BRATISLAVA – Na jar 2017 vznikla Charta 2017 – dokument, ktorý mal chrániť hodnoty reformácie a priniesť obnovu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Podpísali ju viacerí farári, dozorcovia a laici, medzi nimi aj dnešní najvyšší predstavitelia cirkvi. Vtedy hovorili, akú ECAV nechcú. Dnes, keď sa dostali k moci, uskutočňujú presne to, čo kedysi odmietali.
Charta na ochranu hodnôt reformácie a obnovu ECAV na Slovensku bola zverejnená v marci 2017. Mala byť odpoveďou na údajné obavy z centralizácie, jednostrannej propagandy a zneužívania disciplinárnych konaní. Signatári vyhlásili, že nechcú cirkev s jediným biskupom pre celé Slovensko, nechcú umlčiavanie názorových oponentov, nechcú, aby médiá slúžili na propagandu a nechcú, aby sa rozhodovacia moc sústredila do rúk jednotlivcov.
Medzi prvými, ktorí sa pod dokument podpísali, boli napríklad farár Ján Oslík z Modry, Samuel Linkesch z Košíc, Martin Šefranko z bratislavskej Legionárskej, Ján Bunčák z Trenčína, Jaroslav Petro z Obišoviec, Ondrej Kolárovský z Košíc-Terasy, Daniel Koštial z Banskej Bystrice či Miroslav Hvožďara z Vrboviec. Výraznú skupinu tvorili aj seniorálni dozorcovia a cirkevní funkcionári ako Ján Brozman, Ján Beňuch, Vlastimil Synak či Tomáš Hyben.
K najvýznamnejším menám však patria dnešní biskupi: Ivan Eľko, vtedy zborový farár v Nitre, a Ján Hroboň, farár z bratislavskej Dúbravky. Oboch nájdeme medzi úvodnými signatármi.
Po ôsmich rokoch od prijatia tzv. Charty sa mnohé z jej varovaní naplnili, a to nie zo strany tých, proti ktorým bola pôvodne namierená, ale zo strany jej vlastných autorov. Vtedajší generálny biskup Miloš Klátik odchádzal po dvoch volebných obdobiach, hoci signatári mu pripisovali ambície zotrvať vo funkcii. Dnes sa však práve z ich radov ozývajú hlasy o potrebe predĺženia alebo dokonca prakticky doživotného mandátu biskupov.
Centralizácia, ktorú tzv. Charta odmietala, sa stala realitou. Moc sa sústreďuje na generálnej úrovni, práva cirkevných zborov sa oslabujú a rozhodovanie je v rukách úzkej skupiny.
Ďalším bodom Charty bolo odmietnutie jednostrannej mediálnej prezentácie. Signatári kritizovali ovládnutie cirkevných médií jednou redakčnou skupinou. Realita dneška je však taká, že celocirkevná tlač i ďalšie médiá sú v rukách blízkych spolupracovníkov vedenia a priestor pre pluralitu názorov je minimálny.
Charta sa tiež postavila proti disciplinárnym procesom s neprimeranými postihmi. No práve tieto procesy sú dnes jedným z hlavných nástrojov, ako sa cirkev vyrovnáva s kritikmi. To, čo malo byť odstránené, sa udomácnilo.
Porovnávanie textu Charty 2017 s dnešnou realitou pôsobí trpko. Tí, ktorí kedysi volali po slobode, otvorenosti a rešpekte k samospráve zborov, sú dnes symbolom centralizácie a koncentrácie moci. Hlas mladých, ktorý mal byť pre cirkev prio-
ritou, ostáva nepovšimnutý. Hlasy zborov, ktoré mali byť základom rozhodovania, sa v praxi oslabujú.
Mená ako Ivan Eľko, Ján Hroboň, Samuel Linkesch, Daniel Koštial, Miroslav Hvožďara či Ondrej Kolárovský pripomínajú, že signatári Charty stáli na začiatku procesu, ktorý mal viesť k obnovenej cirkvi. Dnes sú však často v pozícii tých, ktorí konajú presne opačne, než sľubovali.
Charta 2017 mala byť symbolom reformy. Mala vyjadriť, akú ECAV na Slovensku nechceme. Po rokoch sa však ukazuje, že sa stala skôr dokumentom, ktorý obžalúva vlastných autorov. Namiesto pluralitnej a slobodnej cirkvi dnes cirkev zažíva koncentráciu moci, disciplinárne postihy kritikov a ovládnuté médiá.
Podľa viacerých duchovných aj veriacich evanjelikov tak ECAV dostáva do rúk zrkadlo. Ukazuje sa, že najväčšie nebezpečenstvo neprichádza od oponentov, ale od tých, ktorí kedysi sľubovali zmenu. História reformácie učí, že veriť sa má skutkom, nie slovám. A v prípade Charty 2017 platí, že sľuby zostali na papieri, zatiaľ čo prax sa vybrala opačnou cestou.
Redakcia Lutherusu
