Žijú, pracujú a podnikajú na Slovensku, ďaleko od rodnej krajiny. Často je spoločnosť a kultúra, v ktorých sa u nás ocitli, úplne iná ako to, z čoho prišli. Rozhodne sú pre nás Slovákov častejšie prínosom ako bremenom. Sú naším oknom do veľkého sveta. „Naši” cudzinci. My „našinci” im dlhujeme naše porozumenie.
Som Cristian Estrella, žijem v Banskej Štiavnici a pracujem v oblasti hudby a komunikácie. Umelecký výraz a kultúru vnímam ako prostriedky osobného aj kolektívneho rozvoja.
Ako ste sa ocitli práve na Slovensku, v malej krajine v strede Európy?
V roku 2015 som produkoval a viedol reláciu „Limbo“ v rádiu FM LA TRIBU 88.7 v Buenos Aires. Prišla mi hudba od jednej slovenskej umelkyne. Urobil som s ňou rozhovor a ostali sme v kontakte, až kým sme sa nespoznali v Prahe osobne. A potom sme sa presťahovali na Slovensko.
Aký bol váš prvý dojem, keď ste sem prišli?
Poloha obcí a miest, cesty, príroda. Všeobecné usporiadanie. Veľmi sa to líši od Buenos Aires. Žil som však v Patagónii, čo je porovnateľné. Nielen veľkým prisťahovalectvom z Európy, ale aj krajinou. Jazyk bol pre mňa šokom. To, že som nič nerozumel, bolo spočiatku zábavné, ale neskôr to bol vážny problém. Tento rok som ho začal študovať, a aj keď to ide pomaly a je to zložité, samotný proces učenia mi prináša úľavu.
Čo sa vám u nás páči? Čo je u nás lepšie ako vo vašej pôvodnej vlasti?
Predvídateľnosť a stabilita sú aspekty dôležité pri plánovaní. Bezpečnosť. Aj keď pandémia zmenila svet, tu je možné sa vydať po ceste bez sociálnych a ekonomických prekvapení, ako sa to pravidelne opakuje v Argentíne. Fascinuje ma historické bohatstvo. Európa je kultúrne veľmi rozmanitá. Maďarsko, Rakúsko, Česká republika, Taliansko, Francúzsko, Španielsko… mohol som cestovať a cítiť jej pulz v mojej krvi, azda aj vďaka mojim nemeckým, talianskym a baskicko-francúzskym predkom. Žiaľ, moja vlasť je bohatá, ale mladá. Má jednu z najväčších sladkovodných rezerv planéty. To vedie k zásahom do politiky zo zahraničia, a v súčasnosti aj cez silu médií, ktoré nastoľujú témy, ktoré spoločnosť odvádzajú od toho, čo je podstatné. Zabraňujú rozvoju a ochudobňujú ľudí. Argentína je deviata najväčšia krajina na svete. Zmestili by sa do nej Španielsko, Francúzsko, Nemecko, Česká republika, Spojené kráľovstvo, Portugalsko, Maďarsko, Bulharsko, Írsko a Rakúsko. A ešte by ostalo takmer 470 tisíc kilometrov štvorcových. Slovensko má 49 035 kilometrov štvorcových. Toto dáva predstavu o tom, aké je zložité v Argentíne vládnuť.
Naopak, čo sa vám nepáči? Čo je u nás horšie?
My Románi sme srdeční. Osobné odstupy sú menšie. Veľa nad tým rozmýšľam. Nie je to horšie ani lepšie, je to spôsob bytia. Tu trvá dlhšie získať si dôveru ľudí. Spočiatku ma to šokovalo. Myslel som si, že robím niečo zle. Potom som pochopil, že je to možno kvôli podnebiu, kultúrnej rôznorodosti alebo nedávnym sociálnopolitickým dejinám. Ale ak a keď sa po čase otvoria, Slováci majú veľké a sladké srdce. To je veľmi dôležité pre prisťahovalcov, ktorí si potichu so sebou nesú neviditeľné bremeno, ktorého sa nikdy nezbavíme. Srdcia tých, ktorých milujeme, sú ďaleko. Rodina, priateľstvá… a tiež spomienky. Ulice našich miest, chute, vône… je ťažké to opísať.
Tiež si myslím, že by sa malo zlepšiť zdravotníctvo. Platí sa veľa za služby, ktoré nie sú dobré. Z rodinných dôvodov som šiel do jednej nemocnice, kde nebol toaletný papier ani uteráky. Urobilo to na mňa veľmi zlý dojem.
Hovorí sa, že slovenská kuchyňa je ťažko stráviteľná: samé mäsá, veľa tukov a grilovania, málo rýb, zeleniny a ovocia. Ako sa vám darí s ňou vyrovnať?
V tomto zmysle je veľmi podobná argentínskej, ktorá má zároveň výraznú taliansku stopu. V našej výžive je veľa mäsa, múky, syrov… ale v posledných rokoch sa to zmenilo, keď sme objavili požehnanie zeleniny, obilnín a strukovín. Tu sa to deje tiež. Nemám problémy so slovenskou kuchyňou, ale je pravda, že napríklad na tržniciach nie je taká pestrá ponuka. Všeobecne platí, že to, čo je chutné, nie je veľmi zdravé. Treba dosiahnuť vyváženosť. Pokúšam sa pestovať a zberať dyne, paradajky, mrkvu a veľa ovocia. Tunajšia pôda je štedrá.
Máte pocit, že ste sa stali alebo stávate akceptovaným členom miestnych komunít, či už cirkevných, profesijných alebo iných? Skúste povedať, prečo áno, alebo prečo nie.
Áno. Tiež vďaka môjmu vlastnému rozhodnutiu otvoriť sa. Keď ma iní ľudia spoznávajú a chápu moju situáciu, otvoria sa. Hovorí sa, že slovenský jazyk je jeden z najťažších. To nepochybne pôsobí rušivo. Ale po rokoch sa cítim byť integrovaný. Čoraz viac ma pozývajú k tvorbe kultúry, či už aby som hral naživo, komponoval, organizoval rozhlasové dielne pre mladých, alebo pre deti, keď sa učia vyrobiť bubny z plechovky a papiera… Milujem komunikáciu a používam zdroje, ktoré mám poruke. Grafický dizajn, strihanie videí, maľovanie… Je toho veľa, čo chcem ponúknuť spoločnosti, v ktorej žijem, a našťastie cítim, že o to existuje skutočný záujem.
Ako vnímate svoj život na Slovensku dnes?
Páči sa mi. Tak, ako bude napredovať moja výuka jazyka, tiež sa budem môcť viac snažiť o spájanie kultúr oboch krajín. Je to osobná výzva. Dúfam, že koronavírus sa skončí, aby sme si mohli znova vychutnávať život plnými dúškami. A že sme sa naučili, ako si na seba všetci spoločne dávať väčší pozor.
Viete, čím žije súčasná slovenská spoločnosť?
Vo všeobecnosti áno, aj keď vám chcem lepšie rozumieť. Čítam jeden blog v španielčine, ktorý píše o týchto veciach a tiež zvyknem počúvať španielske vysielanie RTVS. Zaujíma ma spoločenský a politický život miesta, na ktorom žijem. Mali by sme sa do neho zapájať všetci, lebo ide o kolektívny osud, ktorý môžeme meniť.
Verejnosť šokovali brutálne zločiny spáchané na Slovensku na cudzincoch, najmä vražda jedného občana Filipín a ťažké ublíženie na zdraví ďalšiemu z Dominikánskej republiky. Stretli ste sa aj vy osobne u nás s akýmkoľvek prejavom xenofóbie, rasizmu alebo inej nenávisti?
Nie často, aj keď som si všimol určité diskriminačné postoje. Xenofóbia je strach. Človek sa pred odlišnosťou cíti byť bezbranný a zvykne sa brániť útokom. To je paradox, ktorý vidno na viacerých úrovniach. Deje sa to aj pri pohlavnej selekcii, a to dokonca aj v tej iste komunite. Je to veľmi, veľmi bazálne. Zdoláva sa to výchovou a integráciou, a kultúra hrá základnú rolu.
Čo by ste na Slovensku chceli zmeniť a ako?
Rád by som pracoval v prospech tejto integrácie. Teraz sa o to snažím v projekte Mira Tus Manos (Pozri sa na svoje ruky – p. p.), v ktorom mixujem folklór s elektronikou. A páči sa to! Viackrát ma požiadali, aby som zložil hudbu pre divadlo. Témy boli vždy veľmi zaujímavé. Mojím nespochybniteľným prostriedkom je vniknutie do kultúry pomocou komunikácie a umenia. Je dôležité uvedomovať si zachovanie prostredia, najmä vzorcami spotreby a využívania zdrojov, ale aj medziľudských vzťahov. Tieto vzorce musíme vylepšovať, lebo dedíme zdevastovanú planétu s obrovskou stratou duchovných hodnôt. Nepriateľom je automatizácia. Treba posilniť medzigeneračné putá, obnoviť učenosť, zachovať si a kultivovať ľudskosť a empatiu, ktoré z nás robia výnimočný druh.
Ako si predstavujete Slovensko, prípadne svoje miesto v ňom o päť, o desať, o dvadsať rokov?
To je rozsiahla otázka… kiežby Slovensko rástlo v sociálnej inklúzii a regionálnej integrácii. Nech sa odbúra veľa predsudkov a politika pôsobí v prospech ľudí. Možno sa budem môcť prejaviť ako aktívny aktér v kultúre. Chcel by som si založiť rodinu, žiť v prírode a častejšie cestovať do Argentíny.
Kto bol alebo je vo vašej pôvodnej vlasti najznámejší Slovák a prečo?
Úprimne, nepoznal som príbeh žiadneho Slováka, a ani moji známi nevedia označiť nejakú osobnosť.
Skôr, než ste zostali žiť u nás, čo ste o Slovensku vedeli? Aký produkt, ľudská vlastnosť, geografický pojem, dielo, firma, činnosť či šport vám napadli, keď sa povedalo „Slovensko”?
Nič. Nula. Nevedel som, v ktorej časti Európy sa nachádza ani som nepoznal jeho kultúru. V Argentíne si veľa ľudí mýli Slovensko so Slovinskom, a dokonca veľa ľudí ani nevie, že Československo sa rozpadlo.
Ako vidíte budúcnosť svoju, Slovenska, celého sveta?
Som optimista, musíme vychádzať z optimizmu, aj keď prichádzajúce signály sú zlé. Potrebujeme pozitívny vývoj. K tomu existujú fantastické prostriedky. Treba ozdraviť kolektívneho ducha, aby sa rozdiely stali kolektívnou hodnotou a nie problémom.
Existuje podľa vás Boh?
Ak existuje kvet, vták, láska v objatí, súcit, milosrdenstvo a vďačnosť; ak existuje tolerancia, zázrak narodenia a svetlá spomienka na niekoho, kto odišiel; ak existuje odpustenie, spravodlivosť a solidarita… tak áno, Boh existuje. Verím, že tento Stvoriteľ, všadeprítomný, oveľa inteligentnejší ako človek, sa neustále prejavuje. Dostáva každú chvíľu rôzne podoby v každej kultúre. Je v nás, a môžeme sa usilovať o stav milosti a vďaky, aby sme to prejavili.
Čitateľmi nášho týždenníka sú najmä veriaci evanjelici na Slovensku, zväčša starší, ale kriticky rozmýšľajúci etnickí Slováci, Maďari a aj z iných národností. Čo by ste im odkázali?
Tak, ako rastieme, život sa pretvára. Čo bolo dôležité kedysi, dnes nie je, a naopak. Ale viera ostáva. Niekedy ju živíme lepšie, niekedy horšie. Je hlavnou hnacou silou života. A ten, kto žije vedľa mňa, sa má dobre, ak sa jeho situácia zlepšuje, aj ja sám sa zlepšujem. Sme prepojení a cesty života sú nepredvídateľné. Ďakujem za váš život skrze vieru a za to, že ste otvorili svoje srdcia môjmu malému príbehu vo vašej nádhernej krajine.
Ďakujem za rozhovor.
A ja vám, za to, že ste mi dali príležitosť sa prejaviť.
Rozhovor pripravil a preložil Svetozár Gavora
