zrozumiteľným spôsobom odovzdávali ostatným?
Takto všeobecne a schematicky nedokážem uvažovať. Nevidím súčasnú spoločnosť len ako konkurznú a nevidím evanjelium len ako majetok cirkvi. Evanjelium nevlastníme, prichádza k nám a práve tak ani k ľuďom mimo cirkvi ako darovaná milosť, láska, nádej, dôvera. Možno sa dnes často cirkev míňa so spoločnosťou práve tým, že v tej spoločnosti evanjelium nevidí, a preto s ľuďmi mimo cirkvi nenachádza spoločnú reč.
Akú úlohu môžu teologické fakulty zohrať v obnove kresťanstva? Je pravda, že ich interná atmosféra by mala byť odlišná od tej, ktorá je bežná na „normálnych“ fakultách?
Kresťanstvo sa obnovuje z Ducha. Ten, ako je známe, „veje, kam chce“. Teologické fakulty môžu obnove pomôcť poctivou prácou vo svojom odbore. Podstatou teológie je totiž kritický rozhovor. Kritický v zmysle rozlišujúci. Teológia nám môže pomôcť rozpoznať cudzích duchov, zbavovať sa ilúzií, modiel a falošných očakávaní tým, že nám sprostredkuje teologické poznanie a spôsob, akým sa o veciach do hĺbky premýšľa. Atmosféra na teologickej fakulte musí byť rovnaká ako na každej inej dobrej fakulte a v každom inom vednom odbore, teda otvorená, kritická, diskutujúca, slobodná.
Poznačila pandémia koronavírusu vašu cirkev? Vyprázdnili sa kostoly, alebo sa pôvodní veriaci opäť vrátili na bohoslužby?
Ešte je skoro na to, aby sme robili nejaké závery. Kým platia určité obmedzenia pre návštevu kostola a kým sú ľudia, ktorí sa obávajú zúčastniť sa väčšieho zhromaždenia, nemôžeme veľa usudzovať. Počas pandémie sa tiež ukázalo, že návštevnosť bohoslužieb vysielaných online presahuje počet bežných účastníkov fyzických zhromaždení. Zdá sa tiež, že bohoslužby sledovalo aj mnoho nečlenov cirkvi. Uvidíme, či ten záujem alebo potreba boli prechodné, alebo či sa z nich vytvorí nejaký nový vzťah k cirkvi, k viere.
Funguje u vás dobre práca s mládežou? Mali by ste nejaké tipy, ako osloviť tú našu na Slovensku?
Či pracujeme s mládežou dobre, alebo nedobre, sa na všeobecnej cirkevnej rovine ťažko posudzuje. Myslím, že veľa záleží na miestnych farároch a pracovníkoch s mládežou, či si s mladými ľuďmi vytvoria vzťah dôvery a blízkosti. Ak dnes chceme osloviť mládež, musíme sa naučiť jej trpezlivo načúvať. Dnešný svet je náročný, orientovaný na výkon a súťaž. Aby v tom človek obstál, musí mať značné sebavedomie a neustále deklarovať svoje schopnosti. Pre mladých ľudí nie je priestor, kde by mohli prejaviť svoje neistoty, otázky.
A čo diakonia?
Som rád, že cirkev podporuje profesionálnu diakoniu, ktorá môže spĺňať najprísnejšie štandardy pre sociálne služby. Som vďačný za rozvinutú prácu Diakonie Českobratskej cirkvi evanjelickej. Chápem však diakoniu zároveň v širšom zmysle ako službu, ktorou cirkev napĺňa svoje poslanie, teda svoju misiu. Diakonia nemá rozmer len sociálny, terapeutický, ale aj spoločenský a duchovný. A môže sa na nej podieľať každý, kto nie je ľahostajný k dianiu a k ľuďom okolo nás.
Aká múdrosť vás sprevádza životom počas vašej kňazskej služby?
Napadá mi len to, čo som snáď pochytil počas tých 36 rokov svojho farárčenia, zvlášť v službe nemocničného kaplána: vedieť prijať svoju bezmocnosť je veľký a oslobodzujúci dar.
Čo by ste povedali na záver – aký je váš odkaz pre evanjelikov aj na Slovensku?
Na synode pred voľbou som povedal: „Opieram sa o biblické posolstvo a mojou víziou je: Nebudeme sa báť.“ To je rozhodnutie, program. Strachov máme plno, ale treba im čeliť. Nebáť sa budúcnosti, nebáť sa ani pravdy o nás samých, nebáť sa spoľahnúť iba na evanjelium.
Martina Kováčiková
Foto: archív
