Nie je dobré vytvárať kategórie dobrých a zlých. Ale robíme to. Raz som oslovila jednu pani farárku, aby napísala homíliu na text z Lukášovho evanjelia: „Milujte svojich nepriateľov, čiňte dobre tým, čo vás nenávidia. Žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú. Kto ťa udrie po líci, tomu nastav aj druhé…“ (L 6, 27 – 38)
Text jej však nebol po chuti, keďže si zažila mnohé útrapy od svojich nepriateľov v cirkvi. A tak mi povedala, že ak vyberiem iný text, homíliu napíše. Hoci úryvok o láske k nepriateľom patrí k tým najcharakteristickejším Ježišovým rečiam o tom, ako by malo vyzerať kresťanské konanie voči druhým, aj samotní farári by boli radšej, ak by bol z Biblie vymazaný. Aj im sa totiž ťažko nesie, ak ich niekto skritizuje, alebo im povie niečo, s čím sa nedokážu stotožniť, či ich nejako chrapúnsky podrazí. Pomsta a nepriateľstvo im šľahá z očí rovnako ako obyčajnému človeku, ateistovi či krutovládcovi.
A to slávne milujte svojich nepriateľov, (…) žehnajte tým, čo vás preklínajú, či nastavte druhé líce tomu, kto vás udrie si môžete strčiť za klobúk, ak by ste im ho náhodou pripomenuli. Nehovoriac o tom, čo Ježiš požaduje na ďalšom mieste v Biblii: Neodporujte zlému. Čo si s tým počať vo svete, kde človek musí nielen občas brániť seba i druhých, kde sa musí naopak presadzovať a dokonca aj trestať?
Slávny ruský spisovateľ Tolstoj, ktorý si s tým veľmi lámal hlavu, s neodporovaním zlému v živote veľmi neuspel. Nakoniec ani sám Pán Ježiš, keď ho vojak pri výsluchu u veľkňaza udrel, nenastavil mu druhé líce, ale naopak sa ohradil. Kľúč je možno v tom, ako hovoria teológovia, že v gréckom texte Ježiš neradí nestavať sa na odpor, podobne ako nehovorí, že si človek má nechať ubližovať, ale že má „nastaviť druhú tvár“. Netváriť sa, ako keby sa nič nestalo, ale prejav nepriateľstva rozhodne neodplácať a odpovedať niečím, čo útočník rozhodne nečaká – skrátka, konať tak, aby sa on sám zarazil a zahanbil. Ježiš tiež cituje slávne zlaté pravidlo: Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im. Podľa Ježiša tak nestačí len niečo nerobiť, prípadne nerobiť nič, ale človek má i začať. Ak by sme totiž konanie druhých len odplácali, čakali, či sa nám to oplatí a prospeje, boli by sme „ako hriešnici“. Naproti tomu kresťan má dávať a rozdávať, požičiavať aj tam, kde nečaká splatenie, odpúšťať a byť „dobrý aj k nevďačným a zlým“. A prečo? Pretože práve tak s ním narába štedrý a milosrdný Boh.
Ježiš rieši ešte jednu veľmi chúlostivú otázku: podľa akého meradla bude Boh raz súdiť ľudí? Ako môže byť jeho súd zároveň spravodlivý aj milosrdný? Ježišova odpoveď je veľmi prostá: O tom sa totiž rozhoduje už teraz a človek si o tom rozhoduje sám. „Nesúďte a nebudete súdení, odpúšťajte a bude vám odpustené, dávajte a dostanete.“ To samozrejme neznamená, že by kritik nesmel posudzovať, učiteľ známkovať a sudca súdiť. Tí sú na to totiž nejako poverení, je to ich úloha a ich práca. Ježiš ale hovorí o tých stovkách a tisícoch nevyžiadaných a zbytočných posudkov a odsúdení, predovšetkým ľudských a mravných, ktoré každý z nás ľahkomyseľne trúsi okolo seba, možno len pre svoje ego. Každý z nás musí samozrejme od rána do večera hodnotiť, vyberať a voliť: niečo je lepšie a niečo horšie, jedno je lepšie alebo horšie ako druhé. Lenže už keď k takému hodnoteniu pristupujeme, mávame vopred nastavenú akúsi „mieru“ a čím menej toho o danej veci alebo človeku vieme, tým ľahšie ho súdime a odsúdime. Je to pohodlné a nič nás to nestojí, ale človek často ani netuší, že si tým pripravuje vlastný rozsudok. „Akou mierou meriate, takou vám bude namerané.“
Martina Kováčiková
