Krajan Paul Stacho z Kanady k jubileu storočnice časopisu Krásy Slovenska vzdal hold svojmu starému otcovi

Martinský rodák Pavel Stacho s učiteľom Milošom Janoškom, ktorý sa narodil v Jasenovej v rodine evanjelického biskupa Juraja Janošku, sa vrchovatou mierou zaslúžili v januári 1921 v Liptovskom Svätom Mikuláši o vznik najstaršieho kontinuálne vychádzajúceho časopisu na Slovensku.

slovenskezahranicie.sk

slovenskezahranicie.sk

„Hneď po vítaní nového roka som zodvihol telefón a zavolal na Slovensko do redakcie Krásy Slovenska. Vinšoval som do krajiny medzi Tatrami a Dunajom KRÁSISTOM lepší, a predovšetkým zdravší rok 2021. Ako sami dobre viete, rok 2020 bol riadne poznačený koronavírusom nielen pre Slovákov doma, ale aj pre nás, čo žijeme na rôznych kontinentoch sveta. Minulý rok som sa tešil s manželkou na stretnutie Krásistov, ktoré býva pravidelne organizované pravidelne koncom mája.

Každý rok sa to strieda, raz je to na turisticky atraktívnych miestach stredného Slovenska, inokedy v jeho západných regiónoch či do tretice na príťažlivom slovenskom východe. Človeku by nestačilo veru ani sto rokov, aby objavil všetky krásy Slovenska. Minulý rok nám to však nevyšlo, keďže neviditeľný vírus, schopný poraziť aj Goliáša, všetkému zabránil. No nezabudol som, že my – krásisti domáci, ale aj zahraniční, musíme mať vieru, modliť sa, predovšetkým však konať a dúfať, že sa táto cholera raz celkom iste pominie a že sa znovu budeme môcť stretávať v očarujúcich kútoch nášho Slovenska.

Dedov partner, kamarát a spoluzakladateľ, doslova guru slovenskej turistiky Miloš Janoška by to asi v dnešnom politicky korektnom jazyku vyjadril jeho citátom, ktorý je dodnes platný pre všetky slovenské generácie: „Spoznaj svoju otčinu.“ Táto múdrosť a zároveň aj výzva platí pre každého uvedomelého Slováka a Slovenku doma, ale aj pre nás, zahraničných Slovákov. Rok 2021 máme totiž aj skutočne jubilejný. Čaká nás oslava storočnice prvého čísla časopisu Krásy Slovenska. V januári 1921 v Liptovskom Svätom Mikuláši vybehlo z tlačiarenskej rotačky firmy Klimes premiérové číslo Krás Slovenska. Storočná kontinuita trvá súvislo do dnešných dní a verím, že ešte dlho pretrvá. Aj keď, prirodzene, v ostatných rokoch prechádzame na celom svete stále viac a viac do digitálnych a internetových médií.

V januárových dňoch 2021 sa často túlavam po okolí rieky Niagary. Nostalgicky meditujem a predstavujem si, aký mohol byť život pred sto rokmi. Teda v dobe, keď sa rodili prvé čísla časopisu Krásy Slovenska. Viem si predstaviť, že to neboli ľahké časy. Rozpadlo sa vtedy veľmocenské Rakúsko-Uhorsko. Po svete sa ešte šírili dozvuky vojny a epidémie španielskej chrípky. Bolo to v podstate krátko po skončení prvej svetovej vojny. Slovensko sa stalo súčasťou novovznikajúcej prvej Československej republiky. Ako národ sme boli značne zaostalí, bez vlastnej hrdosti, ba aj, žiaľ, v časti obyvateľstva až negramotní. Chýbala nám inteligencia, nemali sme skúsenosti ani tradíciu spravovania samostatného, slobodného a nezávislého štátu.

Vtedy môj dedo – Pavel Stacho – spoločne so svojím priateľom Milošom Janoškom dobre vedeli, že treba v prvom rade pozdvihnúť myslenie slovenského národa – a to aj v oblasti rozvoja turistiky, poznávania svojej rodnej vlasti. A tak i preto spoločne išli za vytúženým cieľom: založiť hodnotný vzdelávací časopis. Aj ho nazvali priliehavo: KRÁSY SLOVENSKA.

Nemal som to potrebné šťastie, aby som osobne poznal svojho starého otca. Narodil som sa totiž osem rokov po jeho smrti. Nuž ale, keďže som svetlo sveta uzrel v rovnaký deň ako môj starý otec – 17. novembra, moji rodičia dlho neváhali. Razom boli rozhodnutí a po mojom starom otcovi dodnes nosím jeho meno aj priezvisko. Nuž a Pán nad nami zrejme zariadil aj to, že po dedovi som zdedil aj nejaké gény. Totiž všetko to, čo som o ňom nemohol vedieť, som sa dozvedel postupne z rozhovorov s nebohým otcom Branislavom (1916 – 2008), ktorý ešte ako 92-ročný turista mal skutočne perfektnú pamäť. Pol roka pred otcovým skonom sme po večeroch rozoberali pozemský život a často mi rozprával o jeho detstve a o tom, aký bol jeho otec, čiže môj starý otec. Oboznámil ma teda s mnohými zaujímavosťami zo života môjho starého otca.

Pavel Stacho – môj starý otec (17. november 1887, Martin – 26. júl 1946, Trenčín) pochádzal z uvedomelej, národne orientovanej slovenskej roľníckej rodiny z Turčianskeho Svätého Martina. Jeho otec Ľudovít Stacho, čiže môj pradedo, bol takisto veľký národovec a je pochovaný len pár metrov od akademického maliara Martina Benku na Národnom cintoríne v Martine.

Áno, v minulosti stredoslovenský Martin zohrával hlavnú úlohu v rámci Slovenska v boji o prežitie slovenského národa. Dedo Pavel Stacho, národovec, spisovateľ, vyrastal medzi viacerými slovenským duchom preniknutými dejateľmi, ktorí žili v čase útlaku v Rakúsko-Uhorsku. Na tú dobu získal pomerne vysoké vzdelanie: v Martine absolvoval obchodnú akadémiu v rokoch 1901 – 1904. Mal dar od Boha na jazyky. Plynule ovládal maďarčinu, nemčinu, poľštinu, ruštinu a francúzštinu.

Pavel Stacho pracoval po skončení školy ako úradník v Martinskom pivovare (1904 – 1907). Potom v rokoch 1907 – 1908 pôsobil v cárskom Rusku a vo Varšave vo firme Bratia Országhovci. V rokoch 1908 – 1912 už zasa v Liptovskom Mikuláši vo firme Kovac & Stodola. V roku 1912 pracoval na území terajšieho Rumunska ako úradník v Moskovitskovej továrni v meste Oradea. V rokoch 1912 – 1920 v Úverovej, neskôr už premenovanej Slovenskej banke v Ružomberku. V rokoch 1920 – 1922 pracoval ako správca v evanjelickom vydavateľstve Tranoscius v Liptovskom Svätom Mikuláši. V rokoch 1922 – 1924 ako hlavný účtovník kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach. A od roku 1925, až kým neodišiel do večnosti, ako prokurista vo francúzskej textilnej firme Tiberghien v Trenčíne (v roku 1949 sa premenovala na Merinu).“

Paul Stacho, vnuk spoluzakladateľa časopisu Krásy Slovenska
Foto: Paul Stacho

Predchádzajúca

Ďalšia

Odoslať komentár

Prosím Prihlásiť sa uverejniť komentár

error: Obsah je chránený!!