Neťahajte cudzie jarmo s neveriacimi… (2K 6, 14)
Morálny marazmus v našej krajine, ktorý sa naplno prejavil po vražde novinára, vzbudil mnohé hlasy, volajúce po náprave v rôznych oblastiach života. Začala sa zdôrazňovať napríklad nutná očista súdnictva a prokuratúry. Niektorí politici poukazujú na to, že boj proti korupcii by mal byť vecou cti národa. Mohutnejú hlasy volajúce po odchode tých, ktorí páchali a kryli nepravosť, a tak stratili dôveru. Niektorí už odišli, iným sa nechce. Len naša cirkevná vrchnosť akosi mlčí o marazme v cirkvi, ktorý sa v ničom nelíši od toho svetského. Zrejme si myslí, že cirkvi sa to netýka, lebo teraz sú pri moci umazaní, tak si pozakrývajú a pozametajú súdy, disciplinárne orgány aj svoje osobné zlyhania.
Keďže ufúľaní s ufúľanými ťahajú vždy za rovnaký povraz, naoko to vyzerá, že nespokojných je len niekoľko krikľúňov s nenaplnenými ambíciami. Vedenie cirkvi preto vykrikuje, že ASloZ je prameňom všetkého zla. Snaha všetko umlčať, protivníkov zastrašiť, robiť dojem, že cirkev žije plnohodnotným životom je evidentná. Len sa to akosi nedarí, ani nepodarí. Zbrane nečistej a neúprimnej evanjelizácie môžu priniesť opačný efekt, svet o naše svedectvo nebude stáť. Špinavými rukami a špinavým srdcom sa Božie dielo šíriť nedá. Aj naši predkovia to jasne pomenovali – bez Božieho požehnania márne naše namáhania. Ozývajú sa aj hlasy volajúce po zmierení v cirkvi. O čo tu vlastne ide? Aké zmierenie chceme?
Hriech delí našu cirkev
Zmierenie, udobrenie, svornosť v cirkvi je iste žiadúca. Veď Božie slovo hovorí: „Hľa, aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú.“ (Ž 133) Ale je možné zmieriť sa s hriechom, nečistými praktikami, skutkami tmy? Pán Ježiš hovorí: „Nenazdávajte sa, že som priniesol mier na zem, nepriniesol som mier, ale meč.“ (Mt 10, 34) Ako to vlastne je? Pán Ježiš iste dáva pokoj, radosť, želá si svornosť, ale poukazuje aj na hriech. A je to hriech, ktorý rozdeľuje. Áno, zlo nechce byť zviditeľnené, chce sa ukazovať ako anjel svetla, a preto tasí meč. Zlo, hriech delí i našu cirkev. Nie sú to bratia a sestry volajúci po náprave. Cirkevné zbory združené v ASloZ požadujú obrodu cirkvi od základu, vernosť Božiemu slovu. Aby cirkev bola domom modlitby a nie pelešou lotrov, kryjúcou zlo.
Cirkev tvoria nedokonalí, hriešni ľudia. Ale cirkev musí mať „v krvi“ hriechy vyznávať a zlo vylúčiť zo svojho stredu. Toto v našej cirkvi chýba a terajšie vedenie tu zlyhalo na celej čiare. Všetko chce zakryť, lebo vraj odkrývanie zla cirkvi škodí. Nie je to pravda. Naša cirkev v prvom rade potrebuje pokánie. Hriech vyznať, priznať, opustiť a sľúbiť polepšenie. Inej cesty vpred niet. Na evanjelizáciu bez pokánia Božie požehnanie nepríde, len úpadok, a taká evanjelizácia môže byť doslova rúhaním. Cirkev musí byť hodnoverná, bez pokánia to nepôjde. Určite nepomôže predvádzanie sa, výborné rečnícke či spevácke výkony, veľavravnosť, skrátka divadlo. Pravda sa oklamať nedá, za pravdou stojí Boh a On ju vyvedie na svetlo sveta, napriek snahe skryť ju pod koberec.
Cirkev v morálke zlyhala
V cirkvi majú duchovní dôležité miesto. Oni by v prvom rade mali dbať na jej zdravý rast a vývoj. Nie sú vlastníkmi cirkvi, ale služobníkmi – a to je poriadny rozdiel. Cirkev tu nie je na to, aby duchovným zabezpečila pohodlný život, komfort na farách vybudovaných z peňazí cirkevníkov. Miesto kúrenia a svietenia, vedenia záhaľčivého života, majú byť príkladom zverenému stádu, viesť ho k pravej zbožnosti, dbať o rozkvet dobra, pravdy a spravodlivosti. Pritom myslia len na seba, vlastné dobro, svoj pokoj. Mnohí farári sú radšej poschovávaní po kútoch, aby na nich nedovidelo oko vedenia cirkvi. Aby sa mali dobre, aby niektorí dostávali „úplatky“, aby kariérne rástli vo funkciách, nevyslovia žiadnu kritiku, žiadnu túžbu po náprave. Je to neskutočná zbabelosť a slabosť, aké úprimne veriaci farári v minulosti nikdy neprejavili, radšej sa vzdali výhod a kariéry. Cirkev má byť zdrojom morálnej sily, neustálej morálnej obnovy národa. A tu ECAV zlyháva na celej čiare.
Neodovzdané kompletné účtovníctvo Reformaty, mimoúčtovné zásahy do účtovníctva, zneužitie zahraničnej pomoci na Sigorde, krádeže, zneužívanie cirkevného majetku atď. sú hriechy, ktoré dlhé desaťročia budú kričať, žalovať a upozorňovať. Vojdú do jej histórie. Budú žalovať na všetkých, duchovných aj neordinovaných, ktorí kryli zlo. Pred týmto súdom neujdeme. Budú žalovať na biskupov, seniorov, duchovných, ktorí pôsobili na prelome 20. a 21. storočia v ECAV a nič nevideli, nepočuli. Slepí vodcovia však kázali… a viedli cirkev do úpadku. Jednoducho jedni bojujú zjavne proti pravde, iní zaliezli, títo „hrdinovia“ viery spoza bučka sledujú, ako sa to skončí a kam sa prikloniť. Aká to úbohosť od duchovných. Tu však zvolávam: „Sláva statočným.“
Duchovní sú v hlbokej kríze
Cirkev ťažko zlyhala, duchovný stav zvlášť. Práve mnohí duchovní nepochopili zmysel svojej práce, svoje poslanie. Snaha zmanipulovať cirkev zo strany niektorých duchovných je evidentná. Som presvedčený, že teória bývalej seniorky K. Hudákovej, že cirkevná tlač má v prvom rade pekne písať a nie kritizovať, je absolútny a nebezpečný blud. Tlač nám má ukazovať, nastaviť zrkadlo, akí sme a volať po náprave. Cirkev má byť pre svoj národ, pre svet soľou, svetlom a nie dávať falošné ilúzie. Je správne žiť medzi „snílkami“ či falošnými ľuďmi? Určite nie.
Duchovní sú v hlbokej kríze, aké poslanie má ZED? Kde bol a kde je, keď v cirkvi dochádzalo a dochádza k takým závažným deformáciám? Nevideli, nepočuli a pritom chcú viesť niekoho do neba. Komické. Kto vám uverí, kto vás môže brať vážne? Do čela stavajú zdiskreditovaných, a tí, hoci formálne pod ťarchou dôkazov možno priznali svoje poklesky, v skutočnosti životom dokazujú, že nič nepochopili. Sú hanbou cirkvi, žiaľ, aj statočných duchovných. Nechápu, že na dôkaz svojho pokánia mali stáť v prvom rade bojovníkov za čistú cirkev. Vôbec nechápu, kde je miesto a aké je poslanie ozajstného služobníka Božieho.
Čo povedať na záver? Duchovní, spamätajte sa, zobuďte sa. Vlak odchádza. Nie kritika vás zhadzuje, zhadzujete sa sami svojou zbabelosťou, mlčanlivosťou a svojimi skutkami. Nechcete vidieť, počuť, zatvárate oči a zapchávate uši pred zjavnými hrubými pokleskami. Ale z toho bude treba vydať počet. Upozorňujem, že ako farári môžete skončiť na okraji spoločnosti ako náboženskí táraji bez chrbtovej kosti, ktorých nikto nebude brať vážne. Neboli ste ani studení, ani horúci, nehľadali ste pravdu a nebojovali za ňu, ani za čistotu „svojej“ cirkvi. O čo vám vlastne ide? O pravdu určite nie. Neťahajte cudzie jarmo s neveriacimi. Ak niekto ukazuje na hriech a volá po náprave cirkvi, tak sú to cirkevné zbory, ktoré sa nebáli vstúpiť do ASloZ. Preto sú takí nenávidení. Sláva statočným, vydržte. Končím slovami: Neťahajte cudzie jarmo s neveriacimi.
Imrich Lukáč, bývalý generálny dozorca ECAV na Slovensku
