ILAVA – Pri príležitosti 350. výročia prešporských súdov sa 26. mája na sviatok Svätej Trojice budú v rímskokatolíckej kaplnke v Ilave konať spomienkové služby Božie, na ktoré pozýva Stredisko Evanjelickej diakonie (SED) v Košeci.
Pre zväčšenie pozvánky kliknite na obrázok
Ako uviedol diakon a správca SED Ľubomír Marcina, síce „neobsiahnu celé dejinné obdobie ani všetky životné udalosti, radosti a víťazstvá viery z čias prešporských súdov, z obdobia spoločenských, duchovných, ekonomických, národných dejín. No predsa – na pochopenie, poznanie, prehĺbenie našej viery na ceste života s Pánom Ježišom Kristom – je dôležité, spomínať si aj na svojich vodcov našej kresťanskej viery“.
V Ilave sa v súčasnosti evanjelické služby Božie konajú v kaplnke rímskokatolíckej cirkvi. Organizuje ich Stredisko Evanjelickej diakonie, kde prežívajú roky staroby, slabosti aj rímskokatolícki veriaci – príklad na to je aj z ilavskej väznice, keď i v jednej cele spolu trpeli, mrzli, hladovali rímskokatolícki i evanjelickí kňazi – a vytrvali s vierou, že sú na úzkej ceste života, ako ju otvoril Pán Ježiš na golgotskom kríži.
V rámci podujatia budú veriaci spomínať aj na ilavského evanjelického farára – superintendenta Joachima Kalinku, ktorý sa narodil v roku 1601 v Ružomberku. Pôsobil ako diakon a rektor v Ružomberku. Ako evanjelický farár pôsobil v Hradnej, Rajci a Ilave. V Ilave bol i dvorným kazateľom u Ostrožičovcov. V roku 1673 bol aj on obžalovaný z viacerých ťažkých zločinov, ako bola účasť na protihabsburskom odboji, poburovanie ľudu proti panovníkovi. S tým bol spojený aj radikálny útok proti protestantským kňazom, protireformácia. Na mimoriadnom súde v Bratislave 33 obžalovaných kňazov nemalo možnosť obhajoby. Namiesto trestu smrti si mohli vybrať podpísanie reverzu a odchod do vyhnanstva. Kňazi na čele so superintendentom Joachimom Kalinkom a Martinom Tarnócim podpísali reverz – čestné vyhlásenie, že nebudú konvertovať na katolicizmus, ale odídu do vyhnanstva. Tak odišiel Joachim Kalinka do nemeckého exilu. Mnoho potom tvoril, písal, jeho piesne sú zaradené aj v Tranovského kancionáli. Zomrel v Žitave v roku 1678.
Prešporské súdy
V období protihabsburských povstaní boli z účasti na Vešeléniho sprisahaní obvinení protestantskí vzdelanci. Súdne procesy sa konali už od roku 1671.
Na prešporský súd v roku 1674 bolo pozvaných ďalších 735 protestantských kňazov a učiteľov; pred súd sa dostavilo 336, z toho bolo 256 evanjelických a. v. kňazov a učiteľov a 80 reformovaných (kalvínov). Väčšina podpísala reverz a opustila vlasť; zostalo 64 neoblomných, ktorí boli ochotní radšej zomrieť, ako podpísať nepravdu, hoci im hrozil trest smrti. Nakoniec museli ešte trpieť vo väzení. V šiestich väzeniach boli tieto nevinné obete zavreté a mučené. Koľkí zomreli vo väzení, nevedno. Namiesto trestu smrti boli odsúdení na predaj za otrokov na galeje. Na španielske galeje do Neapola predali 30 kňazov, z nich 11 evanjelických a 19 reformovaných. Medzi nimi boli aj evanjelici Tobiáš Masník a Ján Simonides.
V Ilavskom mesačníku z roku 1999 bola o tejto udalosti uverejnená správa s nadpisom Po viac ako tristo rokoch: „Ilava bola v 17. storočí baštou kultúry a vzdelanosti s prekvitajúcim ev. cirkevným školstvom a zborom, kde pôsobili významné osobnosti našich dejín ako Tobiáš Masník, Štefan Pilárik, Daniel Krman a ďalší. Za protireformácie v roku 1722 cirkev i škola boli násilne zlikvidované. Je to div v našich očiach, že po viac ako troch storočiach vďaka ústretovosti rímskokatolíckej cirkvi a Mestského úradu v Ilave sa mohli evanjelici zhromaždiť ku spoločným službám Božím v tomto meste… Medzi hosťami sme v preplnenej kaplnke, zapožičanej na tento účel s povolením biskupského úradu, s radosťou uvítali pána primátora Ilavy. Po skončení bohoslužieb sa sprievod odobral pred budovu Mestského múzea, kde bol k pamätnej tabuli evanjelického kňaza Tobiáša Masníka položený veniec a zadržaná bola pietna spomienka na mužov viery a evanjelickej cirkvi pôsobiacich v Ilave…“ (Ilavský mesačník, 1999, č. 6, roč. 5, str. 1).
V Ilave si vážia svoje dejiny, dbajú o kultúrny, spoločenský rozvoj mesta. Pamätná tabuľa ilavskému ev. a. v. farárovi bola odhalená na Mestskom múzeu v roku 1997 pri 300. výročí smrti Tobiáša Masníka.
Tobiáš Masník bol evanjelický kňaz, slovenský barokový spisovateľ, učiteľ, jazykovedec. Narodil sa v Zemianskych Kostoľanoch (1640), študoval v Dubnici, Košeci, Ilave, Novom Meste nad Váhom, Bardejove, Prešove a na nemeckých univerzitách vo Wittenbergu a Jene. Za manželku si vzal dcéru košeckého evanjelického farára Andreja Sartoria. Jeho životné osudy boli veľmi dobrodružné. Pôsobil ako evanjelický rektor školy v Senici, kňaz v Ilave (1669 – 1671), spisovateľ.
V období protihabsburských povstaní boli z účasti na Vešeléniho sprisahaní obvinení protestantskí vzdelanci. V roku 1674 boli odsúdení na španielske galeje do Neapola, medzi nimi aj Tobiáš Masník a Ján Simonides. Ešte pred deportáciou na galeje väznili Tobiáša Masníka deväť mesiacov v Leopoldove. Cestou do Neapola utiekol s Jánom Simonidesom z vojenského sprievodu. Unikli osudu galejníkov. Kým sa však vrátili do vlasti, putovali tisícky kilometrov. Prešli Taliansko, bývalú Juhosláviu, Rakúsko, Švajčiarsko, Nemecko i Poľsko. Písali si cestovné denníky, ktoré neskôr literárne spracovali. Počas núteného pobytu v exile si T. Masník doplnil vzdelanie vo Wittenbergu a Jene. Istý čas pôsobil v Žitave (Zittau), nemeckom meste blízko česko-nemecko-poľského trojmedzia… V roku 1682 mu dovolili znova sa vrátiť do vlasti. V cestopise uvádza, že „so vznešeným pánom som šiel do Ilavy, kam sme sa dostali zdraví 11. februára 1683. V nedeľu pred Veľkou nocou som začal konať na zámku bohoslužby…“ Tobiáš Masník potom pôsobil ešte v Blatnici, Háji a Uhrovci, kde zomrel v roku 1697.“ (Prameň: webová stránka mesta Ilava)
Z mnohých vysvetlení, ako to zvládli prenasledovaní, väznení bratia, je aj jedna akoby neobyčajná odpoveď: nepoddali sa zlu, premáhali utrpenie, hlad a strádanie piesňou! Tak o tom píše aj farár Tobiáš Masník (to už bolo po tom, čo utiekli z cesty na galeje, ale zas ich chytili v Capracotte a dali do väzenia, asi 4. mája 1675): „… Keď sme nemohli ostať v lesoch pre dážď a zimu, vybrali sme sa teda 4. dňa mesiaca mája k mestečku, nazvanému Capracotta, ktoré sa nedalo obísť. Tam na nás číhali strážcovia, a ako sme prišli, hneď toho istého dňa (vtedy bola sobota pred 3. nedeľou po Veľkej noci) vzali nás do žalára… Veru, neprikázali ani to, aby sme dostávali chlieb a vodu, ale oboje nám mal podať la charita, z milosrdenstva ten, kto by si na to spomenul alebo koho by k nám priviedlo naše volanie zo žalára… Niekedy tam prichádzali malé deti, brali si z úst ušpinený chlieb a podávali nám ho vďačne so slovami: „Cantate, cantate!“, to jest, aby sme im spievali, lebo sme to robievali každodenne ráno, napoludnie i večer. I školákom sme sa zavďačovali spevom.“ (Tobiáš Masník. Väznenie a vyslobodenie kňaza Tobiáša Masníka, kaplána Ilavskej cirkvi v Uhrách, v knihe Z vlasti na galeje.)
Viola Fronková
(Poznámka: Nie som odborníčka na historické obdobie 17. storočia – text má poslúžiť ako základná informácia o tom, prečo si s úctou pripomíname 350. výročie prešporského súdu v roku 1674.)
