Mgr. Ondřej Kolář, Th.D. (17. apríla 1978, Prostějov) je český teológ, prekladateľ, kazateľ Českobratskej cirkvi evanjelickej. Vyštudoval Evanjelickú teologickú fakultu Univerzity Karlovej a vzdelával sa tiež na Evanjelickej teologickej fakulte na viedenskej univerzite. Potom na spomínanej pražskej škole a na Ruprecht-Karls-Universität v Tübingene absolvoval doktorské štúdiá, ktoré zakončil dizertačnou prácou, v ktorej sa zaoberal problematikou nesmrteľnej duše v súčasnej teológii. Je farárom v CZ Prahe Kobylisoch.
Popri tom tiež prednáša na Evanjelickej teologickej fakulte Univerzity Karlovej, kde pôsobí ako pedagóg na Katedre systematickej teológie, na odborných konferenciách a na mládežníckych stretnutiach. V rozhovore pre Lutherus hovorí o krste Duchom Svätým, charizmatických daroch či druhom krste.
Terminológia „krst Duchom Svätým“ sa v luteránskej teológii skôr nepoužíva. Historicky sa tento výraz často uvádza skôr na opis pojmov a doktrín, ktoré nie sú v súlade s Písmom. Je to pre luteránov niečo sektárske?
Záleží na tom, ako onen krst Duchom Svätým chápeme. Ak sa týmto slovným spojením chce len vyjadriť skutočnosť, že krst vodou je spätý s darom Ducha Svätého, prípadne že Duch Svätý preniká život kresťana a obnovuje ho, potom proti tomu nemožno nič namietať. Martin Luther – ako je známe – vnímal Krst svätý nielen ako jednorazovú udalosť v živote človeka, ale ako začiatok celoživotnej cesty s Kristom. Duch Svätý nás na tejto ceste premieňa, posilňuje, utešuje a dáva našim krokom smer. Pokiaľ však krst Duchom Svätým má označovať nejaký samostatný Boží čin, ktorý je od krstu teologicky oddelený a má ho doplniť či zdokonaliť, potom je tým význam Krstu svätého iste ohrozený a zmenšený. Martin Luther sa vo svojej krstnej teológii zasadzoval práve o to, aby krst vynikol ako sviatosť, ktorá neznesie žiadne doplnenie a tým vlastne relativizáciu.
V súlade s Ježišovým prísľubom (Skutky 1, 4, 5, 8) boli Kristovi nasledovníci pokrstení Duchom Svätým na prvé Letnice, keď sa najpozoruhodnejšie prejavila prítomnosť a moc Ducha a tri tisíce z nich sa obrátili na kresťanskú vieru. Je krst Duchom Svätým udalosťou, ktorá sa udiala výlučne na Letnice, alebo skúsenosťou, ktorá sa v kresťanskej cirkvi opakuje aj dnes?
Samotné zoslanie Ducha Svätého na apoštolov, tak ako nám ho popisuje Nová zmluva, bolo samozrejme mimoriadne a neopakovateľné. Na počiatku cirkvi stojí mocný Boží impulz. Avšak to neznamená, že by odvtedy Duch Svätý v cirkvi nepôsobil. V medziobdobí medzi Kristovým prvým a druhým príchodom nie je cirkev Bohom opustená, ale každodenne zakusuje Jeho prítomnosť práve v Duchu Svätom, tak ako to Ježiš zasľúbil. Označiť toto trvalé pôsobenie Ducha Svätého v cirkvi aj v každom jednotlivom veriacom ako krst Duchom je však zavádzajúce, pretože vyvoláva predstavu akéhosi druhého, dodatočného krstu.
V apoštolskej cirkvi boli veľmi zjavné dary jazykov a uzdravenia, no nie je zrejmé, že by všetci kresťania vlastnili tieto charizmatické dary. Prečo boli dané len niekomu?
Túto otázku by sme si mohli položiť nakoniec u všetkých darov Ducha. Prečo Boh niekomu zveril práve tieto charizmy a niekomu iné? Boh mal v úmysle nás stvoriť ako rozdielnych. Práve táto pestrosť je prejavom Božích nekonečných tvorivých možností a odráža tiež čosi z vnútorného bohatstva Svätej Trojice. Rovnako je to s darmi Ducha: tiež tie sú rozmanité. Dokonca by som povedal, že každý z nás bol obdarovaný trochu inak a poverený iným, úplne špecifickým, neopakovateľným poslaním. Podstatné je, aby sme neprepadli dojmu, že jedna charizma je väčšia a dôležitejšia ako iné. Pred tým nás dôrazne varuje apoštol Pavol.
Dnes už Pán Boh tieto dary nedáva?
To je veľmi obťažná otázka, ktorá sa objavuje najmä v súvislosti so zázračným uzdravovaním. Existuje názor, že niektoré dary Ducha boli záležitosťou iba ranej cirkvi a v neskorších storočiach vymizli. Ja by som sa ale neodvážil Duchu Svätému predpisovať, kedy má aké dary dávať. Iste tiež dnes dochádza k uzdraveniam, ktoré sú z lekárskeho hľadiska ťažko vysvetliteľné a môžeme ich úplne legitímne považovať za dôsledok sily modlitieb. Na druhej strane je potrebné vziať do úvahy, že v dnešnej dobe liečbu chorôb vzala do rúk moderná medicína a má v tom veľké úspechy (hoci nás posledný rok dostatočne poučil o tom, že ani ona nie je zďaleka všemocná). Tak to v Ježišovej dobe zďaleka nebolo. Dar uzdravovania bol preto dôležitým dokladom toho, že Boh si želá uzdravenie celého človeka, nielen jeho duše, a tak mocne zasahuje tam, kde choroba človeku berie pravú ľudskosť. Dnes je skôr namieste sa pýtať, čím naši blížni najviac trpia a akými darmi nás Duch Svätý vyzbrojuje, aby sme im dokázali pomôcť. Povedané jednoduchým príkladom: darom Ducha dnes nemusí byť schopnosť zázračne uzdravovať, ale napríklad schopnosť zorganizovať účinnú lekársku starostlivosť v miestach, kde sa jej práve nedostáva. Verím, že aj k takým úlohám si dnes Kristus kresťanov povoláva.
Označuje Sväté písmo jasne a neomylne hovorenie v jazykoch ako obvyklý prejav krstu v Duchu?
Hovorenie v jazykoch v Novej zmluve patrí k prejavom Ducha Svätého, avšak
nie je tu nijako izolované alebo dokonca ostatným nadradené. Je len jedným z dlhého radu chariziem, ktoré sa v ranej cirkvi objavovali. Do akej miery bola glosolalia obvyklá, možno ťažko posúdiť. Biblicky však nemožno nijako odôvodniť predstavu, že krst v Duchu je akýmsi vyšším stupňom krstu, vyznačujúcim sa práve rozprávaním v jazykoch, prípadne že predstavuje dokonalejšiu formu kresťanskej existencie.
Obsahuje Biblia konkrétny prísľub, že rovnaké mimoriadne charizmatické dary, aké boli dané apoštolskej cirkvi, budú dnes poskytované aj Božiemu ľudu?
Prísľub prítomnosti Ducha Svätého si smie prisvojiť a Jeho dary vďačne prijímať cirkev vo všetkých dobách a na všetkých miestach. Súčasne ale platí, že konkrétne dary Ducha Svätého nie sú vynútiteľné a nárokovateľné – práve preto, že sú slobodným a zvrchovaným darom Božej milosti. Rovnako ako nemožno paušálne povedať, že mimoriadne dary Ducha sa dnes už vôbec nevyskytujú, nemožno ani tvrdiť, že takéto dary sú nevyhnutným znamením pravej cirkvi či pravej viery. Tiež charizmy, ktoré nie sú až také výnimočné a spektakulárne, sú pre veriaceho človeka zreteľným svedectvom o prítomnosti Ducha. Pokiaľ k nim Boh pridá aj tie mimoriadne, vďaka Mu za to. Ak nie, neznamená to, že na svoju cirkev zanevrel.
V politických funkciách na Slovensku máme v súčasnosti predstaviteľov charizmatických cirkví, za ktorých sa jej členovia modlia takto – Chlóra Buanda Salara Banda. Vzniklo aj veľa vtipných videí na margo tohto kvázi požehnania. Čo tieto slová znamenajú, je to to hovorenie v tých jazykoch, ktorým sa nedá porozumieť?
Priznám sa, že o tomto fenoméne toho veľa neviem. Význam modlitby v jazykoch nechcem podceňovať, ale ani preceňovať. Pre osobnú zbožnosť daného veriaceho má určite význam, problém však nastáva, keď v takto obdarovanom človeku vyvoláva pocit exkluzivity a duchovného elitárstva. To je úplne v rozpore s podstatou chariziem, ktoré naopak majú budovať spoločenstvo. Navyše som presvedčený, že v dnešnej dobe je v cirkvi potrebnejšie čosi presne opačné: dar slova, ktoré je všetkým dobre zrozumiteľné a dokáže osloviť aj ľudí, ktorí sa cirkvi odcudzili.
Vzhľadom na súčasné svetové podmienky mnohí kresťania vítajú väčší dôraz, ktorý sa v posledných rokoch kladie na prácu Ducha Svätého. Túžia po duchovnej obnove v cirkvi, po väčšej horlivosti a nejakej očistenej zbožnej cirkvi. Preto akoby skôr vedeli veriacich získať rôzne evanjelikálne charizmatické cirkvi ako tradičné. Má luteránska cirkev obavu zo zdôrazňovala funkcie Ducha preto, aby sa tým nerobila Kristova spásna práca menej dôležitou?
Samotný dôraz na Ducha Svätého či na duchovnú obnovu určite nie je niečím, z čoho by mala mať cirkev strach. Naopak: veď aj v našich modlitbách zaznieva prosba o Ducha Svätého, o Jeho dary, o Jeho mocné pôsobenie. Nezabúdajme, že apoštol Pavol Ducha Svätého niekoľkokrát stotožňuje s Duchom Kristovým, ide o jedného a toho istého Boha, a preto nie je dôvod sa domnievať, že by Duch Svätý mohol Kristovo dielo nejako potlačiť. Duch Svätý je predsa mocou, ktorá nám ešte len umožňuje si Kristovo dielo privlastniť. Je však pravda, že po dlhé stáročia sa na Ducha Svätého v západnej cirkvi aj v osobnom živote jednotlivých veriacich trochu zabúdalo. Rôzne charizmatické hnutia sú prirodzenou reakciou na toto zanedbávanie tretej osoby Trojice, a preto by sme ich nemali len paušálne odsudzovať. Pokúsme sa v nich tiež hľadať cenné prvky kresťanskej spirituality, ktoré tradičné cirkvi dostatočne nerozvíjali, a preto ich letniční kresťania nanovo vyzdvihli.
Dejiny ukazujú dosť zreteľne, že denominácie, ktoré v minulosti kládli osobitný dôraz na krst Duchom, považovali tiež krst vodou za menej významný. Prečo veríme, že krst vodou je postačujúci? Učí Sväté písmo, že krst Duchom Svätým je druhým stretnutím s Duchom, oddeleným a odlišným od obrátenia a krstu vodou?
Ako som už naznačil, rozlišovanie dvoch krstov ako samostatných prostriedkov spásy sa sotva môže opierať o Sväté písmo. Je určite možné aj správne rozlišovať a skúmať rôzne dimenzie krstného diania: krst je predsa mnohovrstvový rituál, ktorý zakladá identitu kresťana a má vplyv na celý jeho život. Z tohto pletiva rozličných aspektov krstu však nemožno jeden svojvoľne vytrhnúť a osamostatniť do podoby akejsi druhej fázy krstu, ktorá tú prvú odsúva do pozadia a robí z nej jednoduchú formalitu. Podľa Písma jednorazovosť a neopakovateľnosť krstu odráža jednorazovosť a plnú postačitelnosť Kristovho spásneho činu. Krst, v ktorom sme uvedení do tesného zväzku s Kristom, je preto tiež len jeden a úplne postačujúci, nemožno ho ničím doplniť. Keď Boh v krste človeka prijíma ako svoje dieťa, nerobí tak len čiastočne, provizórne alebo podmienečne, ale plne a dokonale.
A čo otázka druhého krstu? Prečo luteránom stačí krst detí a napr. baptisti musia mať dva, samozrejme v prípade, že bolo pokrstené dieťa, ktoré nemohlo vyznať vieru?
Odsunutie krstu do dospelosti má svoje vážne teologické dôvody, ktoré tu nemám priestor rozoberať. Avšak aj pri rozhodnutí nekrstiť novonarodené deti a vyčkať s krstom až do okamihu, kedy sa pre neho človek môže samostatne rozhodnúť, by nemala byť zatemnená skutočnosťou, že krst je neopakovateľná udalosť. Opakovaním krstu vlastne prejavujeme nedôveru voči Božiemu konaniu a činíme krst závislým od ľudských predpokladov. Pripúšťame, že nám nestačí Božie jednorazové uistenie o Jeho milosti – či už preto, že si naň nepamätáme, alebo máme pocit, že sme ho dosť intenzívne neprežili. Odtiaľ potom vyvstáva potreba ho ešte raz (alebo dokonca viackrát) zopakovať, za akýchsi nami stanovených podmienok, ktoré majú zaistiť jeho realitu a platnosť.
Luteránske vyznanie hovorí, že krst dáva veriacemu milosť, ducha a moc potlačiť starého človeka, aby mohlo vyjsť nové a zosilnieť. Čo sa tým myslí?
Celý kresťanský život je podľa Luthera zápasom so starým (hriešnym) človekom v nás a presadzovaním nášho nového bytia v Kristovi. V krste sme síce prijali novú identitu, ale tá stará sa v nás neustále hlási o slovo a nemieni sa vzdať. Krst nie je magický rituál, ktorý v nás naraz odstráni všetko zlo a premení nás v dokonalého človeka. Je začiatkom náročnej a často bolestivej transformácie v Duchu Svätom a zároveň jej trvalou oporou a zdrojom. Ak sme pokrstení, patríme už Kristovi a žiadna iná moc si na nás nemôže robiť nárok.
Čo ak pokrstení neuveria ani v dospelosti, sú stále Božími deťmi? Veď aj viera je dar, čo ak ju niekto nedostal s krstom?
Na túto otázku zvyčajne odpovedám pomocou metafory otvorených dverí: Pre všetkých pokrstených sú z Božej strany dvere do Jeho kráľovstva trvale otvorené. Boh sám ich nezavrie, Jeho pozvanie platí stále. Rovnako tak ani my nie sme schopní tie dvere z našej strany zabuchnúť. Avšak či do týchto dverí skutočne vstúpime, to záleží na nás. Pokrstený zostáva Božím dieťaťom, nech už sa jeho život vyvíja akokoľvek. Viera je nepochybne dar, ale taký, o ktorý je nutné sa starať. Viera je láskyplný vzťah – a ten, ako je známe, nemožno vynútiť. Ani Boh nás k nemu nechce dotlačiť, to už by potom totiž nebol vzťah, ale len poslušnosť. Boh ale túži po plnohodnotnom vzťahu a nie len po poníženom podrobení.
V Šmalkaldských článkoch Luther píše, že Boh s nami nebude jednať, iba ak prostredníctvom svojho vonkajšieho Slova a sviatosti. Všetko, čo sa pripisuje Duchu okrem tohto Slova a sviatosti, je diablovo. Koná teda jeho Duch len prostredníctvom týchto nástrojov?
Lutherova kritika entuziastov, ktorú spomínate, je trvalo platným varovaním pred údajným zjavením Ducha, ktoré sa pokúša Slovo a sviatosti obísť a ignorovať. Súčasne však musíme v rešpekte voči Božej slobode uznať, že Jeho Duch veje tam, kam sám chce. Slovo a sviatosti podľa môjho názoru nie sú výlučnými prostriedkami pôsobenia Ducha, ale sú pre nás jediným a spoľahlivým meradlom pre posudzovanie rôznych duchovných fenoménov. Slovo a sviatosti nesú evanjelium: zvestujú nám Božie odpustenie, vedú nás ku Kristovi a obnovujú porušené stvorenie. To je rozhodujúce kritérium. Ak pochádza niečo z Ducha, spozná sa to tak, že je s týmto evanjeliom v súlade.
Jedna farárka na Slovensku raz napísala, že „ak niekto z farárov bol v ŠtB, tak takýto človek nemôže mať Ducha Svätého. Nie je možné, aby eštebák poznal Ducha Svätého a riadil sa Duchom Božím. Nie je to také trúfalé, ak Duch Boží môže pôsobiť cez kohokoľvek a kedykoľvek?
Tu platí Ježišovo aj Pavlovo: nesúďte. Keď niekto spolupracoval s ŠtB, veľmi pravdepodobne sa v tú chvíľu neriadil Duchom Svätým, ale nejakým iným duchom, ktorý ho v tej chvíli ovládal. Bol to strach? Karierizmus? Alebo dokonca naivná snaha nejako to so štátnou mocou „uhrať“? To však neznamená, že takému človeku máme právo upierať Ducha Svätého. Niektorí bývalí eštebáci navyše prešli úprimným pokáním, našli silu otvorene o svojom zlyhaní hovoriť a tiež sa ospravedlniť tým, ktorým ublížili. To si naopak vážim a považujem to priamo za dar Ducha.
Keď Písmo hovorí o jednote kresťanskej cirkvi, vždy to zahŕňa činnosť Ducha Svätého. Je to Duch, ktorý vytvára spoločenstvo veriacich v tele Kristovom. Ak teda cirkev nie je jednotná, nemá Ducha? V histórii sa totiž stalo, že aj Luther sa odčlenil od katolíckej cirkvi.
Martin Luther spočiatku nechcel zakladať novú cirkev, iba napraviť a obnoviť tú existujúcu, avšak realita bola nakoniec iná. V tomto zmysle reformácia úspešná nebola. Duch Svätý je jednoznačne silou zjednocujúcou, prekonávajúcou rozpory, pôsobiacou zmierenie. Musíme ale uvažovať nad tým, čo vlastne máme na mysli, ak hovoríme o jednote. Na tom nie je v súčasnom ekumenickom hnutí zhoda. Má byť jednota dosiahnutá i v organizačno-správnom zmysle? Alebo postačuje vzájomné uznanie a plné spoločenstvo okolo stola Pána? Je jednota totožná s uniformitou? Alebo má ísť skôr o jednotu v rôznosti? Ale akú mieru rôznosti pripustíme? Nad konkrétnymi výsledkami ekumenizmu môžeme mať rozpaky, avšak nemožno spochybniť, že na všetkých cirkevných úrovniach, počnúc miestnymi komunitami a končiac nadcirkevnými grémiami, existujú úprimné snahy o vzájomné porozumenie, zasypávanie starých priekop, spolupráca a spoločné slávenie bohoslužieb. Duch Svätý je v týchto snahách určite prítomný.
Charizmatické hnutie prinieslo zvýšený záujem o zázračné uzdravenie. Dnes vydávajú kresťania veľa svedectiev o tom, že Boh uzdravil ich choroby a vyliečil ich choroby bez použitia lekárskej pomoci, výlučne ako odpoveď na ich modlitby a vkladanie rúk. S pribúdajúcimi prípadmi a pribúdajúcimi svedectvami sa vynára otázka: Čo hovorí cirkev na tvrdenie, že uzdravovacie zázraky sa medzi Božím ľudom konajú aj dnes silou Ducha Svätého?
Na túto otázku som už čiastočne odpovedal. Dodám len, že zázračné uzdravenia nemožno jednoducho odmietnuť s odôvodnením, že sa nehodia do súčasného obrazu sveta formovaného prírodovedou. Vanutie Ducha Svätého nemôžeme vtesnať do žiadnych racionálnych predstáv a kategórií, nemožno mu vopred stanovovať hranice. Súčasne nás táto problematika núti nanovo premýšľať, čo vlastne rozumieme pod pojmom zázrak. Môže to byť predsa tiež udalosť, ktorá síce rozumu neodporuje, a predsa je nečakaným, prekvapivým Božím zásahom do našich ľudských štruktúr. Stopy Ducha nachádzame aj v našej každodennej skúsenosti: napr. tam, kde sa dvaja ľudia prestanú vzájomne obviňovať a hľadajú cestu zmierenia; tam, kde sa v bezvýchodiskovosti a márnosti objaví nová nádej; tam, kde človek vykročí von zo svojich biednych genetických a sociálnych daností; tam, kde sa ľudia vzoprú bezduchému a ubíjajúcemu diktátu spoločenských tlakov. To všetko je tiež zázrak.
Rýchly a rozsiahly rozmach charizmatického hnutia v dnešnej dobe môže naznačovať potrebu cirkvi venovať oveľa väčšiu pozornosť dielu Ducha Svätého aj v luteránskych cirkvách. Čo by ste odporúčali luteránskym cirkvám, aby im veriaci neutekali do rôznych charizmatických hnutí?
Netrúfam si dávať nejaké odporúčania, pretože situácia cirkvi, v ktorej pôsobím, je v mnohom ohľade iná. Odliv našich členov smerom k charizmatickým spoločenstvám sme prežili už pred nejakými tridsiatimi rokmi. V niektorých zboroch sa podarilo členov sympatizujúcich s charizmatickým hnutím integrovať a predísť ich odchodu do iných cirkví. Bol to pastoračne aj ľudsky náročný proces, ktorého výsledkom ale boli spoločenstvá, ktoré sú dnes duchovne bohatšie. Tradičné cirkvi by sa voči letničnej spiritualite nemali iba kriticky vymedzovať, ale tiež ju prijať ako výzvu k sebareflexii. Nastavuje nám zrkadlo, odhaľuje tie oblasti života viery, ktoré sme na vlastnú škodu nechali ležať ladom, a tak sa ich ujali iní, avšak spôsobom, ktorý nám nie je po chuti. Medzi tieto oblasti patrí napríklad úloha emócií v kresťanskej zbožnosti (vrátane liturgie) alebo vzťah medzi vierou a ľudskou telesnosťou.
Martina Kováčiková
