Cirkev sa sústreďuje na mzdy farárov, zbory pritom upadajú
BRATISLAVA – V minulosti boli platy duchovných hradené výlučne zo štátneho transferu a boli nízke. Dnes sa štátny transfer každoročne zvyšuje a popri ňom funguje aj Fond finančného zabezpečenia (FFZ). Napriek tomu zostávajú mzdy farárov v cirkevných zboroch blízke minimálnej mzde. Správa o FFZ za rok 2025 zároveň ukazuje, že tento systém má vážne dôsledky nielen pre zbory, ale aj pre samotných duchovných.
Správa o Fonde finančného zabezpečenia (FFZ) za rok 2025 potvrdzuje vysokú mieru plnenia predpísaných odvodov zo strany cirkevných zborov. Zároveň však odhaľuje napätie, ktoré tento systém v Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku vytvára. Fond, ktorý mal pôvodne slúžiť ako doplnok k nízkym mzdám duchovných financovaných zo štátneho transferu, sa postupne stal trvalou a nevyhnutnou súčasťou mzdového mechanizmu cirkvi.
Finančné zaťaženie FFZ nesú predovšetkým cirkevné zbory. Tie sú viazané povinnosťou odvádzať príspevky podľa počtu členov a počtu farárskych miest. V praxi to vytvára tlak na minimalizáciu nákladov, ktorý sa v posledných rokoch prejavuje administratívnym znižovaním počtu členov cirkevných zborov, ako aj rušením kaplánskych a miestami aj farárskych miest. Nejde pritom o ojedinelé prípady, ale o trend, ktorý potvrdzujú aj údaje zo správy o FFZ.
Tento mechanizmus má vážne dôsledky pre samotných farárov. Duchovný má pracovný vzťah s cirkevným zborom, ktorý si ho zvolil. Ak však zbor dlhodobo neplní povinnosti voči FFZ alebo nie je schopný niesť finančné zaťaženie, riešením býva zrušenie miesta zborového farára. V takom prípade farár neprichádza len o službu a pravidelný príjem, ale často mu zároveň zaniká aj vokátorské zabezpečenie, teda forma hmotného zabezpečenia viazaná na miesto zborového farára, ktorého si zbor zvolil. Duchovný tak môže byť existenčne poškodený rozhodnutím, ktoré nevzniklo jeho vinou, ale je dôsledkom finančného nastavenia systému v cirkvi.
Správa FFZ zároveň otvorene pomenúva desiatky cirkevných zborov, ktoré si neplnia odvodové povinnosti alebo majú dlhodobé nedoplatky. Tento fakt ešte viac zvyšuje tlak na fungovanie fondu a nepriamo dopadá na duchovných, ktorí sa ocitajú medzi očakávaniami cirkvi a reálnymi možnosťami svojich zborov.
Paradoxom zostáva, že hoci do cirkvi každoročne prúdia vyššie verejné prostriedky zo štátneho transferu a popri tom existuje aj Fond finančného zabezpečenia, mzdy farárov v cirkevných zboroch sa zásadne nezlepšujú. Naďalej sa pohybujú blízko minimálnej mzdy, čo vyvoláva otázky o tom, ako sú dostupné zdroje v cirkvi rozdeľované.
Zároveň sa ukazuje, že čoraz väčšia časť finančných prostriedkov zo štátneho transferu je viazaná na chod centrálneho aparátu cirkvi vrátane biskupských úradov a ich zamestnancov. V kombinácii s tlakom na cirkevné zbory to vytvára dojem, že cirkev sa postupne redukuje na systém zabezpečovania mzdových nákladov, zatiaľ čo jej základné poslanie – duchovná služba, život zborov, diakonia a misia – zostáva na okraji pozornosti. Správa o FFZ za rok 2025 tak nie je len technickým finančným dokumentom. Otvára zásadnú diskusiu o tom, či súčasný model financovania podporuje život cirkvi, alebo ju postupne vyčerpáva. A to nielen ekonomicky, ale aj duchovne.
Pre bežného veriaceho je čoraz ťažšie pochopiť, ako sa finančné nastavenie cirkvi premieta do života cirkevných zborov. Kým centrálne štruktúry fungujú stabilne, zbory v teréne zápasia s tým, ako udržať základný chod a zároveň splniť všetky finančné povinnosti.
V praxi to vedie k rozhodnutiam, ktoré by za iných okolností neprichádzali do úvahy. V niektorých zboroch sa rušili kaplánske miesta, hoci boli predtým považované za potrebné a opodstatnené. Dôvodom nebol nedostatok práce ani ľudí, ale finančné zaťaženie, ktoré si zbor už nemohol dovoliť.
Tlak na rozpočty sa výrazne prejavuje aj v oblasti správy cirkevného majetku. Zbory odkladajú opravy kostolov, farských budov či iného majetku, ktorý je nevyhnutný pre ich fungovanie. Investície do náročnejších prvkov, ako sú organy alebo ich generálne opravy, sa dostávajú úplne na okraj záujmu. Objavuje sa aj rezignovaný postoj, že udržiavanie týchto hodnôt nemá zmysel, ak hlavným kritériom hodnotenia zboru zostáva jeho schopnosť plniť finančné záväzky a „obstáť navonok“.
Podobné uvažovanie sa odráža aj pri zostavovaní rozpočtov. Najskôr sa rieši povinný odvod do fondu a až následne sa zvažuje, či zostanú prostriedky na opravy, prácu s mládežou alebo kultúrny život zboru. Zbory sa tak postupne učia fungovať v režime obmedzení a prežitia, nie rozvoja.
Nespokojnosť zaznieva aj medzi veriacimi, ktorí majú pocit, že cirkev venuje viac energie zabezpečeniu vlastného mzdového systému než podpore života v zboroch. Ide o pretrvávajúci pocit, ktorý sa nedá zachytiť v tabuľkách, no výrazne ovplyvňuje atmosféru v zboroch.
Spoločným menovateľom týchto skúseností je obava riskovať. Zbory sa zdráhajú investovať do majetku, pretože každý krok navyše znamená vyššie finančné zaťaženie. Fond, ktorý mal pôvodne slúžiť ako forma zabezpečenia, sa tak v očiach mnohých stal faktorom, ktorý brzdí iniciatívu a odvahu.
Otázka už preto nie je len o tom, či fond funguje po technickej stránke, ale aj o tom, či súčasné nastavenie financovania umožňuje cirkvi napĺňať jej poslanie, alebo ju postupne ochudobňuje o život v cirkevných zboroch.
Redakcia Lutherusu
Ilustračné foto: pixabay
Kliknutím zväčšite
