BECKOV – Slávnostné podujatie pri príležitosti odhalenia pamätníka Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, rodákovi z Beckova, sa začalo 20. septembra službami Božími v evanjelickom kostole. Na podujatí sa zúčastnili zástupcovia cirkvi, štátnej správy, samospráv i kultúrnych inštitúcií. Zúčastnení boli všetci traja biskupi ECAV na Slovensku.
Hneď úvod služieb Božích vzbudil pozornosť administrátor cirkevného zboru Stará Turá farár Ľuboš Činčurák, ktorý privítal hostí. Porušil zaužívaný cirkevný protokol, keď ako prvých privítal štátnych predstaviteľov, až následne predstaviteľov cirkvi.
Podľa cirkevného poriadku by pritom malo byť poradie opačné – na prvom mieste majú byť uvádzaní cirkevní predstavitelia a až potom predstavitelia štátu. Tento moment pôsobil neštandardne a v očiach viacerých prítomných oslabil dôstojnosť celého úvodu podujatia. Slávnosť, ktorá mala byť dôstojnou pripomienkou významnej osobnosti slovenských dejín, sa tak začala nešťastným faux pas.
Kázeň predniesol generálny biskup Ivan Eľko. Použil v nej motív známej epizódy z evanjelia, keď Ježiš podáva ruku Petrovi topiacemu sa vo vlnách. Na jej základe rozvinul úvahy o dvoch životných fázach kresťana – o „explózii“ mladosti, plnej plánov a výkonov, a o „implózii“ staroby, keď sa človek učí odovzdanosti Bohu. V tomto kontexte použil slová, ktoré u viacerých starších veriacich vyvolali silné rozhorčenie.
„Starnúci človek už nie je schopný mať o Bohu, o sebe, o živote iba vzletné myšlienky. Už nie je schopný podávať veľké výkony a plniť veľké predsavzatia. Nie je silný, ani zdravý, skôr zahorknutý a unavený,“ povedal Eľko počas kázne.
Slová o „zahorknutých a unavených starých ľuďoch“ zazneli v plnom kostole, kde väčšinu prítomných tvorili práve veriaci v seniorskom veku z Beckova a okolitých cirkevných zborov. Viacerí účastníci po skončení služieb Božích vyjadrili sklamanie a rozčarovanie.
„Čakali sme povzbudenie, nie urážku,“ povedala jedna z prítomných žien, dlhoročná členka cirkevného zboru, ktorá nechcela byť menovaná. Iný účastník konštatoval: „Tie slová boli pastoračne necitlivé. Generálny biskup by mal vedieť, ako k seniorom hovoriť s úctou.“
Hoci Eľko vychádzal z kázne nemeckého evanjelického kazateľa Ulricha Parzanyho, ktorá bola pôvodne adresovaná seniorom a mala povzbudzujúci charakter, spôsob, akým použil jej časti, pôsobil skôr ako neosobná prednáška než živé zvestovanie. Teologicky možno súhlasiť s dôrazom na „odkázanosť na Krista“, ale pastoračne sa kázeň minula účinku – najmä v okamihu, keď kazateľ charakterizoval starobu povrchne a neempaticky.
„Výrok o zahorknutosti je v príkrom rozpore s biblickým obrazom staroby ako obdobia múdrosti a požehnania,“ komentoval vysokoškolský pedagóg z Evanjelickej bohosloveckej fakulty (EBF) UK, ktorý si želal ostať v anonymite. „Aj keď možno chcel pomenovať reálne duchovné zápasy človeka v starobe, zvolil nešťastnú formuláciu, ktorá zovšeobecnila a zranila. Pastorácia starých ľudí si vyžaduje jemnosť, úctu a zdôraznenie ich hodnoty. Luther v Malom katechizme i v kázňach zdôrazňuje štvrté prikázanie – úctu k rodičom a starším. Nazvať seniorov ‚zahorknutými a unavenými‘ pôsobí necitlivo a kontraproduktívne.“
Eľko tiež spája Parzanyho obraz s Hurbanom – mladý Hurban „explodoval“, starší „implodoval“. Literárne je to efektné, ale historicky a teologicky to znie plocho. Hurban podľa teológa EBF UK predsa aj v starobe zostal bojovník, nepoddajný, zápasil o cirkevné princípy. Redukovať jeho duchovný vývoj na „implóziu“ pôsobí skreslene. Luther by Hurbana nespájal s psychologickými kategóriami, ale s Kristovým krížom – jeho sila bola v slabosti, jeho zápas v odkázanosti na Krista: „Kázeň je formálne uhladená, má obrazy, má odvolanie na text Písma (Ž 131), má aplikáciu na Hurbana. No štýl je typicky Eľkov: akademicko-rečnícky, s tendenciou k moralizujúcemu tónu. Namiesto jednoduchého, ostrého evanjelia (‚sme hriešni, ale Kristus nás drží a zachraňuje‘) sa kázeň topí v obrazoch, slovách ako ‚implózia‘, ‚explózia‘, ‚gigantická osobnosť‘, Lutherovské jadro – ospravedlnenie z viery – sa akoby stratilo v rétorickej hmle,“ dodal pedagóg EBF UK.
Po službách Božích viacerí prítomní diskutovali o kázni i medzi sebou. „Chápem, že chcel povedať niečo duchovné, ale nepochopil, ako to vyznie v kostole, kde sedia naši starí rodičia,“ uviedol jeden z mladších účastníkov. „Miesto povzbudenia zaznela neúcta,“ dodala iná žena.
Starší ľudia podľa nej tvoria chrbtovú kosť väčšiny cirkevných zborov. Sú to oni, ktorí v dobách neslobody udržiavali zborový život, ktorí prichádzajú pravidelne na služby Božie, ktorí z vlastných prostriedkov opravovali kostoly, platili odvody a odovzdávali vieru ďalej. Mnohí z nich niesli cirkev v časoch, keď to nebolo „moderné“ ani výhodné.
„Ak práve táto skupina počuje z kazateľnice slová o ‚zahorknutosti a únave‘, prirodzene to vyvolá pocit neúcty a nepochopenia. Nejde len o nešťastnú vetu, ide o to, že v očiach mnohých veriacich potvrdzuje obraz vedenia cirkvi, ktoré hovorí zhora, s odstupom, bez zakorenenia v konkrétnych životoch ľudí,“ uviedol pre Lutherus duchovný ECAV.
Rozpaky vyvolal aj samotný záver služieb Božích. Po požehnaní generálny biskup Ivan Eľko improvizovane vyzval farára, aby „povedal, čo sa bude diať ďalej“. Pokus o žart v prítomnosti štátnych a cirkevných predstaviteľov pôsobil rozpačito. „Biskup má byť pripravený a dôstojne zastávať svoj úrad,“ poznamenal jeden z účastníkov.
Beckov tak neostal iba miestom odhalenia pamätníka Jozefa Miloslava Hurbana, ale aj zrkadlom, v ktorom sa cirkev mohla uvidieť vo svojich silných stránkach – v tradícii, dejinách, vo viere, ale aj v slabinách, ktoré si žiadajú pokánie a zmenu prístupu duchovných predstaviteľov cirkvi.
Redakcia Lutherusu
