Ďalšie vieroučné pohoršenie má na svedomí článok v jednom z posledných čísel Evanjelického posla spod Tatier, periodika, ktoré vychádza vo vydavateľstve Tranoscius a je pod kuratelou súčasného vedenia cirkvi. Píše sa v ňom o podivných praktikách v cirkevnom zbore, v texte je používaná terminológia, ktorá nie je v súlade s evanjelickým a. v. učením.
V krátkom článku nazvanom Túžba po bábätku v Evanjelickom posle č. 37 z tohto roka „bohuznámi manželia“ opisujú, ako sa im od roku 2014 do tohtoročného leta nepodarilo počať potomka. Manželka v texte hovorí, že pre jej diagnóze to podľa lekárov nebolo možné. Tvrdí, že sa pre tento problém modlili a odovzdali ho s dôverou Pánu Bohu. „Počas koronakrízy sme sa v online priestore zblížili s jedným živým evanjelickým cirkevným zborom. V júni 2021 sme sa osobne stretli na službách Božích. Po skončení sa starší zboru a brat farár za nás modlili, aj za dar dieťaťa. Brat farár nás pomazal olejom,“ uvádzajú manželia v článku v Posle s tým, že nasledujúci mesiac zistili, že čakajú vytúžené dieťa. Svoje svedectvo označujú za fakt, že Boh koná zázraky aj v terajších časoch.
Po zverejnení článku sa na redakciu Lutherusu obrátili viacerí čitatelia, ktorí žiadali vysvetliť, čo na takéto praktiky hovorí evanjelická a. v. vierouka a či je prípustné pomazanie olejom. Zaujímali sa aj o to, aký je názor biskupov na označenie „živý evanjelický zbor“. Lutherus preto oslovil všetkých troch biskupov – Ivana Eľka, Jána Hroboňa a Petra Mihoča – s otázkami, ktoré to vlastne sú „živé evanjelické zbory“, kto ich kategorizuje a na základe akých parametrov. Redakcia sa zároveň pýtala, kto sú „starší zboru“, keďže v predpisoch sa tento termín o funkcionároch ani predstaviteľoch zboru nepoužíva. Biskupom sme tiež položili otázku, z čoho vychádza akt pomazania olejom pri modlitbe za počatie dieťaťa a či naša cirkev niečo podobné vôbec pozná. Na základe čitateľských podnetov sme ich žiadali zodpovedať aj otázku, či budú biskupi disciplinárne riešiť redaktorky Evanjelického posla spod Tatier, zodpovedné za jeho obsah, za šírenie vieroučných bludov v novinách, ktoré založil J. Janoška s cieľom, aby sa zamedzilo šíreniu sektárstva a vieroučných neprístojností v Liptove. Ani jeden z biskupov však na otázky nereagoval, čo znamená, že vrcholní predstavitelia cirkvi odmietajú vysvetliť vieroučné postoje svojim veriacim.
Lutherovo učenie, ktorým sa riadi ECAV na Slovensku, pritom pozná iba dve sviatosti – Krst svätý a Večeru Pánovu. Sviatosť pomazania chorých je špeciálnou sviatosťou, ktorú praktikujú katolíci. Nebýva priamo spojená s úmrtím, vykonáva sa pri vážnych ochoreniach, pred operáciami alebo pri slabosti starších a je možné ju opakovať. Protestantské cirkvi, medzi ktoré patrí aj tá naša, zrušili tradíciu sviatosti pomazania chorých. Reformátori totiž popreli sviatostnosť pomazania chorých. Preto Tridentský koncil obraňoval túto sviatosť na 14. zasadaní v roku 1551 v troch kapitolách a štyroch kánonoch. V predslove sa hovorí, že posledné pomazanie sa udeľuje na konci života. Prvá kapitola hovorí o ustanovení sviatosti Ježišom Kristom (Mk 6, 13; Jk 5, 14). Pokus obnoviť tento akt sa objavuje v niektorých pietistických evanjelikálnych skupinách v zahraničí. Vnášanie cudzích náuk a praktík do ECAV na Slovensku a ich vplyv na farárov a veriacich kritizoval v minulosti aj bývalý predseda Vieroučného výboru ECAV na Slovensku Ján Meňky. „Dnes žneme ovocie, že mnohí, hlavne mladí farári, ale nie vždy je to pravidlo, sú vieroučne mimo, nepoznajú naše učenie a šíria bludy aj medzi evanjelikmi,“ vysvetlil jeden zo seniorov ECAV na Slovensku. Zároveň dodal, že vinu vidí aj v pedagógoch na EBF UK a v ich povrchnej príprave študentov a budúcich kňazov.
Redakcia Lutherus
Foto: Shutterstock
