Trpezlivosť je zo všetkých cností tá najvznešenejšia a v Písme svätom je vysoko chválená a odporúčaná samým Duchom Svätým. Učení pohanskí filozofi ju síce vyzdvihovali, ale nepoznali jej pravý základ, pretože boli bez Božej pomoci. Epiktétos, múdry a uvážlivý Grék, veľmi dobre povedal: „Trp a buď zdržanlivý.
Martin Luther
Luther pripomína, že trpezlivosť patrí medzi najvznešenejšie kresťanské cnosti – nie pre jej pasivitu, ale pre jej vnútornú silu veriť, dúfať a vytrvať, aj keď sa navonok nič nemení. V Písme je trpezlivosť znova a znova oslavovaná ako ovocie Ducha (Gal 5, 22), ako znak pravej viery, ktorá dôveruje Bohu aj uprostred skúšok.
Zaujímavé je, že aj pohanskí filozofi si trpezlivosť cenili – Epiktétos, stoický mysliteľ, hovoril: „Trp a buď zdržanlivý.“ A hoci jeho slová nesú múdrosť, Luther ich pripomína len ako ľudskú snahu – pokus stáť pevne bez opory v Bohu. Taká trpezlivosť síce môže pôsobiť ušľachtilo, ale nemá trvalý základ, pretože nevyviera z milosti, ale z vlastnej vôle.
Skutočná kresťanská trpezlivosť je však viac než len sebaovládanie. Je to vierou podopieraná dôvera, že Boh nestratil kontrolu, aj keď my stratíme pôdu pod nohami. Je to trpezlivosť, ktorá nevychádza z chladu a apatie, ale z hlbokej nádeje, že Boh koná, aj keď mlčí.
Pre Luthera je trpezlivosť praktickým dôkazom viery – nie je to cnosť pre výnimočných, ale potrebná výbava každého veriaceho. Jej základom nie je filozofia, ale kríž – Kristov aj náš. Ako píše apoštol Pavel: „V nádeji sme boli spasení. (…) Ak však dúfame v to, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame.“ (R 8, 24 – 25, ekumenický preklad)
