V stredu 2. augusta sa budova pražského ústredia Českobratskej cirkvi evanjelickej symbolicky obliekla do sviatočného, keď ju ozdobili dve rómske vlajky. Akcia upozorňuje na Pamätný deň rómskeho holokaustu a nadväzuje na ďalšie ekumenické a spomienkové stretnutia.
Pred 79 rokmi, v noci z 2. na 3. augusta 1944, nacisti zlikvidovali tzv. cigánsky rodinný tábor v Osvienčime-Březinke. V plynových komorách koncentračného tábora vtedy zavraždili okolo 4 300 Rómov a Sintov. Rómovia z celej Európy si preto tento deň pripomínajú ako Pamätný deň rómskeho holokaustu.
Symbolické vyvesenie vlajok na Husovom dome v pražskej Jungmannovej ulici nadväzuje na ekumenické stretnutie, ktoré sa konalo v predošlý deň pred budovou husitského komunitného centra na pražskom Žižkove, kde sa na Námestí Barikád konala bohoslužba k pripomienke výročia rómskeho holokaustu.
Zástupcovia rómskej komunity, občianskej spoločnosti i cirkví, medzi ktorými nechýbali napríklad evanjelický farár pre menšiny Mikuláš Vymetal, duchovní Cirkvi československej husitskej patriarcha Tomáš Butta, David Tonzar a Zdeněk Břeň, pripomenuli príbehy utrpenia, statočnosti a vyzdvihli ich dôležitosť aj pre dnešnú dobu.
Medzi inými pri bohoslužbe zaznelo aj autentické svedectvo z druhej svetovej vojny, ako ho zaznamenala kniha Čo mi doma rozprávali (R-Mosty, 2001, s. 20-21):
„Raz ma matka poslala v zime po mlieko k sedliačke. Práve sa narodilo dievčatko a potrebovalo mlieko. Išla som bosá a padal sneh. Keď som došla k sedliačke a prosila ju o mlieko, vyhodila ma. Mala pri sebe ubytovaného nemeckého dôstojníka, ktorý rozumel po slovensky, takže vedel, čo potrebujem. Vyšiel za mnou von. Hrozne som sa zľakla a chcela som utiecť, ale spadla som do snehu. Pristúpil ku mne, zdvihol ma a doviedol dovnútra. Poručil mi, aby som si sadla, tak som so strachom počúvla. Keď videl moje nohy opuchnuté a odreté do krvi, rozkázal jej, aby mi dala niečo na nohy a priniesla jedlo. Tá sa na mňa pozerala zamračene, ale poslúchla. Priniesla mi jedlo a ja som sa bála jesť. Povedal mi, že sa nemusím báť, že má doma aj deti. Spýtal sa ma, na čo potrebujem mlieko. Keď som mu odpovedala, rozkázal jej, aby mi dala nejaké jedlo so sebou.
O chvíľu sedliačka priniesla mlieko, zemiaky, múku, cukor, čaj, meltu a masť. On pridal ešte cigarety a čokoládu. Mala som doslova plný hrniec jedla. Nakoniec mi priniesla galoše. Bola som šťastná, že nesiem rodine jedlo a že mám svoje prvé topánky. Najedená a celá šťastná som poďakovala a utekala domov. Keď som prišla domov, mamička už mala strach, kde som. Keď videla veľa jedla, myslela si, že ma Nemci znásilnili a za to mi dali jedlo. Musela som prisahať, že sa mi nič také nestalo. Vtedy mamička začala plakať a povedala mi, že sa budem vedieť o seba v živote postarať.“ Tento príbeh babičky si pamätám, pretože má dobrý koniec.
Odpoveďou na tento príbeh bol biblický verš:
„Blahoslavení milosrdní, lebo oni milosrdenstva dôjdu.“ (Mt 5, 7)
Nasledoval príhovor farára Mikuláša Vymetala:
„Pre mňa ako pre evanjelického farára je história dôležitá a premýšľam, ako sa vzťahuje k Biblii a ak našej súčasnosti. Utrpenia, statočnosti a milosrdenstva je v Biblii mnoho. Násilníci dôjdu odplaty – v žalmoch sa dočítame, že toho, kto miluje násilie, Hospodin nenávidí a zošle naň dážď žeravého uhlia a horiacej síry. Odvaha je aj pre biblických ľudí dôležitá vlastnosť: „Buď rozhodný a udatný, nemaj strach a nestrachuj sa, lebo Hospodin je s tebou“, opakuje sa v Biblii stále znova a znova. Milosrdenstvo je postoj k životu, ktorý môžu prejavovať všetci – kresťania aj ateisti. Je to vždy pomoc konkrétnemu človeku – a v Biblii má krásne zasľúbenie: Blahoslavení milosrdní, lebo oni milosrdenstva dôjdu.
Na Deň rómskeho holokaustu by sme si mali pripomenúť, že rómsky i ukrajinský národ počas vojny veľa trpeli a trpia aj v súčasnosti. Ukrajinský a rómsky národ teda spája utrpenie. Trpí ale vždy jednotlivec. Aj tí, ktorí trápia druhých, sú vždy jednotlivci. Väčšina vojnových zločincov nebola po vojne potrestaná, ani sadistický riaditeľ a suroví dozorcovia z koncentračného tábora v Letoch, ktorí mali na svedomí stovky ľudských životov. Môžeme si pripomenúť, že Boh vie o utrpení a hnevá sa na tých, ktorí trápia druhých. Ten, kto zažije niečo zlé a odovzdáva to ďalej, utrpenie len šíri.“
Zdroj: e-ecav.cz
Text a fotografie: Jan Stojaspal
