ZVOLEN – Západný dištrikt ECAV na Slovensku zorganizoval online „Kázňové prípravky k adventu a Vianociam 2025“ pre duchovných, na ktoré si ako lektora pozval metodistického kazateľa a publicistu Petra Vaďuru. Tento krok vyvolal rozpaky najmä pre otázku, prečo cirkev, ktorá má stovky vlastných duchovných, nedokáže zabezpečiť školiteľa z vlastných radov.
V pondelok 24. novembra sa na online platforme uskutočnili kázňové prípravky s názvom „Cesta cez tmu v kontexte proroka Abakuka“, určené pre evanjelických farárov Západného a Východného dištriktu ECAV. Ako hosť a lektor sa predstavil metodistický kazateľ, publicista a rozhlasový redaktor Peter Vaďura. Práve táto skutočnosť vzbudila pozornosť – aj preto, že Metodistická cirkev má iné teologické východiská ako Evanjelická cirkev augsburského vyznania.
Podľa viacerých duchovných i laikov to poukazuje na absenciu interných kazateľských autorít v ECAV, ktoré by boli schopné viesť školenia pre vlastných farárov. Cirkev, ktorá má viac ako tristo duchovných a teologickú fakultu, si musí – paradoxne – prizývať lektora iného vierovyznania.
„Je to vizitka duchovnej vyprázdnenosti a úpadku kázňovej kultúry. Kázeň sa stala rutinným referátom bez Ducha, bez osobného svedectva viery. A tam, kde chýba duchovný obsah, prichádzajú odborníci zvonka,“ povedal pre našu redakciu jeden z evanjelických farárov, ktorý sa na prípravke zúčastnil, no nechcel byť menovaný.
Zarážajúce je aj to, že ECAV pritom disponuje vlastnými teológmi, kazateľmi a pedagógmi, ktorí majú dlhoročné skúsenosti s homiletikou, biblickou exegézou i duchovným vedením. Napriek tomu sa cirkev spolieha na externé osobnosti z iných denominácií.
Podľa účastníkov stretnutia sa Vaďura vo svojom vystúpení venoval téme tvorby a štruktúry kázne. Jeho prístup bol síce profesionálny, no viacerí duchovní poukázali na to, že metodistické chápanie kazateľskej služby sa v niektorých bodoch líši od luteránskeho dôrazu na milosť, sviatosti a vyznanie viery.
Niektorí cirkevníci sa pýtajú, prečo sú dnešné kázne také prázdne a bez života. Podľa osloveného duchovného sa kázeň dnes často pripravuje len ako technická úloha, nie ako modlitba, nie ako svedectvo, ktoré vzniká z prežitého stretnutia s Bohom. „Ak Duch Svätý nevanie, ani najlepšia rétorika nič nezmôže. Kázne, ktoré sa rodia z rozumu, no nie zo srdca, nezapaľujú. A ak farár sám nie je dotknutý Božím slovom, ťažko môže dotknúť iných,“ uviedol duchovný. Podľa neho možno práve preto musí cirkev hľadať inšpiráciu mimo vlastných hraníc, lebo vo vnútri akoby sa už prestalo veriť, že Duch Svätý môže pôsobiť aj v našich farároch, ak sa Mu otvorí priestor.
V čase, keď sa ECAV zaoberá predovšetkým majetkovými a organizačnými otázkami, sa aj táto udalosť javí ako symptóm väčšieho problému – ústupu duchovného poslania do úzadia. Kázeň, ktorá by mala byť srdcom služieb Božích, sa stáva len formálnou povinnosťou.
„Ak kázne neoslovujú, problém nie je len v slovách, ale v duchu, ktorý ich vyslovuje. Tam, kde Duch Svätý mlčí, aj najkrajšie vety zostanú prázdne. A naopak – tam, kde Duch pôsobí, aj jednoduché slovo môže preniknúť do srdca. Evanjelická cirkev potrebuje viac než nové metódy; potrebuje znovu objaviť živý zdroj kazateľskej moci – Ducha Svätého, ktorý jediný dokáže premieňať ľudí aj slová,“ dodal duchovný.
Redakcia Lutherusu
Foto: Albatros
