MYJAVA – V Kultúrnom dome Samka Dudíka v Myjave sa začiatkom apríla uskutočnila vernisáž panelovej výstavy venovanej jednej z najvýznamnejších osobností slovenskej diplomacie – právnikovi a diplomatovi Ivanovi Krnovi. Podujatie pripomenulo život rodáka z kopaničiarskeho kraja, ktorý sa podieľal na kľúčových udalostiach 20. storočia – od Trianonskej mierovej zmluvy až po vznik Organizácie Spojených národov.
Výstava predstavila život a dielo muža, ktorý sa z Myjavy dokázal presadiť na najvyšších poschodiach svetovej diplomacie. Autorskú koncepciu pripravil historik Slavomír Michálek z Historického ústavu SAV, grafický dizajn navrhol Jozef Hupka. Projekt vznikol v spolupráci občianskeho združenia Osobnosti pod Bradlom, Historického ústavu SAV a mesta Myjava, pričom jeho realizáciu podporili aj súkromní donori. Vernisáž sa konala 8. apríla a výstava bola verejnosti sprístupnená do 24. apríla, následne sa presunula do priestorov Gymnázia v Myjave.
Ivan Krno bol pri zrode Československa, pri Trianonskej mierovej zmluve aj pri vzniku Organizácie Spojených národov. Napriek tomu jeho meno pozná len málokto. Diplomat Ivan Krno patrí medzi najvýznamnejších Slovákov 20. storočia, a zároveň medzi tých, na ktorých sa doma takmer zabudlo.
Keď sa písali dejiny
„Nikdy nezabudnem…“ – tak sa začína spomienka Ivana Krna na chvíľu, ktorá sa zapísala do dejín Európy. Stál v blízkosti muža, ktorý mal v tej chvíli v rukách osud celého regiónu – Štefana Osuského.
Bolo 4. júna 1920 a podpisovala sa Trianonská mierová zmluva. Dokument, ktorý definitívne uzavrel kapitolu starého Uhorska a prvý raz jasne vymedzil Slovensko ako historický a geografický celok.
Krno nebol len náhodným svedkom. Patril do pracovného tímu československej delegácie. Videl, ako Osuský pristupuje k stolíku „rezko a hrdo“, s pokojom v tvári. A keď podpis padol, vedel, že je pri niečom, čo presahuje jeho vlastný život. Takéto chvíle sa dejú len raz za generáciu. A len málokto z nich je priamo pri tom.
Slovák medzi elitou
Ivan Krno patril k úzkej skupine Slovákov, ktorí stáli pri zrode československej diplomacie. V čase, keď sa nový štát len formoval, bolo potrebné nielen politické nadšenie, ale aj odbornosť, jazyková vybavenosť a schopnosť pohybovať sa v medzinárodnom prostredí. Krno tieto predpoklady mal.
Po pôsobení v Paríži pokračoval v diplomatickej službe v Ženeve, kde sa stal zástupcom v Spoločnosti národov – prvej veľkej medzinárodnej organizácii, ktorá mala zabezpečiť mier po prvej svetovej vojne.
Jeho kariéra postupne rástla. Pôsobil aj v Haagu pri medzinárodných súdnych inštitúciách, kde sa venoval právnym otázkam, ktoré boli základom fungovania štátov v povojnovom svete.
Nebola to náhoda. Bol to výsledok práce, odbornosti a presvedčenia, že konflikty medzi národmi sa majú riešiť právom, nie silou.
Pri zrode nového sveta
Vrchol kariéry Ivana Krna prišiel v čase, keď svet znovu stál na prahu zásadnej zmeny. Bola jar 1945. Druhá svetová vojna sa chýlila ku koncu a medzinárodné spoločenstvo hľadalo spôsob, ako zabrániť ďalšej katastrofe. Krno bol pri tom. Ako člen československej delegácie sa zúčastnil na konferencii v San Franciscu, ktorej výsledkom bolo založenie Organizácie Spojených národov.
Na jednom mieste sa stretlo 283 delegátov zo 46 krajín. Každý z nich niesol skúsenosť vojny a zároveň nádej, že nový systém medzinárodných vzťahov bude pevnejší než ten predchádzajúci. Krno patril medzi tých, ktorí túto nádej pomáhali pretaviť do konkrétnej podoby. Nebola to len symbolická účasť. Bol to aktívny podiel na zrode organizácie, ktorá mala – a dodnes má – ambíciu chrániť mier a bezpečnosť vo svete.
Muž práva a dialógu
Po skončení vojny jeho práca pokračovala na ešte vyššej úrovni. V roku 1946 sa stal právnym poradcom prvého generálneho tajomníka OSN, Trygve Lieho. Sedem rokov pôsobil v centre diania, kde sa formovali pravidlá fungovania novej organizácie.
Jeho úlohou nebolo len interpretovať právo. Podieľal sa na jeho tvorbe, na nastavovaní mechanizmov, ktoré mali zabezpečiť, aby sa medzinárodné spory nekončili vojnou, ale rokovaním.
Krno bol presvedčený, že základom mierového spolužitia je dialóg a rešpektovanie medzinárodného práva. Táto myšlienka dnes znie samozrejme. V jeho dobe však bola bolestne vybojovaná skúsenosťou dvoch svetových vojen.
Z Myjavy do sveta
Jeho životný príbeh má v sebe aj silný kontrast. Narodil sa v Myjave – v prostredí, ktoré bolo vzdialené veľkým diplomatickým centrám sveta. A predsa sa z tohto prostredia dostal až do Paríža, Ženevy, Haagu a napokon do New Yorku, na miesta, kde sa tvorili dejiny.
Aj preto dnes zaznieva myšlienka, že pripomínať si jeho pamiatku nie je len pohľadom do minulosti. Je to investícia do budúcnosti – najmä pre mladú generáciu, ktorá v jeho príbehu môže vidieť, kam až môže viesť vzdelanie, odhodlanie a služba verejnému dobru.
Keď Ivan Krno v roku 1961 zomrel v New Yorku, jeho odchod nezostal bez odozvy. Naopak, reagovalo naň samotné vedenie Organizácie Spojených národov.
Generálny tajomník Dag Hammarskjöld ho označil za „jedného zo skutočných pionierov Spojených národov“, ktorý organizácii priniesol neoceniteľný prínos a výrazne sa podieľal na budovaní jej právnych základov. Takéto hodnotenie nevzniká zo zdvorilosti. Je výsledkom práce, ktorá presiahla hranice jednej krajiny.
Krno podľa neho priniesol organizácii „neoceniteľný a dlhotrvajúci prínos“. Podieľal sa na budovaní jej právneho základu, riadil právnu činnosť sekretariátu a aj po odchode do dôchodku pokračoval v práci pre jej rozvoj.
Zvlášť zdôraznil jeho oddanosť medzinárodnému právu a spolupráci medzi národmi – hodnotám, na ktorých OSN stojí dodnes. Takéto hodnotenie nedostáva každý diplomat.
Doma zabudnutý
A predsa doma, na Slovensku, zostalo jeho meno dlhé roky v úzadí. Nie preto, že by jeho význam bol menší. Skôr na-
opak. Práve jeho medzinárodná kariéra, viazaná na Československo a neskôr na OSN, ho akoby vzdialila od domáceho historického vedomia.
Aj preto dnes zaznieva, že dlh voči Ivanovi Krnovi sme začali splácať až nedávno. Výstavy, prednášky či odborné štúdie postupne vracajú jeho meno tam, kam patrí. Napríklad iniciatívy občianskeho združenia Osobnosti pod Bradlom alebo aktivity samosprávy v Myjave ukazujú, že jeho príbeh začína znovu rezonovať. Zaznela aj myšlienka premenovať miestne gymnázium na Gymnázium Ivana Krna – ako trvalú pripomienku jeho odkazu.
Nie je to len symbol. Je to snaha vrátiť do verejného priestoru príbeh človeka, ktorý presiahol hranice svojej krajiny.
Na Slovensku sa meno Ivana Krna začína v posledných rokoch znovu pripomínať aj prostredníctvom verejných podujatí. Počas vernisáže výstavy v Myjave na jeho význam upozornil historik Slavomír Michálek. Ako pripomenul, Krno patril „k nepočetnej elitnej skupine slovenských diplomatov, ktorí stáli pri zrode Československa a pôsobili na vysokých postoch v medzivojnovom období“.
Podobné aktivity pripravujú aj slovenské diplomatické inštitúcie v zahraničí – napríklad na veľvyslanectve v Haagu či v Stálej misii Slovenska pri Organizácii Spojených národov v New Yorku.
Odkaz, ktorý zostáva
Krnov život nebol len sledom funkcií a titulov. Bol to príbeh viery v poriadok, ktorý má stáť na práve, nie na sile. V presvedčení, že aj medzi národmi môže existovať spravodlivosť, ak sa buduje na dialógu a rešpekte. Dnes, v čase napätí a konfliktov, znie tento odkaz možno ešte aktuálnejšie než v jeho vlastnej dobe.
Pripomínať si Ivana Krna neznamená len vracať sa k jednej významnej osobnosti minulosti. Znamená to klásť si otázku, aké hodnoty chceme niesť ďalej.
Bol to diplomat, ktorý veril v silu práva, v zmysel dialógu a v potrebu spolupráce medzi národmi. Neboli to prázdne slová – boli to princípy, ktoré pomáhal uvádzať do praxe v čase, keď svet hľadal novú rovnováhu po dvoch ničivých vojnách.
Aj dnes sa ukazuje, aké krehké sú tieto hodnoty. A práve preto má zmysel vracať sa k ľuďom, ktorí ich dokázali nielen obhajovať, ale aj budovať.
Možno práve v tom je Krnov príbeh výnimočný. Nebola to hlučná sláva, ktorá by ho sprevádzala. Jeho život sa odohrával skôr v zákulisí veľkých rozhodnutí – tam, kde sa tvorí rámec sveta, v ktorom potom žijú milióny ľudí. A predsa jeho práca zanechala stopu, ktorú si všimol aj svet. Otázka zostáva, či si ju všimneme aj my.
Peter Bzdúch
(redakčne upravené)
