140. výročie narodenia Milana Rastislava Štefánika si na Brezovej pod Bradlom pripomenuli prítomní už v predvečer osláv v rodných Košariskách. Účasť ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Ivana Korčoka, veľvyslanca Francúzska Christopha Leonzi, veľvyslanca Česka Tomáša Tuhého, zástupkyne veľvyslankyne USA pani Franceschi, primátora mesta Brezová Jaroslava Cirana, či v neposlednom rade riaditeľa Historického ústavu SAV (HÚ SAV) Slavomíra Michálka, riaditeľa Múzea Dušana Jurkoviča Matúša Valihoru, čestného predsedu Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika Jána Tataru, či akademického sochára Milana Lukáča, ktorého tabuľa na miestnej pešej zóne oslávila rovnako okrúhle výročie svojho osadenia – dvadsiate, dali podujatiu punc vysokej úrovne a predovšetkým čestnosti a slušnosti. Tak hodnotím všetkých, ktorí na podujatí vystúpili a ktorí majú ďaleko od tých, ktorí od roku 1989 iba využívajú značku „Štefánik“ pre osobné ciele, nehľadiac na deficity vlastných hodnôt oproti tým, ktoré vyznával Štefánik.
poznámka: Považujem za nehorázne, ak sa národu, pred zahraničnými hosťami, na oslavách 140. výročia narodenia Milana Rastislava Štefánika prihovárajú plagiátori, ľudia so stykmi s mafiou, či tí, ktorí sú na svojich postoch vďaka manipuláciám a „naším ľuďom“. Som presvedčený, že týchto by sa určite Milan Rastislav Štefánik nezastal, nestál by o nich a nedal by im priestor pre oficiálne príhovory v jeho rodných Košariskách. Nezabíjajme Štefánika presadzovaním lži!
Uniformy československého legionára
Oslavy začali na námestí gen. M. R. Štefánika tesne pred piatou hodinou položením kvetov k jeho pamätnej tabuli. Potom, ako kvety položil minister Ivan Korčok, pozval Matúš Valihora prítomných do sály Národného domu Štefánikovho, kde odzneli príhovory oficiálnych hostí. Následne bol predstavený videodokument „Dušan Samuel Jurkovič, Mohyla generála Štefánika na Bradle“. Hlavným bodom programu bola panelová výstava „Milan Rastislav Štefánik a tí, čo ho nasledovali“, ktorú otvoril jej autor Slavomír Michálek v priestoroch múzea Dušana Jurkoviča. Boli tu vystavené aj uniformy a súčasti výstroja čs. legionára Štefana Juríčka. Výstava, videodokument i reštaurovanie uniforiem boli zrealizované vďaka podpore vlády Slovenskej republiky v rámci Roku Milana Rastislava Štefánika.
Pokiaľ sa hovorilo o Štefánikovi a tých, čo ho nasledovali: Štefan Osuský, Vladimír Svetozár Hurban, Vladimír Martin Palic, Juraj Slávik Neresnický, Ivan Krno, Ján Papánek, teda siedmich diplomatoch a evanjelikoch, ja sa pristavím pri príhovore toho, čo ho nasleduje dnes, ministra Ivana Korčoka.
poznámka: Ak by sa čitateľ chcel podrobnejšie oboznámiť s výstavou a nebude mať možnosť si ju osobne pozrieť, odporúčam mu vrátiť sa k materiálu z Lutherusu č. 5 z 5. februára 2020 pod názvom „Rukopis slovenských diplomatov nachádzame všade tam, kde znel hlas slobody a demokracie“, v ktorom som priniesol rozhovor s jej autorom pri príležitosti otvorenia výstavy v Zrkadlovej sále Primaciálneho paláca v Bratislave.
Minister Ivan Korčok o siedmich statočných slovenskej diplomacie
Na úvod minister zablahoželal riaditeľovi HÚ SAV k realizácii skvelej myšlienky sprítomniť dnešnej generácii dielo Milana Rastislava Štefánika a tých, čo ho nasledovali v diplomatickej profesii. V novembri roku 2019, teda ešte ako veľvyslanec SR v USA mal tú česť pri príležitosti 100. výročia jeho úmrtia odhaliť jeho bustu, ktorá sa nachádza v Českom a slovenskom múzeu a knižnici v Cedar Rapids, v štáte Iowa, v jedinom múzeu v USA venovanému Slovensku. Upozornil, že sa na Štefánika nemôžeme pozerať iba cez prizmu diplomacie, hoci je to lákavé, lebo by to nezohľadňovalo jeho prínos v ďalších oblastiach nesmierne činorodej práce vo vede, či kultúre. Napriek tomu minister označil Štefánika nielen za otca – zakladateľa Československa, ale súčasne aj modernej slovenskej diplomacie. Toho, ktorý je inšpiráciou aj pre súčasnú slovenskú diplomaciu. Tak, ako Štefánik pri vzniku Československa, aj dnešní diplomati mali tú česť byť pri zrode modernej slovenskej štátnosti. A predsa je tu zásadný rozdiel, ktorý Štefánikov odkaz ešte zosilňuje a práve preto považuje minister za kľúčové, aby si ho dnešní slovenskí diplomati uvedomovali: vtedajšia štátnosť, o ktorú sa usiloval Štefánik a mal na nej zásadný podiel, bola vybojovaná aj na fronte, vo vojne, zatiaľ čo diplomati dnešnej Slovenskej republiky môžu slúžiť vlasti vďaka odvahe občanov, ktorí sa postavili za slobodu na revolučných námestiach v roku 1989. Za toto cíti aj ako minister zahraničných vecí veľkú zodpovednosť, aby diplomati slúžili krajine tak, ako pred viac ako 100 rokmi Štefánik.
Pre rezort diplomacie Štefánik a tí, čo ho nasledovali zostanú navždy v prvom rade nášho pomyselného „panteónu“ slovenských diplomatov. Sú dôkazom toho, že aj malá diplomacia dokáže robiť veľké veci v zahraničnej politike. Položenie základov štátnosti, či založenie OSN k veľkým veciam nepochybne patria. Pri zrode našej štátnosti Štefánikovi úspešne asistovali Štefan Osuský a Ivan Krno po tom, čo sa toto úsilie presunulo z frontových línií na mierovú konferenciu v Paríži, pričom Zmluva z Trianonu bude navždy niesť podpis Štefana Osuského. Minister vyjadril radosť, že práve v roku, keď si pripomíname 75. výročie založenia OSN, si aj v rámci tejto výstavy môžeme pripomenúť, že jedným zo 14 autorov textu Charty OSN bol Slovák Ján Papánek a že právnym poradcom prvého generálneho tajomníka OSN bol ďalší slovenský diplomat Ivan Krno.
Schopnosť elity našej diplomacie nestratiť morálny a hodnotový kompas v ťažkých časoch si zaslúži našu trvalú úctu. Zvlášť v čase, keď svetový poriadok opäť čelí masívnym turbulenciám, je dobré vedieť, že sme v našich radoch mali predchodcov so silným charakterom, ktorí v roku 1938 odmietli Mníchov, v roku 1948 odmietli komunistický prevrat a počas 2. svetovej vojny odmietli v osobách Štefana Osuského či Vladimíra Hurbana vydať československé vyslanectvá nacistickému Nemecku. Na záver príhovoru vyjadril minister potešenie, že sa v rámci výstavy objavuje Juraj Slávik Neresnický, ktorý bol jeho predchodcom na poste veľvyslanca vo Washingtone pred 70 rokmi, ako aj ďalší „kolega“ z veľvyslanectva Vladimír Palic.
Na záver vyslovil minister želanie, aby jeho nástupca na poste šéfa slovenskej diplomacie o 100 rokov mohol taktiež konštatovať, že aj v 21. storočí slovenská diplomacia vychovala diplomatov disponujúcich občianskou statočnosťou a zahraničným vplyvom porovnateľným s týmito „siedmimi statočnými“ slovenskej diplomacie.
