S hlbokým žiaľom, ale v nádeji vzkriesenia a života večného sme prijali správu, že 10. novembra 2025 vo veku 49 rokov nečakane a tragicky zomrel
evanjelický a. v. farár Mgr. Ján Ľahký.

Posledná rozlúčka so zosnulým bratom farárom sa uskutoční v sobotu 15. novembra 2025 o 13:00 hod.
v Dome smútku v Krpeľanoch.

Nech Boží pokoj poteší všetkých smútiacich.

The post Zomrel evanjelický a. v. farár Ján Ľahký first appeared on Lutherus.

BRATISLAVA – V radoch duchovných Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) vládne napätie, aké tu dávno nebolo. Podľa viacerých nezávislých zdrojov vedenie Združenia evanjelických duchovných (ZED) pripravuje vylúčenie niekoľkých farárov zo svojich radov. Nie pre morálne previnenia či porušenie cirkevných zásad, ale preto, že si dovolili uplatniť zákonný nárok na doplatenie mzdy.

Medzi tými, ktorí čelia tlaku, je aj bývalý biskup Západného dištriktu ECAV Milan Krivda. Požiadal o doplatenie mzdy v súlade so zákonom – podobne ako ďalší farári, ktorým cirkev dlhodobo vyplácala menej, ako stanovuje zákon. Namiesto podpory zo strany stavovskej organizácie však prišla hrozba vylúčenia. Krivda sa napokon rozhodol zo združenia vystúpiť sám. Ako hovoria niektorí jeho kolegovia, bolo by nedôstojné, aby sa nechal vtiahnuť do vnútorných sporov, ktoré nezodpovedajú vážnosti jeho postavenia ani povahe cirkvi. „Svojím rozhodnutím dal jasne najavo, že sa nenechá znevažovať ani zapájať do malicherných hier,“ uviedol jeden z farárov, ktorý nechcel byť menovaný.
Pripomeňme, že skupina približne desiatich duchovných podala výzvy a žaloby na doplatenie zákonom garantovanej mzdy (1,6-násobku minimálnej mzdy). Ide o štandardný pracovnoprávny nárok, ktorý cirkev podľa nich dlhodobo ignoruje. Namiesto právneho riešenia však vedenie cirkvi a aj samotné ZED-u reagujú morálnym a vnútrocirkevným nátlakom.
ZED, ktorý by mal byť stavovskou oporou duchovných, sa podľa kritikov správa skôr ako disciplinárny orgán lojality voči vedeniu cirkvi než ako organizácia, ktorá stojí na strane zákona, spravodlivosti a háji svojich členov.
Zákonník práce pritom hovorí jasne, že zamestnávateľ je povinný dodržiavať minimálne mzdové štandardy. V prípade duchovných je zamestnávateľom cirkev, ktorá na platy dostáva štátne príspevky. Ak sú mzdy nižšie, právnici to označujú za porušenie pracovnoprávnych predpisov, ktoré možno vymáhať aj súdnou cestou.
Fakt, že sa vedenie združenia odhodlalo siahať po vylučovaní duchovných, ktorí uplatňujú svoje zákonné práva, mnohí farári považujú za otvorenú dehonestáciu stavovskej cti. Obzvlášť šokujúce je, že takýto postup smeruje voči bývalému biskupovi, ktorý počas svojej služby zastával jednu z najvyšších funkcií v cirkvi.
„Títo ľudia stratili úctu k čomukoľvek posvätnému aj k vlastnému stavu,“ hovorí jeden z duchovných.
Veriaci, ktorému už došla trpezlivosť, opisuje situáciu ešte ostrejšie: „Najskôr mu odobrali status emeritného biskupa, potom aj kríž emeritného biskupa, a teraz ho idú vylúčiť. To nie je len neúcta, to je pohŕdanie všetkým, čo je sväté. Duchovní, ktorí kedysi stáli bok po boku pri oltári, dnes medzi sebou vedú zákulisné boje ako nepriatelia. Navonok sa usmievajú, zdravia sa ,Pán Boh s vami’, ale v srdci im driemu ostré zuby vlkov pripravených roztrhať každého, kto si dovolí povedať pravdu.“
„Je to hanba pred Bohom i pred svetom,“ dodáva s dôrazom. „Čo povedia, keď budú stáť pred Božím súdom? Ako obhája, že ponižovali svojich spolubratov za to, že si dovolili uplatniť zákonné práva? Čím budú argumentovať, keď Pán položí otázku: ,Kde je tvoja láska k bratovi?´ Ticho nebude odpoveďou. A falošné úsmevy ich nezachránia.“
Celý prípad vrhá vážny tieň na obraz cirkvi v očiach verejnosti. Kým v iných profesiách by odborové alebo stavovské organizácie stáli po boku svojich členov, v ECAV sa deje opak – duchovným hrozia sankcie zvnútra. Kritici hovoria o atmosfére strachu a lojalitného tlaku, ktorá poškodzuje cirkev doma i navonok.

Redakcia Lutherusu

The post Združenie duchovných čelí kritike. Za zákonné požiadavky chcú vylučovať vlastných členov vrátane bývalého biskupa. first appeared on Lutherus.

MODRA-KRÁĽOVÁ – Evanjelický cirkevný zbor v Modre-Kráľovej pozýva na slávnostné evanjelické hody, ktoré sa uskutočnia v nedeľu 2. novembra pri príležitosti 150. výročia pamiatky posvätenia kostola

Slávnostné služby Božie s Krstom svätým, Večerou Pánovou a posviackou obnoveného chrámu a fary sa začnú o 9.30 h v Evanjelickom kostole v Modre-Kráľovej. Akt posviacky vykoná Pavel Kollár, senior Bratislavského seniorátu ECAV na Slovensku.
Počas slávnosti bude odhalená pamätná tabuľa s menami ôsmich kňazov, ktorí doteraz pôsobili v Modre-Kráľovej, a na fasáde fary pribudne pamätná tabuľa Jánovi Vladimírovi Jurkovičovi, bývalému seniorovi, administrátorovi dištriktu, osvetovému pracovníkovi a politikovi pri príležitosti 160. výročia jeho narodenia.
Po obednej prestávke sa program presunie späť do kostola, kde o 14.30 h zaznie organový koncert Lenky Lennerovej, Dis. art., pri príležitosti 360. výročia narodenia J. S. Bacha. Koncert predstaví rôzne polohy Bachovej tvorby od prelúdií a fúg cez chorálové predohry až po diela rozličných štýlov.
Súčasťou popoludňajšieho programu bude aj autorská prezentácia dvoch odborných publikácií – o Vladimírovi Jurkovičovi (autor Martin Kováč) a o pripravovanej monografii o dejinách cirkevného zboru (autor Radim Pačmár). Akademici z Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave priblížia proces reštaurovania historických portrétov evanjelických farárov, ktorých autorom je Jozef Berger. O živote a diele maliara porozpráva jeho rodinný príbuzný. Hudobnými vstupmi (na organe i dychových nástrojoch) obohatia program aj hostia – partneri z Nemecka.
Počas celého dňa budú sprístupnené štyri fotografické výstavy – dve v Zelenom lese a ďalšie dve v Jurkovičovej škole vedľa fary. Výstavy predstavia históriu kostola, život zboru, ako aj vojnové pamätníky postavené z iniciatívy tunajších farárov. Pred Jurkovičovou školou budú vystavené výtvarné práce detí a mládeže na tému „Chrám Boží“.
V kostole sa návštevníci môžu tešiť aj na výtvarné diela akad. sochára Viliama Lovišku a prof. Ing. arch. Janky Krivošovej – olejomaľby, pastely a art protisy, ktoré dokumentujú dlhoročnú spoluprácu s miestnym cirkevným zborom.
Zároveň budú vystavené zreštaurované portréty šiestich evanjelických farárov od Jozefa Bergera z roku 1972, ktoré boli obnovené odborníkmi z VŠVU. Séria bude doplnená novým portrétom ThDr. Ivana Tótha.

The post Evanjelické hody v Modre-Kráľovej. Deň vďaky, spomienok a umenia. first appeared on Lutherus.

BECKOV – Slávnostné podujatie pri príležitosti odhalenia pamätníka Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, rodákovi z Beckova, sa začalo 20. septembra službami Božími v evanjelickom kostole. Na podujatí sa zúčastnili zástupcovia cirkvi, štátnej správy, samospráv i kultúrnych inštitúcií. Zúčastnení boli všetci traja biskupi ECAV na Slovensku.

Hneď úvod služieb Božích vzbudil pozornosť administrátor cirkevného zboru Stará Turá farár Ľuboš Činčurák, ktorý privítal hostí. Porušil zaužívaný cirkevný protokol, keď ako prvých privítal štátnych predstaviteľov, až následne predstaviteľov cirkvi.

Podľa cirkevného poriadku by pritom malo byť poradie opačné – na prvom mieste majú byť uvádzaní cirkevní predstavitelia a až potom predstavitelia štátu. Tento moment pôsobil neštandardne a v očiach viacerých prítomných oslabil dôstojnosť celého úvodu podujatia. Slávnosť, ktorá mala byť dôstojnou pripomienkou významnej osobnosti slovenských dejín, sa tak začala nešťastným faux pas.
Kázeň predniesol generálny biskup Ivan Eľko. Použil v nej motív známej epizódy z evanjelia, keď Ježiš podáva ruku Petrovi topiacemu sa vo vlnách. Na jej základe rozvinul úvahy o dvoch životných fázach kresťana – o „explózii“ mladosti, plnej plánov a výkonov, a o „implózii“ staroby, keď sa človek učí odovzdanosti Bohu. V tomto kontexte použil slová, ktoré u viacerých starších veriacich vyvolali silné rozhorčenie.
„Starnúci človek už nie je schopný mať o Bohu, o sebe, o živote iba vzletné myšlienky. Už nie je schopný podávať veľké výkony a plniť veľké predsavzatia. Nie je silný, ani zdravý, skôr zahorknutý a unavený,“ povedal Eľko počas kázne.

Slová o „zahorknutých a unavených starých ľuďoch“ zazneli v plnom kostole, kde väčšinu prítomných tvorili práve veriaci v seniorskom veku z Beckova a okolitých cirkevných zborov. Viacerí účastníci po skončení služieb Božích vyjadrili sklamanie a rozčarovanie.

„Čakali sme povzbudenie, nie urážku,“ povedala jedna z prítomných žien, dlhoročná členka cirkevného zboru, ktorá nechcela byť menovaná. Iný účastník konštatoval: „Tie slová boli pastoračne necitlivé. Generálny biskup by mal vedieť, ako k seniorom hovoriť s úctou.“

Hoci Eľko vychádzal z kázne nemeckého evanjelického kazateľa Ulricha Parzanyho, ktorá bola pôvodne adresovaná seniorom a mala povzbudzujúci charakter, spôsob, akým použil jej časti, pôsobil skôr ako neosobná prednáška než živé zvestovanie. Teologicky možno súhlasiť s dôrazom na „odkázanosť na Krista“, ale pastoračne sa kázeň minula účinku – najmä v okamihu, keď kazateľ charakterizoval starobu povrchne a neempaticky.
„Výrok o zahorknutosti je v príkrom rozpore s biblickým obrazom staroby ako obdobia múdrosti a požehnania,“ komentoval vysokoškolský pedagóg z Evanjelickej bohosloveckej fakulty (EBF) UK, ktorý si želal ostať v anonymite. „Aj keď možno chcel pomenovať reálne duchovné zápasy človeka v starobe, zvolil nešťastnú formuláciu, ktorá zovšeobecnila a zranila. Pastorácia starých ľudí si vyžaduje jemnosť, úctu a zdôraznenie ich hodnoty. Luther v Malom katechizme i v kázňach zdôrazňuje štvrté prikázanie – úctu k rodičom a starším. Nazvať seniorov ‚zahorknutými a unavenými‘ pôsobí necitlivo a kontraproduktívne.“

Eľko tiež spája Parzanyho obraz s Hurbanom – mladý Hurban „explodoval“, starší „implodoval“. Literárne je to efektné, ale historicky a teologicky to znie plocho. Hurban podľa teológa EBF UK predsa aj v starobe zostal bojovník, nepoddajný, zápasil o cirkevné princípy. Redukovať jeho duchovný vývoj na „implóziu“ pôsobí skreslene. Luther by Hurbana nespájal s psychologickými kategóriami, ale s Kristovým krížom – jeho sila bola v slabosti, jeho zápas v odkázanosti na Krista: „Kázeň je formálne uhladená, má obrazy, má odvolanie na text Písma (Ž 131), má aplikáciu na Hurbana. No štýl je typicky Eľkov: akademicko-rečnícky, s tendenciou k moralizujúcemu tónu. Namiesto jednoduchého, ostrého evanjelia (‚sme hriešni, ale Kristus nás drží a zachraňuje‘) sa kázeň topí v obrazoch, slovách ako ‚implózia‘, ‚explózia‘, ‚gigantická osobnosť‘, Lutherovské jadro – ospravedlnenie z viery – sa akoby stratilo v rétorickej hmle,“ dodal pedagóg EBF UK.

Po službách Božích viacerí prítomní diskutovali o kázni i medzi sebou. „Chápem, že chcel povedať niečo duchovné, ale nepochopil, ako to vyznie v kostole, kde sedia naši starí rodičia,“ uviedol jeden z mladších účastníkov. „Miesto povzbudenia zaznela neúcta,“ dodala iná žena.

Starší ľudia podľa nej tvoria chrbtovú kosť väčšiny cirkevných zborov. Sú to oni, ktorí v dobách neslobody udržiavali zborový život, ktorí prichádzajú pravidelne na služby Božie, ktorí z vlastných prostriedkov opravovali kostoly, platili odvody a odovzdávali vieru ďalej. Mnohí z nich niesli cirkev v časoch, keď to nebolo „moderné“ ani výhodné.

„Ak práve táto skupina počuje z kazateľnice slová o ‚zahorknutosti a únave‘, prirodzene to vyvolá pocit neúcty a nepochopenia. Nejde len o nešťastnú vetu, ide o to, že v očiach mnohých veriacich potvrdzuje obraz vedenia cirkvi, ktoré hovorí zhora, s odstupom, bez zakorenenia v konkrétnych životoch ľudí,“ uviedol pre Lutherus duchovný ECAV.

Rozpaky vyvolal aj samotný záver služieb Božích. Po požehnaní generálny biskup Ivan Eľko improvizovane vyzval farára, aby „povedal, čo sa bude diať ďalej“. Pokus o žart v prítomnosti štátnych a cirkevných predstaviteľov pôsobil rozpačito. „Biskup má byť pripravený a dôstojne zastávať svoj úrad,“ poznamenal jeden z účastníkov.

Beckov tak neostal iba miestom odhalenia pamätníka Jozefa Miloslava Hurbana, ale aj zrkadlom, v ktorom sa cirkev mohla uvidieť vo svojich silných stránkach – v tradícii, dejinách, vo viere, ale aj v slabinách, ktoré si žiadajú pokánie a zmenu prístupu duchovných predstaviteľov cirkvi.

Redakcia Lutherusu

The post Necitlivé výroky biskupa Eľka zatienili pripomienku Hurbana first appeared on Lutherus.

RIMAVSKÁ PÍLA / TISOVEC – S hlbokým zármutkom, no aj s veľkou vďakou si veriaci spomínajú na diakona Jána Belicu st., ktorý zomrel v sobotu 27. septembra vo veku 75 rokov. Pre generácie mládeže v Tisovci a Rimavskej Píle bol viac než len diakonom či dozorcom cirkevného zboru – stal sa duchovným otcom, sprievodcom a priateľom.

Ján Belica sa narodil v Likieri, v tom čase v okrese Hnúšťa. V roku 1989 sa prihlásil na diakonský kurz a odvtedy až do roku 2014 pôsobil ako diakon v Cirkevnom zbore Rimavská Píla.
Bol známy svojou vrúcnou vierou a neúnavnou prácou s deťmi a mládežou. Mnohí ho oslovovali jednoducho „ujo Janko“. Viedol mladých k piesňam a modlitbám, učil ich dôverovať Bohu a vytváral atmosféru, v ktorej sa rodila živá viera.

„Spomíname si na spoločné stretnutia besiedky i evanjelickej mládeže, kde vždy vedel vytvoriť atmosféru dôvery a radosti. Pamätáme si chvíle na táboroch, kde sme pri ohni spievali, modlili sa a smiali sa spolu s ním. Tam sa rodili naše prvé kroky viery. Bol s nami v radostiach i v ťažkostiach, vždy ochotný vypočuť, poradiť a povzbudiť,“ napísala Janka v mene mládeže.
Aj po rokoch dospelí s vďačnosťou priznávajú, že bez jeho obetavosti, modlitieb a trpezlivej služby by ich cesta k viere vyzerala inak. „To, čo do nás zasial, prináša ovocie v našich rodinách i v každodennom živote,“ dodala.

Na správu o úmrtí zareagovalo množstvo ľudí, ktorí sa podelili o svoje spomienky. „Janko mal dar zhromažďovať mládež okolo seba – na tú dobu veľmi nezvyčajné a mimoriadne pozitívne. Po príchode na Rimavskú Pílu táto jeho aktivita pokračovala. Pamätám si, keď mi raz volal, aby som mu prišla pomôcť nacvičiť piesne. Otvorila som dvere a uvidela plnú miestnosť mladých – Pílanov, Tisovčanov. Bolo to niečo neuveriteľné,“ spomína jedna z jeho spolupracovníčok.

S vďakou si na Jána Belicu zaspomínal aj jeho spolužiak Martin: „S Jankom sme spolu absolvovali diakonické štúdium v rámci ECAV. Janko bol skromný a úprimne veriaci brat, ktorý sa nehral na kresťana. Pozostalej rodinke vyjadrujem úprimnú sústrasť s nádejou na vzkriesenie a večný život.“

Obrad pohrebnej rozlúčky sa uskutočnil v utorok 30. septembra v Evanjelickom kostole v Rimavskej Píle.

The post Zomrel diakon Ján Belica, bol vzorom viery pre mládež first appeared on Lutherus.

Trpezlivosť je zo všetkých cností tá najvznešenejšia a v Písme svätom je vysoko chválená a odporúčaná samým Duchom Svätým. Učení pohanskí filozofi ju síce vyzdvihovali, ale nepoznali jej pravý základ, pretože boli bez Božej pomoci. Epiktétos, múdry a uvážlivý Grék, veľmi dobre povedal: „Trp a buď zdržanlivý.
Martin Luther

Luther pripomína, že trpezlivosť patrí medzi najvznešenejšie kresťanské cnosti – nie pre jej pasivitu, ale pre jej vnútornú silu veriť, dúfať a vytrvať, aj keď sa navonok nič nemení. V Písme je trpezlivosť znova a znova oslavovaná ako ovocie Ducha (Gal 5, 22), ako znak pravej viery, ktorá dôveruje Bohu aj uprostred skúšok.
Zaujímavé je, že aj pohanskí filozofi si trpezlivosť cenili – Epiktétos, stoický mysliteľ, hovoril: „Trp a buď zdržanlivý.“ A hoci jeho slová nesú múdrosť, Luther ich pripomína len ako ľudskú snahu – pokus stáť pevne bez opory v Bohu. Taká trpezlivosť síce môže pôsobiť ušľachtilo, ale nemá trvalý základ, pretože nevyviera z milosti, ale z vlastnej vôle.
Skutočná kresťanská trpezlivosť je však viac než len sebaovládanie. Je to vierou podopieraná dôvera, že Boh nestratil kontrolu, aj keď my stratíme pôdu pod nohami. Je to trpezlivosť, ktorá nevychádza z chladu a apatie, ale z hlbokej nádeje, že Boh koná, aj keď mlčí.
Pre Luthera je trpezlivosť praktickým dôkazom viery – nie je to cnosť pre výnimočných, ale potrebná výbava každého veriaceho. Jej základom nie je filozofia, ale kríž – Kristov aj náš. Ako píše apoštol Pavel: „V nádeji sme boli spasení. (…) Ak však dúfame v to, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame.“ (R 8, 24 – 25, ekumenický preklad)

The post Lutherove reči pri stole first appeared on Lutherus.

Keď som bol ešte farárom, pamätám si druhú májovú nedeľu, keď sme mali aj v našom kostole slávnostné služby Božie ku Dňu matiek, deti mali pripravený program a pre matky malý darček. V ten deň prišla do kostola aj žena, ktorú som tam ešt

e nevidel. Sadla si do poslednej lavice, potichu, bez spevníka, len tak. Bola nenápadná, v očiach mala niečo medzi napätím a pokojom, akoby si po dlhom čase sadala na miesto, kde sa to všetko kedysi začalo. Po službách Božích som sa jej prihovoril. Chvíľu sme stáli pri dverách kostola, keď medzi rečou povedala: „Dnes by mala moja mama narodeniny. Ona ma vždy brávala do kostola.“ V tej vete sa zrazu otvoril celý príbeh. Neprikrášlený, bez vysvetlení, ale plný významu. Tá jedna spomienka niesla v sebe viac viery než mnohé kázne. Bol to návrat – možno len na jeden deň, možno navždy. Ale bol úprimný. Mlčky som prikývol a v tej chvíli som pochopil, že niektoré návraty nemajú slová. Že cesta do chrámu vedie často cez spomienku, cez slzu, cez ticho. Že niekedy práve vtedy, keď nevieme, čo povedať, sa začína skutočný dialóg s Bohom.

Nie všetci prichádzajú do chrámu z rovnakých dôvodov. Niekto kvôli viere, iný zo zvyku. A niekto preto, lebo mu v srdci chýba mama. V kostole sedíme vedľa seba, často bez toho, aby sme vedeli, aký príbeh si ten druhý nesie. A predsa nás spája viac, než si uvedomujeme – vďačnosť, spomienka, túžba.

Deň matiek nie je cirkevný sviatok v pravom zmysle slova. Nezaraďuje sa medzi sviatky liturgického roka, ktoré si každoročne pripomíname v súvislosti so životom Ježiša Krista, ako sú Vianoce, Veľká noc, Zjavenie Krista Pána či Letnice. A predsa sa v ňom skrýva čosi posvätné. Pripomína nám ruky, ktoré nás prvé držali, pery, ktoré sa za nás prvé modlili, hlas, ktorý nás prvý učil Otčenáš. Pripomína nám kolísavý krok, ktorý nás sprevádzal cez chorobu, aj prísny pohľad, keď sme ušli z cesty. Pripomína nám vôňu nedeľného obeda, pohladenie po vlasoch pri večernej modlitbe, ticho v izbe, keď sme plakali a niekto pri nás mlčky sedel, nehovoril nič, len bol prítomný celým srdcom. Nie je to len nostalgia. Je to pokorné uznanie, že k viere nás často doviedli ženy, o ktorých sa možno nekáže, ktoré nestáli na pódiách, ale ich viera bola ako studňa – hlboká, čistá a stála. Bez ich tichej vernosti by sa mnohé príbehy viery vôbec nezačali.

V Liste Timoteovi čítame o viere, ktorá sa najprv zrodila v jeho starej matke Loide a potom v jeho matke Eunike. Je to jednoduchá zmienka, ale nesie váhu generácií. V mnohých rodinách to boli matky a staré matky, ktoré zachovali iskru viery v časoch, keď bolo ľahšie mlčať. Keď mužská odvaha nestačila – keď bolo ťažké nahlas vyznať vieru, stáť pevne alebo niesť kríž zodpovednosti – často to boli ženy, ktoré zotrvali. Ich trpezlivosť, ich modlitby a ich tiché skutky zachovali to, čo by inak zaniklo. Nenápadne, ale vytrvalo – cez pieseň pri kolíske, cez biblický príbeh pred spaním, cez starostlivosť, ktorá neprerušila vieru, ale ju vnášala do každodennosti.

Dnes, keď sa všetko meria výkonom a úspechom, sa materstvo niekedy znevažuje. A predsa práve v pokoji materskej izby sa odohrávajú tie najväčšie liturgie života. Prebdené noci, nevyslovené modlitby, úsmevy cez slzy. To všetko sú bohoslužby, ktoré pozná iba Boh. Niekedy sa najväčšie skutky viery nedejú pod krížom v kostole, ale pri kuchynskom stole pri chlebe a pohári mlieka.

A viem, že tento deň môže aj bolieť. Nie každá žena sa stala matkou. Nie každý má na matku krásne spomienky. Sú medzi nami ženy, ktorí v srdci nosia spomienku na deti, ktoré sa nikdy nenarodili, a na mamy, ktoré odišli priskoro. Sú medzi nami ženy, ktoré sa matkami stali, ale iba na chvíľu. A muži, ktorým ostalo iba slovo „mama“ bez hlasu. Pre všetkých týchto je v cirkvi miesto – nie ako pre pozorovateľov, ale ako pre vzácnych, plnohodnotných bratov a sestry v Kristovom tele. Ich ticho nie je prázdne, ale je modlitbou. A aj to, čo im v živote chýba, má v Bohu svoju odozvu a zmysel.

Ak máme na Deň matiek niečo urobiť, nech je to jednoduché, úprimné a zo srdca. Zavolajme mame. Spomeňme si na ženu, ktorá mala v našom živote miesto – možno to bola mama, stará mama, učiteľka, suseda, krstná mama či teta. Poďakujme jej za všetko, čo do nás vložila – často bez toho, aby o tom vedela. Prineste kvet niekomu, na koho sa už možno často nemyslí – starej mame v domove dôchodcov, susede, ktorá zostala sama, žene, ktorej deti sú ďaleko. Takéto tiché gestá majú niekedy väčšiu silu než veľké slová. A modlime sa – nie teatrálne, ale úprimne. Nezabudnime ani na tie mamy či ženy, ktoré by samy nikdy nepožiadali o pomoc – iste to gesto lásky prijmú s vďačnosťou. A ak máte vedľa seba ženu, ktorá nosí v srdci viac bolesti než slov, sadnite si k nej. Počúvajte ju. Možno nič nepovie. Ale aj mlčanie je niekedy veľavravné.

Lebo Boh si vybral materstvo ako cestu, ktorou prišiel na svet. A v tom je skryté najväčšie požehnanie – že cez obyčajnú ženu prišla na svet spása. To stačí na to, aby sme sa zastavili, stíšili a zamysleli. S vďakou, s pokorou – a s láskou.

Ľubomír Turčan

The post Ticho, ktoré nesie first appeared on Lutherus.

Dnes nás v priebehu štúdia učí množstvo učiteľov, a tak je ťažké pripísať výsledok formovania niekomu konkrétnemu. Najviac si spomíname na pani učiteľku v prvom ročníku, ktorá nás ovplyvnila asi najvýraznejšie tým, že nás naučila písať a čítať. No aj tak nehovorím, že „čítať som sa učil u Kalnovej“, aj keď si na ňu často s láskou spomínam. My, neumelci, nespomíname svojich učiteľov vo svojich životopisoch, skôr len v spomienkach na naše detstvo a štúdiá. Vhodnou príležitosťou je práve Deň učiteľov. Keď sa zmieni tento sviatok, mne sa v hlave rozbehne niekoľko filmov súčasne so spomienkami na mnohé situácie s učiteľmi. Napríklad na to, ako nás tretiacka pani učiteľka viedla ku kultivovanému stolovaniu aj počas desiatovej prestávky, a tak sme svoj chlebík nemohli jesť v behu na chodbe, ale v lavici s prestretým servítkom na nej. Domov som často nosil poznámku v žiackej knižke nie preto, že by som niečo nevedel, ale preto, že som si nedoniesol servítok k desiatovému hodovaniu. Spomínam na prísnu slovenčinárku, z ktorej som mal veľké obavy na hodine, no mimo školy som ju poznal ako veľmi milú a vtipnú. Spomienok mám veľmi veľa i na ostatných učiteľov a na konkrétne zážitky s nimi. Chcel by som im aj dnes poďakovať. Zároveň by som si želal, aby do tohto povolania vstupovali skutočne len takí, ktorí dokážu pozitívne ovplyvňovať a formovať svojich žiakov. Takí, ktorí neberú učiteľstvo ako viac či menej dobre platenú prácu, ale ako poslanie. Takí, ktorým záleží na výsledku ich práce, teda nielen na tom, či odučili učivo, ale najmä na tom, či od nich žiaci aj niečo prijali.

Pri príležitosti sviatku učiteľov by sme mali myslieť nielen na nich. Aj kňazi majú svoje učiteľské poslanie. Nielen na hodinách náboženstva, rovnako však aj pri kázaní, starostlivosti o veriacich či v bežnom živote. Aj tu by sme si mali vziať k srdcu myšlienku súčasnej reformy školstva, aby sme menej teoretizovali, ale viac vedeli vedomosti využívať v praxi. Príkladom svojho života môžeme najviac naučiť – v rodine, škole a, samozrejme, aj v cirkvi. Nemôže predsa biskup hovoriť v kázni o láske a súčasne sa nenávistne správať k svojim veriacim a ku kňazom. Učí azda touto kázňou láske? Nie. Učí pokrytectvu a falošnosti. Buďme celiství, robme to, čo hovoríme, len tak sa môžeme stať dobrými učiteľmi – dobrým učiteľom v pozícii rodiča, veriaceho, presbytera, kňaza či biskupa.

Ľubomír Turčan

The post Každý sme učiteľ first appeared on Lutherus.

Slovenská evanjelická jednota (SEJ) už roky poukazuje na zlyhania volebného systému v ECAV na Slovensku, najmä pokiaľ ide o voľby do vyšších COJ, teda voľby predsedníctiev seniorátov, dištriktov a generálnej cirkvi. K zlyhávaniu či dokonca vedomému zneužívaniu nejasne formulovaného volebného zákona (Cirkevný zákon č. 11/1994 o cirkevných predstaviteľoch, ich voľbách a o charakteristike niektorých funkcií v znení ďalších cirkevných zákonov) dochádza vo zvýšenej miere od volieb Predsedníctva ECAV na Slovensku v roku 2018 a takmer každé ďalšie voľby v sebe nesú väčšiu či menšiu mieru pochybnosti o súlade volebnej praxe s duchom evanjelia a s učením cirkvi, čím oprávnene vyvolávajú pochybnosti o legitimite zvolených predstaviteľov.
SEJ pokladá tento stav za nedôstojný, poškodzujúci cirkev a vzťahy medzi veriacimi, čo značne prispieva k rozdeleniu cirkvi a poklesu dôveryhodnosti v celej spoločnosti. SEJ konala a koná v snahe o nápravu tohto stavu a vykonala už viacero krokov: od Otvorenej výzvy najvyšším predstaviteľom ECAV na Slovensku s podporou vyše 2 500 signatárov cez verejnú mediálnu kritiku, osobné intervencie na členov a cirkevné grémiá, ako sú Generálne presbyterstvo ECAV, predsedníctva seniorátov a dištriktov, ako aj osobným rokovaním s Predsedníctvom ECAV na Slovensku (na ktoré sme čakali rok a tri mesiace) s odvolaním sa na ústavné právo týkajúce sa členov ECAV podľa čl. 7 ods. 1 písm. a Ústavy ECAV, a to predkladať žiadosti, návrhy a podnety cirkevným orgánom a cirkevným predstaviteľom.
V tejto súvislosti sa obraciame na vás s krátkou anketou. Prosíme o vaše otvorené názory a postoje aspoň na niekoľko vytypovaných problematických okruhov týkajúcich sa volebného zákona.

Viktor Čop

1. Ako vnímate súčasnú volebnú prax v ECAV na Slovensku? Máte pocit, že voľby sú dostatočne transparentné, slobodné, spravodlivé a ich výsledok odráža skutočnú vôľu väčšiny cirkevníkov?

2. Akú úlohu má súčasná kandidačná porada, resp. akú úlohu vo voľbách by podľa vás mala mať kandidačná porada?

3. Ako vnímate tzv. vyraďovaciu prax súčasných kandidačných porád a to, že v kandidačnej porade sedia aj niektorí z kandidátov a iní túto príležitosť nemajú.

4. Aký profil by podľa vášho názoru mal mať kandidát na člena predsedníctva seniorátu, dištriktu a generálnej cirkvi? Morálny kredit je prirodzená vec, no pokúste sa opísať iné atribúty, ktoré by mohli byť limitujúce či obmedzujúce kandidatúru tej-ktorej osoby (napr. aktivita v politickej strane a pod.).

5. V posledných voľbách generálneho dozorcu bol zaznamenaný zvláštny jav: kandidáti, ktorí neuspeli v prvom cykle volieb, sa opätovne prihlásili v opakovaných voľbách na rovnakú volenú funkciu napriek tomu, že už predtým neuspeli, lebo nezískali nadpolovičnú väčšinu hlasov zúčastnených voličov. Vnímate takúto prax ako korektnú a správnu?

6. Kto by podľa vás mal mať kompetenciu navrhnúť kandidáta do volieb? Napríklad v štáte máme priamu voľbu prezidenta republiky, ktorého môžu navrhnúť politické strany, ale môže byť aj tzv. občianskym kandidátom; na to, aby sa ním mohol stať, potrebuje získať 15-tisíc podpisov pod svoju kandidatúru. Podobná prax je aj s občianskymi kandidátmi v iných typoch volieb. Myslíte si, že tento „občiansky“ princíp by bolo vhodné implementovať do volebného systému ECAV, napríklad tým, že kandidáta by mohol navrhnúť i jeden cirkevný zbor alebo by sa ním stal vtedy, ak by získal napr. 1 000 podpisov cirkevníkov z viacerých cirkevných zborov, a pod.?

Odpovedať môžete na dve, tri aj všetky otázky a môžete tiež voľne doplniť svoje názory na súčasnú volebnú prax v ECAV.
Odpovede zašlite na mailovú adresu: redakcia@lutherus.sk alebo poštou.

The post Anketové otázky k volebnému zákonu first appeared on Lutherus.

BRATISLAVA – Slovenská evanjelická jednota (SEJ) sa pred tohtoročnou synodou obrátila na najvyšších predstaviteľov cirkvi s výzvou k problémom, ktoré nastolila už v Otvorenej výzve. Od jej spísania uplynulo 21 mesiacov a SEJ sa rozhodla informovať evanjelickú verejnosť o aktuálnej situácii.

Predsedníctvo SEJ vyzbieralo v súvislosti s Otvorenou výzvou 2 523 podpisov signatárov z 300 cirkevných zborov celého Slovenska. V tomto kontexte na konci februára 2022 požiadalo o stretnutie Predsedníctvo Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. Uskutočnilo sa 28. marca 2023 až po opakovanej žiadosti. Vedenie SEJ vtedy predsedníctvu cirkvi vytklo až 13-mesačné čakanie na prijatie napriek tomu, že za výzvou stálo viac ako 2 500 členov zborov. Podľa nich takéto dlhé čakanie odráža nedostatočný rešpekt vrcholných funkcionárov cirkvi k vlastným členom, ktorých ústavné právo podávať návrhy a podnety na činnosť ECAV bolo nedôstojne prehliadané a dlhodobo bezdôvodne nekomunikované.
„SEJ dlhodobo poukazuje na kritické problémy cirkevného zákona č. 11/1994 o cirkevných predstaviteľoch, ich voľbách v platnom znení po stránke právnej, faktickej a hlavne etickej a vieroučnej. Tieto sa prejavujú, počínajúc nejasnými procesnými postupmi od vyhlásenia takýchto volieb cez netransparentný výber kandidátov, rozporuplnú úlohu kandidačných porád až po opakovanú voľbu raz už nezvolených kandidátov v rovnakých, resp. opakujúcich sa voľbách. Je celkom prirodzené, že odrazom takýchto volieb je naštrbená legitimita zvolených predstaviteľov ako výsledok nízkej účasti voličov, znechutenia a neochoty členov ECAV podieľať sa na takto pokrivených volebných procesoch,“ uvádza SEJ vo svojej výzve.
Predsedníctvo SEJ na stretnutí s Predsedníctvom ECAV, ako ďalej uvádzajú, vyčítalo členom Predsedníctva ECAV, že po sčítaní ľudu, keď sa počet členov ECAV prepadol o 29 250, teda o 10 percent, neurobila ECAV celocirkevnú diskusiu o dôvodoch odchodu členov z cirkvi aj s návrhmi, ako zmeniť tento nepriaznivý vývoj.
Vo výzve sa ďalej konštatuje, že Predsedníctvo SEJ na stretnutí s Predsedníctvom ECAV požadovalo a naďalej žiada kompetentné orgány cirkvi o urgentné riešenie návrhov SEJ:

• rozčlenenie súčasnej Synody na samostatný najvyšší zákonodarný orgán a samostatný generálny konvent ako najvyšší výkonný orgán ECAV;
• zrušenie dištriktov, pretože 4-stupňové riadenie cirkvi (cirkevné zbory – senioráty – dištrikty – generálna cirkev) je podľa SEJ neefektívne, dnes už zbytočné a finančne nákladné;
• vytvorenie 14 seniorátov s plne uvoľneným superintendentom, ktorý by mal na starosti výlučne duchovnú činnosť v senioráte;
• aby sa duchovní venovali iba svojej primárnej – duchovnej, misijnej, pastorálnej činnosti a správu, hospodárenie a finančné zabezpečenie cirkevných zborov a seniorátov by mali mať na starosti laickí členovia cirkvi;
• zmenu súdnej sústavy, aby súdy vznikali na seniorálnej úrovni, pričom druhým stupňom by bol Generálny súd so svojimi príslušnými senátmi s tým, že na ich čele musí byť člen cirkvi s právnickým vzdelaním;
• aby zákonodarnú iniciatívu mali aj senioráty a aj stanovený počet cirkevných zborov;
• zmenu zákona o disciplinárnych previneniach s uvedením konkrétnych skutkových podstát, formou ich zavinenia a presne určených sankcií s tým, aby disciplinárne previnenia boli prerokovávané výlučne cirkevnými súdmi;
• zavedenie objektívnej zodpovednosti cirkevných orgánov, aby ich nezákonné rozhodnutia mohli byť príslušnými súdmi zrušené;
• zvýšenie kompetencií pre cirkevných žalobcov, aby mohli byť nimi riešené podnety porušenia zákonnosti nielen v záujme ECAV, ale aj v záujme členov cirkvi proti nezákonným rozhodnutiam cirkevných orgánov;
• zvýšenie postavenia a kompetencie cirkevných zborov pri riadení cirkvi a financovanie duchovných aj zo štátnych prostriedkov SR;
• aby sa na riadení cirkvi podieľali nielen cirkevní predstavitelia, ale v dohodnutých formách a inštitútoch aj samotní členovia cirkvi;
• vytvorenie Zboru cirkevných dozorcov na seniorátnej a ústrednej úrovni, ktorí by mali okrem iného aj zákonodarnú iniciatívu;
• zásadnú zmenu cirkevného zákona o voľbách tak, aby nedochádzalo k nespravodlivostiam pri nomináciách kandidátov, ako bola verejnosť svedkom v minulosti aj v súčasnosti. Aby sa zabezpečila nielen legalita tohto volebného zákona, ale aj jeho legitimita, ktorej základom je spravodlivosť a etika Písma svätého.

Predsedníctvo SEJ v tejto súvislosti žiada otvorenie diskusie členov cirkvi s podpisovou akciu o požiadavke, aby sa najbližšie voľby generálneho biskupa riadili novelou volebného zákona v súlade s Výzvou.
Predsedníctvo SEJ na margo aktuálnej situácie sprístupnilo médiám aj neprijatý návrh tlačovej správy zo strany P ECAV:
„Predsedníctvo ECAV na Slovensku v zastúpení Mgr. Ivan Eľko, generálny biskup, Ing. Renáta Vinczeová, generálna dozorkyňa, a Mgr. Ján Bunčák, riaditeľ Generálneho biskupského úradu v Bratislave (GBÚ), a zástupcovia predsedníctva Slovenskej evanjelickej jednoty (SEJ) v zastúpení Ing. Peter Bzdúch, predseda, Ing. Ján Holčík, CSc., čestný predseda, JUDr. Juraj Čech, PhD., podpredseda, Ing. Viktor Čop, podpredseda, sa stretli dňa 28. marca 2023 na GBÚ na základe Výzvy predsedníctva SEJ zo dňa 26. februára 2022, ktorá je vnímaná ako hromadné uplatnenie ústavného práva členov ECAV podľa čl. 7 ods. 1 písm. a) Ústavy ECAV predkladať žiadosti, návrhy a podnety cirkevným orgánom a cirkevným predstaviteľom.
Predmetom rokovania boli hlavné témy a problematiky, ktoré pohľadom najmä neordinovaných členov cirkvi zastúpených SEJ a 2523 signatármi Otvorenej výzvy JUDr. Juraja Čecha, PhD., dlhodobo traumatizujú ECAV, narúšajú jej duchovnú jednotu, spôsobujú aj znižovanie počtu členov ECAV, ako aj nezáujem mnohých členov cirkvi zúčastňovať sa na voľbách cirkevných predstaviteľov.
Solídnym základom pre budúcu spoluprácu ostáva zmluva o spolupráci oboch subjektov podpísaná v roku 2014. Na jej zá-
klade SEJ ponúkla spoluprácu pri komplexnej zmene riadenia ECAV a zároveň SEJ ponúkla konkrétnu predstavu riešenia v súčasnosti najzávažnejšieho problému ECAV, a to zmeny volebnej legislatívy tak, aby v budúcnosti po žiadnych voľbách už nevznikali akékoľvek pochybnosti o ich zákonnosti, legálnosti a legitimite zvolených cirkevných predstaviteľov, a to nielen v duchu litery zákona, ale taktiež v duchu spravodlivosti a etiky evanjelia Ježiša Krista, ktoré je pri každej právnej úprave potrebné nevyhnutne dodržiavať.“

Evanjelickú verejnosť však okrem nevôle posunúť sa v rokovaniach prekvapila aj reakcia nelegitímne zvoleného biskupa Eľka na synode, ktorý sa vyjadril, že mu chodia samé výzvy – no evidentne nimi pohŕda, keďže mieni pretláčať len svoju vlastnú predstavu. Cez reštrukturalizačnú komisiu chce vlastne vydupať zachovanie dvoch dištriktov a jedného generálneho biskupského úradu, ako to funguje doteraz. Tento model je pritom podľa odborníkov z finančnej stránky najmenej efektívny na správu cirkvi.

Redakcia Lutherus

The post Eľko pohŕda výzvami verejnosti first appeared on Lutherus.