Najbližšie tri nedele budú v cirkevných zboroch ECAV na Slovensku volebné. Každý zbor Západného dištriktu na jeden z termínov: 28. apríla, 5. mája alebo 12. mája zvolá volebný konvent, počas ktorého sa bude rozhodovať o biskupovi ZD ECAV. O post biskupa sa uchádzajú dvaja kandidáti: Sidonia Horňanová a súčasný biskup Ján Hroboň. Tretiu uchádzačku Evu Juríkovú kandidačná porada vylúčila bez udania dôvodu. Redakcia Lutherusu oslovila s otázkami do rozhovoru obidvoch kandidátov na túto funkciu v cirkvi.

Rozhovor

Namiesto hrubosti ponúka lásku a odpúšťanie

SIDONIA HORŇANOVÁ: „Verím, že ma Pán cirkvi môže použiť na obnovenie slušného dialógu v cirkvi.“

Sidonia Horňanová je vzdelaná a múdra žena, na ktorú môžu byť cirkev aj Evajelická bohoslovecká fakulta UK právom hrdí. V rozhovore hovorí, že „dozrel čas, aby naša cirkev mala vo vedení ordinovanú ženu, v ľudských očiach síce slabú a zraniteľnú, a predsa tú, ktorá sa v zápasoch nebude spoliehať na aroganciu, hrubosť a telesnú silu, ale na silu Ducha, ktorou je láska a odpúšťanie“.

Prečo ste sa rozhodli kandidovať na post biskupky Západného dištriktu? Bol jednou z vašich motivácií aj fakt, že cirkev je pod súčasným vedením doslova rozštiepená a doposiaľ nebolo badať snahu o jej zjednotenie ani o diskusiu medzi jednotlivými názorovými kruhmi v ECAV?

Kandidovať som sa rozhodla predovšetkým na základe oslovenia niektorých bratov z Bratislavského a ďalšieho seniorátu. Ich oslovenie vnímam ako Božie volanie. Moja kandidatúra je aj prejavom toho, že mi nie je ľahostajné smerovanie cirkvi, v ktorej slúžim na rôznych úrovniach jej správy a v rôznych oblastiach už takmer 28 rokov. Bolí ma rozdelenie cirkvi a neutíchajúce, ba prehlbujúce sa spory medzi duchovnými. Tak ako pred šiestimi rokmi, keď som kandidovala na funkciu generálneho biskupa, aj dnes som presvedčená, že dozrel čas, aby naša cirkev mala vo vedení ordinovanú ženu, v ľudských očiach síce slabú a zraniteľnú, a predsa tú, ktorá sa v zápasoch nebude spoliehať na aroganciu, hrubosť a telesnú silu, ale na silu Ducha, ktorou je láska a odpúšťanie. Posilnená mocou zhora dokážem zapierať seba a niesť ťažký kríž zodpovednosti bez toho, aby som sa odplácala zlým za zlé, brala spravodlivosť do vlastných rúk alebo si vynucovala poslušnosť zákonnými predpismi. Verím, že ako ordinovanú „ženu“, vzdelanú v Božej múdrosti, ktorej prameňom je Písmo sväté, si ma Pán cirkvi môže použiť na obnovenie slušného dialógu v cirkvi a na zmierenie v krvi Kristovho kríža.

Ak budete zvolená, zasadíte sa za transparentné informovanie o všetkom, čo sa v cirkvi deje – keďže doposiaľ sa o transparentnosti v cirkvi za posledné roky nedá vôbec hovoriť? Plánujete to zmeniť a poskytovať verejnosti informácie, na ktoré má právo?

Určite sa budem usilovať o to, aby sa v cirkvi zlepšila komunikácia cirkevných predstaviteľov a grémií vo vzťahu k nižším COJ za účelom transparentnosti a lepšej informovanosti jej členov. Už keď som bola v rokoch 2015 – 2021 vo vedení seniorátu spolu s bratom zástupcom seniorálneho dozorcu, súčasným dištriktuálnym dozorcom Ing. Petrom Synakom, na seniorálnom presbyterstve sme podali návrh, ktorý si osvojil aj seniorálny konvent, aby zápisnice z rokovaní vyšších COJ boli zasielané vedeniu seniorátov v plnom znení, a nielen vo forme uznesení. Žiaľ, synoda tento návrh neschválila. Uznesenia, ktoré prichádzajú na farské úrady, ak vôbec sú zasielané, veľakrát obsahujú iba útržkovité, neúplné informácie, z ktorých sa prakticky nič nedá vyčítať. Pri čítaní správ zo zasadnutí generálneho presbyterstva, ktoré sú zverejňované na webovej stránke cirkvi, mi chýbajú konkrétne, vecné a faktické informácie, takže záverečná veta na konci o tom, že „informácie majú napomôcť otvorenosti a informovanosti v našej cirkvi”, často vyznieva ako klišé. Správy zo zasadnutí dištriktuálneho presbyterstva publikované na webovej stránke ZD sú faktickejšie, ale pokiaľ ide o voľby oboch členov dištriktuálneho predsedníctva, tiež neboli zverejnené úplné informácie. V transparentnom informovaní verejnosti o dianí v cirkvi máme ešte stále rezervy.

Čo by ste po zvolení urobili v novom úrade ako prvé?

Ako prvé by som sa bližšie zoznámila so zamestnancami biskupského úradu; niektorých z nich zo služobných návštev biskupského úradu vo Zvolene už poznám. Porozprávala by som sa s nimi o chode úradu a o našej vzájomnej spolupráci. Následne by som sa pustila do preštudovania administratívnej agendy na úrade, aby som vedela nadviazať na službu svojho predchodcu.

Čo si myslíte o pomerne veľkom odlive farárov – o ich odchodoch zo služby za posledné roky? V čom vidíte príčinu?

Z cirkvi sa vytratila dôvera. V uplynulých rokoch sme sa mohli presvedčiť o tom, že dôvera sa automaticky neobnoví výmenou cirkevných predstaviteľov. Krízu v ECAV vnímam predovšetkým ako krízu duchovných, ktorá bola prenesená na celé spoločenstvo. Preto potrebujeme reformáciu – obnovu duchovenstva, farárov na všetkých úrovniach správy cirkvi. Každý má pritom začať sám od seba. Liek na uzdravenie vzťahov máme – dáva nám ho Pán Ježiš, ktorý sa obetoval za nás. Chýba nám už len odvaha prijať Božie odpustenie, no bez pokory to nedokážeme. Preto si potrebujeme ako jednotlivci priznať sebectvo a pýchu, ak sme svoje osobné záujmy a svoju pravdu uprednostnili pred záujmami celého spoločenstva a pravdou Božou, alebo ak sme svoje osobné krivdy, sklamania a zranenia prenášali na ostatných veriacich namiesto toho, aby sme ich tak ako Kristus statočne niesli vo viere v Božiu lásku a v nádeji na Božiu pomoc.

K frustrácii a rezignácii duchovných v ich aj tak už neľahkej a nedocenenej službe prispieva aj cirkevný ústavný zákon o Fonde finančného zabezpečenia, ktorý farárov stavia do pozície rukojemníkov, keď ich robí priamo zodpovednými za to, aby cirkevné zbory platili peniaze do tohto fondu, a to bez ohľadu na to, v akej finančnej situácii sa zbory nachádzajú. Mladí prejavujú len nízky záujem vstúpiť do duchovnej služby. Duchovní zasa využívajú možnosť odchodu do dôchodku, aj keď by ešte mohli poslúžiť. Zaujal ma postoj istého brata farára, ktorý odišiel do dôchodku v dôsledku zaužívanej praxe, ktorá „kazateľov Božieho slova“ mení na „vyberačov daní“.

Ako sa pozeráte na dianie na kandidačných poradách za posledné roky? Prekážajú vám neslobodné metódy, bezdôvodné vyraďovanie protikandidátov a predvýber len tých, ktorí vyhovujú súčasnému vedeniu cirkvi?

Voľby v cirkvi majú byť slobodné a demokratické. Každý má mať právo voliť a tiež byť volený, ak spĺňa kritériá stanovené cirkevnými zákonmi. O tom, ktorý z kandidátov bude zvolený, majú rozhodnúť členovia v cirkevných zboroch, nie kandidačné porady. Vyraďovanie kandidátov bez uvedenia riadneho dôvodu alebo pre malichernosti rozdeľuje cirkev, narúša už aj tak dosť napäté vzťahy, vedie k elitárstvu a totalite. Pán Ježiš nás pritom povolal k slobode.

Mal by sa podľa vás zmeniť volebný zákon? Ak áno, v čom?

Odpoveď na túto vážnu otázku by si vyžadovala oveľa širšiu diskusiu, preto sa obmedzím len na niekoľko postrehov. Pri súčasnom volebnom systéme zaniká hlas menších zborov, ktoré prehlasujú väčšie mestské zbory s väčším počtom konventuálov, hoci pomer účastníkov konventu k celkovému počtu členov v cirkevnom zbore môže byť menší, než je to v cirkevných zboroch na vidieku. Dôsledkom súčasného volebného systému je, že cez zvolených kandidátov na rôznych úrovniach cirkevnej správy sa presadzuje optika väčších mestských zborov a nezohľadňujú sa potreby, život a videnie dedinských cirkevných zborov alebo aj menších mestských zborov, síce ekonomicky slabších, bez príjmov z nájmu, bez zamestnancov, no ktorých členovia sú často aktívnejší a mnohé služby v cirkevnom zbore si vedia zabezpečiť sami a bez nároku na odmenu. ECAV na Slovensku nie je monolitným spoločenstvom, ale, naopak, rôznorodým, v ktorom každý cirkevný zbor má svoje vlastné špecifiká. Zmena volebného zákona by mala tento aspekt rôznorodosti zohľadňovať.

Je podľa vás správne, že členovia generálneho presbyterstva môžu hlasovať na synode? Považujete toto spojenie výkonnej a zákonodarnej moci v cirkvi za problém?

V cirkvi sa má uplatňovať deľba moci, aby nedochádzalo k prekrývaniu úloh a funkcií, najmä výkonnej a zákonodarnej moci, aby sme sa v cirkvi vyhli kumulácii funkcií a koncentrácii moci. Do plnenia úloh v cirkvi treba zapojiť čím viacerých jej členov, aby jedna a tá istá osoba nezastávala viacero funkcií naraz. Som presvedčená, že Pán Boh aj ECAV daroval takých mužov i ženy, ktorí ochotne a nezištne prevezmú zodpovednosť za rôzne oblasti v cirkvi.

Podporili by ste zrušenie dištriktov v rámci reštrukturalizácie cirkvi?

Reštrukturalizácia cirkvi je vážna a podstatná otázka, ktorá si vyžaduje širokú diskusiu, osobitne na zborovej úrovni. Teším sa z toho, že diskusia v tejto otázke aktuálne prebieha na všetkých úrovniach cirkevnej správy. Ide len o to, aby návrhy, ktoré sú vedeniu cirkvi doručené zákonnou cestou, boli zohľadnené. Mám skúsenosť, že návrhy vo forme uznesení k Fondu finančného zabezpečenia, ktoré sme za Bratislavský seniorát po dôkladnej diskusii na zborovej aj seniorálnej úrovni poslali zákonnou cestou, neboli nijako zohľadnené ani sa nimi nikto nezaoberal.

Zrušenie dištriktov je jedna z možností, ako zefektívniť organizačnú štruktúru cirkvi a ušetriť peniaze v cirkvi. Ak sa vyhodnotí, že toto riešenie je skutočne najlepšie, a zatiaľ sa i mne javí ako najlepšie, určite ho podporím. Do volieb kandidujem s tým vedomím, že funkcia dištriktuálneho biskupa sa môže zrušiť.

Aký je váš pohľad na Fond finančného zabezpečenia, do ktorého musia prispievať cirkevné zbory – a to aj tie, ktoré na to nemajú financie? Čo si myslíte o tom, že fond neslúži len na dofinancovanie platov duchovných, ako bolo pôvodne deklarované, ale aj na iné výdavky?

Vytvorenie fondu solidarity na podporu ekonomicky slabších zborov je skvelá myšlienka, ktorú určite podporujem. Ďalšou otázkou je však spôsob napĺňania fondu a využitia jeho prostriedkov. Fond finančného zabezpečenia bol schválený synodou narýchlo a bez dôkladnej diskusie. Keď som bola seniorkou v Bratislavskom senioráte, otázku zriadenia fondu sme poctivo a opakovane prerokovali so zborovými predsedníctvami aj na seniorálnom presbyterstve a závery sme postúpili vedeniu cirkvi zákonnou cestou. Naše návrhy a pripomienky však zostali bez akejkoľvek odpovede. Zmenil sa spôsob výpočtu platieb do fondu, keď sa nepresadil pôvodný návrh – platenie percenta z príjmov, proti čomu sa ohradili mestské zbory, ktoré majú vysoké príjmy z nájmov, a tiež sa viackrát menil účel použitia prostriedkov z fondu. Fond bol od začiatku prezentovaný ako taký, z ktorého pôjdu finančné prostriedky výlučne na platy duchovných. Realita je však iná. Sú aj také cirkevné zbory, ktoré do fondu momentálne nemôžu prispievať. Nie však preto, že by myšlienku solidarity odmietali a chceli by porušovať cirkevný ústavný zákon, ale preto, že ich zákon jednoducho zastihol v čase, keď dlhodobo splácajú pôžičky pre plánované alebo bezodkladné opravy v cirkevnom zbore. Zborový farár, ktorý vykonáva všetky svoje povinnosti v plnom rozsahu, ba aj nad ich rámec, má len minimálnu mzdu bez ohľadu na vzdelanie a odpracované roky, a nedostáva ani nijakú finančnú náhradu od zboru. To je aj môj prípad. To nie je solidarita v cirkvi. To je obeta farára pre cirkev. Z môjho pohľadu treba otázku fondu solidarity nanovo otvoriť a prehodnotiť.

Čo si myslíte o reštrukturalizácii – keď sa hovorí, že reštrukturalizované majú byť cirkevné zbory, nie ECAV?

Základom ECAV na Slovensku sú cirkevné zbory. Treba rešpektovať právnu subjektivitu a autonómnosť cirkevných zborov. Je potrebné zefektívniť organizačnú štruktúru cirkvi, nie zasahovať do vnútorného života cirkevných zborov. Každý cirkevný zbor je jedinečný, a ak je funkčný, nie je potrebné ho transformovať, t. j. rušiť, resp. zlučovať. Alternatívy reštrukturalizácie ECAV, ktoré boli do cirkevných zborov zaslané prostredníctvom GBÚ, vôbec nevychádzajú z reálneho života a potrieb cirkevných zborov. To, akým spôsobom sa bude uskutočňovať reštrukturalizácia cirkvi, že nie zhora, ale zdola, som pochopila už skôr – na synode v Ružomberku, na ktorej po schválení Fondu finančného zabezpečenia jeden z predstaviteľov cirkvi predniesol tento komentár: „Tak, a schválením Fondu finančného zabezpečenia sa začala reštrukturalizácia cirkvi. Zbory, ktoré nemajú peniaze a nebudú si vedieť zaplatiť farára, sa budú musieť spájať.“

Ak by bol znovu predložený zákon o zrušení dištriktuálnych súdov s tým, že všetko by riešil vlastne súd na generálnom biskupskom úrade, podporili by ste to? Podporili by ste aj ďalší aspekt, ako sú disciplinárne konania voči farárom, ktoré mal podľa návrhu riešiť tiež práve tento súd?

Kým je v platnosti doterajšia organizačná štruktúra ECAV na Slovensku, nič by som nemenila. Po reštrukturalizácii bude musieť dôjsť k nevyhnutnej zmene legislatívy, aj pokiaľ ide o cirkevné súdnictvo.

Ako budete z pozície biskupky – v prípade zvolenia – komunikovať s médiami, ale hlavne s veriacimi?

Som otvorená komunikácii s každým, kto rešpektuje slušnosť a novinársku etiku. Vždy som bola a aj naďalej chcem zostať duchovným pastierom všetkých členov cirkvi, ktorý nie je prijímačom osôb a ktorý vypočuje každý jeden hlas.

Zuzana Zimániová, Martina Kováčiková

ŽIVOTOPIS

Doc. ThDr. Sidonia Horňanová, PhD.

Osobné údaje

Narodená: 1973 v Martine
Pokrstená: 1973 v Turanoch
Konfirmovaná: 1991 v Turanoch
Ordinovaná: 1996 vo Zvolene

Vzdelanie

1987 – 1990: Gymnázium V. P. Tótha v Martine
1991 – 1996: Evanjelická bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, magisterské štúdium
1995: Štúdium na teologickej fakulte Luther Seminary, Minneapolis, USA
1997 – 2002: Doktorandské (PhD.) štúdium na EBF UK v odbore Evanjelická teológia – Stará zmluva a systematická teológia
2005: Rigorózne štúdium (ThDr.), odbor Stará zmluva
2007 – 2008: Habilitačné konanie na docentku – ukončené vymenovaním za docentku v odbore Evanjelická teológia dňa 1. januára 2009

Duchovenská činnosť

1993: zborová prax počas teologického štúdia pri prvej ordinovanej farárke na Slovensku Darine Bancíkovej z poverenia generálneho biskupa P. Uhorskaia
1995: zborová prax počas teologického štúdia v CZ Poplar, Wisconsin, USA
1997 – 1999: kaplánka v CZ Modra-Kráľová
1999 – 2000: námestná farárka v CZ Modra-Kráľová
2000 – doteraz: zborová farárka v CZ Modra-Kráľová, 3. funkčné obdobie
2015 – 2021: seniorka Bratislavského seniorátu ECAV na Slovensku

Pedagogická činnosť

1997 – doteraz: Vyučovanie teologických predmetov na Katedre Starej zmluvy a Praktickej katedre na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK
1997 – doteraz: Vyučovanie evanjelického a. v. náboženstva na základných školách v Modre-Kráľovej, v Modre, v Budmericiach, v Častej, vo Vištuku a v Jablonci

Členstvo v cirkevných grémiách, odborných komisiách a občianskych organizáciách

1997 – doteraz: členka Modlitebného spoločenstva ECAV na Slovensku
1997 – 2007: členka prekladateľskej komisie Ekumenického prekladu Písma svätého Starej zmluvy z hebrejčiny do slovenčiny vedúca prekladateľskej skupiny pre revíziu ekumenického prekladu Starej zmluvy
2002 – 2014: seniorálna presbyterka a súčasne zapisovateľka
2006 – 2018: členka Generálneho súdu ECAV
2005 – 2022: členka celoslovenskej komisie Biblickej olympiády z evanjelického a. v. náboženstva
2008 – 2021: členka výboru pre Biblickú olympiádu evanjelického a. v. náboženstva (zaregistrovanej na MŠ SR) a členka celoslovenskej odbornej komisie
2015 – 2021: členka Rady školy Evanjelického lýcea a Evanjelickej základnej školy v Bratislave
2008 – doteraz: členka Vedeckej rady EBF UK
2013 – doteraz: členka Vieroučného výboru ECAV – 2. funkčné obdobie
2019 – doteraz: členka Bohoslužobného výboru ECAV
2016 – 2018: členka redakčnej rady Služba slova – homiletický časopis ECAV
2019 – doteraz: členka Lutheran European Commission Church and Judaism (LECCJ) za ECAV na Slovensku
2009 – doteraz: predsedníčka OZ „Poľné ľalie“ v Modre-Kráľovej
2015 – 2021: členka VMV BAS, členka Školského výboru BAS, členka Výboru pre diakoniu BAS
2021 – doteraz: predsedníčka Výboru pre zborovú diakoniu BAS ECAV

Doplnkové jazykové a teologické vzdelanie

2007 – 2011: Štúdium modernej hebrejčiny (ivrit) na Štátnej jazykovej škole v Bratislave
2008: Štúdium modernej hebrejčiny na Univerzite v Haife v Izraeli
2014: Všeobecná štátna jazyková skúška z anglického jazyka (C1)
2015: Špeciálna štátna jazyková skúška z prekladateľského odboru z anglického jazyka (C2)
2015 – 2018: Štúdium nemeckého jazyka na Štátnej jazykovej škole v Bratislave

Publikačná a prednášková činnosť

Počas celej duchovenskej služby pravidelne na pozvanie prednášam členom cirkvi v cirkevných zboroch a tiež evanjelickým duchovným na pastorálnych konferenciách kňazov na seniorálnej i dištriktuálnej úrovni, na kázňových prípravkách pre kňazov a na teologických konferenciách ECAV na Slovensku. Pravidelne som publikovala aj v evanjelickej tlači – v Evanjelickom posle spod Tatier, v Cirkevných listoch, v Tranovskom kalendári a v Službe slova.

Som autorkou 8 monografií, 2 teologických učebníc, štyroch zborníkov vrátane postily kázní evanjelických duchovných pri príležitosti 500. výročia reformácie, desiatok vedeckých štúdií a odborných článkov publikovaných doma aj v zahraničí.

Ocenenia

2023 – Pamätný list predsedu Bratislavského samosprávneho kraja za projekt „Zelený les“ – pietne miesto obetiam holokaustu v Modre-Kráľovej, ktoré pod mojím vedením vybudovali dobrovoľníci – členovia CZ Modra-Kráľová a v jednej osobe členovia OZ „Poľné ľalie“, na ktorom netradičnými formami plníme misijné poslanie.

Osobné stanovisko kandidátky doc. ThDr. S. Horňanovej, PhD.

V cirkvi sa nesmú uprednostňovať ekonomické ciele na úkor misijného poslania

Biskup je podľa príkladu Pána Ježiša prvým duchovným pastierom, ktorého prvenstvo je v obetavej, nezištnej službe pre iných. S Božou pomocou chcem vykonávať všetky povinnosti dištriktuálneho biskupa v zmysle ústavného zákona ECAV:

Predovšetkým vykonávať kazateľskú a pastoračnú službu: Verne a čistotne zvestovať evanjelium a chrániť vieroučnú čistotu a jednotu cirkvi. Pastorálnymi rozhovormi a návštevami v dištrikte podporovať duchovných v ich neľahkej službe, chrániť ich pred rezignáciou a vyhorením. Osobitnú pozornosť venovať ordinovaným ženám a duchovným na dôchodku.

Prispieť do diskusie o financovaní a reštrukturalizácii cirkvi založenej na princípoch samosprávy a rovnosti všetkých jej členov vo vedomí, že byť slabým a malým nie je nevýhodou. Usilovať sa o solidaritu vo vedomí, že je aj tá najmenšia časť dôležitá; ak trpí, trpí s ňou celé telo (1K 12, 12nn).

Cirkev žije misiou, preto budem podporovať misijné a evanjelizačné snahy v dištrikte. V cirkvi sa nesmú uprednostňovať ekonomické ciele na úkor misijného poslania. Ako Boh dokázal svoju moc v Kristovom kríži, aj dnes ju dokazuje nie uprostred hmotnej zabezpečenosti, ale v ľudskej slabosti a v zápasoch o prežitie – vtedy sa z Božej moci v ľudských srdciach rodí to najcennejšie: úprimná a srdečná viera v Boha ako to najväčšie bohatstvo cirkevných zborov.

Pri zabezpečovaní cirkevnej disciplíny chcem pred zákonníckosťou a vynútenou poslušnosťou uplatňovať „vyššiu“ spravodlivosť – Kristov zákon milosrdenstva a lásky (Mt 5, 20), ktorá „tlejúci knôt neuhasí a nalomenú trstinu nedolomí“ (Iz 42, 3).

Cirkev bez diakonie nie je cirkvou, preto chcem rozvíjať spoluprácu so Strediskami Evanjelickej diakonie na území dištriktu aj s ústredím v Bratislave. Budem podporovať evanjelické cirkevné školy na území dištriktu a spolupracovať s Evanjelickou bohosloveckou fakultou UK.

Modliť sa za cirkev – za spolupracovníkov ordinovaných aj neordinovaných – o dar rozlišovať znamenia doby, dobro od zla a tiež o odvahu robiť rozhodnutia nie v ľudskej chytráckosti a podľa svetskej logiky, ale v múdrosti orientovanej na Boha, ktorá je darom Ducha Svätého.

Povzbudzovať členov cirkvi k obetavej nezištnej službe osobným príkladom, a preto si v úrade biskupa nebudem uplatňovať nijaké finančné benefity.

V biskupskom úrade môžem nadviazať na doterajšiu takmer 28-ročnú duchovno-pastiersku službu vo vedení cirkevného zboru v Modre-Kráľovej, a tiež v Bratislavskom senioráte, ktorý som 6 rokov viedla s Ing. Petrom Synakom, súčasným dozorcom Západného dištriktu. Môžem nadviazať na dlhoročné skúsenosti v synodálnych výboroch – vo vieroučnom a v bohoslužobnom výbore. V úrade biskupa môžem v dištrikte prehlbovať vzťahy s ordinovanými – svo-
jimi bývalými študentami, ktorých som ako pedagóg a farárka desaťročia formovala a formujem na teologickej fakulte. V neposlednej rade využijem kontakty, ktoré som získala pri spolupráci so samosprávami, verejnými kultúrnymi a vzdelávacími inštitúciami doma aj v zahraničí, a tiež na ekumenickú spoluprácu s inými cirkvami a ich vedúcimi predstaviteľmi.

Ako „ordinovaná žena“ som s apoštolom Pavlom počas takmer 28-ročnej duchovnej služby nie raz poznala ľudskú slabosť a zraniteľnosť, ale aj Božiu milostivú moc. Oslovená ordinovanými bratmi nielen z Bratislavského seniorátu prijímam kandidatúru vo viere v Božiu milosť a moc pri mne, že Pán cirkvi môže konať aj cezo mňa „slabú“ a pôsobiť pokoj, zmierenie, slušnosť a kultivovaný dialóg bez straníckosti, aby každý jeden hlas bol vypočutý.

The post Predstavujeme kandidátov: SIDONIA HORŇANOVÁ first appeared on Lutherus.

Redakcia Lutherusu v súvislosti s voľbami biskupa Západného dištriktu chce veriacim predstaviť kandidátov na tento post. Súčasný biskup Ján Hroboň na prosbu o rozhovor, motivačný list, životopis a odpovede na otázky ani prosbu o vyjadrenie nereagoval. Našu prosbu úplne odignoroval. Je to smutné, ak biskup, ktorý podpísal Chartu 2017 a písal pre Reformačné listy, ktoré každého škandalizovali, pohŕda veriacimi cirkvi, nemá k nim úctu ani slušnosť. Pán Ježiš dal jasný príkaz: Milujte svojich nepriateľov! A milovať svojich nepriateľov znamená skúsiť vykročiť z pút prirodzených sympatií a posunúť svoju hranicu. Ježiš nás vyzýva, aby sme odpovedali svetu ako On – láskou, žehnaním, modlitbou a obeťou. Žiadal, aby to veriaci robili nielen v situáciách, s ktorými súhlasia, ale za všetkých okolností.

Ak niekto kandiduje na vedúcich predstaviteľov cirkvi – teraz biskupa, je potrebné, aby praktizoval pravdu a správal sa k ľuďom spravodlivo. Neriadil sa emóciami ani osobnými sympatiami či antipatiami.

Demokratické voľby vedúcich a pracovníkov cirkvi sa týkajú kľúčovej udalosti Božieho vyvoleného ľudu, aby vstúpil na správnu cestu viery v Boha. Týkajú sa priamo kľúčovej témy cirkevného života. Iba zvolením dobrých vodcov a pracovníkov možno viesť Boží vyvolený ľud k pochopeniu pravdy a vstúpiť na správnu cestu viery v Boha. Ak sa falošní vodcovia a antikristi chopia moci v cirkvi, nielenže zdržia Boží vyvolený ľud v dosiahnutí spasenia, ale narušia aj cirkevný život. Do cirkvi prinesú katastrofy a Boží vyvolený ľud bude ohrozený a stane sa obeťou. Preto veľmi záleží na tom, ako Boží vyvolený ľud pristupuje k voľbám v cirkvi, a všetci Boží vyvolení by mali hľadať pravdu a vykonávať voľby s vážnosťou a v súlade so zásadami demokratických volieb cirkvi, že všetci majú právo voliť a byť volení. Nikto nemá právo zasahovať do práva Božieho ľudu voliť a byť volený.

Preto sa aj dnes biskup ako Kristov učeník snaží pomôcť všetkým a nerobí rozdiely medzi ľuďmi. Pozdravuje a požehnáva aj tých, ktorých nepozná, a modlí sa za tých, ktorí mu ublížili. Veď každá ľudská bytosť bola stvorená na Boží obraz a nesie v sebe ten istý prísľub a nádej, aká bola ponúknutá nám.

Toto je dokonalosť, o ktorej hovorí Ježiš. Dokonalosť, o ktorú sa má biskup usilovať, znamená nikoho nestratiť, nikoho neodmietnuť, mať miesto pre všetkých. Tak ako rodičia nedokážu rozlišovať medzi svojimi deťmi, milujú ich všetkých rovnako. Boh miluje všetkých ľudí a nerobí medzi nami rozdiely. Preto sa aj predstavitelia cirkvi majú snažiť nerobiť rozdiely. Ak to už robia pred voľbami, čo budú robiť po nich?

Rozhovor

JÁN HROBOŇ robí rozdiely medzi ľuďmi v cirkvi

Delí ich na priateľov a nepriateľov, tým nedosiahne jednotu, ale rozdelenie

Boli ste jedným zo signatárov Charty 2017 na obnovu ECAV na Slovensku. Ktoré z jej bodov sa vám počas Vášho funkčného obdobia biskupa Západného dištriktu podarilo naplniť?

Neodpovedal.

Prečo ste sa rozhodli znova kandidovať na tento post, keď je cirkev pod súčasným vedením doslova rozštiepená a doposiaľ na vašich krokoch nebolo badať snahu o jej zjednotenie ani o diskusiu medzi jednotlivými názorovými kruhmi v ECAV?

Neodpovedal.

Ak sa na konci prvého funkčného obdobia pozriete späť na celých šesť rokov, čo ste urobili pre ECAV a hlavne pre veriacich?

Neodpovedal.

Pokiaľ budete zvolený, zasadíte sa za transparentné informovanie o všetkom, čo sa v cirkvi deje – keďže doposiaľ sa o transparentnosti v cirkvi za posledné roky (keď aj vy patríte medzi vrcholových predstaviteľov cirkvi) nedá vôbec hovoriť? Plánujete to zmeniť a poskytovať verejnosti informácie, na ktoré má právo?

Neodpovedal.

Vo funkcii biskupa ste disciplinárne zasiahli voči farárovi Jánovi Ľachkému. Argumentovali ste predovšetkým tým, že tento duchovný nedodržiava Agendu ECAV. Môžete o sebe vyhlásiť, že vy Agendu ECAV dodržiavate?

Neodpovedal.

Ako sa pozeráte na dianie na kandidačných poradách za posledné roky, konkrétne aj na tú, kde ste sa teraz stali znova kandidátom na post biskupa ZD? Neprekážajú vám neslobodné metódy, bezdôvodné vyraďovanie protikandidátov a predvýber len tých, ktorí vyhovujú súčasnému vedeniu cirkvi?

Neodpovedal.

Mal by sa podľa vás zmeniť volebný zákon? Ak áno, v čom?

Neodpovedal.

Je podľa vás správne, že členovia generálneho presbyterstva môžu hlasovať na synode? Považujete toto spojenie výkonnej a zákonodarnej moci v cirkvi za problém?

Neodpovedal.

Podporili by ste zrušenie dištriktov v rámci reštrukturalizácie cirkvi?

Neodpovedal.

Aký je váš pohľad na Fond finančného zabezpečenia, do ktorého musia prispievať cirkevné zbory – a to aj tie, ktoré na to nemajú financie? Čo si myslíte o tom, že fond neslúži len na dofinancovanie platov duchovných, ako bolo pôvodne deklarované, ale aj na iné výdavky?

Neodpovedal.

Čo si myslíte o reštrukturalizácii – keď sa hovorí, že reštrukturalizované majú byť cirkevné zbory, nie ECAV?

Neodpovedal.

Ak by bol znovu predložený zákon o zrušení dištriktuálnych súdov s tým, že všetko by riešil vlastne súd na generálnom biskupskom úrade, podporili by ste to? Podporili by ste aj ďalší aspekt, ako sú disciplinárne konania voči farárom, ktoré mal podľa návrhu riešiť tiež práve tento súd?

Neodpovedal.

ŽIVOTOPIS

Mgr. Ján Hroboň

Narodil som sa dňa 23. 3. 1967 v Revúcej v rodine evanjelického farára Jána Bohdana Hroboňa a Milady, rod. Krištofovej. Mám piatich súrodencov. Pokrstený som bol v Ratkovskom Bystrom, kde bol otec v tom čase farárom.

Základnú školu som skončil v Lazoch pod Makytou, kde som bol aj konfirmovaný. Zmaturoval som na gymnáziu v Prešove v r. 1985.

V r. 1986 som nastúpil na Evanjelickú bohosloveckú fakultu. Jeden semester som študoval na Lutheran Theological Seminary vo Philadelphii, USA. Po návrate som vstúpil do manželstva s Máriou, rod. Fáberovou, v r. 1991. Máme tri deti: Jána, Miloslava a Katarínu.

V r. 1992 som nastúpil ako kaplán do cirkevného zboru v Lazoch pod Makytou. Previedli sme generálnu opravu exteriéru kostola. V senioráte som vykonával funkciu vedúceho SEM. V r. 1995 som absolvoval farársku skúšku a prijal pozvanie bratislavského cirkevného zboru, kde som mal na starosti prioritne prácu s mládežou. Zaviedli sme mládežnícke služby Božie. Vykonával som funkciu predsedajúceho farára do r. 2001, keď sme sa presťahovali do Martina. Spolupracoval som s Biblickou školou na založení Evanjelickej základnej školy v r. 2004.

V r. 2011 som prijal pozvanie do cirkevného zboru v Bratislave, do vtedajšej dcérocirkvi Dúbravka, a v r. 2013 sme sa osamostatnili ako Cirkevný zbor ECAV Bratislava-Dúbravka.

Od r. 2004 som pôsobil ako zástupca šéfredaktora Cirkevných listov, potom ako šéfredaktor a nakoniec tajomník až do r. 2016.

V r. 2018 som bol zvolený za biskupa Západného dištriktu. Od roku 2019 do roku 2022 som bol členom predstavenstva Tranoscia. V roku 2022 som bol zvolený za predsedu Bohoslužobného výboru.

Ovládam aktívne anglický jazyk a čiastočne nemecký.

Osobné stanovisko Mgr. Jána Hroboňa

Zamerať sa chce na ľudí z necirkevného prostredia

Na základe Božieho slova a v súlade so Symbolickými knihami a Ústavou našej cirkvi budem aj naďalej dbať o čisté, pravdivé a úprimné zvestovanie Božieho slova, správne prisluhovanie sviatostí a chrániť jednotu cirkvi. Vo vedomí tohto základného poslania konám aj svoju osobnú službu a usilujem sa o rast Božieho kráľovstva, dobré vzájomné vzťahy, korektnú spoluprácu na všetkých úrovniach v našej cirkvi, sledujúc jej základné poslanie, aby čo najviac ľudí uverilo v Pána Ježiša Krista a bolo zachránených.

V ďalšom funkčnom období by som sa chcel zasadiť predovšetkým za:

1. Duchovné obnovenie. Chcem pozývať k zápasu, modlitbám a práci o duchovné prebudenie v našej cirkvi.
2. Evanjelizáciu a misiu – podporiť zakladanie nových cirkevných zborov. Venovať väčšiu pozornosť vzdelávaniu zameranému na misiu a evanjelizáciu. Je potrebná aj forma služieb Božích viac zameraná na mladých ľudí, prípadne ľudí z necirkevného prostredia. Viac sa misijne aj pastoračne venovať menšinám. Vychovávať a podporovať misionárov aj pre zahraničie.
3. V kultúrno etických témach, menovite v otázkach manželstva a rodiny, chcem stáť tak ako doteraz na Božom slove a vieroučných zásadách našej cirkvi.
4. Fond finančného zabezpečenia – nastavenie presnejších a spravodlivejších pravidiel pre odmeňovanie duchovných a ohľadom platobnej disciplíny.
5. Jednoduchšiu a efektívnejšiu správu cirkvi atomu zodpovedajúcu štruktúru.
6. Zachovanie, podporovanie a rozvíjanie škôl Západného dištriktu, hľadanie možností pre zakladanie ďalších.
7. Sabatikálne voľno pre duchovných ako možnosť duchovnej aj fyzickej regenerácie.
8. Sociálne bývanie pre duchovných a pracovníkov v cirkvi na dôchodku.

Spolu s bratom dozorcom chceme viesť ZD ECAV tak, aby bol efektívnou súčasťou veľkého tímu spolupracovníkov v ECAV a aby naša služba bola Pánu Bohu na slávu a na prospech našej cirkvi.

Za každých okolností chceme viesť k tomu najdôležitejšiemu – k Pánovi Ježišovi Kristovi. Upriamovať náš pohľad na Neho v zmysle slov listu Židom 12, 2: Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery. A cez Neho mať pred očami potreby tých najmenších, najnúdznejších a najodkázanejších v ich núdzi a vedieť im prejaviť lásku a pomoc.

V službe biskupa by som chcel spraviť všetko podľa darov milosti, schopností a síl, aby Božie kráľovstvo rástlo medzi nami a čo najviac ľudí bolo zachránených pre večný život.

The post Predstavujeme kandidátov: JÁN HROBOŇ first appeared on Lutherus.

Za najvyššieho duchovného predstaviteľa Českobratskej cirkvi evanjelickej v Česku – synodného seniora zvolili Pavla Pokorného, doterajšieho farára v Prahe-Střešoviciach. Narodil sa v roku 1960. Po štúdiách a základnej vojenskej službe pôsobil do roku 1999 v Turnove, od roku 2000 je farárom zbore v Prahe-Střešoviciach. Je ženatý a má štyri deti. „Chcel by som sa zamerať na to podstatné – vieru, nádej, lásku – čo dostávame darom – a na otvorenosť voči Božím darom a s ňou spojenú slobodu od lipnutia na vlastných predstavách,“ povedal Pavol Pokorný po svojom zvolení.

Českobratská cirkev evanjelická je druhou najväčšou cirkvou v ČR po katolíckej cirkvi a najväčšou protestantskou cirkvou v tejto krajine. Nadväzuje na tradíciu českej reformácie, husitské hnutie i Jednotu bratskú. Vznikla v roku 1918 spojením dvoch evanjelických cirkví povolených Tolerančným patentom roku 1781. Najvyšším správnym orgánom je šesťčlenná synodálna rada zložená z duchovných a laikov. Do farárskej služby poveruje ČCE mužov aj ženy. K ČCE sa pri sčítaní ľudu v roku 2001 hlásilo 117 212 obyvateľov Českej republiky, o desať rokov neskôr 51 936 obyvateľov.

Ste v rodinnom vzťahu so zosnulým pánom profesorom Pokorným?
Môj otec sa volal Joel a bol bratrancom profesora Petra Pokorného. Počas svojich štúdií v Brne otec u Petrových rodičov býval a s Petrom aj jeho bratom Jánom boli priatelia. Kým Peter aj Ján sa venovali teologickým štúdiám, otec bol prírodovedec, geológ.

Vás to nechytilo – ísť v šľapajach otca?
Na geológii ma fascinuje, ako dokáže premýšľať v radoch miliónov rokov a ako vníma život aj tam, kde väčšina z nás vidí len mŕtve kamene. Vždy mi pripadal zaujímavý a prínosný rozhovor viery a vedy. Ale oslovilo ma volanie stať sa kňazom.

Akou cestou ste teda kráčali až dodnes, keď ste boli zvolený za synodného seniora?
Vyrastal som v Prahe, vyštudoval teológiu, bol som farárom v Trutnove a potom v Prahe. Popri zborovej práce som bol viac ako desať rokov tiež nemocničným a hospicovým kaplánom.

Doteraz ste pôsobili ako farár v Prahe-Střešovicích, teraz, keď ste sa stali najvyšším predstaviteľom cirkvi, odchádzate aj zo zboru – alebo u vás zahŕňa funkcia synodného seniora (na Slovensku, pre porovnanie, túto funkciu zastáva generálny biskup) aj úrad, aj zbor?
V Českobratskej cirkvi evanjelickej je synodálny senior uvoľnený zo svojho farského zboru a zborom sa pre neho stáva celá cirkev. Náplň farárskej práce je do nejakej miery podobná, pokiaľ ide o kázanie a pastoračnú starostlivosť. Ale predsa je tých zverených ľudí veľa, takže nebudem mať so všetkými taký blízky a intenzívny kontakt.

Nebude vám chýbať cirkevný zbor?
V Střešoviciach som už 21 rokov. Kázne si pripravujem pre svojich poslucháčov. Mám dojem, že rozumejú môjmu spôsobu myslenia a vyjadrovania, mojim otázkam. A ozvú sa, keď im niečo nie je jasné, keď so mnou nebudú súhlasiť. Blízke vzťahy a toto prostredie mi budú chýbať.

Akým spôsobom zvolenie za synodného seniora zmení váš život?
Možno všetko ani ešte nedokážem domyslieť. Vnímam väčšiu zodpovednosť. Budem musieť pojať väčšiu šírku otázok a problémov? Viac cestovať, viac počúvať? Čo je úplne jasné a čo bude veľká zmena: musíme sa presťahovať. Služobný byt na fare musí byť voľný pre nového zborového duchovného.

Súčasťou života duchovného je aj jeho rodina. Aké je vaše rodinné zázemie?
Manželka je so mnou už 32 rokov. Je pre mňa kritickým náprotivkom a bezvýhradnou oporou. Máme štyri deti. Najmladší odchádza tento rok na jeseň na vysokoškolské štúdium mimo Prahy. So všetkými deťmi aj ich partnermi máme však blízke vzťahy. Práve tak s manželkinými a mojimi súrodencami; obaja sme zo štyroch detí. Táto široká rodina, ktorá sa rada schádza a vzájomne sa podporuje, je neoceniteľným darom a požehnaním.

Podľa toho, čo hovoríte, je pre vás rodina veľkým darom. Ako vnímate spolužitie ľudí rovnakého pohlavia? Máte skôr konzervatívny či liberálnejší pohľad?
Mám konzervatívny pohľad v tom zmysle, že je potrebné dôsledne vychádzať z evanjelia. Znamená to čítať Písmo s porozumením. S pochopením pre jazyk, dobové predstavy a reálie. A hľadať, čo je skutočne tou evanjeliovou zvesťou. Teda čo a v akom zmysle je oslobodzujúce, liberálne v pravom zmysle slova. Synoda Českobratskej cirkvi evanjelickej v roku 2005 prijala dokument s názvom „Problematika homosexuálnych vzťahov“, ktorý možno nájsť na webových stránkach našej cirkvi. V tomto dokumente sú odborne prebrané všetky biblické texty, ktoré homosexualitu spomínajú. Vo všetkých ide o súvislosť s kultom alebo násilím. Nemožno ich teda len tak vztiahnuť na homosexualitu všeobecne. Myslím, že naša energia a záujem by sa nemali sústrediť len na rovnakopohlavné spolužitie a jeho sexuálnu zložku, ale mali by sme začať pri bolestných otázkach ľudskej osamelosti, túžby po hlbokom a napĺňajúcom vzťahu, ale aj manipulácie, zneužívania, násilia, vyprázdnenia vzťahu, lásky, teda nebáť sa hovoriť o tom, čo sa týka nás všetkých.

S akou koncepciou práce prichádzate, akým synodným seniorom by ste chceli byť?
Synodný senior nie je tak celkom tým, kto by mal cirkvi vtlačiť svoju koncepciu. Podľa našej ústavy (Cirkevného zriadenia) základné smerovanie určuje synoda, vrcholné zhromaždenie zástupcov cirkvi. Pred niekoľkými rokmi synoda prijala Strategický plán cesty cirkvi do roku 2030. Samozrejme, budeme tento plán ďalej aktualizovať a upravovať podľa okolností, ale zásadný smer, myslím si, je tým daný. Ako synodný senior by som chcel predovšetkým byť sám sebou. Dúfam, že ma tá funkcia nezmení. Neviem, či sa to dá považovať za koncepciu, ale záleží mi na vzájomnom rozhovore – v šesťčlennej synodnej rade, v cirkevných zboroch, v spoločnosti.

Pri svojom zvolení do funkcie ste uviedli: „Chcel by som sa zamerať na to podstatné – vieru, nádej, lásku – čo dostávame darom a na otvorenosť voči Božím darom a s ňou spojenú slobodu od lipnutia na vlastných predstavách.“ Čo tým myslíte, že chcete, aby každý v cirkvi slúžil podľa svojich darov? Rozvinuli by ste túto svoju myšlienku viac?
Najlepšie slúži ten, kto môže slúžiť s radosťou a s pocitom, že je na správnom mieste a že môže byť užitočný. Preto je dôležité, aby sme každému vytvorili priestor a dali dôveru a slobodu sa rozvinúť. V cirkvi máme zároveň vytvorený systém poverenia a vyslania, ktorý väčšinou účinne zasiahne tam, kde jedinec neodhadne správne svoje obdarovanie a uchádza sa o funkciu, v ktorej by narobil viac škody ako úžitku. Ale v tom, čo citujete, som myslel ešte na niečo iné: v dejinách Božieho ľudu sa viackrát stávalo, že prekvapivý prorocký hlas úplne zmenil jeho cestu. Chcel by som si ponechať otvorenosť pre situáciu, keď nás evanjelium môže nanovo osloviť tak, že opustíme svoje predstavy o tom, kam cirkev viesť a ako ju formovať.

Dôraz chcete klásť aj na rodinnú zbožnosť, ale zdá sa, že tá sa čoraz viac vytráca aj pre zaneprázdnenosť členov domácností. Ako to chcete dosiahnuť?
Myslím, že situácia sa mení. Stále je veľa tých, ktorí si zakladajú na svojej nezávislosti, chcú byť single, ale zároveň pribúda ľudí, ktorí si vážia rodinné spoločenstvo. Hoci sú zaneprázdnení počas týždňa, snažia sa spoločne sláviť nedeľu. Niektorí objavujú rodinné rituály intuitívne, iné treba v rodine svojich príbuzných a potomkov naučiť. V mnohých cirkevných zboroch sa pripravujú rodinné nedele, senioráty organizujú seniorátne rodinné stretnutia.

Na čo by ste na svojho predchodcu chceli nadviazať a čo by ste, naopak,  chceli zmeniť?
Súčasného synodného seniora Daniela Ženatého si nesmierne vážim. Jeho zásluhou tvorila synodálna rada jeden tím vo vzájomnej dôvere. Obdivujem jeho trpezlivosť, toleranciu k rôznym názorovým prúdom, ekumenickú otvorenosť, záujem o spoločenské dianie, energiu. Rád by som na neho nadviazal, ale obávam sa, že sa všeličo zmení bez toho, aby som chcel, ale jednoducho len tým, že som iný.

V čom vidíte svoju najväčšiu slabinu pre prácu synodného seniora?
O niektorých svojich slabinách viem. Dúfam, že čitatelia pochopia, že sa mi o nich nehovorí ľahko. A že si ich teda teraz nechám pre seba. Bol by som však nerád, keby sa mi nejaká úplne nová slabina vyjavila počas funkčného obdobia.

Medzi povinnosti biskupa patrí aj starostlivosť o materiálne statky. Aká je vaša predstava ekonomického zabezpečenia cirkvi do budúcnosti?
Cirkev žije z darov. Bolo to tak vždy. Ak máme nejaké peniaze uložené v investičných fondoch, v pozemkoch, v budovách, je to celkom príjemné, ale je to niečo navyše. Základné zabezpečenie cirkvi do budúcnosti je v tom, že sa nájdu ochotní darcovia. A ak sa nenájdu, budeme sa musieť zamyslieť nad tým, či sme vôbec cirkvou.

U vás už došlo k finančnej odluke cirkvi od štátu, je cirkev slobodnejšia aj vo vzťahu k štátu? Je hlasom v spoločnosti? Aké výhody cirkvi priniesla táto odluka?
Cirkev je odlukou slobodná nielen vo vzťahu k štátu, ale aj sama k sebe. Všetko je jasnejšie, pravdivejšie. A žijeme na vlastnú zodpovednosť. Treba si dávať pozor na to, kto nás sponzoruje a prečo. Prípadne, ak investujeme, tak do čoho. Pre investície máme vytvorený etický kódex. Predpokladám, že ten tiež možno vyhľadať na našich webových stránkach.

U nás na Slovensku je platenie cirkevného príspevku na rozdiel od vašej cirkvi povinné, hoci k finančnej odluke nedošlo. Sú ľudia u vás ochotní prispievať na cirkev, aj keď ich tomu nedonucujete tým, že pokiaľ nezaplatia, farár ich napríklad nepochová?
Cirkevný príspevok sa platí dobrovoľne. V poriadkoch je napísané, že jeho platenie cirkev od svojich členov „očakáva“. Istým druhom nátlaku je pravidlo, že ak niekto opakovane príspevok neplatí, môže ho staršovstvo vyčiarknuť zo zoznamu členov zboru s hlasovacím právom. Inak neviem o tom, že by niekto bol k plateniu nútený. O prípade, keď farár odmietne z takého dôvodu pohreb, som nepočul. Sám som pochovával každoročne niekoľko ľudí, ktorí vôbec neboli členmi cirkvi. Naša výzva na platenie príspevku je postavená na hrdosti na svoju vlastnú cirkev: „Päť percent a hlavu hore!“

Sčítanie obyvateľov v roku 2011 vo vašej cirkvi ukázalo pokles záujmu veriacich takmer o polovicu. Nemáte obavu, ako dopadne to tohtoročné? Aké sú vaše očakávania ohľadom výsledkov sčítania a akú formu evanjelizácie by mala cirkev presadzovať?
Samozrejme, som zvedavý, ako sčítanie dopadne. No údaje o cirkevnej príslušnosti sú nepovinné a v našej spoločnosti pribúda tých, ktorí nechcú poskytovať údaje o svojej osobe. Výsledky tým môžu byť ovplyvnené. Ale v zásade tomu neprikladáme takú dôležitosť. Nejde o kvantitu, ale o kvalitu. Môže nás byť menej. Ide o to, akého budeme ducha. Pokiaľ ide o evanjelizáciu, nie je vhodná jedna forma. A rozhodne nemôžeme presadzovať jednu formu evanjelizácie zhora. Evanjelizácia sa dnes deje predovšetkým tvárou v tvár, osobným vzťahom. Je dôležité empatické načúvanie, porozumenie a otvorenosť. Evanjelizácia sa deje tam, kde človek má dôveru k svojmu susedovi kresťanovi, k farárovi alebo napríklad veriacemu spolužiakovi. Dôležité pritom je, že my kresťania nie sme tými, ktorí všetko vedia, ale prijímame otázky, hľadanie a objavovanie vlastnej cesty ku Kristovi tých, kto sa s nami stretávajú.

Prečo ľudia v súčasnosti nemajú až taký záujem o cirkev?
Niektorí záujem majú. Skôr teda o evanjelium než o cirkev. Ale to je vlastne dobre. Pretože cirkev musí ustupovať do úzadia, o ňu nejde. Má len slúžiacu rolu. A ak cirkev nie je spokojná s tým, aké má miesto v spoločnosti, potom sa musí zamyslieť sama nad sebou. Hlavne sa nesmie urážať a sťažovať sa. Kto by sa chcel pridať k stádu plačiek? Cirkev sa však nesmie ani vydávať za super partiu kamarátov, kde je všetko veselé a dokonalé. Jednak je to nevierohodné a jednak sa k takejto partii neľahko pripája niekto, kto má trápenie sám so sebou.

Aké dedičstvo prináša tradícia reformovaných cirkví dnešku a zajtrajšku?
Dynamiku evanjelia. Zrazu sa v kostole len neopakovalo to, čo minulú nedeľu. Reformátori začali čítať, vnímať evanjelium inak. Prehovorilo k nim aktuálne Božie slovo k ich životu a dianiu v spoločnosti. Reformovaná tradícia je paradoxná: odovzdáva sa to, že sa neodovzdáva stále to isté.

Jediným dynamicky sa rozvíjajúcim segmentom kresťanského sveta dnes sú však letničné, charizmatické cirkvi, zatiaľ čo klasické tradičné cirkvi, katolícka, reformovaná alebo ortodoxná, skôr stagnujú… V čom tkvie sila charizmatikov? Môžu charizmatické cirkvi nahradiť tradičné veľké cirkvi? Mali by sme na to v klasických cirkvách reagovať – a akým spôsobom?
Aké sú naše meradlá toho, čo je dynamické a čo stagnuje? Je úžasné, ako Ježiš naše bežné mierky stavia na hlavu: Čo je čisté a čo nečisté? Kto je chudobný a kto bohatý? Kto spravodlivý a kto nespravodlivý? Kresťanstvo je živé, rozmanité, charizmatické hnutie ide svojou cestou, naša cirkev inou. Ani by nebolo zdravé a múdre snažiť sa jeden druhého napodobňovať. Potrebujeme odvahu a tvorivosť nadviazať na naše korene.

Platí, že kultúrne prostredie – alebo skôr aktuálny úpadok kultúry a spoločnosti nevyhnutne vedie k zániku viery nezávisle od toho, čo cirkev robí? Alebo je to tak, že farári a ľudia viery nie sú schopní dospieť k tomu, aby evanjelium potrebným spôsobom vstúpilo do života človeka a aby ho zrozumiteľným spôsobom odovzdávali ostatným?
Takto všeobecne a schematicky nedokážem uvažovať. Nevidím súčasnú spoločnosť len ako konkurznú a nevidím evanjelium len ako majetok cirkvi. Evanjelium nevlastníme, prichádza k nám a práve tak ani k ľuďom mimo cirkvi ako darovaná milosť, láska, nádej, dôvera. Možno sa dnes často cirkev míňa so spoločnosťou práve tým, že v tej spoločnosti evanjelium nevidí, a preto s ľuďmi mimo cirkvi nenachádza spoločnú reč.

Akú úlohu môžu teologické fakulty zohrať v obnove kresťanstva? Je pravda, že ich interná atmosféra by mala byť odlišná od tej, ktorá je bežná na „normálnych“ fakultách?
Kresťanstvo sa obnovuje z Ducha. Ten, ako je známe, „veje, kam chce“. Teologické fakulty môžu obnove pomôcť poctivou prácou vo svojom odbore. Podstatou teológie je totiž kritický rozhovor. Kritický v zmysle rozlišujúci. Teológia nám môže pomôcť rozpoznať cudzích duchov, zbavovať sa ilúzií, modiel a falošných očakávaní tým, že nám sprostredkuje teologické poznanie a spôsob, akým sa o veciach do hĺbky premýšľa. Atmosféra na teologickej fakulte musí byť rovnaká ako na každej inej dobrej fakulte a v každom inom vednom odbore, teda otvorená, kritická, diskutujúca, slobodná.

Poznačila pandémia koronavírusu vašu cirkev? Vyprázdnili sa kostoly, alebo sa pôvodní veriaci opäť vrátili na bohoslužby?
Ešte je skoro na to, aby sme robili nejaké závery. Kým platia určité obmedzenia pre návštevu kostola a kým sú ľudia, ktorí sa obávajú zúčastniť sa väčšieho zhromaždenia, nemôžeme veľa usudzovať. Počas pandémie sa tiež ukázalo, že návštevnosť bohoslužieb vysielaných online presahuje počet bežných účastníkov fyzických zhromaždení. Zdá sa tiež, že bohoslužby sledovalo aj mnoho nečlenov cirkvi. Uvidíme, či ten záujem alebo potreba boli prechodné, alebo či sa z nich vytvorí nejaký nový vzťah k cirkvi, k viere.

Funguje u vás dobre práca s mládežou? Mali by ste nejaké tipy, ako osloviť tú našu na Slovensku?
Či pracujeme s mládežou dobre, alebo nedobre, sa na všeobecnej cirkevnej rovine ťažko posudzuje. Myslím, že veľa záleží na miestnych farároch a pracovníkoch s mládežou, či si s mladými ľuďmi vytvoria vzťah dôvery a blízkosti. Ak dnes chceme osloviť mládež, musíme sa naučiť jej trpezlivo načúvať. Dnešný svet je náročný, orientovaný na výkon a súťaž. Aby v tom človek obstál, musí mať značné sebavedomie a neustále deklarovať svoje schopnosti. Pre mladých ľudí nie je priestor, kde by mohli prejaviť svoje neistoty, otázky.

A čo diakonia?
Som rád, že cirkev podporuje profesionálnu diakoniu, ktorá môže spĺňať najprísnejšie štandardy pre sociálne služby. Som vďačný za rozvinutú prácu Diakonie Českobratskej cirkvi evanjelickej. Chápem však diakoniu zároveň v širšom zmysle ako službu, ktorou cirkev napĺňa svoje poslanie, teda svoju misiu. Diakonia nemá rozmer len sociálny, terapeutický, ale aj spoločenský a duchovný. A môže sa na nej podieľať každý, kto nie je ľahostajný k dianiu a k ľuďom okolo nás.

Aká múdrosť vás sprevádza životom počas vašej kňazskej služby?
Napadá mi len to, čo som snáď pochytil počas tých 36 rokov svojho farárčenia, zvlášť v službe nemocničného kaplána: vedieť prijať svoju bezmocnosť je veľký a oslobodzujúci dar.

Čo by ste povedali na záver – aký je váš odkaz pre evanjelikov aj na Slovensku?
Na synode pred voľbou som povedal: „Opieram sa o biblické posolstvo a mojou víziou je: Nebudeme sa báť.“ To je rozhodnutie, program. Strachov máme plno, ale treba im čeliť. Nebáť sa budúcnosti, nebáť sa ani pravdy o nás samých, nebáť sa spoľahnúť iba na evanjelium.

Martina Kováčiková
Foto: archív

The post Cirkev sa nesmie urážať a sťažovať, ani byť stádo plačiek, ani sa vydávať za super partiu kamarátov first appeared on Lutherus.

Mgr. Ondřej Kolář, Th.D. (17. apríla 1978, Prostějov) je český teológ, prekladateľ, kazateľ Českobratskej cirkvi evanjelickej. Vyštudoval Evanjelickú teologickú fakultu Univerzity Karlovej a vzdelával sa tiež na Evanjelickej teologickej fakulte na viedenskej univerzite. Potom na spomínanej pražskej škole a na Ruprecht-Karls-Universität v Tübingene absolvoval doktorské štúdiá, ktoré zakončil dizertačnou prácou, v ktorej sa zaoberal problematikou nesmrteľnej duše v súčasnej teológii. Je farárom v CZ Prahe Kobylisoch.

Popri tom tiež prednáša na Evanjelickej teologickej fakulte Univerzity Karlovej, kde pôsobí ako pedagóg na Katedre systematickej teológie, na odborných konferenciách a na mládežníckych stretnutiach. V rozhovore pre Lutherus hovorí o krste Duchom Svätým, charizmatických daroch či druhom krste.

Terminológia „krst Duchom Svätým“ sa v luteránskej teológii skôr nepoužíva. Historicky sa tento výraz často uvádza skôr na opis pojmov a doktrín, ktoré nie sú v súlade s Písmom. Je to pre luteránov niečo sektárske?

Záleží na tom, ako onen krst Duchom Svätým chápeme. Ak sa týmto slovným spojením chce len vyjadriť skutočnosť, že krst vodou je spätý s darom Ducha Svätého, prípadne že Duch Svätý preniká život kresťana a obnovuje ho, potom proti tomu nemožno nič namietať. Martin Luther – ako je známe – vnímal Krst svätý nielen ako jednorazovú udalosť v živote človeka, ale ako začiatok celoživotnej cesty s Kristom. Duch Svätý nás na tejto ceste premieňa, posilňuje, utešuje a dáva našim krokom smer. Pokiaľ však krst Duchom Svätým má označovať nejaký samostatný Boží čin, ktorý je od krstu teologicky oddelený a má ho doplniť či zdokonaliť, potom je tým význam Krstu svätého iste ohrozený a zmenšený. Martin Luther sa vo svojej krstnej teológii zasadzoval práve o to, aby krst vynikol ako sviatosť, ktorá neznesie žiadne doplnenie a tým vlastne relativizáciu.

V súlade s Ježišovým prísľubom (Skutky 1, 4, 5, 8) boli Kristovi nasledovníci pokrstení Duchom Svätým na prvé Letnice, keď sa najpozoruhodnejšie prejavila prítomnosť a moc Ducha a tri tisíce z nich sa obrátili na kresťanskú vieru. Je krst Duchom Svätým udalosťou, ktorá sa udiala výlučne na Letnice, alebo skúsenosťou, ktorá sa v kresťanskej cirkvi opakuje aj dnes?

Samotné zoslanie Ducha Svätého na apoštolov, tak ako nám ho popisuje Nová zmluva, bolo samozrejme mimoriadne a neopakovateľné. Na počiatku cirkvi stojí mocný Boží impulz. Avšak to neznamená, že by odvtedy Duch Svätý v cirkvi nepôsobil. V medziobdobí medzi Kristovým prvým a druhým príchodom nie je cirkev Bohom opustená, ale každodenne zakusuje Jeho prítomnosť práve v Duchu Svätom, tak ako to Ježiš zasľúbil. Označiť toto trvalé pôsobenie Ducha Svätého v cirkvi aj v každom jednotlivom veriacom ako krst Duchom je však zavádzajúce, pretože vyvoláva predstavu akéhosi druhého, dodatočného krstu.

V apoštolskej cirkvi boli veľmi zjavné dary jazykov a uzdravenia, no nie je zrejmé, že by všetci kresťania vlastnili tieto charizmatické dary. Prečo boli dané len niekomu?

Túto otázku by sme si mohli položiť nakoniec u všetkých darov Ducha. Prečo Boh niekomu zveril práve tieto charizmy a niekomu iné? Boh mal v úmysle nás stvoriť ako rozdielnych. Práve táto pestrosť je prejavom Božích nekonečných tvorivých možností a odráža tiež čosi z vnútorného bohatstva Svätej Trojice. Rovnako je to s darmi Ducha: tiež tie sú rozmanité. Dokonca by som povedal, že každý z nás bol obdarovaný trochu inak a poverený iným, úplne špecifickým, neopakovateľným poslaním. Podstatné je, aby sme neprepadli dojmu, že jedna charizma je väčšia a dôležitejšia ako iné. Pred tým nás dôrazne varuje apoštol Pavol.

Dnes už Pán Boh tieto dary nedáva?

To je veľmi obťažná otázka, ktorá sa objavuje najmä v súvislosti so zázračným uzdravovaním. Existuje názor, že niektoré dary Ducha boli záležitosťou iba ranej cirkvi a v neskorších storočiach vymizli. Ja by som sa ale neodvážil Duchu Svätému predpisovať, kedy má aké dary dávať. Iste tiež dnes dochádza k uzdraveniam, ktoré sú z lekárskeho hľadiska ťažko vysvetliteľné a môžeme ich úplne legitímne považovať za dôsledok sily modlitieb. Na druhej strane je potrebné vziať do úvahy, že v dnešnej dobe liečbu chorôb vzala do rúk moderná medicína a má v tom veľké úspechy (hoci nás posledný rok dostatočne poučil o tom, že ani ona nie je zďaleka všemocná). Tak to v Ježišovej dobe zďaleka nebolo. Dar uzdravovania bol preto dôležitým dokladom toho, že Boh si želá uzdravenie celého človeka, nielen jeho duše, a tak mocne zasahuje tam, kde choroba človeku berie pravú ľudskosť. Dnes je skôr namieste sa pýtať, čím naši blížni najviac trpia a akými darmi nás Duch Svätý vyzbrojuje, aby sme im dokázali pomôcť. Povedané jednoduchým príkladom: darom Ducha dnes nemusí byť schopnosť zázračne uzdravovať, ale napríklad schopnosť zorganizovať účinnú lekársku starostlivosť v miestach, kde sa jej práve nedostáva. Verím, že aj k takým úlohám si dnes Kristus kresťanov povoláva.

Označuje Sväté písmo jasne a neomylne hovorenie v jazykoch ako obvyklý prejav krstu v Duchu?

Hovorenie v jazykoch v Novej zmluve patrí k prejavom Ducha Svätého, avšak
nie je tu nijako izolované alebo dokonca ostatným nadradené. Je len jedným z dlhého radu chariziem, ktoré sa v ranej cirkvi objavovali. Do akej miery bola glosolalia obvyklá, možno ťažko posúdiť. Biblicky však nemožno nijako odôvodniť predstavu, že krst v Duchu je akýmsi vyšším stupňom krstu, vyznačujúcim sa práve rozprávaním v jazykoch, prípadne že predstavuje dokonalejšiu formu kresťanskej existencie.

Obsahuje Biblia konkrétny prísľub, že rovnaké mimoriadne charizmatické dary, aké boli dané apoštolskej cirkvi, budú dnes poskytované aj Božiemu ľudu?

Prísľub prítomnosti Ducha Svätého si smie prisvojiť a Jeho dary vďačne prijímať cirkev vo všetkých dobách a na všetkých miestach. Súčasne ale platí, že konkrétne dary Ducha Svätého nie sú vynútiteľné a nárokovateľné – práve preto, že sú slobodným a zvrchovaným darom Božej milosti. Rovnako ako nemožno paušálne povedať, že mimoriadne dary Ducha sa dnes už vôbec nevyskytujú, nemožno ani tvrdiť, že takéto dary sú nevyhnutným znamením pravej cirkvi či pravej viery. Tiež charizmy, ktoré nie sú až také výnimočné a spektakulárne, sú pre veriaceho človeka zreteľným svedectvom o prítomnosti Ducha. Pokiaľ k nim Boh pridá aj tie mimoriadne, vďaka Mu za to. Ak nie, neznamená to, že na svoju cirkev zanevrel.

V politických funkciách na Slovensku máme v súčasnosti predstaviteľov charizmatických cirkví, za ktorých sa jej členovia modlia takto – Chlóra Buanda Salara Banda. Vzniklo aj veľa vtipných videí na margo tohto kvázi požehnania. Čo tieto slová znamenajú, je to to hovorenie v tých jazykoch, ktorým sa nedá porozumieť?

Priznám sa, že o tomto fenoméne toho veľa neviem. Význam modlitby v jazykoch nechcem podceňovať, ale ani preceňovať. Pre osobnú zbožnosť daného veriaceho má určite význam, problém však nastáva, keď v takto obdarovanom človeku vyvoláva pocit exkluzivity a duchovného elitárstva. To je úplne v rozpore s podstatou chariziem, ktoré naopak majú budovať spoločenstvo. Navyše som presvedčený, že v dnešnej dobe je v cirkvi potrebnejšie čosi presne opačné: dar slova, ktoré je všetkým dobre zrozumiteľné a dokáže osloviť aj ľudí, ktorí sa cirkvi odcudzili.

Vzhľadom na súčasné svetové podmienky mnohí kresťania vítajú väčší dôraz, ktorý sa v posledných rokoch kladie na prácu Ducha Svätého. Túžia po duchovnej obnove v cirkvi, po väčšej horlivosti a nejakej očistenej zbožnej cirkvi. Preto akoby skôr vedeli veriacich získať rôzne evanjelikálne charizmatické cirkvi ako tradičné. Má luteránska cirkev obavu zo zdôrazňovala funkcie Ducha preto, aby sa tým nerobila Kristova spásna práca menej dôležitou?

Samotný dôraz na Ducha Svätého či na duchovnú obnovu určite nie je niečím, z čoho by mala mať cirkev strach. Naopak: veď aj v našich modlitbách zaznieva prosba o Ducha Svätého, o Jeho dary, o Jeho mocné pôsobenie. Nezabúdajme, že apoštol Pavol Ducha Svätého niekoľkokrát stotožňuje s Duchom Kristovým, ide o jedného a toho istého Boha, a preto nie je dôvod sa domnievať, že by Duch Svätý mohol Kristovo dielo nejako potlačiť. Duch Svätý je predsa mocou, ktorá nám ešte len umožňuje si Kristovo dielo privlastniť. Je však pravda, že po dlhé stáročia sa na Ducha Svätého v západnej cirkvi aj v osobnom živote jednotlivých veriacich trochu zabúdalo. Rôzne charizmatické hnutia sú prirodzenou reakciou na toto zanedbávanie tretej osoby Trojice, a preto by sme ich nemali len paušálne odsudzovať. Pokúsme sa v nich tiež hľadať cenné prvky kresťanskej spirituality, ktoré tradičné cirkvi dostatočne nerozvíjali, a preto ich letniční kresťania nanovo vyzdvihli.

Dejiny ukazujú dosť zreteľne, že denominácie, ktoré v minulosti kládli osobitný dôraz na krst Duchom, považovali tiež krst vodou za menej významný. Prečo veríme, že krst vodou je postačujúci? Učí Sväté písmo, že krst Duchom Svätým je druhým stretnutím s Duchom, oddeleným a odlišným od obrátenia a krstu vodou?

Ako som už naznačil, rozlišovanie dvoch krstov ako samostatných prostriedkov spásy sa sotva môže opierať o Sväté písmo. Je určite možné aj správne rozlišovať a skúmať rôzne dimenzie krstného diania: krst je predsa mnohovrstvový rituál, ktorý zakladá identitu kresťana a má vplyv na celý jeho život. Z tohto pletiva rozličných aspektov krstu však nemožno jeden svojvoľne vytrhnúť a osamostatniť do podoby akejsi druhej fázy krstu, ktorá tú prvú odsúva do pozadia a robí z nej jednoduchú formalitu. Podľa Písma jednorazovosť a neopakovateľnosť krstu odráža jednorazovosť a plnú postačitelnosť Kristovho spásneho činu. Krst, v ktorom sme uvedení do tesného zväzku s Kristom, je preto tiež len jeden a úplne postačujúci, nemožno ho ničím doplniť. Keď Boh v krste človeka prijíma ako svoje dieťa, nerobí tak len čiastočne, provizórne alebo podmienečne, ale plne a dokonale.

A čo otázka druhého krstu? Prečo luteránom stačí krst detí a napr. baptisti musia mať dva, samozrejme v prípade, že bolo pokrstené dieťa, ktoré nemohlo vyznať vieru?

Odsunutie krstu do dospelosti má svoje vážne teologické dôvody, ktoré tu nemám priestor rozoberať. Avšak aj pri rozhodnutí nekrstiť novonarodené deti a vyčkať s krstom až do okamihu, kedy sa pre neho človek môže samostatne rozhodnúť, by nemala byť zatemnená skutočnosťou, že krst je neopakovateľná udalosť. Opakovaním krstu vlastne prejavujeme nedôveru voči Božiemu konaniu a činíme krst závislým od ľudských predpokladov. Pripúšťame, že nám nestačí Božie jednorazové uistenie o Jeho milosti – či už preto, že si naň nepamätáme, alebo máme pocit, že sme ho dosť intenzívne neprežili. Odtiaľ potom vyvstáva potreba ho ešte raz (alebo dokonca viackrát) zopakovať, za akýchsi nami stanovených podmienok, ktoré majú zaistiť jeho realitu a platnosť.

Luteránske vyznanie hovorí, že krst dáva veriacemu milosť, ducha a moc potlačiť starého človeka, aby mohlo vyjsť nové a zosilnieť. Čo sa tým myslí?

Celý kresťanský život je podľa Luthera zápasom so starým (hriešnym) človekom v nás a presadzovaním nášho nového bytia v Kristovi. V krste sme síce prijali novú identitu, ale tá stará sa v nás neustále hlási o slovo a nemieni sa vzdať. Krst nie je magický rituál, ktorý v nás naraz odstráni všetko zlo a premení nás v dokonalého človeka. Je začiatkom náročnej a často bolestivej transformácie v Duchu Svätom a zároveň jej trvalou oporou a zdrojom. Ak sme pokrstení, patríme už Kristovi a žiadna iná moc si na nás nemôže robiť nárok.

Čo ak pokrstení neuveria ani v dospelosti, sú stále Božími deťmi? Veď aj viera je dar, čo ak ju niekto nedostal s krstom?

Na túto otázku zvyčajne odpovedám pomocou metafory otvorených dverí: Pre všetkých pokrstených sú z Božej strany dvere do Jeho kráľovstva trvale otvorené. Boh sám ich nezavrie, Jeho pozvanie platí stále. Rovnako tak ani my nie sme schopní tie dvere z našej strany zabuchnúť. Avšak či do týchto dverí skutočne vstúpime, to záleží na nás. Pokrstený zostáva Božím dieťaťom, nech už sa jeho život vyvíja akokoľvek. Viera je nepochybne dar, ale taký, o ktorý je nutné sa starať. Viera je láskyplný vzťah – a ten, ako je známe, nemožno vynútiť. Ani Boh nás k nemu nechce dotlačiť, to už by potom totiž nebol vzťah, ale len poslušnosť. Boh ale túži po plnohodnotnom vzťahu a nie len po poníženom podrobení.

V Šmalkaldských článkoch Luther píše, že Boh s nami nebude jednať, iba ak prostredníctvom svojho vonkajšieho Slova a sviatosti. Všetko, čo sa pripisuje Duchu okrem tohto Slova a sviatosti, je diablovo. Koná teda jeho Duch len prostredníctvom týchto nástrojov?

Lutherova kritika entuziastov, ktorú spomínate, je trvalo platným varovaním pred údajným zjavením Ducha, ktoré sa pokúša Slovo a sviatosti obísť a ignorovať. Súčasne však musíme v rešpekte voči Božej slobode uznať, že Jeho Duch veje tam, kam sám chce. Slovo a sviatosti podľa môjho názoru nie sú výlučnými prostriedkami pôsobenia Ducha, ale sú pre nás jediným a spoľahlivým meradlom pre posudzovanie rôznych duchovných fenoménov. Slovo a sviatosti nesú evanjelium: zvestujú nám Božie odpustenie, vedú nás ku Kristovi a obnovujú porušené stvorenie. To je rozhodujúce kritérium. Ak pochádza niečo z Ducha, spozná sa to tak, že je s týmto evanjeliom v súlade.

Jedna farárka na Slovensku raz napísala, že „ak niekto z farárov bol v ŠtB, tak takýto človek nemôže mať Ducha Svätého. Nie je možné, aby eštebák poznal Ducha Svätého a riadil sa Duchom Božím. Nie je to také trúfalé, ak Duch Boží môže pôsobiť cez kohokoľvek a kedykoľvek?

Tu platí Ježišovo aj Pavlovo: nesúďte. Keď niekto spolupracoval s ŠtB, veľmi pravdepodobne sa v tú chvíľu neriadil Duchom Svätým, ale nejakým iným duchom, ktorý ho v tej chvíli ovládal. Bol to strach? Karierizmus? Alebo dokonca naivná snaha nejako to so štátnou mocou „uhrať“? To však neznamená, že takému človeku máme právo upierať Ducha Svätého. Niektorí bývalí eštebáci navyše prešli úprimným pokáním, našli silu otvorene o svojom zlyhaní hovoriť a tiež sa ospravedlniť tým, ktorým ublížili. To si naopak vážim a považujem to priamo za dar Ducha.

Keď Písmo hovorí o jednote kresťanskej cirkvi, vždy to zahŕňa činnosť Ducha Svätého. Je to Duch, ktorý vytvára spoločenstvo veriacich v tele Kristovom. Ak teda cirkev nie je jednotná, nemá Ducha? V histórii sa totiž stalo, že aj Luther sa odčlenil od katolíckej cirkvi.

Martin Luther spočiatku nechcel zakladať novú cirkev, iba napraviť a obnoviť tú existujúcu, avšak realita bola nakoniec iná. V tomto zmysle reformácia úspešná nebola. Duch Svätý je jednoznačne silou zjednocujúcou, prekonávajúcou rozpory, pôsobiacou zmierenie. Musíme ale uvažovať nad tým, čo vlastne máme na mysli, ak hovoríme o jednote. Na tom nie je v súčasnom ekumenickom hnutí zhoda. Má byť jednota dosiahnutá i v organizačno-správnom zmysle? Alebo postačuje vzájomné uznanie a plné spoločenstvo okolo stola Pána? Je jednota totožná s uniformitou? Alebo má ísť skôr o jednotu v rôznosti? Ale akú mieru rôznosti pripustíme? Nad konkrétnymi výsledkami ekumenizmu môžeme mať rozpaky, avšak nemožno spochybniť, že na všetkých cirkevných úrovniach, počnúc miestnymi komunitami a končiac nadcirkevnými grémiami, existujú úprimné snahy o vzájomné porozumenie, zasypávanie starých priekop, spolupráca a spoločné slávenie bohoslužieb. Duch Svätý je v týchto snahách určite prítomný.

Charizmatické hnutie prinieslo zvýšený záujem o zázračné uzdravenie. Dnes vydávajú kresťania veľa svedectiev o tom, že Boh uzdravil ich choroby a vyliečil ich choroby bez použitia lekárskej pomoci, výlučne ako odpoveď na ich modlitby a vkladanie rúk. S pribúdajúcimi prípadmi a pribúdajúcimi svedectvami sa vynára otázka: Čo hovorí cirkev na tvrdenie, že uzdravovacie zázraky sa medzi Božím ľudom konajú aj dnes silou Ducha Svätého?

Na túto otázku som už čiastočne odpovedal. Dodám len, že zázračné uzdravenia nemožno jednoducho odmietnuť s odôvodnením, že sa nehodia do súčasného obrazu sveta formovaného prírodovedou. Vanutie Ducha Svätého nemôžeme vtesnať do žiadnych racionálnych predstáv a kategórií, nemožno mu vopred stanovovať hranice. Súčasne nás táto problematika núti nanovo premýšľať, čo vlastne rozumieme pod pojmom zázrak. Môže to byť predsa tiež udalosť, ktorá síce rozumu neodporuje, a predsa je nečakaným, prekvapivým Božím zásahom do našich ľudských štruktúr. Stopy Ducha nachádzame aj v našej každodennej skúsenosti: napr. tam, kde sa dvaja ľudia prestanú vzájomne obviňovať a hľadajú cestu zmierenia; tam, kde sa v bezvýchodiskovosti a márnosti objaví nová nádej; tam, kde človek vykročí von zo svojich biednych genetických a sociálnych daností; tam, kde sa ľudia vzoprú bezduchému a ubíjajúcemu diktátu spoločenských tlakov. To všetko je tiež zázrak.

Rýchly a rozsiahly rozmach charizmatického hnutia v dnešnej dobe môže naznačovať potrebu cirkvi venovať oveľa väčšiu pozornosť dielu Ducha Svätého aj v luteránskych cirkvách. Čo by ste odporúčali luteránskym cirkvám, aby im veriaci neutekali do rôznych charizmatických hnutí?

Netrúfam si dávať nejaké odporúčania, pretože situácia cirkvi, v ktorej pôsobím, je v mnohom ohľade iná. Odliv našich členov smerom k charizmatickým spoločenstvám sme prežili už pred nejakými tridsiatimi rokmi. V niektorých zboroch sa podarilo členov sympatizujúcich s charizmatickým hnutím integrovať a predísť ich odchodu do iných cirkví. Bol to pastoračne aj ľudsky náročný proces, ktorého výsledkom ale boli spoločenstvá, ktoré sú dnes duchovne bohatšie. Tradičné cirkvi by sa voči letničnej spiritualite nemali iba kriticky vymedzovať, ale tiež ju prijať ako výzvu k sebareflexii. Nastavuje nám zrkadlo, odhaľuje tie oblasti života viery, ktoré sme na vlastnú škodu nechali ležať ladom, a tak sa ich ujali iní, avšak spôsobom, ktorý nám nie je po chuti. Medzi tieto oblasti patrí napríklad úloha emócií v kresťanskej zbožnosti (vrátane liturgie) alebo vzťah medzi vierou a ľudskou telesnosťou.

Martina Kováčiková

The post Niektorí bývalí eštebáci prešli úprimným pokáním, našli silu otvorene o svojom zlyhaní hovoriť. To si vážim a považujem to priamo za dar Ducha first appeared on Lutherus.

Žijú, pracujú a podnikajú na Slovensku, ďaleko od rodnej krajiny. Často je spoločnosť a kultúra, v ktorých sa u nás ocitli, úplne iná ako to, z čoho prišli. Rozhodne sú pre nás Slovákov častejšie prínosom ako bremenom. Sú naším oknom do veľkého sveta. „Naši” cudzinci. My „našinci” im dlhujeme naše porozumenie.

Som Cristian Estrella, žijem v Banskej Štiavnici a pracujem v oblasti hudby a komunikácie. Umelecký výraz a kultúru vnímam ako prostriedky osobného aj kolektívneho rozvoja.

Ako ste sa ocitli práve na Slovensku, v malej krajine v strede Európy?

V roku 2015 som produkoval a viedol reláciu „Limbo“ v rádiu FM LA TRIBU 88.7 v Buenos Aires. Prišla mi hudba od jednej slovenskej umelkyne. Urobil som s ňou rozhovor a ostali sme v kontakte, až kým sme sa nespoznali v Prahe osobne. A potom sme sa presťahovali na Slovensko.

Aký bol váš prvý dojem, keď ste sem prišli?

Poloha obcí a miest, cesty, príroda. Všeobecné usporiadanie. Veľmi sa to líši od Buenos Aires. Žil som však v Patagónii, čo je porovnateľné. Nielen veľkým prisťahovalectvom z Európy, ale aj krajinou. Jazyk bol pre mňa šokom. To, že som nič nerozumel, bolo spočiatku zábavné, ale neskôr to bol vážny problém. Tento rok som ho začal študovať, a aj keď to ide pomaly a je to zložité, samotný proces učenia mi prináša úľavu.

Čo sa vám u nás páči? Čo je u nás lepšie ako vo vašej pôvodnej vlasti?

Predvídateľnosť a stabilita sú aspekty dôležité pri plánovaní. Bezpečnosť. Aj keď pandémia zmenila svet, tu je možné sa vydať po ceste bez sociálnych a ekonomických prekvapení, ako sa to pravidelne opakuje v Argentíne. Fascinuje ma historické bohatstvo. Európa je kultúrne veľmi rozmanitá. Maďarsko, Rakúsko, Česká republika, Taliansko, Francúzsko, Španielsko… mohol som cestovať a cítiť jej pulz v mojej krvi, azda aj vďaka mojim nemeckým, talianskym a baskicko-francúzskym predkom. Žiaľ, moja vlasť je bohatá, ale mladá. Má jednu z najväčších sladkovodných rezerv planéty. To vedie k zásahom do politiky zo zahraničia, a v súčasnosti aj cez silu médií, ktoré nastoľujú témy, ktoré spoločnosť odvádzajú od toho, čo je podstatné. Zabraňujú rozvoju a ochudobňujú ľudí. Argentína je deviata najväčšia krajina na svete. Zmestili by sa do nej Španielsko, Francúzsko, Nemecko, Česká republika, Spojené kráľovstvo, Portugalsko, Maďarsko, Bulharsko, Írsko a Rakúsko. A ešte by ostalo takmer 470 tisíc kilometrov štvorcových. Slovensko má 49 035 kilometrov štvorcových. Toto dáva predstavu o tom, aké je zložité v Argentíne vládnuť.

Naopak, čo sa vám nepáči? Čo je u nás horšie?

My Románi sme srdeční. Osobné odstupy sú menšie. Veľa nad tým rozmýšľam. Nie je to horšie ani lepšie, je to spôsob bytia. Tu trvá dlhšie získať si dôveru ľudí. Spočiatku ma to šokovalo. Myslel som si, že robím niečo zle. Potom som pochopil, že je to možno kvôli podnebiu, kultúrnej rôznorodosti alebo nedávnym sociálnopolitickým dejinám. Ale ak a keď sa po čase otvoria, Slováci majú veľké a sladké srdce. To je veľmi dôležité pre prisťahovalcov, ktorí si potichu so sebou nesú neviditeľné bremeno, ktorého sa nikdy nezbavíme. Srdcia tých, ktorých milujeme, sú ďaleko. Rodina, priateľstvá… a tiež spomienky. Ulice našich miest, chute, vône… je ťažké to opísať.

Tiež si myslím, že by sa malo zlepšiť zdravotníctvo. Platí sa veľa za služby, ktoré nie sú dobré. Z rodinných dôvodov som šiel do jednej nemocnice, kde nebol toaletný papier ani uteráky. Urobilo to na mňa veľmi zlý dojem.

Hovorí sa, že slovenská kuchyňa je ťažko stráviteľná: samé mäsá, veľa tukov a grilovania, málo rýb, zeleniny a ovocia. Ako sa vám darí s ňou vyrovnať?

V tomto zmysle je veľmi podobná argentínskej, ktorá má zároveň výraznú taliansku stopu. V našej výžive je veľa mäsa, múky, syrov… ale v posledných rokoch sa to zmenilo, keď sme objavili požehnanie zeleniny, obilnín a strukovín. Tu sa to deje tiež. Nemám problémy so slovenskou kuchyňou, ale je pravda, že napríklad na tržniciach nie je taká pestrá ponuka. Všeobecne platí, že to, čo je chutné, nie je veľmi zdravé. Treba dosiahnuť vyváženosť. Pokúšam sa pestovať a zberať dyne, paradajky, mrkvu a veľa ovocia. Tunajšia pôda je štedrá.

Máte pocit, že ste sa stali alebo stávate akceptovaným členom miestnych komunít, či už cirkevných, profesijných alebo iných? Skúste povedať, prečo áno, alebo prečo nie.

Áno. Tiež vďaka môjmu vlastnému rozhodnutiu otvoriť sa. Keď ma iní ľudia spoznávajú a chápu moju situáciu, otvoria sa. Hovorí sa, že slovenský jazyk je jeden z najťažších. To nepochybne pôsobí rušivo. Ale po rokoch sa cítim byť integrovaný. Čoraz viac ma pozývajú k tvorbe kultúry, či už aby som hral naživo, komponoval, organizoval rozhlasové dielne pre mladých, alebo pre deti, keď sa učia vyrobiť bubny z plechovky a papiera… Milujem komunikáciu a používam zdroje, ktoré mám poruke. Grafický dizajn, strihanie videí, maľovanie… Je toho veľa, čo chcem ponúknuť spoločnosti, v ktorej žijem, a našťastie cítim, že o to existuje skutočný záujem.

Ako vnímate svoj život na Slovensku dnes?

Páči sa mi. Tak, ako bude napredovať moja výuka jazyka, tiež sa budem môcť viac snažiť o spájanie kultúr oboch krajín. Je to osobná výzva. Dúfam, že koronavírus sa skončí, aby sme si mohli znova vychutnávať život plnými dúškami. A že sme sa naučili, ako si na seba všetci spoločne dávať väčší pozor.

Viete, čím žije súčasná slovenská spoločnosť?

Vo všeobecnosti áno, aj keď vám chcem lepšie rozumieť. Čítam jeden blog v španielčine, ktorý píše o týchto veciach a tiež zvyknem počúvať španielske vysielanie RTVS. Zaujíma ma spoločenský a politický život miesta, na ktorom žijem. Mali by sme sa do neho zapájať všetci, lebo ide o kolektívny osud, ktorý môžeme meniť.

Verejnosť šokovali brutálne zločiny spáchané na Slovensku na cudzincoch, najmä vražda jedného občana Filipín a ťažké ublíženie na zdraví ďalšiemu z Dominikánskej republiky. Stretli ste sa aj vy osobne u nás s akýmkoľvek prejavom xenofóbie, rasizmu alebo inej nenávisti?

Nie často, aj keď som si všimol určité diskriminačné postoje. Xenofóbia je strach. Človek sa pred odlišnosťou cíti byť bezbranný a zvykne sa brániť útokom. To je paradox, ktorý vidno na viacerých úrovniach. Deje sa to aj pri pohlavnej selekcii, a to dokonca aj v tej iste komunite. Je to veľmi, veľmi bazálne. Zdoláva sa to výchovou a integráciou, a kultúra hrá základnú rolu.

Čo by ste na Slovensku chceli zmeniť a ako?

Rád by som pracoval v prospech tejto integrácie. Teraz sa o to snažím v projekte Mira Tus Manos (Pozri sa na svoje ruky – p. p.), v ktorom mixujem folklór s elektronikou. A páči sa to! Viackrát ma požiadali, aby som zložil hudbu pre divadlo. Témy boli vždy veľmi zaujímavé. Mojím nespochybniteľným prostriedkom je vniknutie do kultúry pomocou komunikácie a umenia. Je dôležité uvedomovať si zachovanie prostredia, najmä vzorcami spotreby a využívania zdrojov, ale aj medziľudských vzťahov. Tieto vzorce musíme vylepšovať, lebo dedíme zdevastovanú planétu s obrovskou stratou duchovných hodnôt. Nepriateľom je automatizácia. Treba posilniť medzigeneračné putá, obnoviť učenosť, zachovať si a kultivovať ľudskosť a empatiu, ktoré z nás robia výnimočný druh.

Ako si predstavujete Slovensko, prípadne svoje miesto v ňom o päť, o desať, o dvadsať rokov?

To je rozsiahla otázka… kiežby Slovensko rástlo v sociálnej inklúzii a regionálnej integrácii. Nech sa odbúra veľa predsudkov a politika pôsobí v prospech ľudí. Možno sa budem môcť prejaviť ako aktívny aktér v kultúre. Chcel by som si založiť rodinu, žiť v prírode a častejšie cestovať do Argentíny.

Kto bol alebo je vo vašej pôvodnej vlasti najznámejší Slovák a prečo?

Úprimne, nepoznal som príbeh žiadneho Slováka, a ani moji známi nevedia označiť nejakú osobnosť.

Skôr, než ste zostali žiť u nás, čo ste o Slovensku vedeli? Aký produkt, ľudská vlastnosť, geografický pojem, dielo, firma, činnosť či šport vám napadli, keď sa povedalo „Slovensko”?

Nič. Nula. Nevedel som, v ktorej časti Európy sa nachádza ani som nepoznal jeho kultúru. V Argentíne si veľa ľudí mýli Slovensko so Slovinskom, a dokonca veľa ľudí ani nevie, že Československo sa rozpadlo.

Ako vidíte budúcnosť svoju, Slovenska, celého sveta?

Som optimista, musíme vychádzať z optimizmu, aj keď prichádzajúce signály sú zlé. Potrebujeme pozitívny vývoj. K tomu existujú fantastické prostriedky. Treba ozdraviť kolektívneho ducha, aby sa rozdiely stali kolektívnou hodnotou a nie problémom.

Existuje podľa vás Boh?

Ak existuje kvet, vták, láska v objatí, súcit, milosrdenstvo a vďačnosť; ak existuje tolerancia, zázrak narodenia a svetlá spomienka na niekoho, kto odišiel; ak existuje odpustenie, spravodlivosť a solidarita… tak áno, Boh existuje. Verím, že tento Stvoriteľ, všadeprítomný, oveľa inteligentnejší ako človek, sa neustále prejavuje. Dostáva každú chvíľu rôzne podoby v každej kultúre. Je v nás, a môžeme sa usilovať o stav milosti a vďaky, aby sme to prejavili.

Čitateľmi nášho týždenníka sú najmä veriaci evanjelici na Slovensku, zväčša starší, ale kriticky rozmýšľajúci etnickí Slováci, Maďari a aj z iných národností. Čo by ste im odkázali?

Tak, ako rastieme, život sa pretvára. Čo bolo dôležité kedysi, dnes nie je, a naopak. Ale viera ostáva. Niekedy ju živíme lepšie, niekedy horšie. Je hlavnou hnacou silou života. A ten, kto žije vedľa mňa, sa má dobre, ak sa jeho situácia zlepšuje, aj ja sám sa zlepšujem. Sme prepojení a cesty života sú nepredvídateľné. Ďakujem za váš život skrze vieru a za to, že ste otvorili svoje srdcia môjmu malému príbehu vo vašej nádhernej krajine.

Ďakujem za rozhovor.

A ja vám, za to, že ste mi dali príležitosť sa prejaviť.

Rozhovor pripravil a preložil Svetozár Gavora

The post Cristian Estrella: Čo bolo dôležité kedysi, dnes nie je, a naopak. Ale viera ostáva. Je hlavnou hnacou silou života first appeared on Lutherus.

Ako sa na prelome rokov pozeráte na situáciu v cirkvi?

Naša cirkev je podľa mňa v najťažšej kríze za posledných 100 rokov, teda od vzniku Československa, a teda aj od vzniku Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi. Ťažkým obdobím boli napríklad aj roky po Víťaznom februári (1948), keď v cirkvi nastúpila generácia duchovných ochotných spolupracovať s komunistickým režimom – a veru títo duchovní neurobili veľa, skôr sa mlčky prizerali, ako štát likvidoval statočných, ako boli biskupi Čobrda, Ruppeldt, S. Š. Osuský, Antal, Uhorskai ale i ďalší ako Oto Vizner, Darina Bancíková, Juraj Struhárik, Július Madarás, Jozef Juráš, Daniel Veselý atď. Zostala boľavá jazva na tele cirkvi a na to nemôžeme byť pyšní. Je to hanbou duchovného stavu i celej cirkvi. V pamäti to zostalo, vymazať sa to nedá. Zápach zradcovstva komunistickej generácie duchovných zostal…

Dnes zasa je to hlboké zdesenie nad morálkou v ECAV, nad jej spôsobmi, zakrývaním hriechov, nad jej falošnosťou, klamstvami a podvodmi. V cirkvi vyčíňa cirkevná mafia. Cirkev je lajdácka, nedôsledná, absolútne jasná je snaha hriechy prikrývať, zatajiť, kritikov umlčať. Ako bolo možné absolútne nevýhodne rozpredať, lepšie povedané rozkradnúť cirkevný majetok v Bratislave? Ako je možné zdevastovať a zneužívať majetok, známy ako Beckovská Vieska, alebo majetok spravovaný Reformatou, ktorý je od roku 1994 po reštitúcii vrátený cirkvi? A to ho zakúpili naši horliví predkovia. Ich mozole a obetavosť boli poriadne potupené. Keby to všetko videli, horko by zaplakali. To všetko mnohých bratov a sestry v cirkvi desí. K tomu všetkému dnes pristupuje prenasledovanie kritikov neporiadkov v cirkvi. Predsedníctvo ECAV dnes tvorí usvedčený opakovaný podvodník, a ďalší v predsedníctve cirkvi je klamár.

Ale máme predsa ďalších dvoch biskupov a to bratov Hroboňa a Mihoča.

Áno, máme ďalších dvoch. Vyšli z akých-takých volieb. Ten z východu vyšiel tiež z veľmi sporných volieb, kde vyradili nepohodlného kandidáta (Meňky). Žiaľ, niektorí statoční duchovní ani nechceli ísť do volieb, lebo videli, čo sa v cirkvi deje. To nepovažujem za správne. Pýtam sa vás: Kde žili terajší biskupi Hroboň a Mihoč doteraz? Na Mesiaci a nie na Zemi? Oni nevideli ani nepočuli, čo sa v cirkvi deje? Ak nevideli, nepočuli, tak na túto funkciu jednoducho nemajú. Sú hluchoslepí a v Biblii čítame, že ak slepý vedie slepého, obidvaja padnú do jamy. Ak videli, čo sa v cirkvi deje, statočné srdce sa v nich dávno malo ozvať, prikázalo by im, čo majú urobiť. Lenže u nich zvíťazila túžba po kariére. Tým sa znehodnotili, nie sú príkladom nám ani našim deťom. Nie sú to ľudia, ktorým by išlo o pravdu. Možno s väčšími či menšími pripomienkami, ale predsa kryjú terajšie vedenie cirkvi. Jedno príslovie hovorí: „Povedz, akého máš priateľa a ja ti poviem, aký si.“ Oni v plnej miere ťahajú jarmo s klamármi a podvodníkmi. Biblický príkaz je ale iný – neťahajte cudzie jarmo s neveriacimi.“

Čo je teda hlavnou príčinou rozdelenia cirkvi?

Hriech klamstiev, podvodov, potláčania pravdy, zneužívania majetku, rozkrádania, falšovania a neúplného odovzdania účtovníctva atď. To všetko vyústilo do hlbokej nedôvery. To všetko spôsobilo, že mnoho cirkevníkov nechce patriť do košiara, ktorému br. generálny biskup Eľko hovorí: „Milí moji“. Tam je totiž nepríjemný zápach klamstiev, podvodov, falše a hrubého zneužívania cirkevného majetku, zakrývania podvodov.

Ako k takému veľkému rozdeleniu cirkvi mohlo dôjsť?

Podľa môjho názoru korene terajšieho rozdelenia cirkvi siahajú do doby nadobudnutia platnosti zákona o reštitúciách (1994), keď bol majetok cirkvi vrátený. Nebol totiž malý. Ekonomicky zdatné a informované tigre si našli spojencov v cirkvi, alebo sa zrazu spamätali, že ich dedko či prababka boli evanjelici. Niektorí farári či funkcionári cirkvi vedome a cielene, niektorí nevedomky, z neznalosti či neopatrnosti, padli do pasce pokušenia. Poslúžili temným silám a zrazu cesty z pasce nebolo. Rozpredaj cirkevného majetku v Bratislave, a nielen tu, sa začal a naberal na obrátkach. Do funkcie generálneho dozorcu som nastúpil koncom roka 2012. Predsedníctvu VD (Sabol, Brozman) ale aj ZD (Krivda, Daniš) sa končilo prvé funkčné obdobie, podobne aj br. generálnemu biskupovi Klátikovi. Ja som bol nový, potreboval som určitý čas na zorientovanie. Ukázalo sa však veľmi rýchlo, kto je kto, kde stojí a ako sa k problému stavia. Br. biskupi Klátik, Krivda a ja sme jasne volali po poriadku a náprave stavu. Brat biskup Slavomír Sabol a dištriktuálni dozorcovia Brozman a Daniš chránili Reformatu, robili kadejaké obštrukcie, aby sa situácia nevyriešila. Presbyterstvo VD v Prešove bolo „dobre a správne“ informované, aby nám bránilo odkryť nekalé praktiky. Prijímali proti nám celý rad uznesení, aby zakryli špinu. Dokonca právny zástupca VD mal preskúmať možnosť podať na nás návrh na disciplinárne konanie. Nezastavili nás. Neskôr bol brat Daniš Generálnym súdom zbavený funkcie, obštrukcie však z Východu pokračovali. Nejednota biskupov ma šokovala. Brat biskup Slavomír Sabol nechcel vidieť, počuť. Dnes je už asi každému normálnemu cirkevníkovi jasné, čo všetko v Reformate kryl. Správa synodálnej komisie o Reformate to potvrdzuje v plnej miere. Bratia Brozman a Sabol položili základ terajšieho rozdelenia cirkvi, hlavne brat Brozman svojím opakovaným podvádzaním pri voľbách, krytím a obhajovaním Danišových praktík a svojimi intrigami je symbolom čiernych praktík v cirkvi. A nielen tým.

Je to už minulosť, alebo devastácia cirkvi pokračuje?

Hospodárska devastácia pokračuje napr. v podobe pre cirkev nevýhodných nájomných zmlúv. Niečo sa za nášho pôsobenia (Klátik, Lukáč) napravilo, mnohé nepoznané sa odkrylo, ale nebolo už času na nápravu. Ukázalo sa, že Reformata aj Beckovská Vieska môžu cirkvi prinášať zisk, čo bolo doteraz nevídané. Hlavná je však devastácia morálna. Uvedomujete si, ako to pôsobí na širokú verejnosť, keď predsedníctvo cirkvi tvorí usvedčený podvodník a klamár? Keď tajomníkom biskupa VD je ďalší usvedčený podvodník? (Kauza Helianthus Sigord). Keď tajomníkom generálneho biskupa je rozpredávač cirkevného majetku v Bratislave? Starší členovia našej cirkvi v Bratislave by vedeli rozprávať… Keď sú preferovaní klamári, frajerkári, zlodeji, alkoholici, eštebáci v luterákoch – a prenasledovaní a zastrašovaní sú čestní farári? Prepáčte, statoční, že to hovorím otvorene, ale treba to povedať úplne nahlas. Dávno nastal čas! Jeden mladý brat farár mi povedal veľmi pozoruhodnú, šokujúcu vetu: „Asi príde čas, keď si budeme musieť rozmyslieť, či pod takými biskupmi a v takej cirkvi budeme chcieť pracovať.“

Keď hovoríme o devastácii cirkvi, nemožno napríklad nespomenúť veľmi vážny fakt. Vzhľadom na to, že na generálneho dozorcu Jána Brozmana bolo podaných zo zborov viacero návrhov na disciplinárne konanie pre jeho podvod, ktorý urobil pri voľbách opakovane a ktorý je na súde neodškriepiteľný, tak Osobitný senát Generálneho súdu – aby zabránil tomuto konaniu – vydal výklad zákona, že na generálneho biskupa a generálneho dozorcu môže podať návrh na disciplínu len jemu funkčne rovný, alebo vyšší cirkevný predstaviteľ. Rozumieš dobre, čiže nikto. Keď sa nevedia ubrániť, zneužijú všetko aj cirkevné právo. Je to veľká hanba tejto cirkvi, veď je to blud! Toto vojde do dejín cirkvi, treba to tam dať zarámovať!!!

Hovoríte o mafii v cirkvi, prečo?

Existuje skupina ľudí, ktorá v zákulisí ťahá nitkami a manipuluje. Navzájom sa navrhujú a volia do cirkevných orgánov, všimnite si tie mená, ktoré sa opakujú. Napr. biskup Slavomír Sabol je znova v GP. Objavujú sa tu napríklad aj Damankoš, Porubän, v konečnom dôsledku verní sluhovia starých poriadkov. Viacerí boli nevedomky zneužití. Hovorím všetkým synodálom a novým pracovníkom cirkvi: Spamätajte sa, preverte si, komu slúžite, aby ste sa raz nemuseli hanbiť. Cirkevná mafia za každú cenu chce zabrániť tomu, aby pravda vyšla najavo. Uvediem príklady. Bratovi emeritnému generálnemu dozorcovi J. Holčíkovi neschválili na synode myslím v r. 2001 v Bratislave kritické časti jeho správy, týkajúce sa nakladania s cirkevným majetkom. Volal totiž po náprave. Bratovi emeritnému generálnemu dozorcovi P. Delingovi GP uznesením zabránilo pokračovať v šetrení nedostatkov v Reformate, o ktorých podal správu (2009). Šetrenie mala realizovať dozorná rada na čele s predsedom, nedávno zosnulým br. farárom v Prešove. Výsledok? Zamietli to pod koberec. Spomínaný duchovný nevydal svedectvo pravdy, zobral to so sebou na druhý svet. Sklamalo to viacerých, aj mňa… Charakterné to nebolo… Mne napríklad GP zakázalo písať o nedostatkoch v Reformate, dostal som napomenutie. Postarali sa, aby som na druhé funkčné obdobie nemohol kandidovať na funkciu GD. Teraz poverujú generálneho právneho zástupcu ECAV preveriť možnosť podať návrh na disciplinárne konanie (Lukáč, Mervart, Klima). Mohol by som hovoriť o krokoch proti s. Kováčikovej, bývalej šéfredaktorke EPST atď. Jednoducho povedané, v cirkvi nemôže vládnuť hriech. Je to rakovina, musí sa liečiť a diagnózu bolo treba povedať nahlas. Pre mňa to bolo jediné východisko, cirkev bolo treba varovať, čo sa v nej deje. Bez pokánia a nápravy príde hrozný úpadok. Zverejnením som cirkev varoval.

V cirkvi niektorí hovoria o potrebe zmierenia…

Za akú cenu? O akom zmierení chceme hovoriť? Niektorí silou mocou presadzujú myšlienku, že sa jedná o boj dvoch táborov v cirkvi, resp. o urazenosť tých, čo boli vylúčení z volieb. Je to obrovský omyl a úplné nepochopenie problému.

Problémom je hriech, ktorý sa v cirkvi pestoval, pestuje a vyplával na povrch. Nasleduje hlboká nedôvera vo vedenie cirkvi, lebo tento hriech kryla a kryje. Biblicky povedané: cirkev sa mení na peleš lotrov. Čo chcete vyjednať či dosiahnuť? Ustúpiť na úkor pravdy? Vyjednať väčšiu misu šošovice, či vyšší judášsky groš, či nejaké výhodné postavenie? Pamätajte, s hriechom sa nejedná, s charakterom a pravdou sa neobchoduje! Naša cirkev potrebuje veľké zmeny. Určite je potrebná reštrukturalizácia, reorganizácia financovania, ale oveľa, zdôrazňujem oveľa viac potrebuje pokánie, to znamená hriech vyznať a priznať, opustiť, chyby napraviť. Sľúbiť, že konanie v cirkvi bude skutočne prehľadné a čestné. Že bude príkladom pre svet. Len tak si získame dôveru. Inak príde veľký pád a pred tým varujem.

Ako sa pozeráte na terajších duchovných v ECAV?

Až na svetlé výnimky – a chvála Bohu, že ich máme – u mnohých cirkevníkov prevláda nie sklamanie, ale zdesenie z duchovného stavu. Je na mieste otázka: „Oni nás chcú viesť do neba a pritom nevideli, nepočuli, čo sa v cirkvi deje? Dopustili a niektorí z nich aj pomáhali pri devastácii cirkvi.“ Mnohí cirkevníci stratili k nim dôveru a nie jeden z nich so sklamaním a zdesením zvolá: „Veď oni sú hluchoslepí.“ Oni dovolia robiť z cirkvi peleš lotrov! Nepovstali, mlčali, keď bolo treba hovoriť. To je ich hriech, ich hanba, pred ňou neutečú.

Na druhej strane, v cirkvi si mnohí uvedomujú nutnú potrebu jej zásadnej obnovy. Volanie po náprave je veľké. Vyjadruje to vznik a existencia niektorých organizácii ako ASLOZ, Lutherus a jeho noviny, Internetová televízia ASLOZ. Boli vydané početné zborníky (O čo mi išlo, Hluchoslepota v cirkvi, 30 rokov po…, Augsburské vyznanie). Opakovane je vydané čítanie na každý deň Smieť žiť pre Krista.

Čo zaželáte do nového roku?

Prečítajme si príbeh z Evanjelia podľa Marka 11. kap. od 15. verša, ako Pán Ježiš čistil chrám. Poprevracal stoly peňazomencom, predavačom holubíc poprevracal lavice a učil prítomných: „Či nie je napísané: Dom môj sa bude menovať domom modlitby pre všetky národy? Ale vy ste z neho urobili peleš lotrov.“
(L 11, 17) Zoberme si príklad. Nespime.

Všetkým želám milostivý a požehnaný nový rok, dobrý duchovný zrak a sluch, pevné zdravie. Veľa duchovných síl a horlivosti. Bojujte dobrý bol viery a pričiňte sa o to, aby ECAV bola domom modlitby pre všetkých. Aby bola svetlom a soľou pre tento svet. Bojovníkom za očistu cirkvi odkazujem: Vydržte! „Vierou padli múry Jericha…“ (Žid 11, 30)

LI

The post Mnoho cirkevníkov nechce patriť do košiara, ktorému biskup Eľko hovorí: „Milí moji“ first appeared on Lutherus.

Nelegitímne zvolený biskup VD P. Mihoč, biskup ZD Hroboň, ale aj senior S. Linkesch sa na dištriktuálnych konventoch venovali aj Asociácii slobodných zborov. Podľa nich vraj Asociácia rozbíja cirkev. Naozaj je to vaša stratégia či cieľ?

To je najnovšie klišé tých, ktorí v zajatí falošných vzťahov a benefitov vyplývajúcich z cirkevných funkcií nevedia či nechcú riešiť problémy v cirkvi. A tak sa snažia zastrašiť a ohovárať tých, ktorí na tieto problémy poukazujú. Predstavte si, že niekto v obchode ukradne napr. televízor, ale obvinený bude človek, ktorý to uvidí a nahlási. To je to isté. Asociácia poukazuje na nezákonné, nedemokratické praktiky pri voľbách, a tiež na neefektívne až špekulatívne hospodárenie s cirkevným majetkom, čoho výsledkom sú veľké morálne a finančné škody. A na základe toho, že na to poukazujete, ste obvinení, že rozbíjate cirkev?! To by sa nik neodvážil tvrdiť v slušnej spoločnosti ani vo svete, ale v našej cirkvi to je zjavne možné. A to je ďalší dôvod, prečo sa treba snažiť o nápravu pomerov v cirkvi.

Naším zámerom je teda vytvoriť v rámci evanjelickej cirkvi platformu, ktorá sa zasadí o obnovu cirkvi, o návrat k hodnotám, ktoré má kresťanská cirkev reprezentovať. V prvom rade sa to musí udiať v praktickej rovine, ktorá sa týka volieb, správy majetku či kresťanského každodenného šafárenia. Ak by vedenie cirkvi chcelo, táto obnova by mohla nastať do pár týždňov. Procesy by sa štandardizovali, zaviedli nezávislé kontrolné mechanizmy, eliminovali by sa konflikty záujmov. Ak by teda chceli, ak by bol záujem.

A je záujem?

Záujem je akurát o to, aby sa do systému nalialo viac peňazí pod zdôvodnením, že ide o farárov a o prípravu na odluku cirkvi od štátu. Ale nalievať viac vody do deravého vedra je chybou. Rovnako ako kúriť do pece, kde má komín obrátený ťah. Podľa môjho názoru sa tieto peniaze v deravom systéme stratia, a keď príde odluka, nastane tak či tak tvrdé pristátie. Iróniou je, že ako bývalý člen GHV (generálny hospodársky výbor) si pamätám vystúpenie vtedajšieho dozorcu VD Jána Brozmana na zasadnutí GHV vo Zvolene, keď sme sa zaoberali témou vytvorenia tzv. fondu solidarity. Vtedy to „natvrdo“ odmietol, dnes podobnú myšlienku (akože) presadzuje. Považujem to za prejav farizejstva, resp. ak to chcete modernejšie, situačnej etiky.

Čiže je to skôr tá materiálna stránka cirkvi, ktorú chcete reformovať?

Nie len materiálna. Ďalším všeobecným ale o to vážnejším cieľom Asociácie je vieroučná čistota cirkvi, ktorá zahŕňa výklady, vyučovanie a tiež apologetiku – obhajobu kresťanskej viery. Všetci vidíme úpadok kresťanských hodnôt okolo nás či vo svete všeobecne, a teda sa snažíme, aby ECAV bola cirkvou naozaj reformovanou – aby si každý deň pripomínala a obnovovala svoju vieru.

Rôzne asociácie, ktoré pôsobia na Slovensku, či už v školstve, zdravotníctve, bankovníctve, majú za úlohu presadzovať záujmy zdravotníkov, učiteľov, bánk atď. ASloZ chce zrejme presadzovať aj záujmy farárov. Dá sa vnímať aj ako nejaká forma odborov? Máte aj snahu vyjednávať za CZ so zamestnávateľom fararov?

Skôr sme boli do tejto pozície dotlačení. Vo svete je všeobecne známe, že odbory vznikajú najmä tam, kde sa používajú až neľudské metódy riadenia, kde sú zamestnanci sledovaní kamerami či ináč monitorovaní a následne zastrašovaní. Niečo z týchto spôsobov sa bohužiaľ udomácnilo aj v ECAV, čo platí napr. o prenasledovaní farára Jána Meňkyho. Predsedníctvo seniorátu ho disciplinárne stíha za určité administratívne nedostatky, ktoré však nedodržujú ani oni sami. A pritom všetci vedia, že tieto formálne pochybenia sú len zásterkou – a skutočným dôvodom sú skôr verejné vystúpenia Jána Meňkyho, kde otvorene kritizuje aj priebeh volieb, majetkové kauzy či vieroučné pochybenia v cirkvi.

Aj preto sme sa v Asociácii slobodných zborov Jána Meňkyho zastali a pomohli mu prakticky aj finančne v príprave najskôr sťažnosti, a neskôr aj žaloby na zamestnávateľa, ktorým je ECAV v zastúpení I. Eľko a J. Brozman. Žaloba bola podaná aj preto, lebo predsedníctvo cirkvi nemalo ani toľko slušnosti, aby na podanú sťažnosť písomne reagovalo. Som toho názoru, že vedenie cirkvi sa zrejme spolieha na to, že potom, čo dostali viac peňazí od štátu, dostanú viac peňazí aj od ľudí, a svoje prešľapy a aroganciu moci budú niekoľko rokov prekrývať drahými súdnymi spormi (za cudzie – cirkevné peniaze).

Sme si plne vedomí vážnosti situácie, ale najmä toho, že v stávke je toho veľmi veľa. Sú to hodnoty, ktoré každá kresťanská cirkev reprezentuje, je to charakter cirkvi, je to v podstate ECAV ako taká. Preto sa zastaneme nielen Jána Meňkyho, ale všetkých, ktorí jasne a konzistentne prejavia svoj názor, a jednoznačne sa vyslovia za obnovu a očistenie cirkvi.

To je asi to deravé vrece, ktoré sa má plniť peniazmi veriacich pod zásterkou, že je to pre farárov – a pritom peniaze sa minú na žaloby alebo na prejedanie na biskupských úradoch? Ako by si to mali veriaci overiť, na čo sa použijú ich peniaze, v štáte funguje infozákon, ale v cirkvi asi nie?

Áno, cirkev nie je ani taká transparentná ako štát. Je nevyhnutné zaviesť infozákon aj v cirkvi, aby každý cirkevný zbor, každý veriaci mohol nahliadnuť, ako hospodária biskupské úrady a na čo boli použité ich peniaze.

Cieľom ASloZ je tiež šíriť Božie slovo, robíte prenosy služieb Božích. Aj to je tŕňom v oku vedenia a vyhráža sa farárom, ktorí takéto prenosy pre ASloZ robia. Da sa to vnímať, že zo strany vedenia cirkvi ide o zákaz šírenia Božieho slova? Ako si to vysvetľujete?

Prenosy služieb Božích sme vo väčšom rozsahu začali robiť po nástupe pandémie Covid-19, keď sme chceli vyjsť v ústrety ľuďom, ktorí sa nemohli zúčastniť riadnych služieb Božích. Kvôli narastajúcemu počtu odberateľov a dobrej odozve sme sa rozhodli v tejto aktivite pokračovať aj po tom, čo boli kostoly pre verejnosť znova otvorené. Pozerajú to ľudia rôznych vekových kategórií, aj tí, čo navštevujú štandardné služby Božie, aj ľudia zo zahraničia. Je to zvesť slova Božieho, je to povzbudenie a vzdelávanie zároveň. Je to zámer Asociácie prispieť k cieľom a poslaniu ECAV, zámer ísť príkladom a prinášať zvesť všetkým veriacim, ale aj tým, ktorí svoju cestu ešte len hľadajú.

To, že vedenie cirkvi sa v niektorých prípadoch vyhrážalo farárom, ktorí týmto spôsobom poslúžili veriacim, je podľa mňa prejavom extrémizmu a zlyhania. Zlyhania preto, lebo náš Pán Ježiš Kristus, ktorý je pre nás cesta, pravda aj život, zvestoval slovo Božie veriacim aj neveriacim, „colníkom aj hriešnikom” (Mt 9, 10). Takže keby aj vedenie cirkvi považovalo členov a sympatizantov Asociácie za hriešnikov, mali by tento zámer podporovať, a nie mu brániť! Mali by rovnako podporovať zvestovanie slova Božieho aj neveriacim či inovercom. Ale všetci členovia či sympatizanti Asociácie sú evanjelici, a teda domáci viery, ktorým na ECAV záleží. Vlastným chcú upierať zvesť slova Božieho?

Našťastie, veľa farárov v tom má jasno, a teda nie je pre nich problém poslúžiť zvesťou slova Božieho. Nežiadame od nich politické vyhlásenia, žiadame čis-
tú zvesť slova Božieho, a oni vedia, čo je ich poslaním (Mk 16, 15).

Ako sa dajú podľa vás vnímať aktivity Reformačných listov a organizácie H. E. L. P., keď tie vaše sú braté ako rozbíjanie cirkvi? Veď práve tí, čo dnes stoja na čele cirkvi, kritizovali bývalé vedenie a snažili sa o prevrat, ktorý sa im aj podaril. Nezačali práve oni to rozbíjanie, ktoré dnes kritizujú zo svojich vysokých pos-
tov?

Reformačné listy obsahovali veľa falošných, nepravdivých a účelovo zavádzajúcich správ. Viaceré boli už priamo v danom čase spochybnené či vyvrátené. Z môjho pohľadu išlo naozaj o snahu dehonestovať bývalé vedenie cirkvi a zviditeľniť (staro)nové osoby. Určite nešlo o žiaden zásadový postoj, pretože ako Asociácia tak aj Lutherus priniesli viacero článkov, kde poukázali na rozpor slov (pred voľbami) a činov (po voľbách).

Čo je horšie, zatiaľ čo bývalému vedeniu sa nedala uprieť snaha o očistenie cirkvi a vyšetrenie majetkových káuz, vyzerá to tak, že Reformačné listy a H.E.L.P. pomáhali k moci práve tým, ktorí tomuto zámeru dlhodobo bránili. A zatiaľ čo bývalé vedenie vydávanie Reformačných listov demokraticky tolerovalo, nové vedenie rovnako agresívne bojuje proti ľuďom, ktorí majú iný názor, ako sa agresívne a nevyberaným spôsobom dralo k moci. To je tá nová kultúra, jednej pani by som tiež pripomenul, že to je to vychádzajúce slnko. Z môjho pohľadu ide skôr o zatmenie slnka…

Dnes znova niektorí ľudia sedia v Reformate a píšu novú rozprávku pre novú synodu. Bývalý konateľ (do roku 2014) mi tak pripomína študenta, ktorý už desaťkrát na skúške prepadol, ale nové vedenie cirkvi mu vo svojej „blahosklonnosti” dáva stále novú a novú šancu. Hoci aj na „normálnej” univerzite sú tie možnosti iba tri (a v praxi ešte menej). A to aj napriek tomu, že tu nejde o priznanie a pokánie, ale skôr predpokladám o prekreslenie kontextu do tej miery, aby sa aj nemožné stalo možným. Zaujímal by ma v tejto súvislosti názor niektorých členov generálneho presbyterstva, ktorí sú vo funkciách min. od roku 2011 a skôr (napr. J. Brozman, R. Žilinčik, M. Damankoš I. Eľko), ktorí buď boli týchto udalostí v uvedených rokoch v Reformate účastní, alebo podporili správu Komisie v roku 2019, ale budú v roku 2020 počúvať niečo úplne iné…

Pán Mihoč tiež tvrdí, že ak boli voľby protizákonné, mali cirkevné zbory podať žaloby na súd. Prečo sa tak podľa vás nestalo?

Vo voľbách v roku 2018, ale aj v roku 2019, nastalo viacero pochybení – morálnych, etických či zákonných. To pánovi Mihočovi nevadí, že pán Brozman nesplnil požiadavky, ktoré na kandidáta prijalo generálne presbyterstvo? Že neexistuje doklad o jeho vystúpení z RKC, že zatajil závažné skutočnosti vo svojom životopise? To mu nevadí, že pán Brozman bol členom kandidačnej porady, kde bol vyradený jeho jediný protikandidát? Nevadí mu, že neboli rešpektované CPP, ktoré na základe výkladu Osobitného senátu Generálneho súdu ešte v čase trvania volieb nepripúšťajú subjektívne dôvodné námietky na vyradenie kandidátov? Prečo, ak mal zrejme už vtedy zámer kandidovať vo voľbách na biskupa VD, on sám nepoukazoval na tieto zlyhania a nepodporoval to, aby tieto záležitosti boli riešené na súde? Viacero zborov podalo návrhy na discip-
linárne stíhanie osôb, ktoré pochybili v priebehu volieb. Dopadlo to v podstate tak, že najvyššieho vedenia je zakázané sa dotýkať…

Pán Mihoč sa však stal vďaka tomu vyraďovaniu nepohodlných biskupom…

Pána Mihoča by som sa chcel skôr spýtať, či by si trúfol obhájiť svoju pozíciu aj v prípade, ak by kandidačná porada nevyradila čestných a vieroučne pevne zakotvených farárov, ako sú Ján Meňky a Peter Soták. Ktorí na rozdiel od neho majú za sebou dlhoročnú prax práce v zbore, ktorá bola podmienkou účasti v týchto voľbách. A on ju zjavne nespĺňal.

Sú voľby v ECAV demokratické a pochádza skutočne všetka moc z cirkevných zborov, keď vlastne veriaci si môžu vyberať len z kandidátov, ktorých im podsunie niekoľko ľudí na kandidačných poradách?

Podľa toho, čo vidíme, túto cirkev ovládla úzka skupina ľudí, ktorá zneužíva kandidačné porady na odstránenie tých, ktorí by reprezentovali kvalitatívne iný názor, a ktorí by zároveň pre evanjelickú verejnosť reprezentovali reálne právo voľby. Keď som mal možnosť vidieť „nové“ tváre, ktoré boli zvolené do generálneho presbyterstva, resp. nového predsedu Generálneho hospodárskeho výboru ECAV, tak mi napadlo iba to, že sa tu donekonečna recyklujú iba tí istí ľudia. Ani sa nedivím, pretože politika, ktorú predvádza nové vedenie cirkvi, nie je totiž podľa môjho názoru ani správna, ani biblická, ani zaujímavá, ani perspektívna…

Martina Kováčiková

The post Ak vedenie cirkvi považuje členov a sympatizantov Asociácie za zlých, malo by podporovať zámer zvestovať Božie slovo, a nie mu brániť first appeared on Lutherus.

The post Matej Hanula: Trianon patrí medzi významné míľniky európskych dejín first appeared on Lutherus.