Na synode v tomto roku zazneli aj informácie o inštitúciách a pracoviskách patriacich pod ECAV na Slovensku. Sú medzi nimi aj viaceré projekty, ktoré prinášajú nezodpovedané otázky. Napríklad o ich financovaní.
Synodáli si okrem iného vypočuli zhodnotenie činnosti mediálneho oddelenia a mediálneho výboru. V súvislosti s jeho fungovaním sa od nástupu súčasného vedenia ozývajú výrazne kritické hlasy, ktoré pripomínajú, že tlačová tajomníčka GBÚ Jana Nunvářová síce poberá nadštandardný plat, ktorý farári nedosahujú zrejme ani z polovice, no vykonanú prácu za ňou nevidno. Stačí sa pozrieť napríklad na facebook cirkvi, kde produkuje krátke správy zložené z pár viet. Oficiálna webová stránka ECAV, ktorá v minulosti zhromažďovala informácie a správy z celého Slovenska, dnes neprináša takmer žiadne správy. Dokonca aj na videozamyslenia, ktoré mediálne oddelenie pripravuje, a žoviálne úvahy I. Eľka s názvom Milí moji sa musia skladať ľudia formou milodarov. Asi aj preto v správe pre synodu kládli dôraz na „pozvanie ľudí k darcovstvu“.
V ECAV funguje Centrum histórie, ktoré pozostáva z archívu, knižnice a Múzea Lutherovej reformácie. Samotné múzeum otvorili pred dvoma rokmi. Podľa informácií Lutherusu o centrum ako celok vrátane múzea nie je veľký záujem, čo sa odzrkadľuje na pomerne značnej hospodárskej strate tejto inštitúcie. Vysoké náklady má aj Edukačno-misijné centrum. Synode však predložili len výdavky na prevádzku a nie aj mzdy pracovníkov týchto organizácií.
Centrum histórie aj Edukačno-misijné centrum pritom boli nápadmi bývalého vedenia ECAV na Slovensku. Orgány však ich vznik v tom čase neschválili, keďže už v nich panovala nenávisť voči vrcholným predstaviteľom. Vzápätí, keď sa dostali k moci ľudia, ktorí vyvíjali najväčší odpor voči vtedajšiemu vedeniu, neštítili sa ich projekty prevziať, schváliť a zrealizovať. Ide predovšetkým o prípad Edukačno-misijného centra, ktoré bolo v minulosti navrhované ako Akadémia vzdelávania. Bývalý biskup M. Klátik na tento účel dokázal zabezpečiť zdroje, no práve kvôli nenávisti opozičníkov nedostal príležitosť tento projekt uskutočniť. Teraz svoje centrum financujú aj z Fondu finančného zabezpečenia, do ktorého sa pod nátlakom musia skladať cirkevné zbory – pôvodne s cieľom zvýšiť mzdy farárov. „Podstata tohto centra je pritom absolútne odklonená od pôvodných nápadov. Teraz nás v centre školia ako nejakých manažérov vo firme a cirkev menia na obchodnú spoločnosť. Synoda sa vraj zaoberala aj tým, aby boli tieto nezmyselné školenia pre nás farárov dokonca povinné. Jasné, veľa to stojí a farári o to nemajú v skutočnosti žiadny záujem. O laikoch ani nehovoriac, no im to na rozdiel od duchovných nemôžu prikázať,“ vyjadril sa jeden z farárov.
Každopádne pohľad do správy o týchto inštitúciách ukazuje, že všetky strediská idú do mínusu a musia byť dotované. Pritom ak sa cirkev chce tváriť ako firma, mali by skôr prevažovať výnosy nad nákladmi. Umelo tak vytvára výdaje, ktoré mohli byť radšej použité na prilepšenie farárom, pretože výška ich platov neraz nedosahuje ani zákonné minimum.
R