BRATISLAVA – Vedenie Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku otvorilo diskusiu o zavedení a systematickom vzdelávaní laických kazateľov. V čase, keď cirkev súčasne mocensky uvoľňuje farárske miesta v niektorých zboroch, vyvoláva tento krok medzi veriacimi otázky, obavy aj otvorený nesúhlas. Otázne pre nich je, či ide o riešenie z núdze, alebo signál hlbšej krízy?
V uplynulých dňoch informovalo vedenie ECAV spolu s Evanjelickou bohosloveckou fakultou UK a pracovníkmi Edukačno-misijného centra ECAV o rokovaniach, ktoré sa týkajú konceptu pomocných laických kazateľov a ich vzdelávania. Vedenie cirkvi tento krok vysvetľuje ako reakciu na situáciu v zboroch a snahu udržať v nich duchovnú službu. U mnohých veriacich však vyvoláva odpor najmä rozpor, že cirkev uvoľňuje farárske miesta, no zároveň hľadá laikov, ktorí by tú istú službu vykonávali bez nároku na mzdu.
Pod príspevkami cirkevných inštitúcií sa na sociálnych sieťach rozprúdila otvorená diskusia veriacich. Objavujú sa v nej jasné vyjadrenia nesúhlasu, ale aj obavy z ďalšieho smerovania cirkvi.
Niektorí diskutujúci upozorňujú, že služby Božie vedené laikmi nepovažujú za plnohodnotnú náhradu farárskej služby. Iní hovoria otvorene, že na takéto služby už nebudú chodiť. Zaznievajú aj varovania, že cirkev sa týmto krokom vzdáva vlastnej identity a rezignuje na systematickú starostlivosť o duchovných.
Na druhej strane sa objavujú hlasy, ktoré hovoria o „riešení z núdze“ a poukazujú na to, že v niektorých regiónoch už dnes niet koho poslať do zborov.
Do tejto diskusie však vstupuje ďalší rozmer, ktorý veriaci vnímajú mimoriadne citlivo. V poslednom období totiž cirkev mocensky uvoľňuje farárske miesta v zboroch, ktoré dlhodobo nespĺňajú finančné kritériá, najmä povinnosti voči Fondu finančného zabezpečenia.
V praxi to znamená, že niektoré zbory prichádzajú o vlastného farára, hoci duchovný život v nich pokračuje a veriaci o službu stoja. Práve v tomto kontexte sa objavuje otázka, ktorú si kladie čoraz viac ľudí: Nie je zavádzanie laických kazateľov len záplatou na systém, ktorý sa prestáva starať o vlastných duchovných a duchovný život zboru?
Farár ako náklad
Kritici upozorňujú, že celý proces pôsobí ako manažérske riešenie finančného problému, nie ako premyslená teologická a pastoračná vízia. Farár, viazaný na plat, bývanie a sociálne zabezpečenie, sa v tomto nastavení javí ako náklad. Laický kazateľ, ktorý slúži bez nároku na mzdu, sa javí ako riešenie.
Takéto vnímanie je pre mnohých evanjelikov hlboko znepokojujúce. Poukazujú na to, že cirkev tým riskuje nielen odbornosť a kontinuitu služby, ale aj rozpad dôvery medzi vedením a veriacimi.
Spoločným menovateľom mnohých reakcií je pocit, že rozhodnutia sa prijímajú zhora, bez skutočného dialógu so zbormi. Veriaci nemajú pocit, že by boli partnerom v rozhovore o budúcnosti cirkvi, ale skôr iba adresátom hotových riešení.
Zavádzanie laických kazateľov samo osebe nemusí byť problém. Problémom sa stáva vtedy, ak prichádza súčasne s oslabovaním farárskej služby, ekonomickým tlakom na zbory a pocitom, že duchovná starostlivosť ustupuje mocenským tlakom.
Otázka, ktorú si dnes kladú mnohí evanjelici, neznie, či cirkev prežije organizačne. Otázka znie, či si zachová svoju tvár, dôveru veriacich a zmysel duchovnej služby.
Ak sa odpoveď nenájde v dialógu, hrozí, že namiesto obnovy príde ďalšie vyprázdňovanie. Tentoraz už nielen farárskych miest, ale i lavíc v kostoloch.
Tam, kde sa „neoplatí“ udržať farára
Zvláštny rozpor vnímajú veriaci aj v kontexte verejných vyjadrení generálneho biskupa Ivana Eľka. Na oficiálnom webe ECAV vo svojej pravidelnej rubrike Milí moji hovorí o tomto roku ako o roku slúžiacej cirkvi, o potrebe blízkosti k ľuďom, obetavosti a vernosti poslaniu cirkvi.
Práve preto mnohých zaráža, že v rovnakom čase sa v praxi deje pravý opak. V cirkevných zboroch, kde farári dlhodobo slúžia, kde majú dôveru ľudí, kde sa rozvíja duchovný život, práca s deťmi, mládežou aj seniormi, prichádza administratívne rozhodnutie o uvoľňovaní farárskych miest. Nie pre zlyhanie v službe, nie pre nezáujem veriacich, ale pre nesplnenie finančných kritérií. Pre mnohých evanjelikov je ťažké pochopiť, ako sa tento postup zlučuje s ideou „slúžiacej cirkvi“.
Verejne zaznieva otázka, či sa cirkev nezačala riadiť skôr logikou účtovníctva než evanjelia. Farár, ktorý slúži ľuďom, sprevádza ich v chorobách, pri pohreboch, radostiach aj krízach, sa v tomto systéme stáva položkou, ktorú možno zrušiť. Namiesto neho sa ponúka model laických kazateľov, ktorí majú slúžiť bez nároku na odmenu.
Pre veriacich je tento kontrast bolestivý – na jednej strane výzvy k obetavosti a službe, na druhej strane odoberanie farárov zborom, ktoré ich potrebujú a chcú.
Zaznievajú aj hlasy, že vedenie cirkvi týmto spôsobom prenáša dôsledky vlastného hospodárenia na miestne zbory, pričom duchovná služba sa redukuje na minimum, ktoré ešte „funguje“.
Osobitnú trpkosť vyvoláva fakt, že koncept laických kazateľov sa predstavuje ako riešenie, zatiaľ čo rozhodovanie zostáva centralizované. Veriaci majú pocit, že sa od nich očakáva poslušnosť a obetavosť, no spätný dialóg chýba.
Pre mnohých evanjelikov je neprijateľné, aby sa cirkev, ktorá má byť spoločenstvom služby, správala k vlastným zborom ako k prevádzkovým jednotkám. Tam, kde sa „neoplatí“ udržať farára, má stačiť lacnejšia alternatíva, hoci na úkor kvality, kontinuity a dôvery.
Práve tu sa láme dôvera. Veriaci sa pýtajú sa, či riešením má byť odoberanie farárov tam, kde slúžia dobre, a nahrádzanie ich systémom, ktorý má fungovať najmä preto, že je lacnejší.
Ak má byť tento rok naozaj rokom slúžiacej cirkvi, potom podľa mnohých hlasov služba nemôže znamenať branie, ale nesenie. A predovšetkým nemôže byť službou to, keď sa bez hanby hovorí o evanjeliu, zatiaľ čo sa v praxi oslabuje to najcennejšie, čo cirkev má – živý vzťah medzi farárom a zborom.
Štúr, služba a trpký paradox
Rozhorčenie medzi evanjelikmi ešte zosilňuje skutočnosť, že vedenie cirkvi tieto kroky verejne prepája aj s Rokom Ľudovíta Štúra. V oficiálnych vyjadreniach zaznieva odkaz na Štúra ako na človeka služby, obete a nesebeckosti – na osobnosť, ktorá nežila pre seba, ale pre národ a spoločenstvo.
Práve tu však mnohí veriaci hovoria o bolestnom paradoxe. Kým sa hovorí o nesebeckosti a službe, v praxi sa zborom berú farári, ktorí im slúžia dobre, verne a s dôverou ľudí. A to z čisto finančných dôvodov. Služba sa mení na položku v tabuľke, poslanie na náklad, ktorý možno škrtnúť.
Z úst vedenia zaznievajú výzvy k obetavosti, no dôsledky tejto „obete“ nesú najmä miestne zbory, farári a veriaci. Ak je toto obraz slúžiacej cirkvi, mnohí sa pýtajú, komu sa vlastne slúži. Evanjeliu? Ľuďom? Alebo systému, v ktorom sa duchovná služba podriaďuje ekonomickej logike?
Ľudovít Štúr nehovoril o službe ako o lacnej náhrade, ale ako o osobnom nasadení a zodpovednosti. O to naliehavejšie dnes v cirkvi znie otázka, či sa jeho meno nespomína len ako vznešený rámec pre rozhodnutia, ktoré majú so skutočnou službou pramálo spoločné.
Redakcia Lutherusu
Foto: Facebook EMC ECAV
